OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sleepers - Akt 1

03.03.2020 (17:00) • MartyxSVK • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1400×

Dom prehovoril.

Najvyšší riaditeľ Oswald Greene sa vo svojom kresle náhle prestal cítiť pohodlne. Obraz jeho kancelárie sa začal krútiť a rozostrovať. Bolo už neskoro, keď ho asistentka s domovníkom našli pod jeho pracovným stolom.

Za nimi do kancelárie vbehli dvaja členovia ochranky. Ich pohľady sa zastavili na diere v okne, ktorá vyzerala ako po výstrele. Krv na červenom koberci bola temer neviditeľná, po jej objavení však nikoho nezaujímal detail, že prúd pochádza z riaditeľovho nosa.

Ich odpoveď na udalosť bola jasná – atentát. Jeden z ochrankárov vyhlásil do vysielačky najvyšší poplach a vyprázdnil miestnosť. Keď sa za posledným návštevníkom zatvorili dvere, nikto už nemal šancu vidieť, ako sa diera v okne samovoľne zaceľuje. Po diere ani stopy. Len zlovestná energia, šíriaca sa z vrchu komplexu až do jeho srdca.

----------------------------------------------------------------------

Jamesa Coxwilla prebudilo hlasné tresnutie ťažkých dverí. Vzdychol a zhlboka sa nadýchol. Uľavilo sa mu, no po neúspešnom pokuse otvoriť oči znova spanikáril.

„Upokojte sa, prosím. Zaznamenala som výkyv vo vašich životných funkciách.“

„Čo? Kto je to?“ pokúsil sa skríknuť, no zistil, že pery má prišité jednu k druhej.

„Volám sa ArIel a budem vašou sprievodkyňou počas takmer celého Sleepers experimentu.“ Umelá inteligencia zrejme vytušila jeho ďalšiu otázku, pretože mu na ňu bleskurýchle odpovedala:

„Experiment Sleepers sleduje pôsobenie nanotechnológií v tele za podmienok utlmenia zrakového zmyslu na pomyselné minimum. Zatiaľ čo schopnosť vizuálne vnímať okolie vám bude na dobu neurčitú odobraná, zvyšok vašich zmyslov bude posilnený už zmienenými nanobotmi, ktorí vám už boli importovaní do tela a mimo iného zabezpečujú aj moju vlastnú funkciu.

Vašou úlohou v experimente bude dokázať funkčnosť tejto technológie zdolaním mnou vytýčenej trate. Pomocou vašich zmyslov a nanobotov sa musíte dostať na koniec vášho kurzu. Medzitým sa môže stať, že sa vaše cesty pretnú s jedným z ďalších deviatich účastníkov experimentu. V tom prípade je na vás, či subjekt eliminujete, alebo sa rozhodnete spojiť sily. Ak sa však do cieľa dostanete sám, celá základná odmena pripadne vám.“

„Počkaj – odmena?“

„Na konci vášho kurzu na váš čaká odmena vo výške päť miliónov novoštátnych dolárov. Ak sa s niekým na vašej ceste spojíte, výhra bude rovnomerne rozdelená medzi daný počet členov víťazného tímu. Vytvorenie skupiny či tímu nie je nijakým spôsobom zakázané či trestané. Okrem ďalších subjektov sa po budove voľne pohybujú jednotky ochranky, pre ktoré ste označený za vysokú hrozbu a teda majú povinnosť vás ihneď eliminovať či iným spôsobom neutralizovať.

Sebaobrana je však povolená a teda akékoľvek zbrane, ktoré z padnutých členov ochranky zozbierate, si smiete ponechať a bez obmedzení použiť.“

James ju musel prerušiť, pretože mu v hlave ležalo jedno slovo z jej výkladu. „Budova?“

„Spoločnosť Maxxus poskytuje na experiment ako financie, tak aj priestory.“

Maxxus. To meno mu bolo známe. Dalo by sa povedať, že pre tie svine v minulosti pracoval.

----------------------------------------------------------------------

„James? James!“

James vypol zbíjačku a zmätene sa začal obzerať po zdroji šumu pripomínajúceho znenie jeho mena. Stavbyvedúci sa k nemu približoval so zvitkom papiera v rukách.

„Blázon jeden hluchý,“ podpichol ho a rozprestrel mu noviny pred očami. Na titulke sa vynímal nápis:

‚MAXXUS INC. – DOMOV PRE JASNÚ BUDÚCNOSŤ‘

James si napravil prilbu a zmätene pozrel pre šéfa. Ten sa k nemu naklonil a stíšil hlas.

„Čo myslíš?“

„Čo?“ vyjachtal zmätený James.

„Ach... Povedal som ti, že pri zbíjaní máš nosiť slúchadlá! Len ti z toho potom šibe!“ Šéf skontroloval okolie a odvážil sa prehovoriť hlasnejšie: „Povráva sa, že tento domov...“

Ukázal prstom na nebo a James ho nasledoval, aby zbadal vrchol konštrukcie hlavného sídla Maxxusu, ktorý momentálne siahal do výšky vyše päťdesiat metrov: „... vraj to má byť akýsi žijúci barák. Dakto na internetoch si všimol, že tie ich vety o ‚živej budúcnosti‘ a ‚srdci nášho domova‘ znejú dajako podozrivo. Nezdá sa ti?“

James len pokrčil plecami. „Ja vám neviem, šéfe. Čo by to tak mohlo znamenať? Obyčajné slogany stvorené na to, aby chytili prostých ľudí za srdce.“

Stavbyvedúci sa len uchechtol. Opäť zroloval noviny a zamával nimi Jamesovi pred očami: „Treba dávať pozor. Aj najväčšie tajomstvá vedia byť také malé, že sa ti skryjú na špičke nosa! Alebo aspoň tak nejak to hovorila moja stará mama...“

Otočil sa a vykročil k svojej búde. Po ceste si stihol napraviť nohavice, ktoré neboli stvorené na ustátie jeho kačacej chôdze a okríkol dvoch robotníkov, ktorí sa namiesto kopania len opierali o lopaty.

James zostal z jeho slov na chvíľu zamyslený. Jeho myšlienky však znova prerušil rachotivý zvuk zbíjačky.

----------------------------------------------------------------------

„James? James, prosím, odpovedajte.“

„Hm?“

„Ste pripravený na začiatok kurzu? Osem účastníkov potvrdilo, že môžeme začať. Čakáme na súhlas vás a subjektu #15.“

James sa zamyslel nad označením subjektu. Experimentu sa predsa účastnilo desať subjektov, kde nabrali číslo pätnásť?

„Môžeme,“ odvetil v hlave neisto.

„Výborne! V mene celej spoločnosti Maxxus Inc. vám prajem veľa šťastia na vašej ceste! Nech svetlo lepšieho sveta uzrie ten najlepší!“

„Bol by som radšej, keby som mohol uzrieť vôbec niečo,“ ukradol si pripomienku pre seba.

Zabzučanie, ktoré obletelo miestnosť, ho zaštípalo v ušiach. Ihneď mal možnosť pocítiť znásobenie spoľahlivosti jeho vnemov.

Tlak, ktorý doteraz cítil na rukách, sa náhle pominul a on bol schopný pohnúť rukami. Obtrel jednu dlaň o druhú a pomaly sa postavil. Do hlavy mu udrel pocit, ako keď po prebudení spravíte prudký pohyb smerom hore.

Chytil sa za hlavu a všimol si niečoho zvláštneho. Uprostred čiernoty v jeho hlave sa zjavili dve biele čiaročky vykresľujúce nejaký obrazec. Keď sa spojili na vrchole prostredného z piatich dlhých kopčekov, spoznal, že sa jedná o jeho ruku.

Skúsil ňou potriasť a naozaj – teraz už ucelený obraz kopíroval jeho pohyby. Zdvihol aj ľavú ruku a tlesol. Od zdroja zvuku sa maľba ťahala až mimo jeho zorné pole. Keď sa za ním obzrel, zistil, že zvyšok tela zostal jeho predstavivosti skrytý.

Okrem jeho rúk však nič iné „nevidel“. Začal teda tápať rukami a pomaličky postupovať vpred. O pár sekúnd a neistých krokov narazil pravačkou na niečo tvrdé.

Opatrne na bariéru poťukal prstom. Ako odpoveď sa ukázal pulzujúci biely krúžok šíriaci sa z miesta jeho dotyku. Vystrel teda dlaň a udrel silnejšie. Kruh sa veľkou rýchlosťou rozniesol na všetky strany a vykreslil mu v hlave niekoľko metrov širokú stenu.

Istiac sa rukou prešiel na jeden z jej koncov a takto pomaličky preskúmal obvod celej miestnosti. Zastavil sa a poriadne sa poobzeral. To, čo hľadal, našiel takmer ihneď – obdĺžniková diera v obvode.

Od nadšenia a úľavy stratil rozvahu a vydal sa k nej krížom cez miestnosť, čo ho stálo jedno bolestivé zakopnutie. Nohy sa mu podlomili a pocítil štipnutie na kolene po tvrdom náraze.

Nebola to bolesť, ktorá ho držala na zemi, skôr šok spôsobený nečakaným pádom. Nemal však čas nazvyš, preto sa prinútil so zasyčaním vstať a pokračovať v ceste ku dverám, tentoraz však s väčšou opatrnosťou.

Konečne sa zjavil pred prázdnym čiernym miestom. Pomaly naň priložil dlaň a začal ňou jemne hľadať kľučku. O guľatý predmet zavadil onedlho a bez väčšieho zamyslenia ho uchopil a stlačil.

Už vykreslené biele dvere sa prepadli za stenu a otvorili mu cestu do – ďalšej prázdnoty. Trochu sklamane si uvedomil, čo sa práve stalo, neodradilo ho to však od hlbšieho preskúmavania novej oblasti.

Opäť sa s dlaňou popri najbližšej stene pomaly posúval ďalej a ďalej, pričom biela farba za ním zanechávala hladkú stopu vykresľujúcu prostredie. Pri natočení hlavy istým smerom zacítil zvláštnu energiu na zlepených viečkach.

Zastal pri pokuse spomenúť si, čo ten pocit znamená, a o malú chvíľku mu to aj došlo – je to ako keď zatvoríte oči pri pohľade do slnka!

Ako na znamenie správnej odpovede sa pár metrov pred ním začalo odhora dolu črtať okno ako z obrázka. Niekde v polke sa však farba rozdelila do tvaru, ktorý James identifikoval ako ľudskú siluetu.

Začul cvaknutie, ktoré podľa jeho asistovanej predstavivosti pochádzalo od pištole. Čiary putovali od poistky cez hlavu až po päty, pokým pred ním jasne nerozoznal belasého panáčika.

Ten skríkol: „Nehýb sa! Inak bude tvoj ďalší pohyb posledný!“

Autor: MartyxSVK, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sleepers - Akt 1: