OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slnečný kameň 1. kapitola

05.05.2019 (18:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 900×

Od štartu zo základného tábora ubehli približne tri hodiny. Vlhko v tomto podnebí spôsobuje, že sa nám ťažko dýcha. Pri pohľade z okna vrtuľníka nevidieť nič len hustý koberec stromov. Vietor mi rozfúkava voľne upletený vrkoč. Ohlušujúci zvuk točiacej sa vrtule počuť aj cez ochranné slúchadlá, v ktorých sa ozval Alexov hlas:

„O chvíľu pristávame, držte sa!“

A je to tu, pomyslela som si. Predieranie sa džungľou a hľadanie tretej časti mapy k Slnečnému kameňu. Vidím to na zaujímavý a extrémne dlhý deň. Znenazdajky ma rozbolelo staré zranenie na ramene. Mala som pocit, ako keby sa to stalo len včera.

Náš tím mal päť členov. Práve sme hľadali druhú časť mapy v Japonskom lese Aokigahara v blízkosti hory Fudži. Už sme boli takmer v cieli, keď sme zrazu narazili na našich nepriateľov. Ide o skupinu s názvom Shogira. Rovnako ako my sa snažia nájsť kameň. Snažili sme sa im zo všetkých síl vyhnúť, ale zatlačili nás do kúta. Pri snahe dostať sa z tejto strastiplnej situácie mi jeden z nich náhle skrížil cestu. Bol to mohutný, loveckými dýkami ozbrojený chlapík, plne si vedomý svojej výhody. Spoliehala som sa na svoju obratnosť a rýchlosť, avšak podcenila som ho. Uštedril mi niekoľko bolestivých úderov. Jeho prudký kopanec do brucha narušil moju rovnováhu čo mu neuniklo, využil moment a zahnal sa dýkou. Snažila som sa uskočiť, ale bol rýchlejší. Dýka mi trčala z ramena. Bolesť ma omráčila, no stále som mala dostatok adrenalínu, aby som sa nevzdala. Už mi skoro dochádzali sily, keď ma Alex zachránil. Ošetrila som si to len provizórne. Aj pre to sa mi to zle hojilo. Podarilo sa nám ujsť a nakoniec sme sa dostali až do Slnečného chrámu a odniesli si to, pre čo sme prišli. Občasná pálčivá bolesť mi ostáva ako spomienka na onen deň.

Začali sme klesať. Prezrela som si každého člena nášho tímu. Robím to pred každou akciou, aby som si pripomenula, že nech sa deje čokoľvek, ochránim ich. Môj pohľad skúmal Matiasa. Bol z chalanov najnižší, náš navigátor a stopár. Rebeka, krátkovlasá razantná Japonka, je expertkou na likvidáciu ochranných systémov. Will, ostreľovač najvyššieho kalibru, môj brat Alex, kapitán a ja, mozog operácie čiže hlavný taktik a vedec. Všetci máme za sebou základný vojenský výcvik, kopu skúseností a odvahy na rozdávanie, teda, najmä oni. Konečne sme sa dotkli zeme. Jeden by si myslel, že si na pristávanie po toľkých rokoch zvyknem.

„Zoberte si len to najpotrebnejšie a nezabudnite na mačety, budeme si musieť presekať cestu džungľou,“ zahlásila Rebeka a pozrela sa na mňa. „Oči na stopkách!“

„Počuj, Liz, minule ti to celkom šlo s lukom, vzal som ti jeden, je odľahčený. Vezmi si ho, má dostrel až deväťstopäťdesiat metrov, myslím že sa zíde,“ uprene sa mi zadíval do očí.

„Vďaka, Will, budem ti ním kryť chrbát.“

Podal mi ho. Moje telo sa nečakane zachvelo pod jeho letmým dotykom.

„Poďme teda, musíme to stihnúť do nasledujúceho rána,“ oznámil Alex a vydal sa na juhozápad.

Will sa k nemu otočil a ja som si vydýchla. Alex išiel prvý a presekával nám cestu. Na chvíľu som sa zamyslela. Už hľadáme tretiu mapu, ale stále som nepochopila načo je našej šéfke Slnečný kameň. Nič konkrétne nám o ňom nepovedala, len jej máme nájsť a odovzdať všetky časti mapy. Domnievam sa však, že má v pláne viac ako len nájsť ho a zabrániť aby sa dostal do zlých rúk. Podľa legiend totiž ten, kto vlastní Slnečný kameň, má v rukách nepredstaviteľnú moc. Držiteľ tejto moci môže cestovať dimenziami a časom, čo by malo deštruktívne následky na časopriestor aký poznáme. Ak ho šéfka plánuje využiť, neostane nám nič iné, ako jej v tom za každú cenu zabrániť. Z premýšľania ma vytrhol Alex, ktorý sa ocitol vedľa mňa. Všimla som si, že ho s mačetou vystriedal Will.

„Ahoj, o čom tak tuho premýšľaš?“ spýtal sa ma so širokým úsmevom na tvári.

„Len o tom, čo nás tam asi čaká, veľmi dobre vieš, že vždy prídu nejaké nástrahy. Každú z tých častí sa snaží dostať mnoho ďalších, a navyše, tá mapa nebude len tak dostupná. Určite bude špeciálne zabezpečená. Už som z toho unavená,“ zaklamala som. Nechcela som ho teraz zaťažovať šéfkou, táto téma mu vždy rozprúdi krv v žilách.

„No tak, Liz, máme predsa Rebeku, v tomto obore je najlepšia, bude to v pohode.“

„Viem, zvládneme to, ako vždy. Nerobíme to predsa prvýkrát, však?“ mierne som sa usmiala.

„Presne tak,“ brnkol mi po nose a začal sledovať okolie.

Obdivujem jeho večný optimizmus a schopnosť zachovať si chladnú hlavu v každej situácii. Už od detstva bol taký. Vždy ma vyťahoval z problémov a bránil pred staršími. Keď som pre niečo plakala, vždy to obrátil na zábavu a ja som sa hneď cítila lepšie. Som rada, že sme si takí blízki. Mlčky sme kráčali ďalej. Cestu džungľou razil pre zmenu Matias. Kedy sa stihli vymeniť? Počkať! Čo to bolo? Niekoľko metrov napravo od nás zašumelo v lístí. Zastavili sme a inštinktívne siahli po zbraniach. Z lístia na nás vrčal pár žltých očí a behom sekundy sa na nás vrhol čierny jaguár. Bol rýchly, ale Will bol rýchlejší. Presne mierenou guľkou jaguára zastrelil. Výstrel vyľakal vtákov v korunách stromov, ktorí sa rozpŕchli do všetkých strán.

„To bolo dobré,“ pochválil ho Matias.

„Mohli by sme si dať pauzu, založiť oheň a najesť sa, už ideme cez štyri hodiny,“ navrhla Rebeka.

Rebekin nápad odľahčil situáciu. Všetci sme priložili ruku k dielu. Will sa vybral pohľadať suchšie drevo, ponúkla som sa, že pôjdem s ním. Ako sme kráčali hustou džungľou bok po boku, jeho blízkosť ma upokojovala. Zaspomínala som si na Japonsko, znova. Tam sa to všetko začalo, to tiché medzi nami stále nevypovedané niečo. Prirodzene nás to k sebe ťahá už nejaký ten čas. Avšak, platí jedno pravidlo. Nesmieme mať milostné vzťahy, pretože by to narušilo morálku a mohlo ohroziť akcie. Obaja sa snažíme potláčať svoje city, no ja mám dojem, že to už nezvládam tak ako predtým. Will šiel predo mnou a ja som ho pozorovala. Vysoký, pevne stavaný s ostrejšími črtami tváre, ale nežnými, priam hypnotizujúcimi očami. Je odvážny, spravodlivý, ambiciózny, verný a galantný. A to je len úlomok z jeho osobnosti, ktorá ma opantáva každým dňom viac a viac. Úplne som sa prestala ovládať a civela na neho takmer bez mrknutia. Našťastie si to nevšimol. Tok mojich túžob a myšlienok preťal otázkou:

„Čo s nami bude, keď nájdeme celú mapu?“ spomalil a ja som stuhla, „určite nás šéfka pošle hľadať samotný kameň, považuje nás za elitu a stavia na nás takmer všetko. Niečo mi hovorí, že to bude omnoho náročnejšie ako doteraz,“ dodal.

„Neviem, ale predpokladám, že ho neplánuje uložiť medzi ostatné artefakty. Musíme byť pripravení na všetko. Stále mi to vŕta v hlave.“

„Tiež mi to príde zvláštne. Je až príliš nedočkavá a zapálená, keď sa spomenie kameň. Teraz, keď nám dávala súradnice, na chvíľu som v jej očiach zazrel posadnutosť. Sakra, bolo to desivé.“

Len som prikývla. Will náhle zmenil tému.

„A čo bude s nami dvoma, Liz, nemôžeme sa neustále vyhýbať jeden druhému. Dobre vieš... ach, dobre vieš, že ma to mučí. Presne tak ako teba. Už sa nedokážem držať späť.“

Tohto som sa bála, vyhýbala som sa téme MY takmer neustále. Neodpovedala som. Vedela som, že vzťahy sú v našej brandži tabu a bála som sa, aby sme na to nedoplatili. No aj tak sa to dialo. Nedokázala som už viac vzdorovať svojmu srdcu. Will ma zrazu zdrapil za ruku, zatarasil mi cestu a zúfalo sa mi zahľadel do očí.

„Liz,“ zašepkal, „viem, aké máme pravidlá, ale máme toľko príležitostí, kedy byť spolu. Nevzdávajme sa tak ľahko.“

„Will, ja... nemôžem. Nemôžem ťa vystaviť nebezpečenstvu. Keď sa to dozvedia, môžu nás zabiť, je to priveľké riziko. Môže to ohroziť celý tím. Nevedeli by sme to potom ustrážiť. Ja...“

„Ľúbim ťa,“ vyslovil dve slová. Dve slovká, ktoré v sebe ukrývali všetko. Lásku, túžbu, strach, obavy, odhodlanie, zúfalstvo... všetko.

Po líci mi stiekla slza. Ešte stále mi zvieral zápästie, no náhle jeho dotyk zjemnel. Palcom mi zotrel stekajúce slzy a pohladil ma po tvári. Pomaly sa približoval. Cítila som jeho silu a nežnosť, jeho horúci dych, sladkastú osviežujúcu vôňu a teplo, ktoré z neho sálalo. Dovolím mu pobozkať ma. Už viac nechcem trýzniť samu seba. Už-už sa naše pery dotkli, no osud to však zariadil inak. V diaľke sme začuli hlasy a smiech. Stuhli sme. Vydesene som sa pozrela na Willa. Za ním bolo vidieť svetlo ohňa a počuť zvuk motora. Obaja sme sa prikrčili a dívali sa dolu z kopca.

„To bude Shogira,“ povedal Will a mne pri spomienke na les Aokigahara prešiel mráz po chrbte, „majú náskok, stratili sme čas. Rýchlo! Musíme sa vrátiť a poponáhľať sa.“

Neprotestovala som a dala som sa do behu. Po desiatich minútach sme upachtení došli k ostatným. Práve sa na niečom uvoľnene smiali. Prvý si ma všimol Matias.

„Liz, dievča, už som sa za vami chcel ísť pozrieť. Báli sme sa, že vás napadol jaguár,“ podpichoval.

„Videli sme druhý tábor, majú náskok, no tak, vstávajte, nestrácajme čas,“ habkala som celá zadýchaná. „Alex musíme sa pohnúť, rýchlo!“

„To snáď nie je pravda, vždy strkajú nos do cudzích vecí. Vstávať, banda!“ zahlásil nasrdený Alex.

Keďže sa už stmievalo, zapli sme baterky a rapídne pridali do kroku. Ani neviem pre koho pracujú, len viem, že my nesmieme zlyhať inak skončíme naozaj zle. No aj tak som sa nevedela zbaviť myšlienky, že práve naša šéfka chce ten kameň využiť a práve oni sa ho snažia ochrániť. Celé mi to prišlo čím ďalej, tým nezmyselnejšie a veľmi som sa v tom zamotávala. Blížili sme sa k cieľu. Neustále som sa dívala na Willa, ale netrúfla som si prísť k nemu. Bolelo ma, že som mu nedala najavo svoje pocity. Dosť! Musím si prečistiť myseľ a sústrediť sa. V diaľke sa črtala jaskyňa, ktorej obrysy boli osvetľované mesačným svitom. Matias nás zastavil pred vchodom. Naokolo nebolo ani živej duše. Len ticho. Ako pred búrkou. Vzduch bol akýsi hustejší.

„Zrejme budeme musieť dnu,“ povedala Rebeka.

„Súradnice vedú presne sem, ale niečo tu nehrá," ozval sa Matias, „je tu až príliš ticho, nezdá sa vám?"

Will prezrel okolie zameriavačom s nočným videním.

„Vzduch čistý,“ ohlásil, „nestojme tu ako obarení a poďme dnu, kým nás nedobehnú.“

Rýchlo som mrkla na čas. Bolo 2:05. Pozbierali sme sa a vošli do jaskyne. Po niekoľkých desiatkach minút chôdze som sa cítila ako v nekonečnom príbehu. Už ideme príliš dlho a ešte stále sme nikam nedošli.

„Hej, odprisahala by som, že okolo tejto praskliny sme už raz prešli,“ povedala Rebeka.

„Naozaj,“ Matias potvrdil Rebekin postreh.

„Ale to predsa nie je možné, ideme stále rovno za nosom,“ čudovala som sa.

Čo sa to tu deje? Nedáva to zmysel, ako môžeme prejsť okolo tej istej praskliny dvakrát, veď sme nezmenili smer. Nechápem. Jaskyňou sa ozvalo cvaknutie a následne sme sa všetci prepadali klzkou chodbou ešte hlbšie pod zem. Pád prekvapivo nebol príliš tvrdý. Zvláštne, pomyslela som si.

„Čo to, sakra, bolo!“ skríkol Alex. „Ste v poriadku?“

„Ľudia...“ Will pritiahol našu pozornosť.

Všetci sme sa na neho otočili a to, čo sme zbadali, vyrážalo dych. Uprostred jaskyne bolo malé jazierko, v ktorom plávali lekná. Všade na stenách aj na strope boli pukliny, ktoré vyžarovali modrasté svetlo. Vzduch tu bol hustejší, podobný tomu pred vchodom a na jazyku zanechával sladkastú stopu. Všade naokolo rástli voňavé bylinky. Nemožné. Ako môžu vyrastať len zo skál? Nezmohli sme sa na slovo, tak sme tam len nemo stáli a snáď ani nedýchali.

Ticho preťal Alexov hlas, presne ako ráno vo vrtuľníku: „Niečo mi hovorí, že tá mapa nie je ďaleko, poďme sa tu porozhliadnuť.“

Vydala som sa smerom k prvým svetielkujúcim puklinám. Ako nenapraviteľný zvedavec a vášnivý vedec som z nich nemohla spustiť zrak. Zároveň mi napadlo, že môžu slúžiť ako trezor pre náš malý „poklad“. Chcela som zistiť, ako je možné, že fosforeskujú. Úplná nádhera. Stavím sa, že je to nejaké posvätné miesto. Musím odobrať vzorku. Už som vyťahovala skúmavku a geologické kladivko, keď ma z myšlienok vytrhol Matiasov hlas:

„Alex, poď sem rýchlo, myslím, že to mám!“

„Matias, si dobrý. Máme to, ľudia, a bez boja, nemôžem tomu uveriť,“ pochválil ho Alex. Zdalo sa mi to akési divné, príliš jednoduché. Nechápem.

„Ešte nie je po všetkom, ešte stále nie sme na ceste preč,“ podotkla som.

Nechcem im kaziť radosť, ale určite sa tu každú chvíľu ukáže Shogira. Keď na nich narazíme, bude po zábave.

„OK, máme to, ale ako sa dostaneme naspäť hore?“ spýtala sa Rebeka.

„Musí tu byť aj iný východ,“ konečne sa ozval aj Will.

„Rozdelíme sa. Ak niečo nájdete, kričte,“ navrhla som a všetci sme sa vydali hľadať východ.

Ponáhľala som sa k svojej pukline, odobrala som vzorku a poobzerala sa naokolo, asi tri metre naľavo bola ďalšia, vskutku dosť široká. Prešmykla som sa ňou a ocitla sa v ďalšej chodbe. Priestor bol tesný, asi tak pre jednu osobu. Budeme musieť ísť za sebou, ale myslím, že by to mohlo vyjsť. Vystrčila som hlavu a zavolala ostatných.

„Našla som chodbu, môžeme ňou skúsiť prejsť, neviem ale, kam vedie!“

Hneď pribehol Alex s Willom.

„Hm, vyzerá podozrivo, no iná cesta tu nie je. Dobrá práca, Liz,“ Will po mne hodil očkom.

„Je úzka, pôjdeme za sebou, snažte sa príliš neopierať o steny, nechceme, aby nás to zavalilo,“ zahlásil Alex a pretlačil sa dnu.

Šla som prvá a mala som v sebe pocit úzkosti. Ide to až príliš hladko, musíme byť zvlášť opatrní. Nemám z toho dobrý pocit. Krôčik po krôčiku sme prechádzali chodbou a snažili sa vyhýbať akémukoľvek styku so stenami. Vyzerali naozaj krehko. Kde-tu spadlo zopár kamienkov a vtedy sme vždy stuhli a spomalili. Vliekli sme sa ako hlien. Ani neviem, koľko je hodín, pri páde sa mi totiž rozbili hodinky. Určite už musí byť aspoň päť ráno. Dnu sme predsa vošli o druhej a trčíme tu najmenej tri hodiny. Po hodnej chvíli sme došli na koniec cesty.

„Uf, to trvalo. Už som myslel, že nikdy nevyjdeme. Konečne, vypadnime odtiaľ,“ povedal Matias.

Pomaly som sa pretláčala von. Hneď ako som sa dotkla stien, začali sa triasť a zosypalo sa z nich takmer kilo prachu.

„Liz, dávaj pozor!“

„Snažím sa, Alex, ale inak to nejde.“

Najprv hlava. Okej, teraz trup. Len pokoj, pomaly a rozvážne. Ešte kúsok a si vonku.

„Alex, môžeš,“ povedala som.

Alex s námahou prešiel. Nejako sa vyteperil aj Will a za ním horko-ťažko Matias. Steny sa však už príliš triasli a vyzerali, že sa každú chvíľu zrútia. Napätie by sa dalo krájať.

„Rebeka, neflákaj sa a pohni zadkom!“ skríkol na ňu Matias. Z jeho hlasu bolo počuť, že sa o ňu bojí.

„Sklapni!“ nervózne odpovedala.

Už bola takmer vonku, keď vtom sa otvor zavalil. Udialo sa to príliš rýchlo. Dvihol sa mrak prachu a Rebeka bolestivo zakvílila. Všetci sme sa k nej vrhli. Našťastie jej tam ostala zakliesnená len noha.

„Neboj sa, dostaneme ťa von,“ ubezpečil ju Alex, opäť rozvážnym a pevným hlasom.

Chalani ju začali vyslobodzovať a ja som zatiaľ prezrela okolie. Vytiahla som z ruksaka GPS a všimla si čas. Bolo 2:30. Čože? Ako je to možné? Dnu sme boli celú večnosť. Nemôže to byť len polhodina. Pred polhodinou som sa snažila vyjsť z tejto diery. Ako keby čas strávený v jaskyni vôbec neexistoval, napadlo mi. Vtom som začula hlasy.

„Ticho!“ otočila som sa na ostatných, „máme spoločnosť. Zdá sa, že idú k hlavnému vchodu.“

Všimla som si, že Matias už podopieral Rebeku.

Spýtala som sa jej: „Zvládneš to? Zrejme budeme musieť ísť, a to čo najskôr. Nesmú nás zbadať, nezvládli by sme proti nim bojovať a zároveň ťa chrániť.“

„Ponesiem ju,“ odpovedal mi Matias.

„Okej. Nestrácajme čas. Matias, daj mi svoj ruksak,“ povedal Will.

Matias vzal Rebeku na plecia a vyrazili sme do džungle. Podľa GPS sme boli necelých desať kilometrov od vrtuľníka. Opäť mi to nešlo do hlavy, ale nemala som čas zaoberať sa ďalšími zbytočnými otázkami.

„Tadiaľto, na sever,“ zahlásila som.

Rýchlym tempom sme sa vydali severne od východu z jaskyne. Nahmatala som skúmavku s úlomkom skaly vo vrecku. Určite na to prídem. Zistím, čo je toto miesto zač. Teraz sa už len dostať k vrtuľníku a zmiznúť.

„Berme to ako tréning. Minule sme desať kilometrov zvládli do hodiny,“ podpichol Alex.

„Ale ty nebežíš so stokilovou záťažou,“ zavtipkoval Matias, za čo mu útla a pomerne nízka Rebeka uštedrila úder do ramena.

„Pozor, slečna, lebo vás pustím,“ smial sa ďalej, čím mierne uvoľnil napätie v skupine.

Takto sa doberali takmer neustále. Mali sa veľmi radi, bolo to viac ako očividné. Aj napriek našej únave sme sa k vrtuľníku dostali za obdivuhodnú hodinu a pol. Naložili sme sa a konečne vzlietli. Opäť nás čaká trojhodinový let. Prezrela som si svojich priateľov. Unavení, upachtení, špinaví, trochu dooškieraní ale hlavne vďační, že sme z toho vyviazli pomerne hladko. Rebeke som narýchlo spevnila členok, mala ho vyvrtnutý a poriadne doškriabaný, ale ako zázrakom to nevyzeralo príliš vážne. Matias zatiaľ podal správu, že sa vraciame. Nečakane sa vedľa mňa objavil Will.

„Ahoj,“ povedal unavene.

„Ahoj,“ odzdravila som a srdce mi poskočilo.

„Som rád, že to máme za sebou. Premýšľal som o našom rozhovore. O kameni a šéfke. Po návrate sa musíme poradiť.“

„Hneď po príchode to Alexovi plánujem navrhnúť. Navyše, na tomto ostrove je niečo zvláštne, neviem či si si všimol. Po tom, čo sme vyšli z jaskyne, všetko ubehlo veľmi rýchlo, ale ver mi, toto nebolo len tak obyčajné miesto. Ale to preberieme neskôr.“

Will sa na mňa chápavo usmial a prisunul sa bližšie, aby ma mohol objať okolo pliec. Cítila som, ako z neho sála teplo a konečne som sa uvoľnila. Bolo mi jedno, či porušujeme pravidlo. V danej chvíli mi bolo všetko ukradnuté. Nebyť v blízkosti Willa bolo utrpenie. Zaspala som a zobudila sa až na Alexov hlas.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slnečný kameň 1. kapitola: