Slnečný kameň 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Po tom, ako Liz vsetkým prezradila udalosti spojené s Petrou, sa všetci začali pripravovať na odchod z úkrytu. Aj napriek bolesti, ktorú im spôsobujú predošlé zranenia, sú naší hrdinovia plní odhodlania. Ich sny o spolupracovaní so Shogirou sa stali skutočnosťou! Teraz len rýchlo dohnať Oscara a veriť, že Samuel s Mary sú v poriadku.
Užite si ďalšiu časť mojej prvej poviedky. :)
-Kristy-

29.09.2019 (14:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 576×

Tatiana nás viedla dlhou chodbou až do ošetrovne, kde nás už čakali dve ženy a postarší muž.

„Páni, tak tých ste pekne doriadili,“ ozvala sa nízka, pomerne mladá dievčina, mohla mať tak sedemnásť.

„Nechám ich vám tu, potom sa ozvite,“ povedala im Tatiana a znova odkráčala ladným krokom, ktorý pripomína chôdzu mačkovitej šelmy.

„Tak, pekne po poriadku, kto pôjde prvý?“ spýtal sa postarší s mierne prešedivenými vlasmi a milým pohľadom.

Ja som sa postavila do úzadia, keďže som nemala takmer žiadne vážnejšie zranenia. Najviac doráňaný bol Alex, ten sa len tak vliekol, o niečo menej zle vyzerali Will a Kenji, ostatní mali len nejaké škrabance a odreniny. Všetkých som si prezrela a snažila sa zapamätať si výraz tváre každého z nich. Zatiaľ čo sa Adamovi ľudia pustili do práce, v tvárach mojich priateľov, skrivených bolestným úškľabkom, blčali oči plné odhodlania.

-------------------------------------------------------------------------

„Musíme premyslieť ďalší postup,“ povedal Adam hneď, ako sme sa všetci zhromaždili. „Spomínali ste, že s Oscarom sú aj vaši ľudia.“

„No, jediní, ktorí s nimi ušli, sú Samuel s Mary,“ odpovedala mu Noemi.

„Predpokladám,“ začal brat a od bolesti, ktorú mu spôsobovalo rozprávanie sa mierne zmraštil, „predpokladám, že Oscar sa už dávno skontaktoval so šéfkou.“

„Nemohli by sme ich vystopovať?“ navrhla Tatiana. Myslím, že práve ona je pravou rukou Adama.

„Nemyslím si, že ich technológia sa dá len tak jednoducho vystopovať,“ zareagoval Adam, „nie raz sme sa o to pokúšali.“

„Ja by som to zvládla, ak budem mať potrebnú techniku,“ ozvala sa Rebeka, „predsa len, nemôže sa to až tak líšiť od našich mašiniek.“

Kapitán sa na ňu súhlasne pozrel, a ona bez zbytočných slov spustila pokyny, zakrátko sa obaja pobrali preč. Čoskoro ich nasledovala aj Tatiana, ktorá nám ešte pred tým ukázala zbrojnicu.

„Vyberte si čo potrebujete, všetko je vám k dispozícii.“

Premýšľala som, kde sa vlastne nachádzame.

Vyzerá to tu ako nejaký podzemný kryt, ale tým že nás uspali, nemám ani najmenšie tušenie, kde by sme mohli byť. Opäť som mala hlavu plnú myšlienok. Thomas sa poznal s Adamom. Prakticky nám vlastne zachránil zadky, keby sa nepoznali, kto vie, či by sme na tom boli tak ako teraz. V kryte Shogiry, prehrabujúci sa zásobou zbraní. A ak by s nami nebol Filip, ktorý prakticky presvedčil Adama...

Čiasi ruka mi padla na plece.

Zozadu ku mne pristúpil Matias.

„Liz, našiel som ti luk, nie je síce tak dobrý ako ten, ktorý si mala predtým, ale verím, že to s ním zvládneš. Snáď ho tentokrát využiješ lepšie než ten môj,“ zasmial sa, čím uvoľnil moju napätú myseľ.

„Matias, prepáč, že som sa oň viac nestarala,“ povedala som previnilo.

„Neblázni, a teš sa z úspechu. Spolupracujeme so Shogirou, o tom som pred pár dňami len sníval,“ potľapkal ma po pleci a šiel si vybrať zbraň.

Opäť ma rozbolela hlava a chytali ma mierne závrate. Čo to so mnou sakra je?! Petra mi predsa nič nepichla, tým som si istá.

„Liz, makaj, Adam nás čaká hore!“ zvolal na mňa Kenji od schodov.

„Už, už!“

Nie je čas na rozptyľovanie. Vzala som prvú strelnú zbraň, ktorú som mala po ruke, a utekala k schodom. Keď som vyliezala po posledných schodoch, Filip mi podal ruku. Trochu neochotne som mu ju podala a pomohol mi vyjsť.

„Filip... ja...“ začala som opatrne

„Neospravedlňuj sa, Liz, viem presne ako si sa cítila. Spomínaš si, čo sa stalo s vrtuľníkom, keď sme sem išli. Teraz, keď viem, čo spravila tá špina, mám ešte väčšiu chuť celý tento systém zničiť!“

„Kryjem ti chrbát,“ ťapla som ho po pleci a šla k Willovi.

-------------------------------------------------------------------------

„Zistila som, že Oscar sa nachádza približne sedem kilometrov od nás na sever, práve sa blížia k rieke. Som si istá, že už stihol skontaktovať šéfku. Napichla som sa na jeho GPS, ale bol to ťažký oriešok, zdá sa, že má nejaké špeciálne zabezpečenie. Bolo to náročnejšie, než som predpokladala. Ak hneď vyrazíme, mohli by sme to stihnúť skôr než im dorazia posily,“ spustila Rebeka hneď po tom, ako sme vošli do miestnosti, v ktorej už sedeli Adam s Tatianou.

„Beky má pravdu. Pripravení na veľké finále?“ povedal s tajomným úsmevom Adam.

Beky?

Všimla som si, ako Matiasovi myklo svalom na tvári, a na malú chvíľu na Adama škaredo zagánil.

Will stál vedľa mňa a po Adamových slovách mi stisol ruku. Opätovala som jeho gesto a odhodlane som sa na neho pozrela. Zvládneme to. Teraz tomu verím viac, než kedykoľvek predtým.

Netrvalo dlho a vyrazili sme z úkrytu. Zistila som, že sme boli celý čas pod zemou. Prekvapivo, shogirská technika tu fungovala ako švajčiarske hodinky. Po vylezení na povrch ma obvial chladný vietor, až som cítila, ako mi na krku vyšla husia koža. Ponaprávala som si luk, prevesený krížom cez telo a cez rameno si prehodila Kalashnikov, ktorý som schmatla zo zbrojnice. Adam vzal všetkých svojich ľudí, ktorých tu mal k dispozícii. Naša skupina teraz mala cez päťdesiat členov, čo mi dodávalo nesmiernu odvahu.

Kráčala som hrdo a vzpriamene, odhodlaná bojovať. Na čele kráčal Adam s Alexom, Tatianou, a Rebekou, hneď za nimi šli Will, Matias a Peter (chlap, ktorý mi ešte pred pár hodinami držal pištoľ pri hlave). Postupne sme šli všetci v nerovnomernom zástupe. Rebeka mala na GPS-ke Oscara označeného malou bodkou, ktorá sa neustále pohybovala, ako sme sa k nej približovali. Dúfala som, že sú s nimi aj Samuel s Mary, a že sú v poriadku. Snáď ich doženieme čím skôr. Po niekoľkých desiatkach minút kráčania neustále dych vyrážajúcou krajinou sme v diaľke zazreli osobu. Adam a jeho ľudia inštinktívne siahli po zbraniach, no my sme vedeli. Bol to Samuel, bol celý od krvi, a bol sám.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování