Slnečný kameň 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

„O čo mu ide?"

19.05.2019 (11:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 437×

Dnes som mala viac-menej voľno. Zašla som za svojimi priateľmi Emou a Haruom. Haru bol naozaj dobre vyzerajúci Japonec. Na svoj pôvod celkom vysoký, štíhly, krátke čierne vlasy mu zvýrazňovali dokonalú pleť a veselé uhlíkové oči zjemňovali jeho ostré črty. Pristúpil k nám spolu s Rebekou. Je to útočník na krátke vzdialenosti a profík cez všetky sečné zbrane. Zdá sa to ako klišé, ale najčastejšie je ozbrojený katanou. Ema zas prioritne patrila do výskumného tímu, ale vedela som, že keď ju oboznámim s naším plánom, pristúpi naň. Pracuje tu asi o rok dlhšie ako ja. Táto krásna Talianka s kučeravými vlasmi a orieškovými očami, je mi takmer ako sestra. Sú jediní, ktorým na sto percent dôverujem.

Zvyšok dňa som sa snažila dospať noc, a keď začalo zapadať slnko, pobrala som sa k vodopádom okúpať. Akurát tam nik nebol. Vliezla som do príjemnej osviežujúcej vody a nevedela sa nabažiť toho pocitu. Milujem vodu, rovnako ako plávanie, a tak som si dala niekoľko dĺžok v pohodovom tempe za sprievodu cvrlikania cikád. Obloha sa odrážala od hladiny a tá naberala karmínovočervený odtieň. Posledné lúče slnka sa ligotali všade vôkol mňa. Bola to nádhera. Kiež by som tu nebola sama, pomyslela som si, a trocha zasnívala. Snívaním za bdela som unikala realite.

Ubehla asi hodina a pol. Začínalo sa stmievať, a tak som sa pomaly poberala naspäť. Keď som vyliezla z jazierka a šla si po osušku, všimla som si na zemi stopy. Tobias! Určite to bol on, Will by sa mi ohlásil a určite aj ktokoľvek iný. Ten parchant! Pokazil mi celý večer. Došlo mi, že keď bol tu, určite pôjde opäť na nočnú obhliadku môjho stanu. Šla som teda hneď k Alexovi, oboznámiť ho so situáciou. Vedela som, že ho to vytočí, ale rovnako som vedela, že je jediný, na koho sa môžem obrátiť. Rozhodovali sme sa, či prespím ja v jeho stane, alebo on v mojom, aby som nebola sama, a nakoniec sme zvolili druhú možnosť. Alex bol plne rozhodnutý zasiahnuť. Prišli sme ku mne a ľahli si vedľa seba na posteľ. Bolo to nostalgické, zaspomínala som si na to, ako sme sa vždy natlačili k sebe do jednej postele, keď sme boli malí a mama pracovala dlho do noci. Zaspala som takmer hneď. Doľahol na mňa stres a únava z prebdenej noci. O niekoľko hodín ma Alex opatrne prebudil s prstom na perách. Naznačoval mi, že mám byť ticho. Poriadne som sa započúvala a opäť som počula kroky, tie však už nesmerovali k oknu. Tobias mieril rovno k hlavnému vchodu, kde ho už čakal Alex. V momente schytil Toba okolo krku a zakryl mu ústa rukou. Podkopol mu nohu a zvalil ho na zem.

„Čo si to dovoľuješ, Tobias! Takto stalkovať moju malú sestričku! To ti len tak neprejde, kamarát,“ spustil Alex, zatiaľ čo ho pevne fixoval na zemi.

„Vedel som to! Vedel som, že spolu niečo máte! Počkať? Sestričku? Alex?!“

„Bingo, kamarát, predsa len v tej hlavičke makovičke nemáš prázdno,“ povedal Alex.

„Ale ako to?!“ Tob bol úplne zmätený.

„Milý môj, včera v noci som ťa pristihla. Kontroloval si, či mám správne upevnený stan? Ďakujem, ale nepotrebovala som to,“ povedala som s výčitkou v hlase. Alex ho stále držal na zemi.

„A-ako je to možné, bola tma!“ vravel s bolestivým úškľabkom v tvári.

„Smrdíš totiž na sto honov,“ podotkla som.

„Mrcha! A hneď si žalovala bračekovi však?! Nielenže sa žaluješ tej svojej gorile, ale ešte aj Alexovi! Toto ti len tak neprejde!“ ušlo mu a následne si uvedomil, čo povedal.

Náhle Alex vytiahol z pracky dýku, zdrapil ho za vlasy a priložil mu ju ku krku.

„Ešte slovo a končíš! Myslím, že nikomu nebudeš chýbať,“ povedal chrapľavým hlasom. Krvilačnosť z neho priam sršala, ešte som ho takého nevidela.

„Alex, to stačí,“ zašepkala som. Tob mal namále, aby sa z toho neposral. Alex ho pustil a on úplne vydesene, lapajúc po dychu, cúval.

„Toto... toto vám len tak neprejde!“

„Nahlásiš to šéfke? Komu myslíš, že vyhovie? Členom elitnej jednotky, alebo niekomu, o kom poriadne ani nevie, že existuje?“ povedal Alex.

„B-b-bastardi!“ skričal a odkráčal.

Alex fučal ako býk a ventiloval hnev.

„Myslel som, že ho pretrhnem!“

„Ďakujem,“ na viac som sa nezmohla a objala som ho.

Zvyšok noci som spala v bratovom náručí. Od tej chvíle sa Tobias už o nič podobné nepokúsil. Stále po mne nenávistne zazerá, ale už sa ma ani nedotkol. Will je už tiež pokojnejší, pretože nevie o žiadnych incidentoch, ktoré sa udiali. S bratom sme sa dohodli, že pred ním pomlčíme. Pre istotu.

--------------------------------------------------------------------

Týždeň sa vliekol ako slimák. Šéfkin osobný výskumný a pátrací tím sa pokúšal rozlúštiť umiestnenie slnečného kameňa. Samozrejme, nemali sme o priebehu vyšetrovania takmer žiadne informácie. Tie boli prísne tajné a my sme tu boli na špinavú prácu. Podávala nám len tie najnevyhnutnejšie. Pred dvoma dňami sme mali ešte jednu poradu na našom obvyklom mieste. Už s nami boli aj Haru s Emou. Matias priviedol Zacka, jeho najlepšieho priateľa. Rebeka zasa svojho brata Kenjiho. Will so situáciou oboznámil Noemi, ktorá bola členkou špionážneho tímu, a zároveň z nás mala k šéfke najbližšie. Nebola veľmi prekvapená, už dlhšie niečo tušila. Alexa nasledovali dvojčatá Mery a Samuel. Náš malý tím sa rozrástol o sedem ľudí, všetci profesionáli vo svojich oboroch. Začala som si reálnejšie predstavovať, že naše šance nemusia byť takmer nulové. Potajomky sme sa začali zbrojiť a pripravovať na najhoršie a dohodli sa, že je potrebné zistiť, kto ešte by sa k nám mohol pridať. Potrebujeme naverbovať zopár ľudí naviac, aby sa naše šance zvýšili.

Odvtedy sa nič špeciálne neudialo. Noemi Alexovi dodávala informácie o šéfke z prvej ruky. Zistili sme, že už približne tušia, kde by mohol byť kameň ukrytý, avšak nie sú si stopercentne istí. Preto nám zatiaľ nikto nič nepovedal. Nemala som veľmi čo na práci, tak som sa rozhodla, že si pôjdem zatrénovať. Namierila som si to do našej provizórnej telocvični, ak sa dá nazvať stan plný žineniek a boxovacích mechov telocvičňou. Vošla som dnu, odložila si topánky a mikinu a zamierila k prvému mechu, ktorý bol voľný. Začala som s krátkou rozcvičkou a opäť sa ponorila do svojich myšlienok.

„Ahoj,“ z môjho vnútorného sveta ma vytrhol Willov hlas tak nečakane, až som nadskočila.

„Och, ahoj, vyľakal si ma.“

„Prepáč,“ mäkko sa usmial, „chvíľu som ťa pozoroval, nechceš pomôcť? Trochu si zatrénujeme a aspoň si zdokonalíš techniky a prídeš na iné myšlienky.“

„Hmm, znie dobre, ale nešetri ma,“ vyzývavo som sa na neho pozrela a pukla si kĺbiky na prstoch. Robím to pomerne často. Will sa na tom zasmial a mňa oblial hrejivý pocit.

Toľko, čo sme začali, Will už stál pri mne, chytil mi ruku a bleskovo ma obišiel. Zrazu sa mi podlomili kolená a padala som k zemi tlačená ťarchou jeho tela. Bol to presne ten chmat, ktorý použil na Toba. Zohol sa a zašepkal mi do ucha.

„No tak, zlato, na to, aké si mala reči, som to mal až príliš jednoduché.“

Z jeho dychu mi prešiel mráz po chrbte. Inštinktívne som pohodila hlavou dozadu a udrela ho do tváre. Asi som to trochu prehnala, pretože ma hneď pustil. Pri údere si zahryzol do pery a dole bradou mu stekala kvapka krvi. Zotrel si ju rukou a peru si zvodne oblizol.

„To nie, to som nechcela, prepáč... poď, ošetrím ti to,“ začala som mierne vydesene.

„Liz, nepreháňaj, to nič nie je. Náhodou, skvelý ťah. No tak, pokračujeme.“

Trénovali sme asi hodinu s pol. Keď sme šli z telocvične, už sa stmievalo. Boli sme unavení a poriadne spotení. Will dával pozor, aby mi nijako neublížil, na rozdiel odo mňa. Jeho pera však nevyzerala tak zle ako som si myslela.

„Počuj, čo tak kúpeľ?“ spýtal sa ma.

„Neblázni, čo keď nás niekto spolu uvidí?“

„Neboj sa, pôjdeme oddelene. Nik nás nebude podozrievať, keďže sa tam stretneme náhodou,“ žmurkol na mňa.

„Tak dobre, o polhodinu vyrazím, dôjdi potom za mnou,“ povedala som a šla k svojmu stanu.

Vzala som si osušku, rozpustila svoje dlhé hnedé vlasy a nevedela sa ho dočkať. Moju myseľ zaplavili rôzne myšlienky, ktoré potláčal strach. Prestaň! Bude to v pohode. Nekaz si večer.

Kráčala som pomaly pomedzi stany, vonku už bola úplná tma. Po nejakých desiatich minútach chôdze som došla k jazierku. Zvuk vodopádu sa niesol tichom. Will už bol vo vode a mával na mňa. Opäť som sa roztopila. Zašla som za najbližšiu skalu, vyzliekla sa a odložila si veci. Líca mi priam horeli a srdce mi búšilo ako zvon. Vykukla som spoza skaly. Znova na mňa zamával. Nádych, výdych. Nebuď padavka! Pomaly som vykročila, vliezla do vody a plávala smerom k nemu. Díval sa na mňa s očarujúcim úsmevom a ligotajúcimi sa očami.

„Si nádherná,“ povedal.

Znova som sa zamilovala. Jemne som ho pobozkala a vzápätí mu šplechla vodu do tváre. Smiali sme sa, šantili, plávali a po očku sledovali okolie. Zrazu si ma k sebe pritiahol a začal ma bozkávať. Najprv jemne, pomaly. Jeho bozky sa stávali intenzívnejšími, agresívnejšími a náruživejšími. Nebránila som sa. Pomaly sa presúval na krk. Prechádzal po jamke na kľúčnej kosti. Zaklonila som hlavu. Pri pohľade na čierno-čiernu oblohu posiatu žiarivými hviezdami som sa cítila, ako keby som stála pred bránami vesmíru. Prechádzala mnou vlna vzrušenia a šlo mi vybuchnúť srdce, pod toľkou dávkou emócií.

„Milujem ťa,“ zašepkala som mu do ucha. Odpovedal mi pevnejším objatím.

Boli sme tam asi hodinu, kým sme sa úplne neklepali zimou. Dúfali sme, že si nik nevšimol naše zmiznutie. Po príchode do stanu som sa vznášala. Teraz to bude ešte náročnejšie, predstierať, že náš vzťah je čisto priateľský. Ľahla som si na posteľ a snažila sa zaspať, ale bola som stále rozrušená a priveľmi šťastná.

Ráno ma zobudil Alex. Prišiel mi povedať, že nás o deviatej očakáva šéfka vo svojom stane. Pozrela som na hodinky, bolo 8:40. Povzdychla som si, vyliezla z postele a rýchlo sa dala dokopy. Trvalo mi to dlhšie, než som očakávala. Keď som vošla do jej stanu, všetci tam už boli.

„Konečne, Liz, takéto meškanie nabudúce nestrpím,“ povedala mi výhražným hlasom. „Prišli sme na to, kde sa nachádza kameň. Podľa všetkého je v Patagónii, presnejšie súradnice odovzdám kapitánovi. Mám pre vás však jednu novinku,“ potmehúdsky sa usmiala. Mala som z nej zlý pocit.

„Keďže to bude finálna akcia, nepošlem vás samých. Pridelila som k vám Kenjiho, Noemi, Harua, Samuela a Mery, Filipa, Denisa, Katju, Oscara a Petru. Najlepších ľudí akých mám, preto verím, že nesklamete a prinesiete mi ho. Presunieme sa na základňu v Argentíne, ešte dnes večer. To je všetko, po príchode do Argentíny sa stretneme aj s ostatnými a ja vám podám ďalšie informácie. Môžete odísť.“

Všetci sme sa zdvihli a začali odchádzať. Nedalo mi, a tak som sa ešte otočila. Moje telo na sekundu stuhlo a prešla mnou vlna chladu. Šéfkin výraz vyvolával hrôzu. Desivý pohľad, ktorý na nás upierala spoza rozstrapatenej ofiny dopĺňal krutý úsmev, ktorý jej krivil tvár. Vyzerala ako démon. Akonáhle si ma všimla, rýchlo sa otočila a tvárila sa, že si niečo vyberá zo šuplíka.

„Vi-vi-videli ste ten pohľad?“ povedala som roztrasene keď sme vyšli von.

„Takže dnes odchádzame, sakra, nestíhame poradu,“ zahovorila Rebeka.

„Ale stíhame, pohnite si, oznámte to ostatným a o šiestej sa stretneme, aspoň na chvíľu,“ zahlásil Alex a pobral sa k svojmu stanu.

--------------------------------------------------------------------

„Dobre, ľudia, dnes nám šéfka oznámila veľkú zmenu. Som rád, že v tíme, ktorý vytvorila, sme takmer všetci. Nasadila tam však aj ľudí, ktorým bezprostredne dôveruje. Zrejme sa chcela poistiť. Musíme si na nich dávať pozor, hlavne Katju, Oscara a Petru nesmieme brať na ľahkú váhu. Sú ako jej pravá ruka,“ začal Alex.

„Nesmieme zabudnúť na Shogiru,“ pripomenul Matias.

„Správne, nevieme síce, kto presne sú zač, možno chcú ten kameň tiež zničiť,“ povedal Kenji.

„Každopádne, nevieme, čo môžeme očakávať, ani ako sa to bude celé vyvíjať. Preto sa na vás stopercentne spolieham, že budete spolupracovať v každej situácii.“

Všetci sme prikývli, čo vyčarilo Alexovi na tvári potmehúdsky úsmev.

„Skvelé, moja otázka na vás znie: podarilo sa vám zistiť, komu by sa ešte dalo veriť?“

Vysvitlo, že takmer všetci niekoho naverbovali a dokopy by nás mohlo byť niečo cez tridsať, čo je takmer polovica všetkých. Ešte sme sa chvíľu bavili, keď som z ničoho nič začula šuchot. Otočila som sa a na zemi som zbadala Tobiasa s víťazoslávnym výrazom v tvári, ktorý sa pomaly menil na úprimné, nefalšované zdesenie. Došlo mi, že sa už hodnú chvíľu zakráda a špehuje. Zrejme sa snažil posunúť, aby lepšie videl, a zakopol. Všetci sme na neho s prekvapením zízali. Náhle sa postavil a začal utekať. Ani som si nevšimla, že Alex sa za ním dávno rozbehol. Obaja sa stratili v húštine. V skupine vládlo napätie a obavy. Niektorí si čosi šuškali. Iní len nemo civeli na les. Neostávalo nám nič, len čakať. O niekoľko minút, ktoré sa javili ako večnosť, začalo opäť šuchotať lístie. Vyšiel z neho Alex s rozťatou perou, oškretým lícom a prázdnym pohľadom. Ruky mu voľne viseli pozdĺž tela. Hneď som sa k nemu rozbehla.

„Alex! Čo sa to tam dialo, kde je Tob?“

„Ja-ja som musel, Liz... Musel som. Nesmel som dovoliť aby to vyžvanil. Ja...“ dychčal so slzami v očiach. Úplne ma vydesil. Pochopila som, že Toba už neuvidíme, nečakala som však, že to Alexa až tak vezme.

„Čo sa deje? Kde je Tobias? Alex? Si v poriadku?“ zaplavil nás otázkami Haru, ktorý dobehol tesne po mne. Len som sa na neho otočila a pokývala som hlavou. Pochopil a šiel to povedať ostatným. Rozpustili sme stretnutie a ja som šla s Alexom, aby som mu ošetrila rany. Už bol opäť pri zmysloch. Opäť ten silný, rozvážny kapitán. Nik z nás mu nič nevyčítal. Chápali sme, že inú možnosť nemal. Tobias bol zákerný. Spravil by všetko pre to, aby sa v šéfkiných očiach vyšplhal vyššie. Všetko by jej prezradil a celý plán by padol ako domček z karát, a to sme si nemohli dovoliť. Pokúsiť sa ho presvedčiť by bolo ako hádzať hrach na stenu.

Vyrážali sme približne o desiatej. Všetci sme sa naložili do helikoptér, nikto si ani len nevšimol, že jeden chýba.

Vzlietli sme. Opäť sa mi strachom potili ruky.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování