OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slnečný kameň 5. kapitola

26.05.2019 (16:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 493×

V Argentíne sme mali jednu zo svojich „kamenných“ základní, stany teda vystriedali budovy. Deň po prílete sme sa všetci stretli v šéfkinej kancelárii, kde panovala skutočne napätá atmosféra. Katja, Oscar a Petra o nás očividne dostali niekoľko informácií navyše, pretože si nás premeriavali od hlavy až k pätám. Takto pokope a zoči-voči som sa s nimi ešte nestretla. Pracujeme v odlišných sférach. Zatiaľ čo oni sú priam pravou rukou šéfky a položili by za ňu aj život, my, ako som už spomenula, sme tu boli na špinavú prácu. Čo sa týka toho obetovania sa, sme na tom úplne opačne. Prepaľovali nás pohľadmi a my sme ani omylom nezaostávali. Poriadne sme si ich obzerali a snažili sme sa vyčítať z výrazu tváre či postoja tela čokoľvek, čo by nás mohlo varovať. Márne, nepohli ani brvou. Všetci traja sa kontrolovali a správali sa nanajvýš profesionálne. Filip a Denis nevyzerali až tak nedôverčivo. Vedela som, že pracujú priamo pre šéfku, ale nie raz som ich začula, ako sa na ňu sťažujú a nadávajú. Filip sedel v rohu miestnosti a hlavou sa opieral o stenu. Pôsobil dosť flegmaticky a uvoľnene. Všimla som si, ako si ma prezerá. V jeho pohľade cez lenivo pootvorené viečka bolo čosi, čo ma prinútilo sklopiť zrak. Náhle sa postavil a namieril si to rovno ku mne. Jeho ležérna chôdza mi potvrdzovala, že tomuto človeku takmer na ničom nezáleží.

„Čau, konečne ťa spoznávam, ehm... teda vás,“ opravil sa a pozrel pri tom aj na ostatných.

„Čau,“ odvrkol mu Will, ktorému neunikli Filipove hladné pohľady.

Svoju pozornosť som pomaly presunula na Denisa. Na rozdiel od Filipa pôsobil dosť arogantne. Už z jeho dávnejšieho pozorovania som zistila, že má výbušnú povahu a jeho reakcie sú často agresívne. Hotová búrka. Bohužiaľ, ani z neho som nemala pocit, že by bol ochotný za niekoho z nás riskovať život. Ach, toto nevyzerá ružovo.

 „Fajn,“ ticho náhle preťala šéfka, „mám pre vás jednu zásadnú zmenu. Nechala som si to až na teraz, keďže som vám to chcela oznámiť ako kompletnému tímu. Keďže tím sa už neskladá ako zvyčajne len z Alexa, Matiasa, Willa, Rebeky a Liz, rozhodla som sa, že zmením pozíciu kapitána.“

ČOŽE?! To nie je pravda! Ona chce vymeniť Alexa?! To nemyslí vážne! Pozrela som sa na brata. Úplne stuhol, podvedome zovrel päsť a po čele mu stiekli kropaje potu. Ostatní nevyzerali o nič lepšie. Vzápätí sa ale uvoľnil a nahodil kamenný výraz. Ako keby si uvedomil, že sa tým prezradí. Všetci sme z toho boli v šoku, nikto sa však neodvážil protestovať.

„Alex, cením si tvoju prácu, ale keďže som k vám teraz pridelila Oscara, ktorého považujem za špičku elity, rozhodla som sa, že práve jeho menujem kapitánom nového tímu. Verím, že to bude mať na vašu misiu priaznivý dopad. Máte deň na prípravu. Zajtra ráno vyrážate. Nemám čo dodať. Očakávam, že mi kameň prinesiete čo najskôr. Môžete odísť,“ dokončila svoj šokujúci monológ, ktorý prerezával ticho ako tisíce naostrených žiletiek.

Oscar sa povýšenecky uškľabil a pozrel pri tom na Alexa, ktorý pevne zatínal zuby. Zvrtli sme sa na pätách a padali z kancelárie tak rýchlo, ako sa len dalo.

„To nemyslí vážne! Mrcha! Takto vymeniť kapitána! Isto má niečo za lubom! Toto určite nedopadne dobre. Minimálne nie pre nás!“ penil Will.

„Spravila to, pretože nás podozrieva?“ spýtal sa opatrne Haru.

„Neviem či práve pre to, ale mám pocit, že naším najväčším problémom nebude Shogira, ale tento šéfkin trojlístok,“ poznamenala ironicky Noemi.

 „Alex! Ty na to nič nepovieš?!“ okríkla ho Rebeka. Alex stál pevne a vzpriamene, až na jeden detail. Chvel sa mu sval na sánke, ako vždy, keď nezvládal svoj hnev. Zrazu sa zhlboka nadýchol, prehltol a od srdca zanadával:

„KURVA! Toto som fakt nečakal! To nám celkom skomplikovalo situáciu. Každopádne, Oscar je kapitán a my si s tým musíme poradiť,“ povedal pokojnejšie.

Už sa nik neozval, všetci sme sa šli chystať. Dúfala som, že dnes v noci zaspím aspoň na pár hodín. Pobalila som si to najpodstatnejšie a nezabudla som na luk od Matiasa. Pohladila som chrbát a párkrát natiahla tetivu. Niečo mi našepkávalo, že sa tentokrát zíde viac ako naposledy. Nezvládala som racionálne premýšľať. Potrebovala som si prečistiť myseľ, a preto som sa vybrala do mesta vzdialeného asi dvadsať minút chôdzou. Šla som kľukatou prašnou cestou, ktorá po nejakom čase smerovala do lesa. Prekračovala som popadané konáre a načúvala šuchotu lístia. Rozpustila som si vlasy a nechala ich voľne napospas vetru, ktorý mi ich rozhadzoval všade vôkol hlavy. Musela som vyzerať ako Medúza z gréckej mytológie, o ktorej mi brat v detstve stále rozprával strašidelné príbehy. Keď som došla k potoku, vyzula som sa, aby som ho mohla prebrodiť. Dala som si načas a užívala si chladivý pocit vody a mráz, ktorý mi prechádzal telom. Po nejakej chvíli som došla do mesta. Namierila som si to rovno na trh.

Miestne trhovisko je naozaj veľké a vždy tak primerane plné. Prechádzala som sa uličkami, pozorovala nakupujúcich ľudí a vravela si, že je to možno poslednýkrát. Všetci vyzerali tak bezstarostne. Do nosa mi udierala rozmanitá vôňa jedla zo stánkov, okolo ktorých sa to hemžilo veselými ľuďmi. Zmocňovala sa ma úzkosť a nedokázala som prestať myslieť na to, že z tejto akcie by sme sa už nemuseli vrátiť.

Bola som tak zamyslená, že som si nevšimla malé dievčatko bežiace priamo oproti mne. Narazilo do mňa plnou silou a odrazilo sa na zem, pričom sa srdcervúco rozplakalo. Zohla som sa k nemu, pohladila ho po vláskoch, a ono sa mi pozrelo rovno do očí. Náhle prestalo plakať, postavilo sa a milo sa usmialo. Znovu sa rozbehlo po ulici a ešte mi stihlo zamávať, kým sa mi stratilo v dave. Niečo sa vo mne pohlo. Toto dievčatko mi pripomenulo, že každý pád, hoci bolestivý, sa dá zvládnuť. Neviem prečo, ale cítila som sa odvážnejšie.

Zvláštne.

Pozrela som sa na nebo, ktoré žiarilo farbami. Obloha na západe bola ako v plameňoch, zatiaľ čo z východu ju pohlcovala temnota. Posledné lúče slnka hádzali zlatisté odtiene na les za mestom. Je načase vrátiť sa. Namierila som si to naspäť k zlatistému lesu plná odhodlania.

---------------------------------------------------------------------------

Pomaly som vchádzala do areálu. Niečo v mojom vnútri navigovalo moje nohy rovno do Alexovej izby. Jemne som mu zaklopala na dvere a vošla. Sedel za stolom a čosi písal.

„Ahoj,“ potichu som pozdravila.

„Ahoj, čo tu robíš?“ spýtal sa.

„Mohla by som byť dnes v noci pri tebe?“

Už z pohľadu na mňa pochopil, ako sa cítim. Prekvapivo nenamietal. Videla som na ňom, že jeho pocity nie sú až tak odlišné od mojich. Ľahli sme si vedľa seba a pozerali do plafónu. Už od mala som v ňom videla svojho otca, ktorého sme nikdy nemali. Vždy sa o mňa staral, chránil ma, utešoval, bol mi oporou v každej životnej situácii. Bol prvým mužom, ktorého som v živote ľúbila. Môj milovaný starší braček. Dnes sme však boli obaja mĺkvi, čo mi vôbec neprekážalo. Nepotrebovali sme slová a obaja sme aj tak vedeli. Vedeli sme. Schúlila som sa do klbka a po nejakej chvíli zaspala.

---------------------------------------------------------------------------

Pri vrtuľníku sme sa mali stretnúť okolo siedmej ráno. Trojlístok (začala som tak nazývať Katju, Oscara a Petru) už bol tam. Spolu s nimi aj Rebeka s Kenjim, Samuel s Mery, Haru, Matias a Alex. V diaľke som zazrela Willa s Noemi. Spoza vrtuľníka sa vliekli Filip a Denis, ktorý pred sebou nakopával kamienok. Neochotne som k nim vykročila. Nahádzala som si veci do vrtuľníka a chcela sa presunúť k Willovi a Noemi, no vrazila som pri tom do Petry. Schladila ma škaredým pohľadom.

„Prepáč,“ povedala som.

„Tsch, dávaj bacha,“ odsekla mi a odstrčila ma prudšie, než som očakávala.

Fúha, tá je ale nepríjemná. Bude lepšie, ak sa jej nebudem motať okolo nôh. Krátko na to, sa mi za chrbtom objavil Will.

„Čauko, si v poriadku?“

„Ah, jasné. Poďme radšej dnu,“ odpovedala som mu a sadla si rovno k oknu.

Will si sadol vedľa mňa a postupne nastúpili aj ostatní. Blízko pri nás sedeli Matias s Rebekou a Haru. Vzduch bol čistý, preto ma opatrne chytil za ruku. Vládla tu napätá atmosféra, ale z Willa sálalo teplo a istota. Stisla som mu pevnejšie dlaň a on mi pohladil palec. Prezrela som si priestor. Filip sa o niečom bavil s Denisom, ktorý ho nie veľmi ochotne počúval. Pilotom bol, samozrejme, Oscar, teda... kapitán. Blízko neho sedeli Katja, Petra a Alex. Tam vpredu to vyzeralo na zabitie. Všetci traja boli ticho a po očku sledovali Alexa, ktorému rovnako neušiel ani jeden ich pohyb. Asi po dvoch hodinách letu a neznesiteľnej atmosféry sa nám v slúchadlách ozval Oscarov hlas.

„Máme problém! Sme asi päťdesiat kilometrov od cieľa a vyzerá to tak, že budeme musieť núdzovo pristáť. Dochádza nám palivo!“

HA?! Palivo?! Ako je to možné, kto to mal sakra na starosť?! Oscar začal klesať. Po pristátí sme sa všetci vyštverali z vrtuľníka a začali sme zapálene diskutovať. Už-už to vyzeralo, že vinník sa neprezradí, no vtom sa ozval Filip:

„Sorry, sorry, to bude zrejme moja chyba, mal som na starosť helikoptéru, dal som ju do poriadku, ale palivo mi nejako vypadlo,“ povedal ako keby sa nechumelilo.

Ako keby sme práve neboli päťdesiat kilometrov od približného cieľa. Tento chalan je neuveriteľný! Ako mohol len tak ZABUDNÚŤ?! Všetci sme na neho vyjavene zízali. Náhle k nemu pristúpil Alex, opäť sa mu chveli svaly na tvári a okríkol ho.

„Ty si sa už úplne zbláznil?! Šibe ti?! Sme päťdesiat kilometrov od cieľa ale hlavne, ako si mohol zabudnúť?! Kretén!“ syčal na neho a Filip sa takmer ani nepohol. Nie preto, žeby ho to trápilo. Skôr naopak. No ja som si všimla, že mierne znervóznel. Vtom sa spredu vyrútil Oscar a surovo odstrčil môjho brata. Filip inštinktívne ustúpil o pár krokov dozadu, ale Oscar bol rýchlejší. Vzápätí mu jednu vrazil. Filip to vôbec nečakal, rovnako ako my. Úder ho zvalil na zem. Kapitán si vytriasol ruku, otočil sa mu chrbtom, a bez slova odkráčal smerom k cieľu. Pochopili sme. Tento človek tu neprišiel len nájsť kameň. Tento človek sa nebude starať o to, či nie sme v nebezpečenstve. Tento človek nie je pravým vodcom, ktorý svoju skupinu vedie a posilňuje. Oscar využíva strach a silu, aby si vybudoval autoritu. Jeho chladný a necitlivý prístup nedáva nikomu možnosť odporu. Pristúpila som k Filipovi a pomohla mu vstať. Moja ruka intuitívne vystrelila k jeho tvári, ale podráždene ju odstrčil. Oprášil sa, utrel si poranené líce, vzal si veci a vyrazil smerom, ktorým šiel Oscar s tými dvoma. Všetci sme sa pomaly a neisto vydali za ním.

„Som tu, Liz, nedovolím, aby niekomu z nás ublížil,“ pristúpil ku mne Will a zašepkal mi zozadu do vlasov.

„Mhm,“ na viac som sa pre narastajúcu hrôzu nezmohla.

Kráčali sme celú večnosť. Trojlístok nám vpredu udával smer. Alex, Denis a Matias šli hneď za nimi. Potom kráčala Noemi, Will a Samuel, Haru, Kenji a Mery, a posledná som šla ja spolu s Rebekou a Filipom. Ani neviem, kedy sme sa takto rozdelili. Vonku bolo sviežo a po tvári nás šľahal chladný vietor, ktorý nám sfarboval líca a nos dočervena. Šli sme popri veľkom jazere. Kráčali sme dolinou pomedzi obrovské hory so zasneženými vrcholcami. Kam sa človek pozrel, nevedel sa vynadívať, avšak, zoskupenie týchto ľudí mi pripomínalo, že nie som na výlete. Zrazu som si všimla, že som sa ocitla na konci nášho kráčajúceho hada len s Filipom.

„Aaa pozrime sa, koho nám sem vietor privial,“ začal sarkasticky.

„Hah, veľmi sa neteš, lebo ma môže hneď aj odviať,“ odsekla som. Nemala som náladu na hlúpe reči.

„Uuh, ostrá,“ zasmial sa, a oblizol si vetrom vysušenú peru.

„Ak si ma prišiel otravovať, tak si daj pohov, nemám na to čas ani chuť.“

„Pokoj, pokoj, chcel som prehodiť len pár slov, keď už sme teda kolegovia. Inak, sorry, že som ťa odbil. Vieš, keď sme pristáli. Ako jediná si ku mne podišla po tom, čo sa stalo,“ povedal jemnejšie.

„Nemysli si, že nie som naštvaná! Je to tvoja chyba, že sa tu teraz trepeme so všetkou výbavou päťdesiat kilometrov peši!“ povedala som podráždene. „Ale Oscar ma vyľakal, vôbec som nečakala, že ti bez milosti vrazí.“

„Hovor mi niečo. Viem, že pôsobím ako taký kretén, ktorému je všetko ukradnuté a popravde, väčšina vecí aj je,“ zasmial sa, „ale ja som ten vrtuľník dotankoval,“ povedal potichu a celkom zvážnel.

 „Ale, veď si tvrdil, že si na to zabudol,“ od prekvapenia som na neho vypliešťala oči.

„Popravde,“ začal ostýchavo, „dotankoval som ho, ale niečo som si zabudol, tak som sa musel vrátiť a videl som Katju, ako vypúšťa nádrž. Snažil som sa, ale všimla si ma. Vedel som, že útek mi nijako nepomôže a vlastne, ani by som to nestihol, ocitla sa pri mne rýchlosťou blesku. Vyhrážala sa mi, že ak niečo kecnem, budem mať čo dočinenia s Oscarom a videla si ho, ten chlap je tak chladnokrvný, že by ma neváhal zmasakrovať. Zrejme jej to prikázal kapitán. Keď sme teraz vystúpili, prepaľovala ma pohľadom a mne došlo, že sa musím ozvať. Nevedel som čo chystá a doteraz to neviem, ale poviem ti, niečo mi tu nehrá. Aj táto krajina je taká pustá. Nedal by som ruku do ohňa za to, že ten kameň je naozaj tu.“

Čože?! Tak toto som nečakala. Oscar nariadil vypustiť nádrž? Ale prečo? Čo chystajú? Keď ho Filip musel pod príkazom kryť, prečo mu potom jednu bez milosti vrazil? Chcel nás varovať? Chcel rozprášiť akékoľvek podozrenie? Premkol ma strach a nezmohla som sa na slovo, len som ustavične otvárala a zatvárala ústa ako ryba na suchu.

„A je tu ešte niečo,“ pokračoval, „dostali sa ku mne informácie o nejakej vašej porade.“

DORITI...

„Počul som, že nedôverujete šéfke...“

DORITI...

„A chcem ti povedať, rátaj so mnou.“

DORI... Čo?!

„Č-čo vravíš?“ Určite som len prepočula, čo práve povedal, nie je možné aby...

„No, že rátaj so mnou. Viem, iste si si myslela, že pri prvom konflikte zdrhnem kade ľahšie a nechám vás v kaši. Väčšinou sa snažím pôsobiť ako flegmatik, ale ver mi, šéfku nenávidím. Mám na to osobné dôvody. Možno ti ich niekedy porozprávam a navyše, Alexa si vážim. Veľa som o ňom počul a tiež ma prekvapilo, že ho šéfka odvolala z pozície kapitána. A tiež, ehm... no...“ prudko sa nadýchol.

„Už dlhšie som chcel spoznať jeho sestru,“ pozrel na mňa previnilo. Vyzeral ako malé dieťa, ktoré práve rozbilo mame črepník loptou a prišlo sa priznať, pretože ho zožieralo svedomie.

Viac nepovedal. Tiež som mu na to nič nepovedala, čo som aj mala? Že moje srdce už dávno patrí inému, čo je, mimochodom, stále na zozname tabu? Alebo že som si to myslela hneď v prvý deň, čo sme sa stretli a všimol si to aj Will? Volila som menšie zlo – mlčanie, čo zrejme vyhovovalo aj Filipovi.

Moju myseľ opäť zaplavili myšlienky na Oscara. Čo tým, sakra, chcel dokázať? Chcel otestovať ako sa zachová Alex? Alebo my všetci? Tak to si potom zvolil najnevhodnejší spôsob. Takto budeme putovať aspoň dva-tri dni. Zbláznim sa!

Pomaly sa stmievalo, a tak sme sa zložili a postavili stany. Vo svojom som bola s Rebekou. Povedala som jej o Filipovi, nemohla som to vydržať. Zajtra to musím povedať aj Alexovi a vlastne všetkým. Rebeka bola rovnako šokovaná a nechápala o čo tu ide, no povedala mi, aby som Filipovi hneď tak neverila, keďže ho vôbec nepoznáme. Mala pravdu. Nič mi nezaručovalo, že by vravel úplnú pravdu. No moja intuícia mi našepkávala, že neklamal. Zaspala som s myšlienkou na to, že Filip je s nami.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slnečný kameň 5. kapitola: