Slnečný kameň 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Hrozivé zistenia otriasli celou skupinou, najmä Alexom. Ďalší kúsok skladačky zapadol na svoje hrozivé miesto.
P. S.: VĎAKA všetkým čitateľom, užite si ďalšiu kapitolu. ;)

08.07.2019 (10:00) • KristyA • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 611×

„Viem, pre čo ste prišli, chcete ten kameň. Musím ťa, bohužiaľ, sklamať, krásavica, prišli ste neskoro,“ šepkal mi do vlasov.

Došlo mi, že tento človek patrí k Shogire.

„Zrejme ti to už docvaklo, patrím k Shogire. Presne sme vedeli, kedy dorazíte. Ostatní sú už vonku, ale ja som sa tu ešte chcel poobzerať. Chystal som sa odísť, keď som náhle začul prichádzajúce hlasy. Neostalo mi nič iné ako sa schovať. Ale nemaj strach, vyslal som signál a tvoja skromná partia je momentálne obkľúčená, bez šance uniknúť. Už dlho vás sledujeme a dokonca sme mali vo vašich jednotkách špeha. Bol to síce trkvas, ale svoju prácu si plnil dokonale. Okrem iného sa snažil odhaliť zámery vašej šéfky, no zrejme nebol dosť opatrný. Do Argentíny s vami totiž neprišiel, navyše sme s ním stratili spojenie. Usúdili sme teda, že ho museli odstrániť. Nebolo by to prvýkrát.“

A vtedy mi to došlo. Všetko do seba nejako zapadlo. Špeh o ktorom vravel, bol Tobias. Jedine on sa s nami nevrátil, pretože ho Alex zabil v domnienke, že prezradí, čo počul. Celé to bolo jedno veľké nedorozumenie. Tob chcel zrejme dôkaz o vzťahu s Willom, aby získal väčšiu dôveru u šéfky. A keď nás vtedy načapal pri porade, pravdepodobne to nechcel oznámiť jej, ale kapitánovi Shogiry. Možno by teraz všetko vyzeralo inak, keby sme ho neumlčali.

Prišlo mi zle a strácala som zem pod nohami. Neznámy si to všimol a pevnejšie ma chytil.

„A teraz, drahá moja, si na chvíľu pospíš,“ povedal a pichol mi ihlu do krku.

----------------------------------------------------------

„-iz,“

Č-čo to...

„Liz, no tak.“

Kto?

„Preber...“

Niekto na mňa hovorí?

„Preber sa, prosím!“

Ale ja nechcem.

„LIZ!“

Zdá sa mi, že ma niekto volá. Och, moje viečka sú také ťažké. Naozaj nevládzem, chcem len spať a na nič nemyslieť. Prečo mi tie hlasy nedajú pokoj.

Pomaly som otvárala oči a pred sebou videla zviazaných všetkých mojich priateľov. Keď som precitla, uvedomila som si, že aj moje telo tŕpne v neprirodzenej polohe.

„Konečne, Liz!“ skríkla Rebeka.

„K-kde to...“

„Shogira, prepadli nás. Jediní, komu sa podarilo ujsť, sú trojlístok a Mary so Samuelom. Neviem ako sa im dokázali prešmyknúť, ale zdrhli,“ povedala Noemi.

Až teraz som si všimla, že dvojčatá chýbajú tiež. Prezrela som si všetkých. Boli doráňaní, čo znamenalo len jedno, že sa im nechceli vzdať bez boja.

„Snažili sme sa, ale mali uspávacie šípky. Je mi to tak ľúto,“ pozrel na nás Alex a hlas sa mu zlomil.

„Nič nie je stratené. Môžeme im stále vysvetliť, kto sme a že chystáme vzburu,“ povedal Kenji. Všimla som si, ako Denis zbystril svoju pozornosť.

„Nechcem vám kaziť ilúzie, ale nemyslím si, že nás len tak jednoducho vypočujú a uveria nám,“ ozval sa Will.

„Pokašľali sme to,“ prehovorila som so slzami v očiach.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa Matias.

„Tob...“ začala som.

„Prečo tu teraz ťaháš toho hajzla, Liz?! Čo s tým má spoločné on?! To snáď nemyslíš vážne?!“ vybehol na mňa rozzúrene Will.

„Bol ich špeh,“ bezducho som vyhŕkla.

„Ty si neuveriteľná! Teraz budeš... Počkať... Čože?“ zarazil sa.

„V tej jaskyni si ma podchytil jeden ich člen a prezradil mi, že mali v našich jednotkách špeha. Ten sa s nami ale nevrátil späť do Argentíny a stratili s ním spojenie. Jediný, kto sa nevrátil... je Tobias,“ povedala som pomaly, pozerajúc pri tom na brata.

Alex stuhol a vypleštil oči, v ktorých sa javilo čisté zdesenie. Pochopil, rovnako ako všetci, o čo tu celý čas išlo.

„Čo som to spravil? Kurva, čo som spravil?!“ Alex zbledol a vypleštil oči.

„Alex, prestaň, nemohol si to vtedy vedieť, ale neboj sa. Z tejto situácie sa ale dostaneme. Zvládneme to,“ ubezpečovala ho Noemi, no hlas sa jej nepatrne triasol.

„Sklapnite, niekto ide,“ ozval sa Denis, ktorý nás do tejto chvíle len nemo pozoroval.

Ani on, ani Filip nevedeli, že Alex zabil Tobiasa, navyše, Denis nevedel ani o našich plánoch. A k tomu, mal pravdu, všetci sme už mohli počuť prichádzajúce kroky.

Zakrátko sa spoza rohu vynorila silueta tieňa. Bola to žena. Vysoká, štíhla, s pohľadom hladného tigra.

„Pozerám, že ste už všetci hore. To je dobre, ušetrili ste mi prácu,“ pozrela na nás bez jedinej známky emócie a k ústam si priložila vysielačku.

„Vtáčatká sa nám už vyspali, kapitán,“ povedala zvodným hlasom.

S touto ženou prišla do miestnosti aj napätá atmosféra. Všetci sme ju chvíľu ticho pozorovali a čakali, čo sa bude diať. Onedlho sa naokolo znova rozliehal zvuk krokov. Pred nami sa zastavil pomerne dobre vyzerajúci muž. Vysoký, modrooký blondiak. Dala by som ruku do ohňa za to, že je nejaký severan. Mohol byť len o niečo starší ako Alex, no okolo očí sa mu črtali drobné vrásky. Spolu s ním prišlo ďalších šesť členov. Kapitán po nich prešiel pohľadom a všetci sa rozostavali okolo nás so zbraňami v rukách. Ani sme sa nepohli. Premeriaval si nás nebezpečným, nemilosrdným pohľadom, ktorým na mne spočinul dlhšie ako na ostatných.

„Ahoj, krásavica,“ prehovoril a kútiky sa mu mierne zdvíhali v potmehúdskom úsmeve. Hneď mi došlo, kto predo mnou stojí.

To on ma uspal. On mi povedal o Tobovi. Vždy, keď som na to pomyslela, motala sa mi hlava.

„Pusť nás, ty hajzel! Čo si myslíš, že týmto dokážeš?! Nič nepovieme! Teda aspoň ja to nemám v pláne! Kľudne ma aj zabi! Dostanem sa odtiaľ, dám signál šéfke a ona si tú tvoju hlavu zavesí na stenu! Nezradím ju ako títo blázni!“ začal vrieskať Denis a odpľul pri tom smerom k „severanovi“.

Kapitán Shogiry mu nevenoval ani jediný pohľad, ten totiž smeroval k jeho chlapovi stojacemu nad Denisom, pohol prstom a ten mu bez varovania strelil do hlavy. Filip, sediaci blízko neho, odvrátil zrak, keď mu krv ošpliechala tvár. Will sa ani nepohol, Noemi sa rozkričala, Rebeka povracala a ostatní len vypliešťali vydesené oči. Po lícach mi stekali horúce slzy a telo som mala paralyzované.

„Okej, jedného mám z krku,“ povedal bezstarostne kapitán, „ešte niekto sa ozve bez toho, aby som ho vyzval, skončí rovnako ako tento chudák, ak nie horšie! Rozumeli?!“

Bolo ticho ako v hrobe.

Čo sa to sakra deje?!

„Tak sa mi to páči, prejdime teda k veci. V jaskyni ste bojovali naozaj statočne, to sa musí uznať. Niektorí dokonca tak statočne,“ na chvíľu sa odmlčal, „až sa im podarilo prešmyknúť sa von aj s kameňom!“ skríkol rozhorčene a pozrel pri tom na svojich ľudí, ktorí na chvíľu stuhli.

„Kapitán,“ napomenula ho tigrica.

„Hej, hej,“ povedal, povzdychol si a pokračoval vyrovnane, „mali sme u vás špeha, ale to vám už tuto krásavica iste prezradila, však?“ žmurkol na mňa.

Odvrátila som pohľad.

„A tak teda vieme, že ľudia, ktorí vzali kameň, sú kapitán Oscar a jeho komplici.“

„Mary a Samuel nie sú...“ náhle sa ozvala Rebeka.

Kapitán na ňu hodil vražedný pohľad, žiaden signál však nedal.

„Je mi jedno, kto je čo, chcem kameň späť! Síce sa nám podarilo oslabiť ich, zraniť, no aj tak zmizli. Predpokladám, že už vyslali signál a za pár hodín sa tu dovalí aj vaša šéfka s posilami. Nedovolím vám odovzdať jej kameň. Dovtedy ich musíme nájsť. Vy mi predtým však pekne prezradíte, čo zamýšľa s kameňom, a tiež kam mohol ujsť Oscar,“ povedal a pristúpil k Alexovi.

„Hmm, ty vyžaruješ zvláštnu, prirodzenú autoritu. Určite musíš byť Alex, kapitán pôvodného tímu, s ktorým sme sa nepohodli v Japonsku. Obdivujem vás, že ste boli vždy o krok pred nami. No tentokrát som sa poistil. Škoda, že Tobiasa zabili,“ povedal trochu smutne, „bol to dobrý chlap.

Všimla som si, ako Alexa zmrazilo. Určite trpí.

„Povedz mi teda, aké sú jej plány.“

„Nič neviem,“ začal, no kapitán ho hneď prerušil silným úderom do tváre, Ktorý zviazaného Alexa položil na zem.

„Neuťahuj si zo mňa, parchant! Hovor!“ povedal mu a priložil mu zbraň k hlave.

„Alex!“ skríkla som, čím som si vyslúžila facku na kapitánov pokyn.

„Hovor!“

Alex odpľul krv, ktorá mu tiekla z rozbitej pery rovno do úst.

„Naozaj nič neviem. Pri všetkej úcte, kapitán. My čo sme tu, sa snažíme získať kameň, aby sme ho zničili,“ odpovedal mu.

„A to ti mám akože veriť?“

Opäť mu jednu vrazil.

„Vieme... vieme, že tento cieľ máte aj vy, bohužiaľ som sa to dozvedel až nedávno,“ fučal brat.

„A od koho, prosím ťa?!“ kričal kapitán, ktorý sa už nezvládal držať späť.

„Od Thomasa,“ ozvalo sa z druhej strany miestnosti.

Kapitán strelil pohľadom do kúta, v ktorom sedel Filip, a oči mu potemneli.

„Odkiaľ poznáš Thoma?“ spýtal sa trocha pokojnejšie.

„Bol to môj brat. Neviem ako, ale zistil, že chcete ten kameň zničiť, aby sa nedostal do zlých rúk, rovnako ako prišiel na to, že ho chce šéfka využiť. So svojimi informáciami predstavoval hrozbu, preto ho dala odstrániť a ja ho pomstím. Vykrútim tej mrche krk.“ V jeho hlase bolo počuť chladnú krvilačnosť.

„Vedel to odo mňa. Boli sme dobrí priatelia a keď sme sa stretli v Rusku, na jeho predposlednej misii, dohadovali sme sa, že sa k nám pridá aj so svojím mladším bratom, ale nestihol to. Mrzí ma to, chlapče,“ povedal smutne a zdalo sa, že ho zistenie o Thomasovi nalomilo, „nechápem ale, ako ho objavili. Bol to mimoriadne obozretný muž.“

A vtedy sa mi opäť zatočila hlava.

Hostinec...

Petra...

Petra ho prezradila...

„Ja... ja to viem,“ začala som opatrne.

Autor: KristyA, v rubrice: Povídky » Na pokračování