OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 1.

17.09.2012 (11:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1741×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

Prológ

28, októbra 2010 – moja izba

Boli sme fajn! Najúžasnejší pár na škole. Všetci nás poznali, každý sa chcel s nami kamarátiť.  Život, ktorý som nechcela zmeniť sa zrútil devätnásteho októbra 2010. Nepamätám si to presne, bola som trochu spitá, ale je možné, že je to tým, že si to pamätať nechcem.

Dobre! Nejdem to písať ako nejaký extrémny zápis. Neviem ako mám písať denník. Psychiater aj psychológ povedal, že tam mám zapisovať svoje pocity. Takže tuším, že je to niečo ako papierový najlepší kamarát. Teda, môžem to tak nazvať? Bože, ja som taká naivná!

Ok! Akurát sa cítim hrozne. Všetci sa mi obrátili chrbtom. Teda myšlienka na to, že som na všetko sama je hrozná. Niekedy mám dokonca pocit, že sa mi snažia vyhýbať aj rodičia. Aby som to vysvetlila sama sebe, nechcem o tom s nikým rozprávať. To čo sa stalo v tejto izbe, na tejto posteli, 19. októbra... Nie je to pekná spomienka. A dúfam, že sa čoskoro nadobro dostane z mojej pamäti. Avšak... Akosi sa mi tomu nedarí. V televízii chodí množstvo takých filmov, ktoré majú v podstate presne taký istý problém ako mám ja. Nejaké dievča znásilnili. A po každé to tam končí dobre. Ale sú to iba filmy. Prečo by som mala dôverovať filmom? Toto nie je rozprávkový svet, vysnívaná doba! Je to čas, kedy sa to proste stáva. Ale prečo mne?! Čo som komu spravila?

Dobre, je tu pár dôvodov. Ako napríklad keď som poprosila Tea aby sa pomstil Richovi za to, že mi nechcel dať opísať úlohu z matiky. Alebo keď som po celej škole rozniesla, že Mary pracuje v striptízovom bare – čo nebola pravda. Ale Liamovi som nespravila nič. Alebo áno?

Neviem čo sa to so mnou stalo. Ale keď sme prvého septembra nastúpili do školy a okolo mňa sa zhŕkli všetci moji priatelia, už som nemala chuť byť s nimi. Niečo sa vo mne zlomilo. Hanbila som sa pred nimi. Akoby som stála pred nimi celkom nahá. Vedeli o mne takmer všetko. Tak čo sa stalo?

Očividne som až príliš detinská. Bože, píšem si denník! Čo je to so mnou? Pred dvoma mesiacmi by som teraz behala s kamošmi po obchodoch a hľadala oblečenie na zimný ples. Ničila kreditky a zbavovala sa peňazí. Ako sa to mohlo stať?

Akosi sa v tom strácam

30, novembra 2010, piatok

„Matematická indukcia je metóda dokazovania matematických viet...“ Moja ruka behala po zošite ako keby sa zbláznila. Všetko čo učiteľka povedala bolo krasopisne napísané v poznámkach. Mala som svojský spôsob zapisovania poznámok a každú chvíľu som si otvárala novú zvýrazňovačku alebo farebné pero. Niektorým som stopercentne pripadala ako blázon. Moje poznámky sa kedysi skladali z dvoch viet: Blbá učiteľka. Neznášam matiku! Takže som asi prešla vážnou zmenou. Po tom ako mi Kelly povedala, že som krava som sa stala vyradeným občanom školskej elity. V preklade: samotár.

Čakala som, že ma profesorka prekvapí niečím novým, ale znova sme preberali to isté čo minulú hodinu. Teda, povedala by som, že sa na hodine nezmenilo nič iné, iba obsah lietajúcich papierikov po triede a ten jeden, ktorý sa zatúlal na moju lavicu. Najprv som sa obzerala a chcela som ho odhodiť. Zvedavosť ma prekonala. Papierik bol ružový, takže nemohol byť od nikoho iného, než od Yasmine Curtovej. Ďalšiu vyradenú elitu. Avšak tá bola aspoň postavená tak vysoko, že sem-tam za ňou prišla vysoká elita a poprosila ju o domácu úlohu. Teda, dala jej ich zošit, aby im to opísala. Yasmine bola jediná, ktorá mala všetky zošity s ružovými papiermi a kvietkami. Pomaly som lístok otvorila a predo mnou bolo krasopisne napísané niečo ako: Ako sa máš?

Prvý človek, ktorý sa so mnou od októbra rozprával. Teda dalo by sa tak povedať. Nikto to nepotreboval. Iba moji blízky a psychiater s psychológom. Ja viem, som asi cvok, že som tam chcela ísť sama, ale presvedčila som rodičov, nech ma tam pošlú. Asi týždeň som strávila v nemocnici a potom ma liečili iba pozorovaním. A písaním denníku. Väčšie bláznovstvo bolo, že ma poslali za sexuológom, čo však rázne odmietli moji rodičia.

Avšak nebudem to toľko okecávať. Na ďalší riadok som napísala: Dobre a ty? Čím som prekvapila sama seba. Väčšinou som na hocijaké slovo ku mne odpovedala dosť podráždene. Hodila som Yasmine lístok späť a ďalej nechala svoju ruku behať po papieri v mojom zošite. Netrvalo dlho, kým sa mi lístok vrátil. Nie s odpoveďou, ale s prosbou.

Prosím, nemôžeš poobede prísť do parku? Chcem sa s tebou porozprávať. Ale osobne! A neposielaj mi lístok späť. Nechcem riskovať, žeby papierik dopadol na nesprávny stôl. Y

Lístok som si prečítala najmenej päť krát. Niekto sa chce so mnou stretnúť. Je to vtip? Kedysi som bola ja tá, ktorá si od Yasmine pýtala úlohy a robila jej zle. A teraz chce, aby som sa s ňou išla porozprávať – a navyše osobne? Dobre, bola som maximálne extrémne prekvapená, ale nakoniec som sa presvedčila a keď skončila škola, som cestou domov išla cez park. Yasmine už stála pri fontáne a ovlažovala si ruky.

Sadla som si na kraj fontány a chvíľu ju sledovala. Všimla si ma až, keď som si chtiac nechtiac kýchla. Dosť ju to vystrašilo a dokonca sa obzrelo aj pár okoloidúcich. No čo? Kýcham dosť nahlas a dive, vadí to niekomu okrem nich? Nie, tak láskavo dajte pokoj! Chvíľu trvalo, kým sa Yasmine konečne rozhovorila o tom, čo mi chcela zdeliť. Išlo o jej mladšiu sestru. Tento týždeň ju už dvakrát takmer zadusili v záchode, nalepili jej do vlasov žuvačku a do čisto nových bielych nohavíc hodili paradajku. Yasmine z toho bola dosť zničená a nesvoja. Nakoniec povedala, že nevie čo má robiť a že potrebuje moju pomoc. Kým mi ale došlo, že tým „moju pomoc“ myslí vážne moju! Čo ja zvládnem s nimi?! Budem sa tváriť tak ako pred tým a prídu za mnou, nech sa s nimi zasa kamoším a potom ich tajne podrazím? Dobre, bol by to fajn nápad, ale keby som to navrhla Yasmine, tak by ma potom z toho už nikdy nepustila. A navyše nie som až taký dobrý herec. V hereckom krúžku stojím akurát tak na hranie na klavíri.

„Ruby, prosím!“

Asi niečo také povedala a mňa to zlomilo. Sľúbila som jej, že niečo vymyslím a že zajtra sa stretneme. Trvalo mi celú cestu, kým som došla na to, že na vymýšľanie plánu nestačím sama. Keď som si dorobila domáce úlohy, prišla ku mne ségra s obrovskou zaprášenou krabicou. Teda, nebola až tak zaprášená. Vyhodila som ju na povalu iba pred tromi mesiacmi so zámienkou, že ju už nikdy neotvorím. Ale tých vecí som sa nedokázala zbaviť. Neviem, či ma vážne chcela zruinovať, alebo jej nedošlo, čo to so mnou spôsobí, ale keď si s ňou sadla na moju posteľ a rozstrihla pásku, mala som pocit, že jej v očiach hrajú plamienky zvedavosti.

Chcela som ju poslať preč. Vážne chcela! Ale keď vybalila moju starú empétrojku zastavilo sa mi srdce. Bola som ako v tranze, keď som ju uchmatla a strkala do nej nové slúchatká. Prechádzala som prstom po srdiečku, v ktorom bolo škrabopisom napísané Liamovo meno. Prešla som všetky pesničky. Ale ani jednu som si nepustila. Až na poslednej stála naša pesnička. The truth od Lil bit. Teda, je možné, že je to Lil bit od The truth, pretože sme nikdy nevedeli, čo je názov pesničky a kto je skupina. Keď sa mi rozoznela v ušiach, akoby sa mi prehral celý náš život pred očami. Vážne to bolo príjemné, až kým som si nespomenula na chvíľu v mojej izbe.

Výkriky, krv, strach, bolesť... Akoby som to prežívala znovu. Liamove slová, keď nadával a snažil sa mi do úst vopchať vreckovku. To ako mi vkĺzol do tela a tá bolesť, keď ho vyťahoval a dával späť. Nemala som chuť to prežívať znova. Zviazal mi ruky a bolestivo roztiahol nohy...

Au! Cítila som ako mi z očí stekajú slzy. Pesnička dohrala a Charlotte ma chytila za ruku. Druhou mi opatrne vytiahla slúchatká z uší, odpojila ich od empétrojky a položila ju naspäť do krabice. Pritúlila som si ju ku sebe. Nemohla vedieť čo to so mnou spraví. Ani riadne nevie, aký je význam slova znásilniť. Musela tú krabicu nájsť dneska, keď s otcom ukladali na povalu nové krabice. Otec máloktoré spomienky vyhadzoval. Väčšinu naukladal do krabíc a uložil ich na povalu. Na Vianoce pár z nich vybral a my sme si ich s úsmevom na perách prezerali. Moju a Liamovu krabicu tam dať nechcel. Avšak skončilo to tak, že som ju tam vyniesla ja s Charlotte. Tie veci som nevyhodila. Nie vtedy!

Charlotte krabicu vzala, znovu sme ju prelepili páskou a vyniesli sme ju na povalu.

„Sľúb mi, že ju už z tadiaľto nikdy nevezmeš!“ to boli moje slová, keď som ju vykladala na čo najvyššiu poličku.

Charlotte dosť neochotne prikývla a nasledovala ma do kuchyne, kde sedela mama. Dneska mala akúsi dobrú náladu. Po monopoly, sa Charlotte unavila a išla spať. A ja s mamou sme ostali sami. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by mama začala. Ale vážne, keď sa na mňa pozreli tie jej veľké úprimné oči, vedela som, že sa jej môžem zdôveriť. Asi polhodinu som vravela o tom, čo sa deje, keď prišiel otec z práce. Bolo už približne desať hodín večer. A dali sme si ďalšie monopoly.

„O týždeň príde môj starý priateľ Nick aj s jeho deťmi ku nám,“ povedal otec a ukončil hru, „budú tu asi mesiac, kým si nájdu nový byt. Nick tu dostal vysoké postavenie a poprosil ma, aby mohli u nás pár dní prespať. S mamou sme už o tom hovorili. Ruby, ty sa nasťahuješ ku Charlotte a v tvojej izbe bude spať William s Nathanom. A Nick s manželkou sa budú musieť uskromniť v hosťovskej. Takže na počítač sa zatiaľ nepôjde.“

Keď dohovoril, chcela som protirečiť, že mám v izbe veľa osobných vecí. Ale akosi mi došlo, že proti otcovi nemám šancu. Žiadnu šancu!

Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 1.: