OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 10.

10.10.2012 (18:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1096×

Nájsť dôvod, nájsť príčinu, nájsť odvahu, nájsť plán

17. decembra, pondelok - telefonát

Otec sľúbil, že keď sa vrátia, tak ma zobudí. Ale tú noc som nemohla spať. Neustále som si pripomínala Nathanove ospravedlnenie, jeho pohľad, jeho dotyky, jeho bozky. V tej chvíli som ani len nerozmýšľala nad Danom. Bolo mi fuk, kde je a čo sa s ním deje. Záležalo mi len na Nathanovi a mame. Sedela som na zemi pred veľkým oknom a pozerala na mesto.

Kde si? Pýtala som sa v duchu. V izbe bola tma a otec, William a Yasmine sa potichu v obývačke rozprávali. Mohli byť kdekoľvek. Už mohli byť aj za hranicami tohto mesta. Bála som sa. Bála som sa o Nathana. Niekto ho vzal. Otec vravel, že sa išiel pozrieť iba trochu za roh a keď sa vrátil už tam neboli. Možno ich nikto nevzal, iba ju stále hľadali. Ale prečo mi nedvíhali telefón?

Otec volal políciu. Keď sa Charlotte zobudila rozplakala sa a tak teraz spala na Danovej posteli. Objala som si plecia. Keby som nebola odišla. Keby som ostala doma! To všetko bola moja vina. Na zoznam hádaniek a otázok som musela dopísať ďalšie.

Kde sú? Vrátia sa? Stratili sa v meste? Uniesol ich niekto?

„I know i made a mistake, and left me, I´m alone...“ Môj tichý spev prerušoval to ticho. A mne trhala srdce predstava, že je mama s Nathanom kdesi úplne inde než som ja. Chýbali mi Nathanove bozky. Chýbalo mi mamine objatie. Moje smutné oči hľadeli ako sa všetky tie autá mihajú po meste a ani netušia, že sa im niečo stalo.

Nedokázala som dlhšie čakať. Musela som ich nájsť. Vyšla som potichu z izby a pozrela na nervózneho otca, ako nešťastne chodí z jednej strany na druhú. William a Yasmine sedeli na gauči a držali sa pevne v objatí. V takom pevnom, v akom ma držal aj Nathan a Dan a mama. Otec sa zastavil, až keď si ma všimol.

„Och, ahoj, zlato!“ Snažil sa o napodobeninu úsmevu, lenže videla som, že je vystrašený.

„Čo povedala polícia?“

„O chvíľu mi mali prísť a uvidia, čo sa bude diať.“

„Myslíš, že ich vážne uniesli?“

Zrazu mi začal zvoniť mobil. Pozrela som sa, ako vibruje na kuchynskom pulte. Neznáme číslo. Opatrne som ho vzala do ruky a stlačila zelené tlačidlo. Priložila som si mobil k uchu.

„Ruby Callová?“ ozval sa tlmený mužský hlas. Znel akoby mal niečo na ústach.

„Á-áno?“

„Mám tu vašich priateľov,“ povedal. Poskočilo mi srdce. Pozrela som sa s nádejou na otca. „Mám pre vás návrh! Máte na mňa čas?“

Bol tak milý, až sa mi zdalo, že to nemôže byť únosca. Ale návrh, to že mal Nathana a mamu... Museli ich uniesť, bola to jediná možná alternatíva.

„S-s-sa-samozrejme!“ zakoktala som do telefónu.

„Vrátim vám vašich priateľov a dám vám dokonca na výber,“ pokračoval. „Prvá možnosť: Vrátim vám ich a vy mi donesiete desať tisíc dolárov. Myslím, že je to celkom výhodná cena. Za každého! Budete mať na to čas do... Povedzme dvanásť hodín. Stretneme sa U bájkara. Druhá možnosť: vrátim vám ich mŕtvych.“

„Pane?“

„Áno?“

„Neviem heslo.“

„Zaplať, inak zomrú.“

„Pane?“

„Čo?“

„Ja iba... Že...“

Zložil. Takže tridsať tisíc dolárov. Mobil som pomaly položila naspäť, akoby sa mohol zrazu rozbiť. Dvihla som oči na otca, ktorý si ma prehliadal od hlavy po päty. Ktosi zazvonil. Otec otvoril a do dverí vstúpil pán asi v štyridsiatke. Mal svetlo modré oči a hnedé riedke vlasy. Ukázal nám odznak.

Otec s detektívom odišli do Danovej pracovne a ja som sa vrátila do izby. Z hovoru som bola úplne otrasená. Našťastie ma každý chápal. Detektív po mne zatiaľ nechcel nič.

Očami som cez veľké okno hľadala krčmu. Lenže som ju nemohla nájsť. Bola tak dobre skrytá. Ani z Danovej spálne ju nebolo vidno. Ale aj tak tam chodilo veľa ľudí a práve tam si vybrali miesto stretnutia.

Za chvíľu po mňa prišiel detektív. Spýtal sa ma na telefonát. Povedala som mu všetko, čo chcel vedieť a vrátila som sa do izby. Začala som plakať. Áno! Plakala som! Bola som ako naivné malé umrčané decko. Ale nebola som ním! Ublížili mi. Všetci a ja som ich kvôli tomu podrazila a utiekla som. Nevedela som, kto na tom nesie väčšiu vinu.

Do not leave me alone, do not leave me here!
Stay with me, please! I ask that you not leave me alone.
I hurt, I made a mistake! I lost myself. I lost myself.

17. decembra, pondelok

Usmiala som sa! Neviem prečo, bolo to hrozné, tak prečo som sa usmievala? Preto, lebo som prvý krát niekoho prenasledovala? Pokrútila som hlavou a skryla sa za roh. Trošku som vyzrela. Otec pomaly zabočil do uličky s krčmou, kde som sa zoznámila s Danom a ja som ho pomaly nasledovala.

Povedal heslo. Nechala som mu náskok. Nemohla som ísť za ním. Iste tí vonku neprijímali nikoho viac, iba jedného. Obzrela som sa okolo. Na pravo pri kontajneroch bol červený rebrík. Rýchlo som sa po ňom vyšplhala na budovu. Z hora to vyzeralo rozhodne vyššie než zdola. Trochu sa mi zakrútila hlava.

Pomaly som kráčala po šikmej streche a snažila sa nájsť aspoň malý otvor. Bolo tam strešné okno. Kľakla som si a zahľadela sa dnu. Nikto tam nebol. Bola tam tma a prázdno. Našťastie bolo okno pootvorené a tak som ho potichu vyklopila a vkĺzla do izby. Keď som zoskočila na zem, nepríjemne som si nohu udrela o špinavú podlahu. Našťastie to takmer vôbec nebolo počuť. Pre istotu som však odkrývala do kúta.

Bolo absurdné, že som cez všetky zákazy a príkazy utiekla. Ale potrebovala som sa uistiť, že budú všetci v poriadku. Detektív kdesi snoril, ale ešte si nevšimol, že som otca sledovala. Možno to nakoniec vzdal a pomyslel si, že sme blázni.

Nazrela som cez malú kľúčovú dierku. Na chodbe sa svietilo, ale nikoho som tam nepočula ani nevidela. A tak som opatrne a potichu stlačila kľučku a vyšla von. Jasné, že som si strážnika oblečeného do akéhosi divného zeleného oblečenia nevšimla. Mal zošité pery a stál hneď vedľa dverí. Ihneď ako som z nich vyšla ma udrel do hlavy. Zhmlilo sa mi pred očami.

Čo som za idiota? Vážne som si myslela, že to zvládnem? Veď sa ani neviem biť. Ešte ma unesú tiež a zvýšia to na štyridsať tisíc. Trochu sa mi zakrútila hlava, ale prinútila som sa nespadnúť a neomdlieť. Alebo skôr ma neudrel príliš silno. Otočila som sa a z plnej sily som ho kopla do píšťaly. Keby mohol rozprávať, istotne by zakričal, pretože sa ohol. Moja ďalšia úloha, bola rýchlo vymyslieť čo spraviť, lenže bola som pomalá. Ten chlapík sa na mňa vrhol. Snažila som sa ho zbaviť. Nemilosrdne som ho kopala, škriabala a hrýzla. Urobil jednu osudnú chybu, keď som si musela na chvíľu oddýchnuť, trochu povolil a vtedy som ho z plnej sily kopla medzi nohy. Keď na mňa s ohromujúco ťažkým telom s bolesťou dopadol, pre istotu som ho ešte poriadne udrela do hlavy. Omdlel.

Vymanila som sa spod neho a obzrela sa. Keby tu niekto išiel, istotne by si všimol túto na zemi ležiacu omdletú postavu. Potrebovala som sa jej zbaviť. Strčila som ju do izby so strešným oknom a nazrela do dverí na druhej strane. Tiež tam bola tma. Nič a nikto. Tak prečo to tu strážil? Vrátila som sa pozrieť do tej izby. Nebolo tam nič zaujímavé.

Pokrútila som hlavou a zišla som po úzkych kamenných schodoch do ďalšej chodby. Vyzrela som spoza rohu. Hneď oproti stáli dvaja muži v čiernom. Mali dorezané ruky a tiež zošité pery. Strážili dvere, spoza ktorých som počula hlasy. Snažila som sa ich identifikovať, lenže ani jeden som nepoznala.

Na druhej strane chodby bolo ďalšie schodisko. Potrebovala som sa ku nemu dostať, ale cez tých dvoch to proste nešlo. Zanadávala som si, že som v siedmich predsa len nešla na karate namiesto klavíru.

Vybehla som spoza rohu. Chvíľu trvalo kým sa spamätali a tú chvíľu som hodlala využiť. Stihla som toho prvého udrieť do brucha a vyčarovať mu kyslý výraz na tvári. Ten druhý sa na mňa ihneď vrhol. Uštedril mi ranu do boľavého miesta na nohe. Zaskuvíňala som. Ten prvý zatiaľ vytiahol nôž a zahnal sa ním, čím mi vyčaril dlhú reznú ranu na líci. Snažila som sa nevnímať krv, ktorá sa z nej začala valiť a tvrdo som ho udrela. Mojou záchranou bolo dostať ten nôž. Ten druhý mi uštedril ďalšiu ranu do nosa, kde to hlasno zapraskalo. Prvý ma zvalil tvárou na zem a vykrútil mi ruku dozadu. Znovu som musela zaskuvíňať. Nohou som vykopla dozadu a kopla ho do chrbta. Následne sa z ničoho nič zvalil na zem. Nemohla som ho tak silno udrieť. Otočila som sa na chrbát. Predo mnou stála mama. Mala rovnako zošité pery. Vedľa ležal aj ten druhý. Vrhla som sa jej do náručia, len som musela nahlas zakvičať od bolesti.

Pohľad na mamu bolel. Tie zošité pery a všetky tie rezné rany. Zavzdychala som. Ale nemohla som to riešiť vtedy. Musela som nájsť tých dvoch.

„Kde je Dan s Nathanom?“ spýtala som sa mamy. Ukázala na dvere, v ktorých boli počuť tie hlasy. Sklopila zrak a ukázala na ústa. „Šijú im tam ústa?“ zakvičala som.

Dnu museli mať asi veľmi vážny rozhovor, lebo náš hluk nepostrehli. Rýchlo som sa poobzerala a nakukla cez kľúčovú dierku. Bol tam operačný stôl, akýsi pán v bielom (asi doktor), muž so zošitými perami, chlap s čiapkou na hlave a v rohu izby sedel Nathan. Nemal zošité pery, čo sa mi uľavila. Doktor musel asi šiť Danove.

Teraz alebo nikdy, Ruby! Mrkla som na mamu. Obe sme sa postavili pred dvere, pripravené brániť sa. Mama otvorila prudko dvere a vrhla sa na chlapa so zošitými perami. Ja som si musela vziať toho s čiapkou na hlave. Keď som ho udrela do nohy zakričal od bolesti a chytil mi ruky za mojim chrbtom.

„Vida, vida, vida!“ vzdychol si. „Predsa nás Ruby poctila návštevou. Človek nemôže byť šťastnejší.“

Kopla som ho znovu do nohy. Znovu zaskuvíňal, ale viac neurobil nič. Vzal ma na ruky a posadil na kreslo. Mama sa zatiaľ mordovala s tým so zašitými ústami. A Nathan? Ten vyzeral, že spí, alebo omdlel. Doktor šil spiacemu Danovi ústa.

„Pusťte ma!“ zakričala som, mykajúc sa. Silou mocou som sa snažila vymaniť. Moja jediná obrana, boli moje nohy.

Najslabšie miesto chalana, najslabšie miesto chalana. Rozmýšľaj, Ruby! Musíš to vedieť. Akosi mi to neprichádzalo na um. Akurát mi čosi vravel, lenže ja som sa sústredila iba na to miesto. Silno som mykla kolenom presne medzi jeho nohy. Pustil ma a prehol sa. Vyskočila som na nohy a pre istotu ho ešte udrela po chrbte. Dopadol na zem.

V zadku som zrazu cítila nepríjemné štípanie. Zrazu som bola unavená. Padla som na zem.

18. decembra, utorok - ráno

Ležala som na starej nízkej vŕzgajúcej posteli. Ruky som mala pripútané silným koženým opaskom ku posteli a nohy tiež. Obzrela som sa po izbe. Vedľa mňa na zemi sedela mama a plakala. Nepočula som jej vzlyky. Iba som videla jej slzy. Dívala sa do zeme.

Mala zošité ústa. Zrazu som si uvedomila, že ja som ich zošité nemala. Pomaly som ich otvorila a zistila som, že v nich mám nepríjemne sucho.

„Mama?“ oslovila som ju. Dvihla hlavu. „Kde je Nathan s Danom?“ Mama sa pozrela na druhú stranu izby. Dan mal napol zošité ústa a tvrdo spal. Nathan sa na mňa pozorne díval, ale mal rovnako pripevnené ruky a nohy. On však ku akejsi divnej tyči.

„Mama, ty nie si uviazaná, však nie?“ spýtala som sa mamy. Pokrútila hlavou a dvihla ruky na znak, že je voľná. „Si nemá, mama! Nie chromá! Nevieš nám pomôcť?“

Tí blázni to zle naplánovali. Chvíľu to totiž trvalo, ale o chvíľu som mohla znovu hýbať rukami. Síce som ich mala poriadne dorezané, ale mohla som s nimi hýbať. Horšie to bolo s pravou nohou. Mala som ju asi zlomenú, pretože pri každom pohybe som musela zaachkať. Ale využila som svoju voľnosť. Prešla som ku Nathanovi, rozviazala ho a pritúlila sa ku nemu.

„Ale sme zamknutí,“ povedal. Jeho hlas mi znel tak upokojujúco. Akoby nebolo nič krajšie. Pobozkala som ho.

„Niečo vymyslíme,“ pokúšala som sa o úsmev.

18. decembra, utorok – večer

Nič sa nedialo. Okrem toho, že nám strážnik doniesol pitie a jedlo. Nebolo to nijak veľa. Ale všetci sme sa do toho s radosťou vrhli. V tom do cely vošiel muž s čiapkou. Usmial sa na mňa.

„Slečna,“ oslovil ma, „prepáčte moje hrubé správanie. Poďte, urobíte mi malú láskavosť a ja sa vám za to oplatím.“

Vzal ma za ruku a vyviedol z cely. Cestou som sa ešte pozrela na Nathana pohľadom: „Nenechávaj ma samú!“ Bola som pomalá. Bola som si istá, že to čo vravel nemalo nič spoločné s tým, že by ma chcel prepustiť alebo niečo také. Určite to bolo niečo zlé. Možno mi chcel zašiť ústa. Ale prečo to potom neurobil doteraz?

Pomaly sme kráčali po chodbe. Bola som unavená a tak sa nemusel báť, že by som mu niečo spravila. Ešte stále na mňa pôsobila tá injekcia. Išiel mojím tempom. Za nami aj pred nami išli dvaja strážcovia so zošitými ústami.

Došli sme pred tvrdé veľké dvere. Tam pokynul strážcom, aby odišli. Slušne mi otvoril dvere a ja som vošla. Ocitla som sa v spálni. Bola veľká, nachádzalo sa tu veľa drahých predmetov, cennosti a tiež veľký balkón. Celé sa prikláňalo ku modrej a bielej farbe. Posteľ bola veľká. Väčšia než tá Danova. A ten luxus. Rozhodne to muselo byť drahé.

„Takže, nachádzame sa v jednej z mojich obľúbených častí Tmavého domu,“ začal rozprávať. „Je neskoro večer. Zaviedol som ťa tu preto, aby som ti ukázal tvoju možnosť, kde môžeš stráviť celý svoj život. Všetky dievčatá teraz samozrejme spia. Nechcel som ich rušiť cez deň, keď tu majú ruch. Ak sa pýtaš, čo je to Tmavý dom, odpoviem ti jednoducho. Krčma U bájkara je iba jedna z malých častí tohto veľkého sídla. Nikto nemá ani potuchy, že celý tento dom je vážne iba jedna... Spoločnosť. Založil ju už môj prastarý otec. Za jeho dôb to tu bolo veľmi známe. Časom to tu však stratilo svoj význam. Avšak teraz, keď mám nekonečno možností ako to prilákať ľudí, to bude mať svoj význam. Neboj! Cez noc ťa nebude nikto vyrušovať. Som si istý, že sex pre teba nebude žiadny problém.“

Potom sa zvrtol na opätku a odkráčal z izby. Pre istotu ich nechal otvorené. Keby som sa rozhodla, že sa vrátim ku mojim priateľom. Lenže, bola som príliš v pomykove. Na dverách bola zlatá tabuľka s menom akejsi Angelusii. Bolo to tu vážne nádherné. Do izby sa zrazu nahrnula jedna žena a dve mladé dievčatá.

„Dobrý deň, slečna,“ usmiala sa na mňa žena, „som Milda a som správkyňou celého tohto krídla. Kedykoľvek si budete niečo prosiť, stačí povedať. A teraz, menšie úpravy.“

Vážne som bola vedľa. Nevedela som, čo znamenalo to „sex pre teba nebude žiadny problém“. Prečo som tu mala bývať. A čo sa to vlastne dialo. Zistila som však, že tie dve dievčatá sa volali Salda a Valda. Boli to sestry a boli milé. Jedna mi pomohla umyť sa v luxusnej veľkej vani a ošetrila mi rany. Tá druhá mi upravila nechty, vlasy a obliekla ma do bledozelenej modrej košele.

19. decembra, streda

Dívala som sa von oknom. Valda a Salda mi pred chvíľou doniesli jedlo a obliekli ma do úzkych červených šiat. Jedla som sa takmer nedotkla, pretože som mala hrozné bolesti brucha. Zakrátko do izby vošla Milda a priniesla nejaké drahé šperky, ktoré mi následne Salda pripla.

Do izby vkĺzol muž v čiapke. Tento krát mal na sebe ale čierny oblek. Usmial sa na mňa.

„Vyzeráš fantasticky,“ podotkol, „a ja?“

Premerala som si ho. Nebola som si istá, čo odo mňa chce.

Takže sa pripravte na následné kapitoly obsahujúce obsah 15+.

A ešte. Všetkým chcem poďakovať. Robím to naraz, pretože sa mi to nechce vypisovať každému po jednom. Proste som hrozne lenivá a s tým nikto nič nenarobí.

A kapitoly sa chystajú, dúfam, že ma za túto kapitolu nebudete nenávidieť. A odpovede na otázky, ktoré by vás mohli napadnúť:

Ako si píše denník, keď ho nemá? – Všimnite si krátke záznamy. Nepresné a neopisujúce všetko. Ruby si to zapisuje až po príchode domov.

Budú kapitoly kratšie, keď sú tie dni kratšie? – Samozrejme, že nie! Dni sa nerátajú ako kapitoly. Kapitoly musia mať najmenej tri strany. Inak by som si to neodpustila.

Kto je ten muž s čiapkou? – Nuž, na to si musíte počkať do ďalšej kapitoly. Zatiaľ vám prezradím len jedno. Volá sa Engrald.

Takže, snáď sa vám kapitola vážne páčila a nijak ste teraz nestratili záujem. Kapitolu poctivo znovu venujem:

Simones, AprilYoung, Hejly, Mims, JennyferRocks, Perla, nikiss, laura458

Takže, tešte sa na ďalšiu kapitolu.

Vaša Sharon

P.S.: Snáď ste sa tej akcie dočkali.

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 10.: