OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 11.

15.10.2012 (12:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1043×

December by Untitled

Myslím, že by to malo byť 15+, ale nechám to na adminoch

Okolo horúcej kaše

19. decembra, streda

Dívala som sa na to, ako sa ten muž vyškiera a rozmýšľala som, čo to má byť. Spoza dverí vykuklo malé červenovlasé dievča, približne v mojom veku. Mala tmavo zelené oči a smutnú tvár. Mala na sebe iba čipkovanú spodnú bielizeň.

„Pane,“ oslovila muža, „dobré ráno, pane! Nechcem vás nijako rušiť, ale pán... Ani neviem ako sa volá, s vami chce hovoriť, ohľadne Darii.“

Muž sa zachmúril. Otočil sa na ňu. Hneď čo ju uvidel, vyčaril úsmev. Podľa toho, ako sa tváril, sa mu to mladé dievča páčilo. Striaslo ma pri predstave, prečo tu asi tak to dievča behá iba v spodnej bielizni.

„Povedz mu,“ odpovedal, „že sa o tom s ním rád porozprávam pri večeri. A vráť sa do práce!“

Dievča prikývlo a na chvíľu sa na mňa udivene pozrelo. Potom sklonila hlavu a pomaly a skleslo odkráčala preč. Muž za ňou privrel dvere a s úsmevom sa na mňa pozrel.

„Čo som ja za neslušný muž,“ z jeho tváre nemizol úsmev, „ani som sa ti nepredstavil. Ty si moje eso. Nie ako to dievča, alebo ako ostatné. S tebou to pôjde dobre. A ak ma budeš počúvať, tak spolu toho dosiahneme veľa. Na začiatok, máš povolenie mi tykať. Som Engrald.“

„Ruby,“ odpovedala som. Lenže on ma už poznal. Do hlavy sa mi vrývali čím ďalej, tým horšie myšlienky. Čo môže chcieť, čo odo mňa potrebuje, čo spraví s mojou rodinou, ako sa má Charlotte... Prezrela som si ho od hlavy po päty. Po pravde, nevyzeral zle. Ale ani dobre!

Usmial sa na mňa a pokynul Valde, Salde a Milde, aby odišli. Potichu okolo mňa prešušťali a vyšli von aj s Engraldom. Zavrel za sebou dvere a nechal ma samú. Vzdychla som si. Keď som bola s ním, bola som taká upnutá, ale keď odišiel, tak som sa aspoň trochu uvoľnila. Valda, Salda a Milda mi prirástli k srdcu. Boli milé a starali sa o mňa.

Otočila som sa späť ku oknu a rozmýšľala, ako sa môj život zmenil. Liam! Tak veľmi mi ublížil a čo všetko by som dala za to, keby som teraz mohla vrátiť čas a byť s ním. Ešte pred tým! Bola to všetko moja vina. Úplne všetko. To, že som všetko pobabrala.

Do izby zrazu vtrhol nejaký muž. Usmieval sa od ucha k uchu. Vyzeral opito. Najprv sa iba potácala a dokonca si privrel ruku v dverách, keď ich zatváral. Zakňučal a otočil sa znovu ku mne. Niektoré zuby nemal, niektoré boli zlaté a v tých zvyšných boli čierne kazy. Robilo sa mi z toho zle.

„Že vraj ťa mám poučiť,“ zasmial sa hlasno. Prešiel ku mne. Natlačil sa na mňa a ja som sa snažila ho odtisnúť. Vadila mi jeho vôňa. Smrdel ako tchor! Bol o dve hlavy nižší a mal veľké uši.

Keď mi začal prechádzať jeho neohrabanými rukami po bokoch, nahnevala som sa. Poriadne som mu kopla medzi nohy, a využila som chvíľu, keď sa nedokázal ani hýbať. Obišla som ho, vybehla z izby a bežala ozlomkrky tadiaľ, kadiaľ mi prišlo na um.

Lenže, tie chodby boli také zauzlené, divné a všetky rovnaké, že som iba behala do kruhu a dychčala. Keď som to sa vrátila pred moju izbu, nahnevane som odfrkla a otočila som sa. Chcela som sa rozbehnúť späť, ale narazila som do toho malého červenovlasého dievčaťa.

„Prepáč,“ ospravedlňovala som sa. Dievča zdvihlo tvár a prezrelo si ma.

„Sophe,“ predstavila sa a potriasla mi rukou, „a ty musíš byť tá nová. Ako to len vraveli... Ruby, však? Novým menom Spirangel.“

Nadvihla som obočie. Prikývla som. A zrazu do mňa zozadu nabúral ten muž. Sophe ho nahnevane odsotila a postavila sa medzi nás. Keď si ju muž všimol, vystrel sa a rýchlo zmizol.

„S Rudolfusom,“ povedala, „máme nevyriadené účty.“

Zasmiala sa a chytila ma za ruku. Odviedla ma do veľkej miestnosti, kde sedelo asi dvanásť žien a dievčat. Ani jeden muž. Valda, Salda, Milda a ešte dve ďalšie sa pomedzi ne iba prepletali. Všetkým česali vlasy, dávali im šperky a podobne. Zahliadla som sa v zrkadle. Prezrela som sa. Vyzerala som inak. Mala som na sebe iba pár šperkov, jednoduché červené upnuté šaty na ramienka iba po kolená, a vyčesané vlasy. Nemala som na sebe žiadny make-up, ani tiene. Za to ostatné toho mali nadbytok.

Posadila ma do koženého luxusného kresla a sadla si vedľa mňa na koberec. Pozdravila sa niektorým dievčatám. Z toho, čo som počula, sa niektorá z nich volala: Dara, Mirka, Venda, Lucy, Sarah a Mien. Na všetkých sa usmiala a potom sa začala rozprávať s jej susedkou na druhej strane. Vyzerali v rovnakom veku. Lenže tá druhá mala dlhé blond vlasy a červenú ofinu.

Vydýchla som si a oprela sa. Pribehla ku mne Salda.

„Slečna,“ oslovila ma, „nepotrebujete niečo?

„Nie,“ odpovedala som, „vlastne... Aj niečo áno! Kde sú moji priatelia a ako sa majú?“

Salda sklopila zrak a mlčky bez odpovede odišla. Prekvapene a podráždene som sa postavila, na čo všetci na mňa upreli zrak.

„Slečna,“ oslovila ma Milda, „poďte, prosím, s nami.“

Poobzerala som sa a vykročila som za nimi. Zaviedli ma do obrovskej siene. Nikde nebolo nič, iba po stenách obrazy a v strede klavír. Vzdychla som si.

„Toto,“ ukázala na okolie Milda, „pre vás nechal postaviť pán Engrald. Počul, že máte veľmi rada hudbu. O vašich priateľov sa nemáte báť.“

Opustili ma a ja som si sadla ku klavíru. Otvorila som ho. Niečo tak dokonalé som nevidela. Všetky tóny boli dokonale naladené. Pedál hral perfektne. Po povrchu klávesov sa perfektne hladilo. Bol veľký, čierny a leskol sa. Vzdychla som a zahrala som notu C. O chvíľu sa mi pred očami javila celá pesnička. Všetko, čo som za ten čas zložila.

Do not leave me, do not leave me, do not want to be alone.

I know you can hear me, you can hear me, you are here

I know i made a mistake, and left me, I´m alone.

Do not leave me alone, do not leave me here!
Stay with me, please! I ask that you not leave me alone.
I hurt, I made a mistake! I lost myself. I lost myself.

Usmiala som sa.  V podstate tá pesnička neznela vôbec zle. Len sa stále krútila okolo toho istého. Snažila som sa vytvoriť k tomu melódiu. Lenže akosi mi to unikalo. Slová išli ľahko. Lenže vymýšľať hudbu, to bolo nad moje rozmýšľanie.

Dvihla som pohľad. Na klavíri ležalo veľa ceruziek, notových papierov. Jeden som vzala a napísala som tam jednoduchý názov Sama. Noty, ktoré som už vymyslela som si zapísala. Potom som to naspäť uložila a snažila vymyslieť ďalšie.

I am someone who stands before you with true sincerity,
I am someone who really likes you have.
I am someone who does not wait until the steps correctly,
I'm a bird that does not know if he flew.

I stand here alone, I stand here before you,
I have no reason to fear. I'm here with you.
I live my life full of dreams
I live life with less lives.

Usmiala som sa na všetky noty a slová na papieri. V tom som počula vzdych. Vyľakane som sa na stoličke otočila a stála som tvárou v tvár Sophe a jej kamarátke, ktorá sa radšej skrývala za ňou.

„Vieš tak nádherne hrať a spievať,“ vzdychala ďalej Sophe, „aj ja by som to raz chcela vedieť.“

Usmiala som sa na ňu a uložila som celý klavír. Potom som sa postavila a potichu sa pobrala do svojej izby. Keď som vošla, dvere sa za mnou zabuchli a ktosi ich zavrel. Ani som si nestihla všimnúť čo sa stalo, a akýsi divný modrooký chalan ma hodil na posteľ. Vzrušene mi trhal šaty, zatiaľ čo ja som iba vystrašene a ešte stále v pomykove hľadela do jeho hladných očí.

Prisal sa na moje pery a ja som sa ho snažila odtlačiť. Nie! Už nechcem nič také! Už nikdy nechcem zažiť to, čo s Liamom. Ale bol na mňa príliš silný. Tlačil ma a dookola do mňa vnikal. Bolo to nepríjemné. Hral sa so mnou ako s bábikou. Hladkal moje úbohé telo. A ja som sa iba bránila. Do vtedy, kým som sa nevysilila. Potom sa konečne odlepil a ústami zišiel nižšie. Hľadela som do stropu a snažila sa nevnímať, čo sa deje, lenže moje telo to vnímalo príliš silno. Keď do mňa vkĺzol jazykom, držal mi nohy, aby som mu hlavu nepricvikla, ale ruky som mala voľné. Rýchlo som ho udrela po hlave. Ale bol príliš vyspelý. Na oplátku za do mňa zahryzol. Vykríkla som.

„Ak nechceš, aby som ti ublížil,“ povedal chrapľavým hlasom, „tak sa láskavo prestaň brániť.“

Čo mi mohol spraviť? Ako mi mohol ublížiť? Mohol mi ublížiť viac, než mi ublížili iní? Uznala som, že bude múdrejšie, sa radšej snažiť uvoľniť sa, než riskovať ďalšie bolestivé ublíženie. Lenže nešlo to. Neustále sa tam s tým jazykom pohyboval. Zaťala som zuby, keď sa nechtiac otrel zubami o moje vnútro. Keď prestal, spokojne sa usmial, vstal a mlčky odišiel.

Vystrašene som sa dívala do stropu. Zhlboka som dýchala. V tom do izby vbehla Sophe. Začala ma hladiť po vlasoch a utišovať moje tiché vzlyky. Nevedela som, ako sa jej to podarilo, ale jej tichým rozprávaním som sa upokojila a zaspala som.

Zobudila som sa na ďalšie vtrhnutie do izby. Akurát toho muža Sophe nahnevane vyháňala von, keď som otvorila oči a všimla si, že ležím v svojej posteli na tom čudnom mieste a nemám na sebe nič, iba ľahkú prikrývku. Okolo sú ešte nejaké zvyšky mojich šiat a po zemi za váľajú ešte nejaké korále. Moje vlasy sú ešte stále strapaté. Posadila som sa a Sophe zavrela nahnevane dvere.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa a pribehla. Chytila mi čelo, či nemám horúčku, a potom si sadla vedľa mňa.

„Hrozne,“ odpovedala som.

„Nechápem,“ nahnevane jačala, „ako ti Engrald môže dať na prvý deň viacerých. Odháňala som už asi desiateho.“

„Ako to myslíš?“

„Aha! Tebe to nikto nevysvetlil. Sme v nevestinci, alebo aspoň tak to volá Engrald. Muži si platia za naše telá u Diany a potom sa s nimi máme vyspať. Nebyť Rudolfa a jeho brata, tak to žiadna z nás nerobí, ale oni na to dozerajú. Keď to naposledy niektorá nechcela robiť, zbičovali ju. Bolo to strašné!“

Vystrašene som sa na ňu pozrela. Nečakala som, že to takto dopadne. Vážne som to nečakala. Pozrela som sa von oknom. Bola už tma. Sophe potom uznala, že by bolo ukončiť deň a zavolať mi Mildu, Valdu a Saldu. Odišla a o chvíľu sa okolo mňa prepletali tieto tri. Keď odišli, ja už som bola znovu v ríši snov.

Nathan! Bol tam! Aj Engrald. Engrald ho pevne držal a doktor mu pichal čosi do ruky. Bolelo ho to. Ja som nemala čo spraviť. Bola som pripevnená k stene.Potom vzali bič. Bili ho po chrbte a on plakal. Kričal a prosil ma o pomoc. Ale ja som nemohla. Nemohla som sa ani pohnúť. A Engrald sa iba smial.

Zobudila ma Milda s „dobrými správami“. Nechcela mi ich povedať, kým sa nenajem. A tak som poslušne zjedla celé raňajky. Potom som kráčala za ňou ku môjmu klavíru. To čo som tam uvidela, mi vyvolalo záchvat poskakovania srdca. Poskočilo mi najmenej dvadsať krát. Počkala som, kým sa Milda nestratila z dohľadu a vrhla som sa Nathanovi okolo krku.

„Ako sa máš?“ spýtala som sa ho.

Pozrela som sa mu do očí. Niečo v nich nehralo. Áno, bol to on! Ale to čo v nich bolo ma desilo. Bol to strach, radosť, ale aj prekvapenosť a nepríjemnosť. Nedvihol ruky. Ani sa ma nedotkol. Nesnažil sa predstierať, že je všetko v poriadku.

„Zle,“ povedal, „ale ty sa máš očividne fantasticky. Starajú sa o teba, obliekajú ťa, voňajú ťa a všetko ostatné. Takže nemáš ani najmenší dôvod sa zaoberať tvojimi starými priateľmi, ktorých každý jeden večer týrajú. Tebe vôbec nevadí, že tvoja mama trpí? Ruby, zobuď sa!“

Do chrbta sa mi čosi zarylo. Bol to nôž. Liamov nôž v Nathanovej ruke.

20. decembra 2010, štvrtok

Sedela som znovu za klavírom a skladala hudbu. Pesnička už bola takmer hotová. Prišla som sem hneď po raňajkách, pretože som sa necítila dobre po noci. Engrald uznal, že dneska by som sa mala upokojiť a tak mi dal od „robenia radosti jeho hosťom“ pokoj. Celý deň som teda sedela za klavírom a skladala, skladala, skladala. Nikto! Nikto ma nevyrušoval, až kým do izby nevkročila Sophe. Najprv ma to rozčuľovalo, že ma vyrušila, ale potom som si uvedomila, že to ona ma včera chránila a to ona mi včera pomohla.

Prestala som hrať a spievať a ukázala som jej, nech príde ku mne. Postavila sa vedľa mňa a zahľadela sa do nôť. Očividne jej to nič nehovorilo. Tak isto ako by to mne nehovorilo nič keby som kedysi nechodila na klavír.

„Ako sa cítiš?“ spýtala sa jemne.

„Dobre, ty?“

„Dneska po dvanástich doobeda, celkom ujde.“

Vzdychla som si. Ako mohli tak mladé dievča trápiť takýmito vecami. Zadívala som sa jej do očí. Z nejakého dôvodu mi pripomínala mamu. Keď bola mladšia. Uvedomila som si, že mi všetci moji priatelia chýbajú a tak som sa znovu pustila do hrania. Aspoň niečo, čo mi vedelo odohnať myšlienky.

Ospravedlňujem sa za kratšiu kapitolu, ktorá v podstate nemá žiadny zmysel. Ale ako hovorí... Neviem kto, tak: Lepšie niečo ako nič. Neviem, kedy prispejem ďalšou kapitolou z dôvodu, ktorý nájdete na mojom zhrnutí.

Blížime sa ku koncu, takže sa pripravte na to, že vás budem prosiť, aby ste si vybrali medzi CVULVS a DČ, ktoré sú na konci zhrnutia. Nebude viac než sedem kapitol (ale neviem aké dlhé budú)

Ja viem... Zhrnutie, zhrnutie... :P

Ale kapitolu venujem:

Mims, AprilYoung, JennyferRocks, Simones, Perla, nikiss, Hejly a administrátorom (ktorým ďakujem za opravovanie článkov)

Sharon

Predchádzajúci diel/Naledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 11.: