OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 12.

17.10.2012 (20:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1084×

Pohľad do minulosti

24. decembra 2010, pondelok

Usmiala som sa na Sophe a sadla si vedľa Rebeky. Nikdy som netúžila prežiť Štedrý Večer na takomto mieste. A nepriala som to nikomu. Engrald sa rozhodol, že nás na Štedrý Večer nechá oddýchnuť si od celej našej práce. Teda, iba niektoré z nás. A to som bola ja, Sophe a Rebeka. Ostatné pracovali aj cez Vianoce a mne ich bolo ľúto.

„Sophe,“ oslovila Rebeka jej kamarátku, „počuj! Čo keby sme utiekli?“

Zahľadela som sa Sophe. Mne samej to nenapadlo, ale podľa toho ako to tam vyzeralo, som nemala pocit, že by sa to dalo. Lenže inak to proste nešlo.

Zrazu som počula krik. Ale bol to krik v mojej hlave. Dívala som sa na neho. Dívala som sa, ako sa na mňa usmieva. Tá párty! Bolo to úžasné.

„Hej,“ zajačala na mňa Natália – napol spitá, „čo keby sme išli dnu? Už ma z toho bolí hlava?

Otočila som sa od Liama a pozrela na ňu. Zrazu stála pri mne a usmievala sa. V ruke zvierala fľašu. Teodor okolo nás prešiel. Ale keď si všimol Natáliu, pokrútil hlavou a vzal si ju cez plecia.

„Daj im pokoj,“ pľasol jej po zadku, „zaľúbencom neradno rušiť!“

„Ale ja,“ bránila sa, ale radšej do seba vliala poslednú kvapku fľašky a začala si pospevovať.

S Liamom sme sa zasmiali. Chytil ma za boky a pritisol k sebe. Ja som mu dala ruky okolo krku. Začal so mnou jemne hýbať a bozkávať ma. Hýbal so mnou zo strany na stranu a bozkával ma na uchu. Musela som sa zasmiať, pretože ma to šteklilo.

„Tak tebe to je smiešne,“ zavrčal a vzal ma na ruky.

Bolo mi to hrozne vtipné. Ale iba do vtedy, kým ma nehodil do bazéna. A po mne tam naskákali aj ďalší. Vyplazila som na neho jazyk a začala od neho plávať preč. Tváril sa urazene a mne sa to páčilo. Vyliezla som na druhej strane. Zahryzla som sa do pery a vbehla do domu.

Akurát som vyrušila Teodora a Natáliu od bozkávania a tak som sa ospravedlnila a vybehla som do izby. Netrvalo dlho a bol tam aj on. Smiala som sa. Bola som celá mokrá a nechcela som prechladnúť. Tak som si vyzliekla tričko. Tvárila som sa zvodne, ale nevedela som, že ho tým môžem až tak veľmi vyprovokovať.

Tancovala som okolo neho len v podprsenke. A potom som otvorila skriňu a vybrala začala sa v nej prehrabovať.

Prišiel ku mne. Chytil ma okolo pásu a začal ma bozkávať na krku. Smiala som sa, pretože ma zasa šteklil jeho jazykom. A potom mi rozopol podprsenku. Otočila som sa a odsotila som ho.

„Čo robíš?!“ zakliala som a znovu si ju zapla.

„Čo robíš ty?!“ spýtal sa a znovu ku mne pristúpil. Začal ma nemilosrdne bozkávať a hral sa mi s nohavicami. To ma už začínalo štvať.

„Nie, prestaň!“

„Drž hubu!“

Sotil ma na posteľ.

„Ruby!“ Sophe mi behala rukou pred očami. Ale ja som nemohla. Z oka mi stiekla slza. Už som to nevydržala. Každý ma len zneužíval. Postavila som sa a utiekla som ku klavíru. Nahlas som za sebou zabuchla dvere, aby som ukázala, že nechcem nikoho vidieť.

Podlomili sa mi kolená a dopadla som na zem. Už som to dlhšie nedokázala. Musela som to zo seba dostať.

Plakala som. Liam si akurát zapínal nohavice. Tváril sa dosť zmätene, ale nespravil nič, aby ma upokojil. Keď si ich zapol, chystal sa odísť.

„Nechoď,“ plakala som.

Na chvíľu zastal, ale potom otvoril dvere a odišiel. Kričala som za ním ako som mohla, lenže nedokázala som sa za ním rozbehnúť. Zavrel za sebou dvere a ja som ostala sama v tme.

Počula som výstrel. Vyskočila som na nohy a pritisla sa k stene. Lenže slzy mi stále tiekli. Zrazu sa prudko otvorili dvere. Zosunula som sa na zem. Bolo mi jedno, kto tam bol. Bolo mi jedno, kto tam stál a čo odo mňa chcel. Či ma prišiel zabiť. Bola som s tým u vyrovnaná.

„Ruby!“ Ten hlas mi znel známy. Lenže mala som pocit, že mám halucinácie. Dvihla som hlavu. Cez slzy som však nevedela nič rozoznať, a tak som sklonila hlavu naspäť a uložila si ju do dlaní.

Prečo? Prečo mi každý tak ubližuje? Tú bolesť, to poníženie... Prežívala som to stále dookola. A tá hlúpa pesnička!

Ten človek si kľakol ku mne. Odhrnul mi vlasy z tváre a utrel mi slzy. Díval sa mi do očí tak priamo, ale ja som nemohla. Sklopila som zrak. Nathan. Stál tam. Pripravený mi pomôcť, ale nie! Ublížila som mu ja, ublížil on mne. Má to zmysel.

„Má vôbec niečo zmysel?!“ pozdvihla som pohľad na strop, akoby som to kričala do neba, „Prečo ma tak trestáš? Prečo?! Prečo?!“

Usmiala som sa na Natáliu. Lenže muselo to vyzerať hrozne, keďže ku mne hneď pribehla. Bola to úžasná kamarátka. Vtedy. Objala ma okolo pliec a posadila ma do kresla. Plakala som. Teodor si sadol na zem oproti mne a utrel mi slzy.

„To bude dobré,“ šepkali obaja.

„Nie, už nikdy to nebude dobré...“

„Ruby, poď!“ Nathan ma vzal na ruky a niesol ma. Ja som celý čas plakala. Nemohla som rozoznať, čo sa okolo mňa deje. Bola som zahľadená do svojho sveta. Do svojej milosti a plakala som.

Reč – pravda verzus klamstvo

24. decembra, pondelok (nepotrebný úryvok z denníku Ruby Callovej)

Tak dobre! To čo sa dokáže udiať za... dvadsať šesť dní, je vážne... Vážne zaujímavé! Všetko! Všetko sa dokáže zrútiť. Lenže kým sa postavím isto na svoje nohy, tak si toho ešte asi prežijem veľa. Nie som si istá, či to ešte niekedy dokážem. Či dokážem byť ako pred 28. októbrom. Nie som si istá, či to niekedy pôjde. Stále budem asi potrebovať „barličky“.

Otázka je, prečo je môj život tak zložitý? Na osud už dávno neverím. Neverím, že by niekto chcel dopriať niekomu takúto hrôzu. Neverím, že by niekto chcel takúto hrôzu niekomu dopriať.

A čo sa stalo s mojimi tridsiatimi siedmimi otázkami. Poznám na niektoré z nich odpoveď? No, môžem pyšne a hrdo prehlásiť, že na niektoré z nich áno.

Záleží Williamovi a Yasmine na mne? – Áno, a tým si môžem byť istá. Tým sa teda zodpovedala aj ďalšia otázka.

Záleží niekomu na mne? - No, keď už na mne nezáleží Liamovi, Natálii a tej partii, tak môžem vedieť, že na mne záleží otcovi, mame, Williamovi, Yasmine, Charlotte a kto vie? Možno aj Nathanovi.

Čo cítim ku Nathanovi? – Týmto som si sto percentne istá. Lásku. Nie je to ako ku Liamovi. Nie, to ma už prešlo. Nathan je pre mňa dôležitejší, než kedy bol Liam.

Prečo nedokážem pochopiť jeho rozprávku? – Pretože nie je pochopiteľná!

Pobozká ma ešte niekedy? – Je to možné. Môžem v to dúfať. Avšak nemôžem sa na to pýtať. Je to len a len na ňom.

Čo je medzi Liamom a Nathanom? – No, to je celkom jednoduché. Okrem tej bitky sa takmer nepoznajú. Neviem, čo ma to za otázka vôbec napadla.

No, myslím, že sa mi toho v hlave na teraz ujasnilo dosť. Na šťastie, už som doma, so svojou empétrojkou, denníkom a s notami, po ktoré som donútila detektíva vrátiť. Možno mi raz poslúžia do albumu.

To som si robila srandu!

Ale aj tak. Na ten dlhý zoznam otázok. Pripisujem ďalšie.

Ako môj život skončí? Koľko krát, mi ešte niekto ublíži? Dostanem pod stromček pokoj od chalanov? Pravda a lož – ako ich rozpoznať a ako s nimi nachádzať?

1. januára 2010, utorok (denník č. 2)

Pozrela som sa na Dana. Vyzeral hrozne. Prišiel sa so mnou rozlúčiť, lebo určil, že už sa asi nikdy neuvidíme. Nemalo zmysel predstierať, že by náš vzťah niekam smeroval. Vydýchla som si. Podala som mu ruku a snažila sa predstierať, že nechcem aby odišiel. Nebola to pravda. Neviem z akého dôvodu, ale už som sa tešila kedy zmizne.

Dan mi slušne potriasol rukou. Potom sa ospravedlnil a rozlúčil s mojimi rodičmi. Nasadol do auta a zmizol. Bolo úžasné byť znovu doma. Znovu tam, kde mi začali problémy.

Hneď čo Dan zmizol, vrútila som sa do svojej izby a uznala, že konečne to tu vyzerá tak akoby malo. Bez chalanov a tak ako pred tým. Hodila som sa na posteľ. Už nikdy! Nikdy nechcem zažiť to, čo som zažila.

Začal mi zvoniť mobil. Pozrela som sa na neho. William. Pokrútila som hlavou a stlačila červené tlačidlo. Dnešok som si chcela užiť.

Vzala som svoj starý denník aj s celým mojím zlým životom a uznala som, že nemá zmysel predstierať.... Páni! Ja a to predstieranie! Haha! To už mi nenapadá nič múdrejšie než: „Nemá zmysel...“ No to je jedno!

Proste som to vzala presvedčená, že už to nepotrebujem. Uložila som do toho môj zoznam otázok a odpovedí. Uložila som tam aj starú empétrojku, pretože mi rodičia pod stromček kúpili novú. Uložila som tam noty, ktoré som zložila. A uložila som tam všetky Nathanove a Williamove fotky. Raz mi budú pripomínať, čo sa stalo a čo pre mňa urobili.

Prosím, nepýtajte sa ma čo Nathan, pretože na túto otázku odmietam odpovedať!

Kapitolu venujem: TEBE! (tým nemyslí, že sa tu niekto tak volá, ale každému, kto si túto kapitolu prečítal)

P. S.: Nemám pesničku preto, lebo sa mi ju nechcelo hľadať. Nuž, lenivosti neporučíš! To sa asi nehovorí čo?

Takže toto je posledná kapitola. Snáď som vás veľmi nesklamala :)

Predchádzajúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 12.: