OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 8.

04.10.2012 (15:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1125×

(Obrázok nemám)

Pesnička

Len pár dní...

14. decembra 2010 , piatok – ďalší útek bez výčitiek svedomia

Sadla som si do nášho auta a pritúlila ku sebe Charlotte, pretože po nedávnom rozhovore s Williamom a Nathanom som potrebovala niekoho, kto by mi aspoň trochu rozumel. Ten rozhovor nebol žiaden taký, aký si môžete predstavovať. Dodržal svoje slovo a rozišiel sa s Natáliou. To áno a bola som mu za to rozhodne vďačná. Lenže Nathan s Williamom sa budú sťahovať o tri mestá ďalej a školu budú mať niekde tam. Takže sa už toľko stretávať nebudeme. Ak sa vôbec stretávať budeme.

V ušiach mi znela tento krát iná pesnička. Nie jedna z tých, ktoré nikto nepoznal a mne sa páčila. Bola to skôr jedna z tých, ktoré som mala v empétrojke iba preto, aby som sa nestrácala v dnešnej dobe. Spievala ju Rihanna a Drake. What´s my name znelo v mojej hlave ako ozvena. Akoby to niečo v mojom živote znamenalo. Ale nič ma k týmto slovám nebralo. Boli to iba slová pesničky, ktorú som počúvala raz za dva mesiace.

Čakala som, kedy prídu rodičia a sadnú si ku nám, ale zistila som, že v tomto aute pôjdu výhradne ženy. Prišla Nathanova a Williamova mama a taktiež tá moja. Sadli si a s úsmevom na tvári sa rozprávali o ich zážitkoch s ich manželmi. Za volant si sadla moja mama a naštartovala. Vyšli sme z dvoru a chalanov sme nechali všetkých hľadiacich za nami. Zazrela som Nathanov divný pohľad. Akoby mi vravel aby som neodchádzala.

„Mami, a čo chalani?“ spýtala som sa náhle, keď som si uvedomila, že otec vybaľoval veci z druhého auta a za nami nešla ani Yasmine so Siennou, ani Nathan s Williamom. Pozrela som sa cez zadné zrkadlo a dívala sa, ako strácam náš dom z dohľadu a tým aj Nathana a Williama. A auto Yasmininých rodičov, smerujúcich do našej záhrady.

Obidve mamy sa na seba ustarostene a povzbudivo pozreli. Chvíľu bolo ticho a mama preraďovala rýchlosť na päťku. Zamierila na diaľnicu a mala som pocit, že sa snaží utiecť od domu. Čakala som na odpoveď, ktorá neprichádzala. Rozčuľovalo ma, že predo mnou niečo skrývali. Avšak nechcela som budiť Charlotte, ktorá medzi tým na mojej hrudi zaspala. Budem musieť počkať, kým sa zobudí, alebo kým tam nedôjdeme.

Zastali sme na čerpacej stanici. Charlotte sa najprv iba pomrvila a potom pomaly rozlepila rozospaté oči. Vyzerala ako malé šteňa, ktoré prvý krát otvorili svoje oči. Uprela na mňa svoje hnedé oči a preskúmala moju tvár. Potom sa odtiahla a vystúpila z auta. Potrebovala som pohyb a vedela som to, ale najviac som potrebovala niekomu zavolať.

Vytiahla som z vrecka mobil a vystúpila z auta. Empétrojku som vypla, pretože už ju držala na žive iba posledná čiarka batérie. Zašla som za čerpaciu stanicu, aby som sa všetkým stratila z dohľadu a v kontaktoch som hľadala Yasminine číslo. Klikla som zelené slúchadlo a priložila si mobil k uchu. Aj keď som jej volala už tretí krát, nedvihla mi. Iba ignorovala zvonenie.

Vytočila som Williamovo číslo. Avšak ani ten mi nechcel dvihnúť. Dvihla mi až Sienna a aj v jej tichom: „Ahoj!“ som počula niečo divné. Všetci predo mnou niečo skrývali a mojou úlohou bolo zistiť, čo sa deje. Týkalo sa to sťahovania? Boli z toho v strese? Alebo museli niečo vybavovať?

„Čo sa deje?“ spýtala som sa so zvedavým, ale aj vystrašeným hlasom. Ani som si neuvedomila, aká je vonku zima, kým mi po chrbte neprešli zimomriavky. Stála som v kope snehu a držala v ruke mobil. Nemala som ani šál ani čiapku. Iba ľahkú koženú bundu a rifle s botaskami, ktoré mi rýchlo premokli.

Ale poctivo som čakala na odpoveď. Z druhej strany som počula dohadovanie. Sienna zakryla mikrofón, ale aj tak som jasne počula, ako sa nervózne rozpráva s ostatnými, či mi to povedať alebo nie. Pomedzi to som počula aj mamu ako ma volá. Ak mi to nechcú povedať, tak je to niečo vážne a ja rozhodne nebudem na druhej strane sveta, keď sa u nás bude diať niečo divné.

„Sienna!“ zapišťala som do mikrofónu a čakala. Nič! Nič sa nedialo, iba sa ďalej dohadovali. Nahnevane som stlačila červené tlačidlo a pozrela sa smerom k nášmu autu. Mama behala okolo a volala ma. Ale nie! Ja neostanem iba nečinne sedieť niekde na chate, keď u nás sa niečo deje. Aj keby som tam mala dôjsť peši.

Zbehla som po vychodenej cestičke ku kríkom a čupla si za ne. Na chvíľu som rozmýšľala, čo by sa stalo, keby som znovu utiekla. Ale netrvalo to dlho. Mobil som mala a kedykoľvek som im mohla zavolať, ale dvíhať im nebudem. Mobil som nastavila na tichý režim a rozbehla sa cez sneh späť. Síce sme už boli na ceste dobré dve hodiny, ale potrebovala som vedieť čo sa deje. Nechala som za sebou mamu so Charlotte a Nathanovou mamou a utekala som preč. Po čase som vybehla na cestu, pretože tadiaľ sa mi utekalo lepšie než cez sneh. Bežala som tak rýchlo, ako som vládala.

Vo vrecku mi štrngali kľúče, vibroval mobil, šuchotal papier a tlačilo ma na stehno pero. Kľúče som vyhodila z vrecka a pero som si zastokla do vlasov. Bežala som a nevnímala som pokrikujúcich vodičov, ktorí sa hnevali, že bežím po diaľnici.

Zastavila som sa až vtedy, keď som stratila čerpaciu stanicu za zákrutou. Vytiahla som z vrecka mobil a oprela sa o lipu stojacu vedľa cesty. Dvadsať tri zmeškaných hovorov. Mama, Sienna, Yasmine, Nathan aj William. Dokonca mi volal aj otec aj starý rodičia. Ani jednému som to nedvihla. Zišla som z cesty a vzala do ruky papier a pero.

Všetky tie hlavolamy, ktoré sa diali mi mohli byť len záhadou. Na papier som si napísala všetky otázky, na ktoré som potrebovala odpoveď, ale nikde som ich nenachádzala.

Čo sa deje? Prečo Nathan s Williamom a ani Yasmine so Siennou s nami nešli? Prečo všetci predo mnou niečo skrývajú? Čo predo mnou všetci skrývajú? Prečo ma nútia znovu utiecť? Mali to naplánované od začiatku? Chceli sa ma iba zbaviť a preto ma poslali preč? Je pravda, že sa Nathan rozišiel s Natáliou, alebo neodišiel iba kvôli tomu, lebo chcel odstať s ňou? A čo William s Yasmine, záleží im na mne? Záleží vôbec nieikomu na mne? Kam sa Nathan sťahuje? Bola to iba výhovorka, alebo sa naozaj sťahuje? Uvidíme sa ešte niekedy? Čo ja a Nathan? Čo ku mne naozaj cíti? Čo je naozaj klam a čo pravda? Čo ja cítim ku nemu? Prečo nedokážem pochopiť jeho rozprávku? Prečo mi na ňom tak záleží? Čo cítim, keď stojím pri ňom? Čo jeho bozky? Pobozká ma ešte niekedy? A čo Liam? Čo mu spravil otec? Prečo ma znásilnil? Čo je medzi ním a Nathanom?

Akoby som sa zrazu zobudila. Na poslednej otázke mi niečo nehralo. Obidvaja mi ubližovali a to som vedela. A tiež som vedela, že som ich spolu nikdy nevidela – okrem toho, keď sa spolu pobili. Ale Nathan sa predsa dostal medzi vyššiu elitu, takže sa musia niekedy stretnúť. Zavrela som oči. Akoby to nebolo jasné. Zosunula som sa do studeného snehu a nechala som stekať ďalšie slzy kvôli nim po mojich lícach.

Keď som sa dostatočne upokojila, uložila som papier do vrecka a pero zastrčila naspäť do vlasov. Vzala som mobil, postavila sa a vytočila Teovo číslo. Chvíľu som sa ešte zastavila a rozmýšľala, či mám vážne stlačiť zelené tlačidlo. Ale bola to jediná možnosť, ktorá by mi dokázala poskytnúť odpovede na väčšinu otázok.

„Áno, tu Teodor!“ ozval sa jeho hrubý unudený hlas do telefónu.

Snažila som sa pozbierať všetku odvahu, ktorú som v sebe mala a povedať mu čosi. Lenže mi nie len drgotalo zubami, ale ešte som mala aj divný pocit, že aj on drží s nimi. Teodor bol vždy na mojej strane – keď mohol. Ale už som nebola medzi vyššou elitou, takže teraz to už možno neplatí.

„Dor, môžeme sa niekde stretnúť?“ spýtala som sa s trasúcim hlasom a hľadela do bieleho snehu, akoby mi mohol dodať odvahu.

„Ruby? To si ty?“ V jeho hlase bolo potešenie ale aj odsudzovanie. Akoby so mnou chcel hovoriť, ale nemohol.

Nádych. Výdych. Nádych. Snažila som sa pri jeho hlase nestrácať tú statočnosť, ktorá pomaly ustupovala a prejavovalo sa to aj na trasúcich nohách. Keby to niekomu povedal, vyzeralo by to, že som vyzvedačka a keby chcel, tak by mi mohol veľmi ublížiť. Tak ako vtedy ublížil Richovi. Alebo ako Liam ublížil mne.

„Áno,“ odpovedala som skúmajúc moje topánky.

„Moje nervy!“ vyhŕkol. „Už som si myslel, že si na mňa zabudla. Konečne si mi zavolala.“

Čo?

„Nath vravel niečo o tom,“ pokračoval, „že mi asi zavoláš, keď sme boli tak dlho priatelia. Neuveríš, ale pred chvíľou mi volal a prosil ma, nech ti zavolám ja. Že mne možno zdvihneš. Už som sa chystal ti vytočiť, keď si zrazu zavolala ty mne. Ani si nevieš predstaviť, ako mi odľahlo, keď som zistil, že si v poriadku. Ruby, prosím ťa, čo ti to napadlo znovu utiecť?"

Čo? Je to vážne Teodor? Ten Teodor?

„Po-po-počkať!“ vykoktala som.

„Ja ti to vysvetlím fajn?“ Počula som jeho smiech. „Natália s Liamom nás všetkých presvedčila, že sa s tebou nemáme rozprávať, lebo si vraj s Liamom iba kvôli nim. Avšak každý múdry z nás vie, že Natália iba na teba žiarli. Ale akosi nikto nemal odvahu sa jej vzoprieť. A tak sme ťa museli vypustiť z našej skupiny. Od kedy prišiel Nathan s Williamom, dejú sa v našej skupine dosť divné veci. Povedal by som, že sa tu kujú nejaké protesty voči Natálii. Počul som to aj vo vyšších ročníkoch. A Liam, ten nebol v škole od vtedy, čo si s ním mala chémiu. Dokonca nie je ani doma.“

Pevne som privrela oči a stlačila červené tlačidlo. Aj on držal s nimi. Lenže Teo dokázal dokonale odviesť pozornosť od hlavného rozhovoru. Vzdychla som si. Tie odpovede nenájdem nikdy. Všetci predo mnou niečo skrývali a každý vedel čosi, čo som ja nemala vedieť. Boli to hádanky, ktoré nebolo možné vyriešiť, kým nenájdete dostatočne dosť informácii. A v mojom prípade som tých informácii mala dosť málo.

Vyšla som naspäť na cestu. Stratila som však chuť vracať sa domov. A vôbec, stretnúť niekoho, o kom si si myslela, že mu na mne záleží. Zmenila som smer cesty a išla som kdesi, kde som ešte nikdy nebola. Dúfala som, že dostatočný čas na rozmýšľanie, mi môže pomôcť nájsť odpovede.

Vošla som do obrovského mesta. Podľa toho ako to tam vyzeralo, som mohla určiť, že som tu ešte nikdy nebola. Musela som byť poriadne ďaleko od domova. Všade okolo boli vysoké paneláky, veľké obchodné domy, ale aj malé obchodíky so suvenírmi alebo knihami. Nutne som potrebovala miesto, kde by som dokázala na chvíľu bývať. Avšak samozrejme, na peniaze som nemyslela.

Bol už večer, keď som si uvedomila závažnosť tejto situácie. Mobil som mala kompletne vybitý, takže som sa stratila kdesi vo veľkom meste. Navyše sama, a bez možnosti návratu. Došlo mi, že som urobila dosť hlúpu vec, keď som utiekla.

Vošla som do tmavej uličky a rozmýšľala som, či sa tu niekde nájde aspoň trochu tichšie miesto na spanie. Lenže tmavá ulička viedla iba ku akýmsi dverám, pred ktorými stáli dvaja svalnatý muži. Nad dverami bolo sprejom napísané: U bájkara. Pozrela som sa na tých dvoch. Ak by ma pustili dnu, môžem zaspať na stoličke a bude mi aspoň teplo.

„Môžem dnu?“ dostala som zo seba potichu. Obidvaja nadvihli obočie. Počula som čiesi kroky a tak som rozmýšľala, či nebude múdrejšie vyhnúť sa tomu trapasu a počkať, kým prichádzajúci prejde.

„Heslo?“ spýtal sa svalnatý muž. Uvedomila som si, že možnosť dnu akurát stratila všetku silu. Aj keby mi dali hodinu na zistenie správneho hesla, neprišla by som na to. Vzdychla som si a chystala sa na odchod. Lenže čiasi ruka ma objala okolo pásu.

„Tá dáma je tu so mnou,“ usmial sa zelenovlasý chalan, ktorý sa díval na tých dvoch ako na starých priateľov, „heslo je červené špagety.“

Strážcovia prikývli, pochybovačne sa na mňa prezreli, ale potom nám otvorili dvere. Mladík ma stále držal okolo pásu a počkal, kým sa za nami zavrú dvere. Potom ma pustil a otočil sa na mňa. Všimla som si jeho oči. Každá mala iný odtieň až som mala pocit, že som sa ocitla v knihe „Výnimočná“ a tento mladík mal nejakú nadprirodzenú schopnosť. Avšak ako sa ukázalo,  robilo to iba svetlo.

„Si príliš mladá na to, aby si sa po nociach potulovala po tmavých uličkách končiacich krčmou,“ povedal s náznakom pobavenia. „Som Dan.“

Prikývla som. Poobzerala som sa okolo. Nebolo tu veľa ale ani málo ľudí. Jedna polovica stála pri bare a tá druhá stála pri stole na druhej strane krčmy. Všetci boli ticho okrem tých ktorý si sem tam popýtali niečo na pitie a hlasu, ktorý mi doliehal k ušiam od toho stolu. Počula som kohosi, ako rozprával nejaký príbeh. Bol to mužský hlas, ktorý dokázal každého tak vtrhnúť do deju, že okolostojaci iba s otvorenými ústami hľadeli na onoho muža. Ja som ho nevidela.

„Viem sa o seba postarať aj sama,“ odvetila som Danovi, ale až potom som si uvedomila, ako naivne a detinsky to musela znieť. Do líc mi trochu vstúpila červeň. „To heslo som poznala.“ Doplnila som, keď sa na mňa pochybovačne zahľadel.

„Áno a tiež si vedela, čo sa dnu nachádza, však?“ zasmial sa a potiahol ma za ruku ku pultu. „Jednu whisky a tu pre dámu jablčný džin.“

„Chcem tiež whisky!“ oborila som sa na neho.

„Tak namiesto toho džinu tiež whisky,“ žmurkol na barmanku a posadil sa na vysokú barovú stoličku, pri čom mi jasne naznačil, nech si sadnem tiež. Prisunula som si stoličku bližšie ku nemu a vyškriabala sa na ňu. Vedľa mňa sedel akýsi divný muž s zlatými zubami a neustále sa na mňa usmieval. Z nejakého dôvodu, som sa pri Danovi cítila bezpečnejšie.

„Čau, Rick!“ mykol hlavou smerom ku môjmu susedovi. Ten však ďalej na mňa gánil a ani sa neunúval odzdraviť sa Danovi. Ešte viac som sa prisunula ku Danovi a ani som si neuvedomila, že som sa prisunula tak blízko, že sa naše stoličky až dotýkali.

Otočila som sa od Ricka a pozrela na Dana. Sedel úplne vedľa mňa, Bol natočený smerom ku mne a nohy mal rozkročené tak naširoko, až so  mala pocit, že sa dokáže dotknúť kolenami na opačnej strane tela.

„Neboj sa ho,“ zasmial sa, „ani sa ťa nedotkne. Je iba prekvapený, že k nám zavítalo také mladé a pekné dievča ako si ty. Obvykle tu sedávame so starými ženami a rozprávame sa s barmankou. Je to dosť stará krčma a málokto sem zavíta, pretože sa tu rozprávajú príbehy typu: „Ako som si vytiahol sopeľ z nosa.“ Ale inak je to tu celkom fajn.“

Pri predstave, ako tam veštci stoja okolo toho stola a napäto počúvajú príbeh vyťahovania sopľu z nosa, mala som chuť sa vyvracať. Bolo to nechutné. Už dom presne chápala, prečo sem nikto nechodí. Prezrela som si ešte raz Ricka, ktorý medzi tým už stihol vypiť celý pohár piva a ďalej na má čumieť. Pohľad som vrátila na Dana. Ten mi tu bol zo všetkých najprívetivejší – aj keď mal zelené vlasy.

Barmanka nám doniesla whisky a ja som si vytiahla papier z vrecka a pero z vlasov. Vrátila som sa naspäť ku všetkým tým otázkam. Bolo ich tam tak strašne veľa a mne napadalo ešte milión ďalších, že som radšej papier naspäť poskladala a obrátila sa na Dana.

„Mám nápad,“ usmiala som sa, „dáme si hru. Za každý pohár whisky si môžeme navzájom položiť jednu otázku.“

Dan súhlasne prikývol. Vytiahol z vrecka zápisník a pero, peňaženku a do ruky chytil pohár. Netrvalo ani desať sekúnd, a už to bolo v ňom. Obdivne som sa na neho pozerala. Zašomral, že chce ďalšiu a tváril sa, že rozmýšľa.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa. Uchlipla som si glg z mojej whisky a utrela si ústa. Jasné, že mu nepoviem svoje pravé meno. V jednom smere by ma mohol neskôr za to zneužiť a v druhom smere, som mala chuť hrať sa dneska na niekoho iného.

„Sherry,“ odpovedala som a hodila do seba zvyšok pohára whisky. Dan mi kúpil ďalšiu a ja som rozmýšľala nad otázkou, ktorá ma dosť zaujímala. Snažila som sa dostať z hlavy všetky tie hlavolamy a hádanky ohľadne ľudí, ktorý ma teraz možno hľadajú.

„Bývaš tu?“ spýtala som sa a chytila do ruky ďalší pohár whisky, pripravená ho znovu vypiť. Len som dúfala, že nebudem musieť platiť.

„Hej! Môj otec to tu vlastní,“ zazubil sa a hodil do seba whisky, „a ty? Kde bývaš?“

„O tri ulice ďalej v takom veľkom paneláku.“ Prehltla som prichádzajúce vracanice a hodila do seba ďalšiu whisky.

„Máš veľkú rodinu?“

„Nie, mám iba otca. Mamu pred tromi mesiacmi zastrelili pred krčmou a sestra sa zabila keď umývala okná na obchodnom centre,“ priznal, ale nevydal zo seba ani najmenšiu známku smútku. Dával mi veľa otázok a ja som mu zaradom odpovedala a porazene hľadela na svoj pohár whisky, ktorý som do seba mala vliať. Ale čakala som na chvíľu, kedy mi napadne múdra otázka.

Šup! Vliala som to do seba a spýtala som sa ho: „Čo by si robil, keby každý pred tebou niečo skrýval?“

Dan zamrkal očami a vyzeral, že je už dosť opitý, ale pri tom stále nestrácal svoj usmievavý výraz na tvári a odpovedal mi: „Nedal by som si pokoj, kým by som neprišiel na to prečo a čo?!“

Prikývla som. A potom to prišlo. Prvé náznaky opilstva. Po piatom pohári whisky už Rick začal chytať záchvat smiechu. Moja posledná otázka dávala jasne najavo, že som poriadne opitá: „Si panic?“

Dan sa zasmial a prikývol. Vlial do seba whisky a jasne sa ma spýtal: „Vyspíš a so mnou?“

15. decembra 2010, sobota - prvá časť dňa

Zobudila som sa na to, že ma hrozne bolí hlava a potrebujem vracať. Ale nutne. Vybehla som z postele a snažila sa rozoznať miesto, kde som bola. Bola som v izbe vymaľovanej na modro s veľkým oknom smerujúcim na rušné ulice. Okno zaberalo celú stenu a dnu cez neho vchádzalo svetlo. Musela som a tak to skončilo na zemi.

Som Ruby Collová, ušla som, všetci sa na mňa vybodli, išla som s Danom do baru, opila som sa a a vyspala som sa s ním, super!

Rýchle zhrnutie toho, čo som spravila mi do hlavy iba vystrelilo ďalšiu bolesť. Ubolestene som sa vrátila do postele a snažila sa nájsť niečo, do čoho by som mohla vracať. Dvere sa otvorili a na posteľ pristálo vedro práve včas. Skončila v ňom ďalšia várka môjho žalúdku. Dvihla som pohľad na Dana stojaceho vo dverách. Vyzeral ustarostene.

Mal na sebe len čierne boxerky a šiltovku. Za normálnych okolností by bol určite sexy, ale mala som opicu, takže pre mňa rozhodne sexy nebol. Opatrne mi pomohol ľahnúť si a priložil m na čelo studený obklad. Pohladil ma po vlasoch.

„Prepáč,“ sklopil pohľad, „prehnal som to.“

Usmiala som sa na neho a pohladila som ho po líci.

„Pochybujem, že toto je miesto nad krčmou,“ zasmiala som sa a zmenila som tému.

„Nehovor, že ty si neklamala.“ Nádejne sa mi pozrel do očí.

„Som Ruby,“ pohladila som ho po líci.

„Super, ani som nevedel, s kým som sa vyspal!“ zavrčal a pobozkal ma na čelo.

„Dan,“ oslovila som ho, „bude to znieť divne, keď ťa poprosím, aby si ma vypočul?“

„Práve som ťa chcel poprosiť, aby si mi objasnila kto si, takže hovor!“

„Tak dobre,“ posadila som sa a prichytila si obklad, „Som Ruby a bývam asi dve hodiny odtiaľto...“

Dan ma celý čas pozorne počúval a neprerušoval ma. Keď som skončila, mlčky sa postavil a odišiel. O chvíľu sa vrátil a poprosil ma, nech sa oblečiem. Dotiahol ma dole, strčil do auta a sadol si za volant. Chvíľu som sledovala ako sa nahnevane snaží strčiť kľúče do zapaľovača. Ale potom som už nevydržala.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa.

„Volal som tvojim rodičom,“ povedal a naštartoval, „odveziem ťa domov.“

Zmätene a nahnevane zároveň som sa na neho pozrela. Asi som bola ešte stále opitá, ale otvorila som dvere a za jazdy vyskočila von. Dan v sekunde zatlačil ručnú brzdu a vybehol von.

„Zbláznila si sa?“ zanadával.

„Ja domov nejdem!“ zavrčala som a chytila si nohu, na ktorú som spadla. Začala mi z nej tiecť krv.

„Ruby, tvoji rodičia sa o teba boja!“

„Mali sa báť vtedy, keď som sa ich pýtala čo sa deje. Mali sa báť vtedy, keď som ich prosila, aby odišli. Mali sa báť inokedy! Teraz je neskoro...“ Do očí sa mi nahrnuli slzy.

Vždy to tak bolo. Nezáležalo im na mne a ani nikdy záležať nebude. Nie som človek, ktorého by mal každý rád. Bola som obyčajná a boli so mnou len problémy. Vždy sa ma snažili zbaviť. A Nathan? Tomu na mne nezáležalo vôbec. Tak prečo by som sa mala vracať?

„Ruby, prosím...“

Zavrela som mu ústa bozkom. Vedela som, že to zaberie, aj keď jeho bozky neboli také, aké boli Nathanove alebo Liamove. Jeho bozky boli nenútené a slabé. Bez pocitov. Akoby nemal v sebe žiaden pocit.

„Prosím ťa, ja... Zavolaj im a povedz, že sa vrátim neskôr. Iba týždeň! Týždeň ma nechaj u teba,“ zašepkala som, „urobím čokoľvek.“

Videla som, že ho to potešilo a znepokojilo zároveň. Vzal ma na ruky a nechal auto autom. Odniesol ma do izby a položil na posteľ.

„Budeš tu päť dní,“ začal, „a potom nebudeš protestovať a ja ťa odveziem domov. Nebudeš robiť neporiadok, neopiješ sa, každý deň aspoň raz zavoláš tvojim rodičom, pri práci ma nebudeš otravovať a jedlo si budeš robiť sama. Jasné?“

S úsmevom som prikývla. Potom sa zasmial a hodil sa na posteľ vedľa mňa. Chvíľu len tak ležal a potom si na mňa rozkrčmo sadol a začal ma štekliť.

No a ako vždy: za prvé, dúfam, že a vám to páčilo a necháte mi nejaký komentár.

Za druhé, snáď som vám príbeh nepokazila ďalším chalanom, ktorý sa objavil na scéne. Ale sľubujem, že už bude posledný.

Za tretie, pripravte sa na rušný týždeň s Danom a potom na dosť nepríjemný príchod domov. Teda skôr nepríjemného Nathana. Ale nejdem predbiehať udalosti!

A za štvrté, ospravedlňujem sa, ale tie kapitoly teraz nebudú prichádzať tak rýchlo. Škola ma dosť zamestnáva.

Venované:

Simones

AprilYoung

Hejly

Nicki

Mims

rossie

Ters

JennyferRocks

nikiss

Dúfam, že sa vám to páčilo a nepokazila som vám tým nič a naďalej sa vám to bude páčiť.

Sharon

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 8.: