OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 9.

07.10.2012 (19:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1127×

Na počúvanie:
Turn Around by Samantha Jade

She has my heart by Dominic

Text by Stevie Hoang

Milujem ťa, tak mi neubližuj!

17. decembra 2010, pondelok - ráno

Všetko to okolo môjho úteku sa akosi čím ďalej tým viac zamotávalo. Rodičia mi volali trikrát denne a vždy ma trápili tým, že sa mám vrátiť domov. Dan bol šikovný a dokázal sa ich rýchlo zbaviť. Ako sa ukázalo, Dan bol novinár a pracoval v NYT*. Ale väčšinou trávil čas doma pri počítači. Usmieval sa na mňa a rád sa so mnou rozprával. Mala som pri ňom pocit, že konečne niekde patrím, ale nebolo to to pravé. Konečne tu bol niekto, kto ma dokázal pochopiť, ale niečo mi tu chýbalo. Alebo skôr niekto. Dan mohol byť ten najúžasnejší muž na svete, ale nebol to Nathan.

Nathan so mnou nechcel rozprávať. Vždy, keď ho William volal ku telefónu povedal, že sa so mnou porozpráva až keď sa vrátim domov. Charlotte som vraj chýbala a Yasmine mi poctivo oznamovala všetko nové, čo sa deje v škole. Pri tom všetkom som niekedy mala pocit, akoby som žila úplne v inom svete. Nevedela som nič o tom, čo sa deje doma. Musela som sa uzmieriť iba s telefonátmi, ale aj tak som si ten pokoj vedľa Dana užívala.

„Ruby?“ zobudil ma Danov hlas. Ľahko ma pošteklil mojimi vlasmi po nose. Otvorila som oči a zahľadela sa do tých jeho. Boli pekné, ale cez to by som bola najradšej, keby na jeho mieste bol Nathan. Cítila som sa pred ním previnilo, keď som nad tým uvažovala.

Snažila som sa vyčariť úsmev. Ale po včerajšej noci som mala od bozkov úplne popraskané pery. Oblizla som si ich a rukami ho objala okolo krku. Robila som veľkú chybu a to som vedela, ale celý môj život bola jedna veľká chyba. Všetko sa to začalo keď som stretla Liama a potom sa to už zvrtlo do neopísateľne zlých koľají.

„Áno?“ zašomrala som mu do pier.

Cítila som ako ma bozkáva za uchom a postupuje nižšie. Spali sme na jeho posteli. Spolu! A to bola predstava, ktorá ma bolela. Nebola to predstava ale realita. Čo to prepánajána píšem? Asi som sa zbláznila. Dan bol úžasný, ale nebol to Nathan. To bol ten problém. Vždy keď som sa pri ňom ráno zobúdzala cítila som sa tak prázdne.

„Dneska k nám príde návšteva,“ usmial sa a zablúdil ku mojim perám. Vtisol mi na pery jemný bozk a postavil sa. Chvíľu som ho sledovala, ako sa nahý prechádza po miestnosti a snaží sa nájsť všetko oblečenie, ktoré som včera všade možne pohádzala.

Posadila som sa a oprela som sa o zelenú stenu. Celý tento apartmán bol v skutku obrovský a nádherný, ale na môj vkus príliš prázdny. Vždy keď sa Dan musel niekam vytratiť a ostala som v tom apartmáne sama som chcela počuť niečí hlas. Ale všade bolo ticho. Vadila mi tá prázdnota a nie raz som sa zamýšľala nad tým, či sa tak prázdno cíti aj Dan, alebo je ten dom iba pre neho takto postačujúci.

„Aká?“ spýtala som sa so záujmom a pozrela sa cez okno na všetky tie vysoké budovy. Áno! Vážne som sa nahádzala v New Yorku a Dana som stretla iba náhodou v krčme U bájkara. Bolo to ako vysnívaná realita. Lenže nie moja! Tento sen nebol môj. Bol to sen ľudí, ako Yasmine. Ľudí, ktorí vedia, že na nich niekomu záleží, že ich má niekto rád, že im nikto len tak neublíži. Je to sen silných ľudí. Ako Dan, Yasmine, Sienna, William a aj Nathan. Dokonca aj Natália a Liam by sa tu viac hodili než ja.

Dan sa na mňa pozrel a obliekol si boxerky. Natiahol sa a znovu si ľahol vedľa mňa. Objal ma a vtisol bozk na líce.

„Volali mi tvoji rodičia,“ znelo to sklamane, ale aj povzbudzujúco, „ja viem, že si chceš od nich trochu oddýchnuť, ale nedali sa presvedčiť. Sľúbili, že tu budú iba do večera a potom sa vrátia domov. Chcú ťa vidieť!“

Vzdychla som si. Chcela som si od nich oddýchnuť, lenže som im nemohla zaprieť prísť za mnou. Bola som u neznámeho človeka o dosť staršieho. Dan mal totiž dvadsať šesť a ja iba šestnásť. Všetko sa to zohralo rýchlo. Navyše som od nich utiekla, keď sme stáli na čerpacej stanici. Nemohli vedieť kam idem a vtedy som im navyše ani nedvíhala telefón.

„To by sme sa mali pripraviť,“ zahľadela som sa do jeho očí. Prikývol a vybehol z postele. O chvíľu už predo mnou stál v obleku a pýtal sa ma, ako v tom vyzerá. Zasmiala som sa, pretože ten oblek nosil do práce a bol úplne pokrčený a spotený.

„Mne by to síce nevadilo,“ usmiala som sa a postavila som sa, „ale myslím, že by si si mal vziať niečo... Iné!“ Postavila som sa ku nemu na špičky a pobozkala ho. Vzala som si veci, ktoré som nosila už tri dni. Teda skôr, ktoré sa už tri dni váľali po zemi.

„Tak pôjdeme na nákupy,“ priznal nešťastne a nechal ma, aby som ho vyzliekala. Pri vyzliekaný nohavíc som ho trochu podráždila a „nechtiac“ mu vkĺzla aj do boxeriek. Slastne zaachkal a keď som ruku vytiahla smutne sa na mňa zahľadel.

„Musíme a nákupy.“ Pošteklila som ho na nose a obliekla sa.

O pätnásť minút som už sedela v jeho luxusnom aute a viezla sa do nákupného centra. Dan sa neobťažoval robením raňajok a zastavil sa vo fast foode. Keď sme sa najedli zaviezol nás rovno pred obrovskú budovu. Keď sme vošli dnu, nestíhala som sa diviť. Všade boli obchody plné rôznych druhov oblečenia. Všetko bolo drahé a iste aj značkové.

„Takže, vyber si čo chceš,“ ponúkol mi Dan, „zaplatím ti to, ale pod podmienkou, že mi pomôžeš vybrať oblečenie, v ktorom na tvojich rodičov urobím aspoň malý dojem.

Ukázalo sa, že nakupovanie je s Danom je nie len vyberanie si z množstva šiat, ale aj rozhodne zábava. Dan bol úžasný spoločník, spoľahlivý, dôveryhodný a vtipný. Presný opak Liama. Nevedela som prečo, ale Dan mi neustále pripomínal buď Liama alebo Nathana. Niekedy ma to hnevalo a niekedy tešilo, že si ich tak dobré pamätám.

17. decembra, pondelok - obed

Keď sme sa vrátili domov, nerobili sme nič iné, iba sme upratovali celý dom a varili a piekli. Dan vo varení bol hotový antitalent. Nie ako Nathan! Po uprataní spálne som si na chvíľu sadla ku obrovskému oknu v Danovej spálni a zamyslela som sa, či príde aj on. Ako bude reagovať na to, že trávim čas v prítomnosti dvadsať osem ročného novinára, ktorého som pred tým ani nepoznala. Uvedomila som si, že keď prídu rodičia budem musieť znovu klamať. Ako sme sa stretli, prečo spím u neho, ako sa mám a podobne. Ďalšie lži.

Zadívala som sa na množstvo áut. Z tejto veľkej budovy som mala výhľad takmer na celý New York. Dan mal úžasný výber pri bývaní. Len ako som vravela, pôsobilo to tu prázdno. Možno mal Dan schopnosť vycítiť ako hrozne sa cítim, pretože zrazu ma objal zozadu a pobozkal na krk.

„Bude to v poriadku,“ zašepkal. Snažila som sa tváriť čo najvyrovnanejšie. Nemohol to chápať. Nikto nemohol pochopiť, prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Prečo si potrebujem oddýchnuť. Nikto nevedel pravdu. Keby som ju niekomu povedala, možno by ma to zničilo.

Zazvonil zvonček. Vedela som, že už je to tu, ale akosi som chcela zastaviť čas. Oprela som sa o Dana a nechala jednu slzu stiecť po líci. Jemne mi ju utrel a potom mi pomohol postaviť sa. Jeho náruč bola príjemná, priateľská. Ale nič viac. Nedokázala som si predstaviť, že by som s týmto mužom strávila zvyšok svojho života.

„Keď chceš, ostaň ešte tu.“ Stisol mi ruku a vytratil sa z izby, pri čom za sebou zavrel dvere. Ostala som hľadieť na miesto, kde zmizol. Nijak sa moje pocity nezmenili. Vždy keď Nathan odišiel z izby som cítila v sebe niečo, čo chcelo aby sa vrátil. Ale pri Danovi nie.

Otočila som sa naspäť na mesto a snažila sa v množstve ponáhľajúcich sa vodičov a chodcov nájsť oporu. Lenže nikto ma nevidel. Nikto ma nemohol cez tmavé sklo vidieť. Nikto mi nemohol pomôcť. Problému som sa musela postaviť čelom sama.

Ku ušiam mi doliehal hlas mojich rodičov ako sa zvítavajú s Danom a aký sú udivený z jeho výzoru. Počula som, ako sa Charlotte pýta, kde som. Dokonca som počula aj Williama a Yasmine ako sa potichu zdravia. Jediný, koho som nechcela počuť, ale počula som, bol Nathan. Jeho hlas bol tak nádherný a rozdielny od ostatných, že by som ho neprehliadla ani keby som si zapchávala uši.

Do izby vpálila Charlotte a zozadu mi stisla stehná. Neotočila som sa, lebo som vedela, že za ňou bude nasledovať Nathan. Ďalej som hľadela na New York. Nikde! Žiadne odpovede nič! Jediná odpoveď, ktorá sa mi aspoň trochu rozjasnila bola, či na mne niekomu záleží. Mohla som si byť istá, že na mne záležalo Charlotte a Danovi. Ostatní mi boli záhadou.

„Čau,“ ozval sa Nathanov hlas. Bolelo to. Bolelo ma to, že mu na mne naozaj nezáležalo. Iba to hral. V hlave sa mi vynorila absurdná otázka – čo keby vedel čítať myšlienky? Čo by sa stalo? V tej chvíli sa na chvíľu začervenala, ale hneď ju to prešlo. Nebolo to možné.

„Ahoj,“ odpovedala som potichu a vzala Charlotte na ruky. Jej šťastné oči ma pobádali, aby som sa usmiala, lenže to nešlo. Čo i len myšlienka na Nathana bola niečo strašné.

„Charlotte, môžeš nás nechať?“ spýtal sa.

„Nie!“ okríkla som ho. Chcela som mať aspoň niekoho, na koho sa môžem keď tak obrátiť. Aspoň niekoho, kvôli komu sa Nathan bude musieť krotiť. Charlotte sa rovnako zamyslene ako ja pozrela na mesto. Lenže ona mohla byť zamyslená. Ja som rozmýšľala iba nad človekom, ktorý sa ku mne pomalými a neistými krokmi blížil zozadu.

„Ruby,“ oslovil ma. Mala som chuť si zapchať uši. „Ja viem, že som urobil obrovskú hlúposť. A urobil som ich veľa. Vyhovárať sa na to, že neviem ako zaobchádzať s chodením s dievčatami je jedna z ďalších naivností, ktorou som si chcel dokázať, že nerobím hlúposti. Lenže spravil som ich veľa a aj keby som ten čas chcel vrátiť, nedá sa to!“

Položila som Charlotte na zem, pretože mi už bola ťažká. Robil hlúposti, ako každý iný človek. Tak ako ja! Vyspala som sa s Danom a snažila som sa skrývať výčitky svedomia. Snažila som sa ten pocit, ktorý som ku Nathanovi cítila udupať. Zničiť ho!

„Bude to divné,“ pokračoval, „keď ťa poprosím, aby si mi odpustila? Ten večer, čo si mi povedala, že ma miluješ som nemohol zaspať. Dokonca som kreslil ti rozprávku, alebo čo to bolo. Chcel som ti povedať prepáč, ale akosi som to vždy pokazil. Tie dni, čo som ťa nevidel a predstavoval som si, že ležíš v náručí úplne niekoho iného, som si uvedomil, že som spravil veci, ktoré sa len tak nedajú odčiniť.“

Ak sa ma niekto náhodou bude pýtať, čo také spravil? Vyspal sa s mojou rivalkou, chodil s mojou rivalkou, spojil sa s mojimi nepriateľmi a zlomil si srdce. Sú to dostatočné dôvody na to, aby som ho nenávidela? Nie! Možno niekde v mojej hlave áno, ale srdce mi vždy vravelo niečo iné. V jeho prítomnosti som cítila ako mi v bruchu lietajú motýliky a keď ma pobozkal som vždy cítila srdce aj v nohách. Pre moje srdce nebol dostatočný dôvod ho nenávidieť nič.

Charlotte odišla z izby a zavrela za sebou dvere. Až vtedy som sa na Nathana otočila. Vidieť ho bola tá najkrajšia úľava, akú som za posledné dni cítila. Toľko pocitov vo mne vírilo, že som sa nedokázala zastaviť pri tom správnom.

Nathan bol rovnako nádherný ako vždy. Aj s tou sadrou na ruke. Chcela som spraviť vec, ktorá by mi dala nejakú odvahu povedať mu to, čo som chcela najprv. Lenže čosi mi to nedovoľovalo. Čosi mi vravelo, že mu mám odpustiť. Lenže...

Nevedela som ani ako, ale rozbehla som sa ku nemu a silno ho objala. Chvíľu bol v pomykove, ale potom mi objatie oplatil. To objatie bolo tak upokojujúce a dokonalé, až som si nedokázala pomôcť a nechala som všetky slzy stekať po mojej tvári. Počúvala som jeho utešujúci hlas. Nikto. Nikto by mi nedokázal darovať ten pocit, ktorý som mala v tej chvíli v jeho náručí. Nikto a ničím. Dvihla som hlavu a pozrela do jeho očí.

„Ruby,“ šepkal do ticha. Jeho hlas mi podlamoval kolená, ale neuhla som pohľadom. Dívala som sa mu presne do očí a nespúšťala ich. Až do vtedy, kým na nevyrušil Dan.

„Dúfal som, že nás poctíte prítomnosťou na obede,“ podotkol a v jeho hlase som počula zlom. Uvedomila som si, že som spravila ďalšiu chybu, ktorá mi iba sťaží život. Sklopila som zrak a pustila sa Nathana. Vydala som sa do „bolestných útrap“ so sklopeným čelom.

Keď som vošla do priestrannej kuchyne, ktorú sme doobeda s Danom poctivo upratovali som mala pocit, že v tomto dome je zrazu až príliš plno. Nútene som sa usmiala a sadla si na svoje miesto vedľa Dana a Yasmine, ktorá ma ihneď zahrnula miliónmi otázok, aké je to žiť v New Yorku.

Ako milé a slušné dievča som na stôl doniesla dezert a potichu počúvajúc ako všetci horlivo diskutujú som prežúvala. Nemala som chuť sa do rozhovorov veľmi zapájať. Mala som pocit, že na mne vážne nikomu nezáleží. William a Yasmine sa zabávali s Charlotte, Nathanom. Sienna všetkých s úsmevom fotografovala a rozprávala sa s Danom o tom, ako sa má správna fotografka chovať a vysvetľoval jej aj všetky znaky na fotoaparáte. Mama s otcom tiež niekedy prehodili slovo s Danom, ale viac sa sústredili na ostatných rodičov.

Cítila som sa ako vydedenec. Keď som dojedla, potichu som sa vytratila a zaliezla som do svojej izby. Utiekla som a vôbec sa so mnou nerozprávali. Vytiahla som papier s otázkami a dopísala tam ďalšie.

Aké by to bolo vedieť, že na mne všetkým tým ľuďom, ktorý tam sú naozaj záleží? Aké by to bolo vedieť, že ma má Nathan rád? A čo Dan? Čo je vlastne zač? Prečo sa o mňa tak stará? Aké by to bolo zostarnúť s ním?

Papier som si starostlivo skryla do nohavíc a vošla do kúpeľne. Pozrela som sa na svoj výzor. Áno! Bola som pekná. Vždy som bola pekná. Prečo by so mnou asi tak chodil Liam? Ale pri Nathanovi som nechcela byť len pekná. Nechcela som, aby ma bral iba ako peknú. Očami som si prezrela svoje vlasy, bradu, jemne tvarované pery, malý nos a skončila som pri očiach. Mala som na nich len maskaru a jemnú nebovú modrú, ale aj bez toho boli to najkrajšie a najvýraznejšie z mojej tváre. Tvar som zdedila po mame ale farbu po otcovi.

Vzala som odličovač a odlíčila sa. A zrazu som hľadela na moje pravé ja. Žiadny človek by si nevšimol najprv niečo iné než moje oči. Boli tak hrozne výrazné a tak hrozne... S podliatinami. Nebyť Dana, ktorý mi kúpil make-up by som vyzerala presne tak, ako som sa videla v zrkadle. Pod očami som mala doslova čierne vrecia.

„You've takin me, from the darkest place, that I´ve ever seen,“ zaspievala som si a prešla si rukou po tvári. Chýbali mi staré časy. Ja a Liam, žiadny Nathan ani nikto iný. Chýbala mi hudba a všetko. Chýbala som si ja.

„Do not leave me, do not leave me, do not want to be alone...“ V hlave sa mi vytvárali súvislé vety s melódiou. Pesnička, ktorá síce neexistovala, ale stotožňovala sa s mojimi pocitmi. Rada som písala pesničky, ale nikdy nie smutné alebo tie, kde som vkladala svoje pocity. Táto prišla ako úder z neba.

„I know you can hear me, you can hear me, you are here...“ Dívala som sa do očí dievčaťa, ktorému ublížili. Bola sama a slabá. Vzdychla som si a vyšla z kúpeľne. Nádejne som sa zadívala na dvere a čakala, či si na mňa niekto spomenie. Pokrútila som hlavou.

Vyšla som z izby a vytratila sa z apartmánu. Danovi som ešte poslala esemesku, že sa vrátim keď budú všetci preč. Išla som tam, kde som sa s ním stretla. Do krčmy U bájkara. Počúvala som všetky bájky, ktoré sa tam hovorili. Nevnímala som čas. V tej starej krčme som mala znovu pocit, že bola noc.

Sadla som si do kúta a popíjala jablčný džin. Pri tom som si objímala kolená a hľadela na mobil, na ktorom mi svietili písmená. Volali mi! Všetci! Rad radom. Ale povedala som, že sa vrátim, keď odídu. Nikomu som nedvíhala. Nikomu.

Zobudila som sa na hluk. Ešte stále som bola v krčme a mobil som mala vo vrecku. Lenže okolo mňa sa strhla bitka. Dvaja opilci sa tu začali biť a všetci sa snažili zdúchnuť. Teda všetci, ktorí mali rozum v hlave. Okolo môjho stolu prebehlo asi päť mužov a drglo do mňa. Vzala som mobil do ruky a schúlila sa do klbka. Pozrela som sa na množstvo zmeškaných hovorov, tri esemesky a čas. Bolo takmer jedenásť hodín v noci.

Poctivo som si prečítala esemesku o nových odkazoch, esemesku od Dana, ktorý mi písal, že sa mám ihneď vrátiť. A potom som zablúdila ku esmeske od Williama.

Ruby, poď domov. Nathan ťa išiel hľadať a od piatej sa ešte stále nevrátil. Všetci sa o vás boja. Dan tiež išiel preskúmavať New York. William a Yasmine

Rozospato som sa natiahla a postavila sa. Prešla som okolo bitky a vyšla na ulicu. Zamierila som si to rovno ku Danovi domov.

Otvorila som dvere a pozrela na všetkých tých ustráchaných ľudí. Teda na spiacu Charlotte, Williama a Yasmine. Ostatní ma asi išli hľadať. Yasmine a William sa ihneď postavili a objali ma.

„Toto už nikdy nerob,“ počula som, ako mi hovoria. Keď som sa konečne vyslobodila z ich náručia, vzala som mobil a zavolala Nathanovi. Nedvíhal mi. Tak som zavolala Danovi. Ani ten mi nedvíhal. Dokonca ani matka. Len otec mi dvihol.

„Prepánajána,“ zvolal, „kde si? Nathana, Dana a mamu niekto vzal a neviem ich nájsť.“

V jeho hlase bola bezmocnosť. Niekto ich vzal... To sa mi ozývalo v hlave.

*New York Times

Takže je tu kapitola číslo... Deväť! A dúfam, že sa vám páčila. Ak nie, tak mi je to ľúto. Ale tešte sa na akciu.

Venujem:

JennyferRocks

AprilYoung

Perla

Hejly

Simones

Mims

nikiss

Sharon, nie nevenujem si to sama sebe :D

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 9.: