OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 29.

18.12.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1027×

Kapitola 29.

Mace udrel päsťami do stola, až všetky poháre zaštrngali.

„Niečo predsa musíme urobiť!“ skríkol frustrovane.

Prešli dni. Dlhé hodiny bez odpočinku, v ktorých sa snažil všetkých presvedčiť, že Maarit ich nezradila. Veriť jej nikdy nebolo náročnejšie, ale odmietal všetko vzdať. Nedokázal proste pohodiť hlavou a povedať, že sa to dalo očakávať.

Nie ako ostatní.

Len Raven odmietala veriť, že by toto všetko bolo súčasťou nejakého šialeného plánu. Nech už Maarit konala akokoľvek, neplánovala ich pozabíjať. Dokazoval to cit, ktorý mala v očiach tesne po tom, ako sa od neho odtiahla. Keď ukradla tú mágiu, nemala z toho radosť. V očiach sa jej leskli slzy. A potom tu boli tie hrušky...

„Mace, sám si to všetko videl. Rozprával si nám o tom. Nie je nádej, že toto všetko nemala vopred naplánované. Zahrala to skutočne dobre, ale od začiatku bolo jasné, že jej ide len o moc.“

Jeho matka nikdy nezmeškala príležitosť, aby Maarit neponížila. K Raven sa správala rovnako – až kým Maceovi nezachránila život. Potom si ju začala vážiť. No Maarit... Hel hľadala ospravedlnenie na to, aby ju mohla otvorene nenávidieť. Teraz ho našla. Starí bohovia boli skutočne malicherní. Keby nešlo o osud sveta, ale všetko by záležalo len na jeho rozhodnutí, vykašlal by sa na nich.

Nezachraňoval by ich.

Nezaslúžili si to.

Pravdepodobne sa hral na moralizátora, ale tak to vnútorne cítil.

Končekmi prstov si stlačil koreň nosa. „Ty nemáš právo kritizovať ju alebo jej rozhodnutia. Celý čas si vedela, proti komu stojíme, a nikdy si nám to nepovedala. Mohla si ho zastaviť už dávno, je to tvoj brat. No nikdy si to neurobila.“

„Ten vyčítavý tón si vyprosím,“ odsekla Hel. „Môj brat nebol vždy zabijak túžiaci po moci.“

„Vedela si to. Zistila si to už dávno. Keď ťa vtedy zradil. No miesto toho, aby si ho za bila, nechala si ho ísť. A nesnaž sa to popierať, ja som to videl.“

Unavovalo ho to.

Ako sa mohla tváriť ako svätica, zatiaľ čo jedinú ženu, ktorá kedy urobila niečo správne, odsudzovala na smrť? Zaplatila za hry bohov najvyššiu cenu. Takmer prišla o rozum. Vtedy, keď jej bola odobratá sloboda. Dokonca zabila vlastné dieťa. Nikto z nich si nevedel predstaviť jej bolesť. A predsa ju súdili.

Pohľadom prebehol po všetkých prítomných v miestnosti. Jeho brat so svojou družkou. Jeho rodičia. A niekoľko smrtonosov. Niektorých poznal . Boli to starší a skúsenejší polobohovia. Na jeho vkus ale boli príliš úzkoprsí. Navyše sa mu vždy radi vysmievali. K trom zástupcom Raveninho národa bol ešte skeptickejší. Oni rozhodli o tom, že sa má vrátiť zo sveta mŕtvych. Keby nechali osudu voľný priebeh, teraz by neriešili tieto maličkosti. A jeho by netrápila migréna.

„Nech ti tá tvoja Maarit ukázala čokoľvek, boli to lži. Celý ten čas si len pripravovala pôdu pre vlastný postup. Mágia jej spieva, túži po nej. Sám si to povedal. No napriek tomu sa ju snažíš ospravedlňovať. Zradila ťa! Už to pochop!“

Slová jeho matky by mu už nemali ubližovať.

Opak bol však pravdou.

„Ak ma zradila, prečo mi dala tie hrušky?“

„Aby si sa najedol?“ ponúkla Hel bez zaváhania.

Neuveriteľné. „Pripadám si, akoby som sa rozprával s niekým obmedzeným. Koľkokrát vám toto všetko budem musieť zopakovať predtým, než si vyberiete tie palice zo zadkov a začnete ma aj počúvať?!“

Jeho otvorený slovný útok niektorých prekvapil. Jeho to nezaujímalo. Vtedy sa už naťahoval pre tie dve hrušky. Pri dotyku s jeho kožou opäť pocítil to zvláštne mravčenie. Mágia obsiahnutá v tých divných plodoch ho volala. Prosila ho. Naliehala. Všetko si to uvedomoval. Bolo čoraz ťažšie odolať nutkaniu. Akoby bol naprogramovaný ako robot a niekto mu bránil vo vykonaní úlohy.

Niekto pred mnohými storočiami vložil do jeho vtedy ešte neexistujúcej DNA presný kód, podľa ktorého mal konať. Pohltiť mágiu, dať ju Maarit. A potom... A potom čo? Mali by nejako oživiť bohov. Keď mu to oni nepovedia, vyberie sa tam, kde doteraz vždy našiel odpovede.

Do knižnice.

Tam sa mal vydať hneď potom, ako sa mu podarilo preniesť sa späť domov. Nemal si všímať ostatných, nemal im dovoliť odradiť ho sladkými rečičkami. Nemal si všímať ich dobre zahranú úľavu nad tým, že sa vrátil na toto miesto. Veď oni ho už oplakali ako mŕtveho. To nie je prístup hodný milujúcich rodičov.

„Zakazujem ti čokoľvek podnikať!“ snažila sa ho zastaviť, avšak jej hnev už na neho nemal vplyv.

„Stratila si výsadu rozkazovať mi. Už veľmi dávno. Definitívne vtedy, keď som sa dozvedel, že si celý čas vedela, proti komu stojíme, a nikdy si sa nepokúsila nijako nám pomôcť. To ti je rodinná česť prednejšia ako osud sveta? Keď nám to všetko vybuchne do tváre, nikto sa nebude zaujímať o to, že sme boli dokonalí a bez chyby. Budeme mŕtvi, rovnako ako všetci ostatní.“

Hel zodvihla bradu. „Nemáš právo súdiť ma.“

Pousmial sa. „Pozri sa, ako veľmi mi to prekáža.“

S tými ostrými slovami schmatol tie hrušky a odišiel. O niekoľko sekúnd neskôr za sebou počul ozvenu krokov. Dva páry nôh. Vedel, kto sa za ním vydal aj bez toho, aby sa musel otáčať. Pousmial sa. Aspoň na svojho brata sa mohol spoľahnúť.

On jediný bol doteraz tam vonku a snažil sa ho nájsť. Neodsúdil ho potom, ako mu všetko porozprával. A hoci mal svoje pochybnosti, dal na jeho úsudok. Pretože on to všetko prežil. Veľmi dúfal, že oni traja na to budú stačiť.

Vydýchol si až vtedy, keď sa za nimi zatvorili dvere knižnice.

„Teraz mi to všetko vysvetli,“ naliehal Logan.

Mace si povzdychol.

Takmer zabudol, že jeho brat nebolo prítomný pri všetkých rozhovoroch. Dostala sa k nemu len časť informácií. Všetko kvôli ich matke. Najskôr okolo neho poskakovala ako úzkostlivá prvorodička, a potom sa z neho snažila v očiach ostatných urobiť blázna. Ak sa niekto spolčil s ich nepriateľom, bola to skôr ona, než Maarit.

Mace hlasno vydýchol. „Ten, proti komu stojíme, je náš strýko. Brat našej matky. Kedysi dávno sa dozvedel, ako padnú bohovia a nepáčilo sa mu to. Odmietal sa podriadiť ľuďom a keď bohovia nemali v pláne bojovať, rozhodol sa, že to využije. Dozvedel sa o všetkom. O Maarit, o mne, o mágii. Chcel nás všetkých využiť, aby sa k tej mágii dostal.“

Logan kýval hlavou, akoby ho to vôbec neprekvapilo. To vypovedalo veľa o ich matke. „A podľa toho, čo som zachytil neskôr, sa mu to aj podarilo. Vďaka Maarit.“

Nerozčúlil sa. Na to bol príliš unavený. „Nie ku všetkej,“ zodvihol hrušky, „vďaka nej nedostal všetko. Nejako sa jej podarilo ochrániť aspoň niečo a to mi vtisla do dlane.“

„To dokazuje, že niečo plánovala. Ale ako o tom všetkom vedela?“ Logické argumenty nezaložené na citovom rozpoložení. Uvažovanie jeho brata si udržovalo stále tú istú mieru nadhľadu.

„Maarit kedysi mala schopnosť predvídať budúcnosť. Tej sa vzdala, aby ochránila Raven. Kvôli tomu nakoniec padla do zajatia. Nedávno sa jej schopnosť vrátila. V tej chvíli niečo videla a muselo to byť naozaj znepokojivé. Ale nepovedala mi, čo presne v tom videní bolo. Je možné, že na jeho základe, sa rozhodla konať.“

Zavládlo medzi nimi ticho. Logan vyzeral, akoby premýšľal. Raven vyzerala byť dojatá tým, že sa jej adoptívna sestra rozhodla vzdať vlastnej moci, aby ju ochránila. On sám mal vlastne prázdnu hlavu.

Pozeral sa na police s knihami a premýšľal, kde by mal vlastne začať. Nemala absolútne žiadnu predstavu o tom, čo by mal s tými hruškami urobiť. Pochyboval, že by ich mal zjesť. Takisto z nich nemal pohltiť mágiu. Potom by ich už nedokázali využiť. Lenže tam jeho plánovanie postupu aj skončilo.

„Vyzerá to tak,“ ozval sa po chvíli Logan, „že to všetko mala naplánované. Keby ťa chcela zradiť, nedávala by ti tie hrušky. Pravdepodobne videla, čo sa stane. Takto tomu chce asi zabrániť.“ Konečne niekto s hlavou n a správnom mieste. „Aj keď stále môže byť pravda, že nás všetkých zradila a teba využila na získanie tej moci. No nemali by sme ju súdiť, kým nemáme všetky informácie.“

Mace sa sprudka nadýchol. „Pracujeme s verziou, že niečo plánuje.“

„Dobre,“ pritakal Logan. „Medzitým by sme mali zistiť, čo máme urobiť s tými hruškami.“

To bol veľmi dobrý plán, avšak Mace nemal potuchy, ako ho vlastne začať nasledovať. Dúfal, že ho niečo osvieti, ale opak bol pravdou. Len sa pozeral okolo seba a cítil vyčerpanie. Hlavne psychické. To všadeprítomné napätie ho vysávalo svedomitejšie ako upír svoju večeru.

Nevedel si predstaviť, ako dlho to ešte vydrží.

Vzápätí si však za tú myšlienku vynadal. Maarit na tom bola určite horšie. Bola s nepriateľom. Nikto netuší, čo tam s ňou robí. Nechcel si ani predstaviť, čo všetko ju prinúti urobiť. Potriasol hlavou. Ak si chce zachovať ešte zvyšky zdravého rozumu, musí na podobné úvahy zabudnúť ešte skôr, ako sa mu objavia v mysli.

Keď sa konečne odhodlával, že sa pozrieť na tie knihy, ozvalo sa takmer nesmelé zaklopanie na dvere. Raven k nim bola najbližšie, takže automaticky otvorila. Mace napoly očakával, že tam bude stáť jeho matka. Aj keď, prečo by Hel klopala. Na jeho veľké prekvapenie tam však stálo to mladé dievča, ktoré patrilo k Raveninmu druhu. Podľa všetkého to bola ich vodkyňa, hoci na takú funkciu vyzerala byť príliš mladá.

„Môžem ísť ďalej? Chcela by som sa porozprávať.“

Mace sa zmohol len na prikývnutie. Ale aj to stačilo. Čoskoro sa za ňou dvere opäť s kliknutím zatvorili. Ostražito si ju prezeral, ale nevyzerala, že by mala zlé úmysly. Ruky si založila za chrbtom a postavila sa im čelom. Úkosom pozrel na Raven. Tvárila sa rovnako zmätene, ako sa on cítil. Netušila, čo plánovalo to žieňa.

„Chcela by som vám pomôcť.“ Nebola to otázka alebo žiadosť, prehlásila to pevným hlasom.

Zodvihol obočie. „Nevyzerala si, že by si sa chcela to tohto všetkého zapojiť. Keď sa na mňa ostatní vrhli, len si tam stála a znudene ich sledovala.“

„Pretože ma nezaujímajú. Sú to len deti, ktoré sa cítia ohrozené a preto hádžu nevraživé pohľady na všetko a všetkých. Potrebujú obetného baránka a toho našli v Maarit.“

„A ty si čo myslíš?“

Usmiala sa. „Myslím si, že robí presne to, na čo bola predurčená.“

Mace si vydýchol. Bolo príjemné pre zmenu počuť rozprávať niekoho, kto nebol presvedčený o Maaritinej zrade. Jemu veľa nechýbalo k tomu, aby ju začala preklínať. Lenže potom videl jej oči a počul, akým tónom sa mu ospravedlnila. No a stále tu boli tie hrušky.

Toto nevyzeralo ako konanie chladnokrvného stratéga, ktorý len všetkých využil. Pôsobilo to ako správanie niekoho, kto sa snažil niekoho chrániť. Nech videla v budúcnosti čokoľvek, rozhodla sa, že tento scenár bude lepší. To ale neznamenalo, že s ňou bude súhlasiť a ešte jej za to aj poďakuje. Skôr naopak.

„Čo teda máme urobiť teraz? Čakať, kým dokončí, čo začala?“

„Nie, pomôžeme jej,“ povedala žena a opäť sa usmiala.

V jej správaní bola istá dávka spokojnosti. Akoby bola vnútorne uveličená zo všetkého. Tieto bytosti ho začínali trochu desiť. Rozhodli sa ho priviesť zo sveta mŕtvych, pretože bol dôležitý. Rozhodli sa veriť Maarit, o ktorej si ostatní mysleli, že ich zradila. Niečo z jeho rozpoloženia sa asi muselo odraziť na jeho tvári, pretože sa ich najnovší hosť zasmial.

„My sme veľmi starí, Mace. Možno sme zomreli, ale neprestali sme vnímať. Predtým, než vzniklo proroctvo, predtým, než Raven vybrali ako vyvolenú, mala jedna z nás videnie. To nám dalo všetko potrebné na to, aby sme sa rozhodli. Videli sme Raven, Logana, ale predovšetkým teba a Maarit. Nedokázali sme vám pomôcť vtedy, ale mohli sme dúfať, že keď príde čas, vynahradíme vám to, čo vy urobíte pre svet.“

Mace pretočil očami. „Mohla by si to povedať menej ako politik usilujúci sa o moju priazeň?“

„Vedeli sme, že ťa máme priviesť späť do života. Rovnako vieme, že máme teraz veriť v Maarit. Stačí?“

„Keď ste ale od začiatku vedeli, čo všetko sa stane, prečo ste nám to proste nepovedali?“

„Pretože budúcnosť nie je vytesaná do kameňa. Ani nemôže byť. Každodenne ju meníme svojimi rozhodnutiami. Vieme len, že vám máme dôverovať. To sme si uvedomovali už od začiatku.“

Mace si povzdychol. Keby tak k niektorými veciam pristupovali úplne inak, možno by tu teraz ani nemuseli stáť a dohadovať sa, či Maarit pomôcť alebo nie. Lenže to by bolo príliš jednoduché. Oni putovali cez svety, pomáhali i hádali ďalší postup. Tu sa smrtonosi naďalej venovali svojmu poslaniu.

Niekto taký ako Mace im nechýbal a Maarit predstavovala len ďalšiu náhodnú okoloidúcu. Akoby si nechceli uvedomiť krízovosť ich situácie. Prešlo len niekoľko dní odkedy mágia opustila svet, no oni naďalej robili to, čo každý deň. Mace sa opäť sám seba spýtal, či by nebolo jednoduchšie, keby sa vzdali.

Nešlo mu o uznanie, toho sa mu v živote dostalo len veľmi málo a tým pádom ho vlastne nemal prečo vyžadovať. Lenže na druhej strane by mal mať aspoň dobrý vnútorný pocit. Ten sa ale odmietal dostaviť.

„Asi by sme mali začať, nie?“ navrhla Raven.

V podstate jej bol za to vďačný.

Momentálne nebol schopný nejako reagovať alebo konať. Len tam stál a myslel na Maarit. Kde asi teraz je? Dúfal, že sa úplne nestratila v spomienkach obsiahnutých v divokej mágii. Aj keď... mohol vôbec veriť rečiam toho muža? Niečo mu nahováralo, že by mal byť opatrný.

Ale čo ak?

Potriasol hlavou.

Bude sa tým zaoberať inokedy.

„Čo vlastne máme robiť?“

Žena odpovedala bez zaváhania. „Vrátime tú mágiu bohom.“

To ho prekvapilo. „Určite chcela, by som s tými hruškami urobil toto?“ Zo začiatku si ani neuvedomil, ,že tú myšlienku vyslovil nahlas.

„Ty dokážeš mágiu pohltiť a uchovať, ale nevieš ju použiť. Preto tie hrušky ochránila. Dúfala, že v nich mágia pretrvá dostatočne dlho na to, aby sme ju mohli využiť. Pôvodne ste mali urobiť presne toto – doniesť sem mágiu a my by sme ju vrátili bohom. Tak to urobme.“

Znelo to tak príšerne jednoducho. „Ale prečo by chcela, aby sme tú mágiu dali nejakému bohovi?“

„Uvidíme.“

Také uistenie mu nestačilo. Vnútorne sa nechával zožierať pochybnosťami a hlavne obavami. Strach ho prikryl ako huňatá prikrývka. Prsty na rukách sa mu jemne chveli. Ešte nikdy predtým sa necítil byť pod takým obrovským tlakom.

Teraz nešlo len o život jeho Maarit, ale aj o prežitie sveta. Jeho strýko chce všetko ovládnuť. Vyhlási sa za kráľa všetkého a všetkých pri prvej možnej príležitosti. Neostávalo im veľa času. No stále ostávalo až príliš veľa nezodpovedaných otázok.

Povzdychol si. „Čo mám urobiť?“

Veľmi dúfal, že nebude ľutovať dôveru, ktorú do tej ženy vložil. Predtým veril tej čarodejnici a ako to dopadlo? Nakoniec to nebola ani čarodejnica a dokonca ani žena. Cítil sa, akoby ho niekto znásilnil.

„Najskôr sem musím priviesť dušu niektorého z bohov. Potom pomocou jednoduchého rituálu prevedieme mágiu z hrušky do duše a budem dúfať, že to bude stačiť na to, aby to daného boha priviedlo späť.“

Zodvihol obočie. „Tvoje istota ma veľmi upokojuje.“

Na to nič neodpovedala, len sa postavila bližšie k stolu. Mace mal ešte stále pochybnosti o jej úmysloch, ale rozhodol sa dať jej priestor zaslúžiť si jeho dôveru. Nebolo to tak, že by mal iný plán. Proste sa bude riadiť názormi ostatných, čo bolo vskutku úbohé. Odmietal sa tým nechať nejako zastrašiť.

Veľmi pozorne sledoval každý jej krok. Kedysi mu Raven rozprávala o tom, aké schopnosti má jej druh. Bolo to v čase, keď jeho dušu zaťažovala prítomnosť toho špinavca. Teraz si však na mnohé udalosti spomínal a za niektoré sa aj hanbil. Niekoľkokrát slovne napadol svojho brata, dokonca na neho vztiahol ruku.

V duchu sa zamýšľal nad tým, ako bolo možné, že jedna jediná bytosť dokázala vyvolať toľko chaosu. Musel v tom byť skutočný majster. Odmietal ho však začať obdivovať. Bol to sebecký egoista, rozhodnutý zničiť celý svet len preto, aby sa stal najmocnejším zo všetkých. Možno mal pravdu v tom, že sa ako mocnejší nemali klaňať ľuďom, ale všetko sa dá vyriešiť bez násilia. Stačí len chcieť.

Keďže sa zamyslel, takmer prišiel o predstavenie. Zachytil, ako tá žena niečo mrmle. V duchu si urobil poznámku, aby sa jej spýtal na meno. Ale aj na to čoskoro zabudol. Raven a jej schopnosti ho fascinovali už predtým, ale to nebolo nič v porovnaní s jej súkmeňovcami. Tam, kde ona dokázala predpovedať smrť, tam ostatní narábali s mágiou a silou, ktorú si málokto z nich vedel predstaviť.

Postupne jej šepot získaval na rytmickosti. Mágia vo vzduchu vytvárala sotva viditeľné obrazce. Hrušky na stole akoby sa hýbali vplyvom vlastnej vôle. Nakoniec však všetok zvuk i pohyb ustal. Hoci tú dušu nevidel, mal pocit, akoby sa v miestnosti niečoho nachádzalo. Chlpy na rukách sa mu postavili do pozoru. Akoby ho práve pohladilo niečo nevýslovne studené.

„Hádam, že nejaká duša sa práve zastavila na pokec.“

Žena prikývla. „Áno, niekto z nich vypočul moje volanie a dostavil sa. Teraz len musíme túto mágiu pripútať späť k jeho telu.“

„Je to až príliš jednoduché.“

„Nie, nie je,“ pokrútila hlavou. „Priviesť sem duše si vyžaduje isté sústredenie, ale dokázal by to urobiť každý. Ak by vedel, ako na to. Ale spojiť dušu s mágiou? To je už o niečom inom. Dôvodov, prečo práve ty a Maarit máte všetkých zachrániť, je hneď niekoľko. Medzi nimi je aj vaša krv. Tá v sebe skrýva to niečo dôležité, čo môžeme použiť v rituáli.“

„Potrebujete na to moju krv?“

„Áno, je to tak. V tvojej krvi sa skrýva určitá sila, ktorá dokáže spojiť mágiu s niečiou podstatou.“

Na to dokázal len prikývnuť. Nevzrušovala ho predstava, že bude musieť pre niekoho krvácať, ale ak to bolo potrebné, vydrží to. Okrem toho pochyboval, že si od neho zoberú liter. Určite bude stačiť niekoľko kvapiek. Tak sa to robilo aj za starých čias. Aj keď kúzla, ktoré potrebovali aj prítomnosť krvi, sa vždy považovali za čiernu mágiu. Mal pocit, že v celkom tomto cirkuse bolo až príliš temnoty. Pravdepodobne sa nemýlil.

Potom ale prestal preberať v duchu hlúposti. Miesto toho sa sústredil na to, čo tá žena robí. Logan spolu s Raven sa presunuli do vzdialenejšieho rohu miestnosti, asi aby im nezavadzali. Mace si nebol istý, či to bude potrebné, ale nezaoberal sa tým.

Dúfal, že sa dostane k nejakému presnému receptu. Možno k návodu v niektorej knihe. Lenže tá žena ho prekvapila. Návod mala uložený v hlave. Po celý ten čas teda musel dávať pozor a ignorovať pri tom studené dobiedzanie privolaného boha. Snažil sa nezaoberať tým, že tu teraz s nimi mohol byť nepriateľ. Negatívnosti bolo na jeden deň aj dosť.

„Kľúčom je tvoja krv,“ povedala už po niekoľkýkrát žena.

Zodvihol obočie. „A čo to presne znamená?“

„Svoju krv nakvapkáš na tie hrušky, ja odriekam zaklínadlo a mágia z toho ovocia sa presunie do duše boha, ktorý je tu s nami.“

Prižmúril oči. „To je všetko? Žiadne kradnutie tiel?“

Pokrútila hlavou. „Nie, pretože na oživenie bohov stačí len mágia. Boha zabiješ tak, že zničíš jeho schránku a potom pohltíš jeho mágiu. To smrteľníci nedokázali. Nezničili ani ich duše a ani ich mágiu. Keď sa mágia spojí s dušou niektorého boha, vráti ho späť medzi živých. Je to jednoduchý proces, to sa nedá povedať o zbieraní samotnej mágie.“

Mace prudko vydýchol. Nechcelo sa mu veriť, že všetko bolo až také príšerne primitívne. Na druhej strane, nikdy sa vlastne nepýtal, ako chcú mágiu vrátiť bohom. Hlavne preto, že si neboli istí, že sa dostanú až tak ďaleko.

Keď tak nad tým premýšľal, bolo jasné, že bez pomoci ostatných by to nikdy nedokázali. Dokonca aj ten magor v čarodejnicinej koži ich len posunul bližšie k ich cieľu. To ho tešilo ešte menej. Naozaj ich mal celý čas pevne v rukách. Robili presne to, čo od nich potreboval.

„Čo sa ale stane, keď mágiu pohltí môj strýko?“ Netušil, ako inak by ho mal označiť. Matka mu neprezradila ani len jeho meno. Akoby na neho úplne zabudla. Patetické.

„Zosilnie.“

Diplomatická odpoveď hodná vrcholného politika. „Bude možné bohov priviesť späť?“

„Áno, bude, pretože to nebol on, kto ich zabil. Stručne povedané, aj mágia má svoju hrdosť. Celkom si privlastniť niečiu mágiu a tým dotyčného vymazať z povrchu zemského predpokladá, že najskôr osobne zabije aj telo daného boha.“

„Tým pádom je možné mu mágiu zobrať?“ Odmietal celkom prepadnúť nádeji.

Jemne kývla hlavou. „Kým bude existovať niekto, kto dokáže vyvolať božskú dušu, existuje možnosť na jeho porážku.“

„Myslíš, že on o tom vie?“

„To nevieme, ale už veľmi dlho sa pripravujeme na jeho útok.“

Tým sa pre ňu rozhovor skončil a vyzvala ho, aby do rituálu pridal svoju časť. Logan mu podal nôž. Nahol sa nad stôl s hruškami. Poslednýkrát zaváhal. Hlodali v ňom pochybnosti. Toto všetko sa mohlo nepekne zvrtnúť.

Obráti sa to proti nemu.

Ako všetko predtým.

Lenže nevidel iný spôsob, ako sa priblížiť k Maarit. Odmietal na ňu zabudnúť. Ona nezradila a on nikdy nezradí ju. Bude dôverovať jej rozhodnutiu. Hoci neskôr mal v pláne jej zaň poriadne vynadať. Neexistuje dostatočne pádne vysvetlenie toho, že sa mu vydala na milosť. A on ju niekam odtiahol a nikto z nich nemal tušenia, kam by to mohlo byť. Ale tým sa bude zaoberať neskôr.

Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, prešiel si ostrým po pokožke dlane. Nevšímal si bolesť. Len hypnotizovane sledoval, ako sa kvapky rozbíjajú o modrý povrch hrušiek. V duchu dúfal, že to bude stačiť. Ruku si pritiahol späť k telu. Nasledovalo ďalšie zariekavanie. Svet týchto čarovných formuliek ho unavoval. Omnoho jednoduchšie bolo oháňať sa mečom.

Zrazu tie hrušky akoby začali vädnúť. Koža sa mrštila a vráskavela. Iskričky mágie sa kamsi strácali. Čím horšie vyzerali tie plody, tým jasnejšie obrysy nejakej postavy sa rysovali pred stolom. Podvedome ustúpil, aby sa tomu výjavu lepšie prizrel. Takmer ani nedýchal, keď aj posledná mágia skončila v tele jedného z bohov. Očakával, že to nebude stačiť. No opak bol pravdou. Telo pred nimi bolo až príliš hmotné.

Postava pred nimi bola vysoká a mužská. Na hlave mal hrdzavé vlasy pokrútené do všetkých svetových strán. Bradu mu zdobila krátka briadka. Vyzeral ako dvadsiatnik, aj keď to v skutočnosti bol tisícročný prastarý boh z čias, keď ľudia bývali v jaskyniach. Jeho oči mu pripadali až znepokojivo povedomé.

„Zdravím vás, vnukovia.“

V duchu zastonal. Už vedel, prečo mu pripadal taký známy.

Zo všetkých možných bohov sa im podarilo vyvolať ich starého otca.

Lokiho.

Či toto nebolo dostatočné znamenie toho, že sú prekliati?

Kapitola 28. ¤ Kapitola 30.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 29.: