OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 28.

24.04.2016 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1071×

Kapitola 28.

Raven sa nechcela obzerať okolo seba, ale nevedela si pomôcť. Hoci na tomto miesta bola predtým v sne, nevyrovnalo sa to pohľadu na vlastné oči. Niečo na tom mieste ju kruto fascinovalo, ale na druhej strane cítila skôr smútok. Muselo to tu byť veľkolepé. A niekto to všetko zničil. Neostal tu kameň na kameni. 

Prečo vlastne?

Kvôli ľudskému stranu?

Bolo jej z toho zle od žalúdka.

Ale po chvíli sa do jej srdca predsa len vkradol aj iný pocit. Zmätok. Strach. Rozčarovanie. Dokonca hnev. Rozčúlenie. Netušila, prečo sem mali prísť. Riadila sa len nejasným náznakom zo šialeného sna.

Lenže to ich doviedlo až sem a uvedomila si, že nevedela, ako sa spojiť s tým duchom. Ak vôbec nejaký existoval. Možno išlo len o formu odpovede na jej zúfale otázky. No ďalej už nič nebolo.

Povzdychla si.

Tak veľmi si želala, aby mala moc nad tým, čo sa v jej živote teraz dialo. Túžila po toľkých veciach, že na väčšinu z nich proste násilne zabudla. Dokonca si nebola istá ani len tým, či chce poznať svoju minulosť. Bála sa odhaliť dôvod, kvôli ktorému prespala také dlhé storočia. Veľmi jej to pripomínalo podozrenie, že jej život bol do posledného bodu naplánovaný.

Opäť ju premkla bezmocnosť. Byť bábkou v niečích rukách... No nedokázala, že ňou skutočne je, keď sa sem vybrala? Nedbala na pochybnosti a išla vpred. Dokonca prekonala aj obavy a strach, keď na ňu dorážali duchovia lesa. Lenže ďalej už nič nebolo. Len zničená obrovská sieň. A prázdnota v hrudi.

Keby tak...

Potriasla hlavou. Nemá moc, aby s tým niečo urobila. Vlastne sa s tým asi ani nič robiť nedalo. Logicky to nebolo možné.

Ale jej srdce hlavu ignorovalo.

Chcela len natiahnuť ruku a urobiť niečo prospešné. Čokoľvek, len aby sa uistila, že nič z toho, čo urobila a ešte urobí, nebude zbytočné. Zo všetkého najviac potrebovala nájsť zmysel. Seba, svojho života, svojho trápenia. To, čo má v hlave, v srdci, v spomienkach... Cítila sa ako počítač s preplnenou pamäťou, ale jej nepomôže zmazanie starých dát.

Možno prítomnosť tej začarovanej ženy v sne nebola až taká zbytočná.

Ak by tu teraz bola...

Jej myšlienky náhle prerušilo nejaké zvláštne svetlo. Akoby sa vo vzduchu otvorili dvere a z nich vyšlo niečo skutočne jasné, čo ju nútilo žmúriť oči, až nakoniec viečka nechala úplne klesnúť. Vlastná zvedavosť nebola väčšia ako túžba zachovať si schopnosť vidieť.

Keď napokon počkala dostatočne dlho a overila si, že je bezpečné otvoriť oči, uvedomila si, že pred nimi stojí akási zahalená postava. Očakávala tú istú ako v sne, ale bola trpko sklamaná, keď si uvedomila, že musí ísť o niekoho iného.

„Prišla si,“ ozvala sa hlbokým hlasom s ozvenou, akoby hovorila z veľkej diaľky. A neotvárala pri tom ústa, ktoré jediné dokázala aspoň mierne rozoznať.

Úkosom pozerala na Logana, ale ten vyzeral, že ešte stále spracováva magické objavenie sa dotyčnej. Raven počkala niekoľko sekúnd, ale keď ani vtedy nejavil známky toho, že by jej nejako vedel pomôcť s určením identity neznámej ženy, otočila sa späť. Vedela však jedno – táto bytosť nemala nič spoločné s Maarit. Ničím jej ju nepripomínala. Len tá myšlienka v nej prebudila obavy. Niečo nebolo v poriadku.

Alebo snáď áno?

Zamračila sa nad vlastnou neistotou. „Kto si?“

„Už je to dávno, čo ma nazývali mojím menom. Zabudla som naň,“ prehovorila takmer hypnoticky, „ale nechystám sa vám ublížiť. Nemusíš sa ma báť.“

„Ja sa ťa predsa nebojím.“ Cítila nutkanie dodať túto naivnú poznámku, ale jej slová vyzneli ako slaboduchá snaha o zachovanie prevahy nad súperom. Škoda, že žiadnu nemala.

Mala pocit, že postava sa usmiala, hoci jej tvár sa nijako nezmenila. „V tom lese to vyzeralo inak, maličká.“

Raven sa zamračila. „To ty si nás strašila v lese?“

„Samozrejme,“ povedala bez štipky hanby. „Musela som si overiť, či ste tí, za ktorých sa vydávate. Poslala som svojich pomocníkov, aby zabezpečili váš strach a ja som ho potom použila proti vám. To, že tu stojíte, je dôkaz mojej veľkodušnosti.“

„Alebo skôr toho, že nás potrebuješ,“ zamumlala si Raven, neistá, či by sa mala cítiť dotknutá jej slovami. Na druhej strane nechcela útočiť na niekoho, o kom nič nevedela.

„Ste tu, pretože vy potrebujete mňa.“

V jej vnútri to už doslova vrelo. Nechýbalo veľa a bola by sa na tú divnú bytosť vrhla. Zo začiatku ju pridržiavala neistota, či by náhodou nepreletela skrz jej telo. Postupom minút jej pomáhala len vlastná silná vôľa vytrénovaná tou ťažkou záťažou, keď sa snažila nezabiť niekoho pohľadom. Alebo nečítať v jeho svedomí ako v otvorenej knihe.

„A na čo by sme niekoho ako ty potrebovali?“

Postava sa zasmiala. Ten prvý prejav skutočnej emócie Raven vydesil viac ako jej prítomnosť. „Si rovnaká ako tvoja matka, aj tá často útočila bez toho, aby najskôr preskúmala schopnosti svojho oponenta.“

„O mojej matke nič nevieš.“

„To je možno pravda,“ odvetila okamžite, „ju nikto skutočne nepoznal, možno jej druh. Ale ty nepoznáš ani jej meno.“ Slová boli opäť pokojné, no zaostrené do bodu prasknutia.

Raven sa mykla, akoby dostala facku. Možno tá by ju aj menej prekvapila. Vedela, že to bola pravda, ale keď jej ju šplechla do tváre... chcela začať plakať. A ani nepoznala dôvod. Túžila snáď žialiť za niečím, čo nepoznala a stratila?

„Ale nechcem hovoriť o tvojej matke, aspoň nie teraz,“ začala tá neznáma, akoby vytušila, že Raven nie je schopná slova. „Najskôr by si sa mala dozvedieť, kto vlastne si a odkiaľ pochádzaš.“

Raven naprázdno prehltla. V ten moment sa túžila vrhnúť po hlave do priepasti zúfalstva. No zadržal ju jediný dotyk. Logan sa prebral a uchopil jej ruku do svojich. Preukázal jej účasť.

Keď sa na neho úkosom zadívala, kývol hlavou a mierne sa usmial. No pohľad mal naďalej zakalený. Vďaka takej maličkosti, len jeho blízkosti, sa dokázala sústrediť. Pretože tá osoba nevyzerala, že bude čakať, kým sa dá dokopy.

Čo na tom, že pôsobil, akoby videl prízrak.

„Tvoj druh vznikol tak dávno, že všetci zabudli, ako sa voláte. Boli ste jedným z prvých výtvorov mágie a na rozdiel od ostatných bytostí, vaše narodenie sa nedalo predpokladať na základe toho, kým boli vaši rodičia. Aj obyčajným ľuďom sa mohlo narodiť dieťa, ktoré rozumelo smrti viac ako životu.“

Jej hlas bol monologický a pre niekoho, kto by nebol taký dychtivý ako Raven, možno aj nudný a uspávajúci. V duchu sa snažila prísť na to, kým je tá osoba a kto ju zaviazal k tejto úlohe.

Raven podišla dopredu o dva kroky. „Aké mám schopnosti?“

Nejasne si uvedomila, že postava pokrčila plecami. „Vedeli ste smrť predpovedať, nepotrebovali ste veštice. Po tých, ktorých ste videli, ste museli aj prísť a odviesť jeho dušu tam, kam patrí. Niektorí sa občas narodili aj s iným schopnosťami. Jednou z nich bola aj schopnosť súdiť. Mohli ste nahliadnuť do niečej duše a určiť, aký je najväčší hriech danej osoby.“

Logan jej tentokrát zovrel predlaktie. Použil oveľa väčšiu silu. „Ak sme tu boli od začiatku a nikto nás nestvoril, prečo nás niekto vyhubil? Robili sme len to, na čo sme boli predurčení.“

Zavládlo chvíľkové ticho. Keby Raven vedela niečo o situácii, v ktorej sa ocitli, povedala by, že postava načúva rozkazom. To bolo, samozrejme, smiešne. Nebol tu nikto.

No čo ak sa mýlila?

Možno to bola pasca. Ona odpúta pozornosť, ostatní zaútočia. Veľmi ľahko uverila. Podvedome prečesala ich okolie. Nebola orol, aby všetko videla. Lenže v tieňoch sa nič neskrývalo. Oči z lesa sa zatvorili. Boli tu len oni traja.

Tak prečo znervóznela?

„Plnili ste svoju úlohu. Ľudia o vás nevedeli a magické bytosti vás rešpektovali, hoci občas podľahli vášňam a vyhrážali sa vám. No nakoniec si uvedomili, že zachovávate rovnováhu a mŕtvym bude lepšie vo svete, kde nebudú len ako večne hladné a smädné prízraky.“

„Ale tá čarodejnica vtedy...“ začala Raven takmer nesmelo.

Nič jej nedávalo zmysel. Predsa jej druh bol vyhubený, pretože sa ostatné magické bytosti nahnevali. Za to, čo robili ich najbližším. Videla to na vlastné oči. Hoci v sne, ale videla.

Nasledovalo mierne kývnutie hlavy. Akoby zmierlivé. „Videla si len to, čo sme chceli, aby si videla. Ukázali sme ti len časť toho, čo sa vtedy stalo. Vytrhnuté z kontextu to skutočne malo vyzerať ako nenávistný útok.“

Raven zalapala po dychu. „Ako ste... ako ste... mohli?“

Reakcia na ostrosť i výčitku v jej hlase neprišla ihneď. „Bola si taká maličká, keď si sa narodila. Mnohí neverili, že to prežiješ. Ale tvoja matka nie. Vravela, že máš mocný hlas svojho otca, keď plačeš.“ Tentokrát si Raven bola istá, že ju prebodla pohľadom. Nebolo to však nepríjemné. Skôr hrejivé. „Mala pravdu. Prežila si.“

„Poznala si moju matku?“

„Samozrejme, tak, ako každý na Ásgarde.“ Raven sa nezmohla na slovo. „Narodila si sa tu, maličká. Faegir, tvoja matka, možno bola nevýrazným božstvom, ale svoje miesto medzi ostatnými si tvrdo vydobyla. Pomohla jej k tomu aj schopnosť, ktorú si po nej zdedila. Keď Faegir nakreslila obraz, zrkadlila sa v ňom budúcnosť.“ Bezstarostne sa zasmiala. „A raz nakreslila teba, to najkrajšie dieťa, aké kedy videla, a začala dúfať. Síce bola družkou tvojho otca dlhé roky, nikdy sa jej nepodarilo počať, čo ju trápilo. Niektoré bohyne i ľudské ženy dokázali rodiť každý druhý rok, no jej sa tá radosť vyhýbala.“

Raven mala pocit, akoby sa ocitla v nejakej šialenej hre. Hlavnú cenu v nej získa ten, kto si najlepšie vystrelí z jej osoby. Nebolo to vtipné.

Obrnila sa voči nádeji. „Ak som sa narodila tu, ako som sa dostala na zem?“

„Krátko po tom, ako si sa narobila, prišla za tvojou matkou istá čarodejnica. Tvrdila, že predvídala pád Ásgardu, počas ktorého mali všetci jeho obyvatelia zahynúť.“ Raven sa zamračila. „Faegir nemohla dopustiť, aby si zomrela, tak ťa vymenila za dieťa ženy, ktoré zomrelo po narodení. Túto ženu si neskôr v snoch spoznala ako svoju matku.“

Pozrela sa na Logana. Ten vyzeral ešte zmätenejší ako ona sama. „Ak ma moja matka zamenila, prečo sa tam objavila Hel a povedala, že zničím svet?“

„Pretože si jednou z tých, ktorí by svet mali zachrániť. Ale ak sa nesprávne rozhodnete, tento svet zanikne. A to videli norny a prostredníctvom Hel to zvestovali tvojim náhradným rodičom.“

Raven si rukami objala hlavu, akoby sa bála, že jej čochvíľa vybuchne. „Kvôli čomu vytvárať taký zmätok? Kvôli čomu všetko toto meniť a dovoliť, aby zahynul celý druh?“

„Ale oni nie sú mŕtvi,“ odvetila pokojne, akoby sa jej Ravenine zúfalstvo nijako nepodotklo. „Možno si to neuvedomuješ, ale kolobeh je veľmi dôležitý. A mágia takisto musí neustále prúdiť. Tvoj druh celé veky zabezpečoval to, že mágia sa vždy vráti. Ak zomrela čarodejnica, jej dušu i so schopnosťami preniesli na určené miesto a tam čakala, aby sa mohli tieto schopnosti narodiť spolu s nejakým dieťaťom. Keď sa mágia tejto mŕtvej čarodejnice vrátia späť, jej duša splynula so svetom. Takže kým táto mágia ostáva s mŕtvou dušou, je možné túto bytosť... oživiť.“

„Nepáči sa mi smer, ktorým sa tento rozhovor začína uberať.“

Ale jej námietky boli ignorované. „Duše bohov sú identické s dušami ostatných bytostí, s tým rozdielom, že ich mágia je väčšia, silnejšia. Nemôže kolovať len tak medzi smrteľníkmi, a preto sa schopnosti mŕtveho boha môžu vrátiť len v tele iného novonarodeného boha. Ale bohovia mali byť vyhubení, tak sa tvoj druh rozhodol, pre... dosť drastické riešenie.“

V Raven akoby stuhla všetka krv. Posledné roky netúžila po ničom inom ako dozvedieť sa, kým je v skutočnosti a čo sa s ňou stalo. To sa jej podarilo. Patrila k starému druhu a mala poslanie.

Na chvíľu verila, že keď sa dozvie aj zvyšok pravdy, bude s tým môcť niečo urobiť. Možno pochopiť ten masaker. No teraz sa začínala obávať, že tento hlad po odpovediach jej neprinesie konečný pokoj. Len viac rozvíri premenlivú hladinu jej duševnej rovnováhy.

Chcela vôbec vedieť, čo sa stalo? Ak nedokázala prijať pravdu, dokázala by čeliť nepriateľovi, ktorého vtedy videla v knižnici, keď zbierala knihy?

Odpovede ju desili svojimi jednoznačnosťami.

„Čo... čo urobili?“ spýtala sa. Nebola si istá, či urobila dobre, ale túžila po ukončení tohto trápenia.

Len rýchle strhnutie náplasti nevedomosti.

„Vybrali najmocnejšieho jedinca svojho druhu. Dokonca napriek tomu, že v tom čase bola jedným z najmladších.“

Tá definitívnosť v hlase Raven zaskočila. „Mňa.“ Odkašlala si. „Vybrali si mňa.“

Opäť nasledovalo niečo, čo sa dalo opísať ako náznak úsmevu. „Správne.“

„A ostatným... čo sa im stalo?“

Nenasledovala ani sekunda váhania. „Dohodli sa s čarodejnicami, ktoré vytvorili kúzlo také silné, že celý ich druh zrovnalo so zemou. Ako nesmrteľní by len sotva mohli čakať, že ich pozabíjajú ľudia. Vďaka náhrdelníku, o ktorý sa postarala Maarit, si prežila.“

„Obetovali sami seba, aby sa nemuseli postarať o duše padlých bohov.“ Tá pravda Raven podlamovala kolená. „Ale prečo potom míňať toľko energie na moju záchranu? Nebolo by lepšie, ak by som sa k nim pridala?“

„A prečo by si mala tiež zomrieť? Ak by si nežila, kto by priviedol tvoj druh späť?“

Raven sa tej odpovede bála, no aj tak prišla.

Odtrhla sa od Logana. Nezniesla viac jeho dotyk. Pretože aj on bol súčasťou tohto všetkého. Rovnako slepý a zneužitý ako ona sama. Len figúrka na niečej šachovnici a súčasť kráľovsky rozohranej partie.

Každý krok, ktorý v živote urobila, bol starostlivo naplánovaný. Dopekla, možno aj jej stretnutie s Marcom bolo vopred určené. A nakoniec v nej len mal prebudiť schopnosti. Hocijakým spôsobom. Keď sa to podarilo, všetko pekne pokračovalo ďalej.

Sny, knihy, pokusy o vraždu.

Záhadní nepriatelia a nejasní spojenci.

Všetko len letný vánok prispievajúci svojou trochou tornádu.

Zatackala sa.

Každý jeden moment bol starostlivo naplánovaný a zmenený. Všetko v záujme niečoho, čoho zmysel jej unikal. Prečo sa zahrávať so smrťou? Bohovia boli mŕtvi a nikomu nechýbali. Tí, čo po nich ostali, naďalej plnili svoju úlohu. A tie mocné duše stále strašili v lese. Nezdalo sa, že by im niečo chýbalo.

A predsa sa celý druh svorne rozhodol, že spácha samovraždu.

Pálčivá bolesť v hrudi jej nedovoľovala dýchať. To, čo predtým len tušila a odmietala si priznať, sa teraz vrátilo a udrelo ju do tváre. Bola len obeťou obrovského plánu. Pachuť zrady jej plnila vnútro, búrila žalúdok a trieštia chabé sebaovládanie.

Opäť si predstavia nitky, ktoré jej trčali z rúk a nôh.

Príliš pevné.

Prudko vydýchla. „A prečo by som to mala urobiť?“

Kapitola 27. ¦¦ Kapitola 29.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 28.: