Sny ako spomienky - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Zdravím! :) Prinášam Vám druhú časť svojej poviedky: Sny ako spomienky. O čom táto kapitola je? Sophie sa len ťažko prirovnáva s novým prípastkom na škole. Na konci dňa jej brat oznámi, že má stretnutie a ona sa teda vyberie domov autobusom. Koho tam stretne? A uvidí neznámeho ešte niekedy? Prečítajte si a dozviete sa! :D Príjemné čítanie prajem! :)

08.04.2010 (16:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 952×

Podozrenie a cesta domov

Našťastie sme mali lavice len pre jedného, takže keď vošiel do triedy aj ten nový, nemusela som sa obávať, že si sadne ku mne. Aj keď neďaleko odo mňa boli dve voľné miesta.

Na moje prekvapenie sa posadil na to vzdialenejšie miesto. No... bola pravda, že z neho mal na mňa lepší výhľad. A on si to uvedomoval, pravdepodobne, tiež.

Čo to melieš! Si normálna, ako môžeš vedieť, že ťa chce! Si akurát tak namyslená nána, ktorá by potrebovala prefackať! - Nahnevala som sa na svoje predchádzajúce podozrenia. Ale keď ja som mala taký neodbytný pocit. A ešte k tomu som si spomenula na dnešný sen.

Bol tam on a stále sa na mňa díval...

Snažila som sa presvedčiť samú seba, že mi tá miestna popularita lezie na mozog, ale nejako som to nedokázala. Možno sa len potrebujem presvedčiť.

Ak ma do konca týždňa neosloví, môžem si vynadať do hlupákov!

„No tak sa už preber! Hádam si sa len nezamilovala,“ začula som hlas Suse vedľa seba. Vystrašene som sa mykla a pozrela som sa na ňu.

„Zamyslela som sa!“ bránila som sa hnevlivo.

„No, však hneď nejanči... Ja len že si sa na neho dosť dlho dívala...“

So zamračeným výrazom som otočila hlavu do pôvodnej polohy a zistila som, že má pravdu. Skutočne som musela vyzerať, že zízam na toho nového.

„Nezaujíma ma. K tomu... chceš ho ty, nie?“ spýtala som sa a balila som si pri tom veci. Poslednú vetu som pre istotu povedala len potichu, aby to nemal šancu počuť nik iný, ako my tri.

„Už som povedala, dostanem ho,“ priam si dupla nohou Susan.

Len som prikývla a s nimi v závese som sa vydala na ďalšiu hodinu. Bola veľká škoda, že bol práve v našej triede, znamenalo to totiž, že sme mali väčšinu hodín spoločných.

„Tak tu si!“ začula som za sebou a prudko som sa otočila. Na moje sklamanie, nebol to môj brat, ale ten nový. Jak že znelo jeho meno? Cam... Call... Cassius! – tak sa volal.

Pozrela som sa teda na Cassiusa a snažila sa odhadnúť, komu to zavolanie patrilo. Bohužiaľ to vyzeralo, že mne, pretože sa díval priamo na mňa a na perách sa mu pohrával jemne pokrivený tajomný úsmev.

„Chcem s tebou hovoriť,“ povedal, čím ma nahneval.

„Ja s tebou nie!“ odbila som ho s prižmúrenými očami. Zvrtla som sa na päte a ráznym krokom som sa vydala do triedy. Čo si o sebe myslí?

Zrazu ma čosi chytilo za ruku a trhlo opačným smerom. Opäť som sa otočila a pomaly som strácala nervy. Bola celkom jednoduché ma nahnevať. Moje zmeny nálady boli nečakané, no zväčša som to vítala. Aspoň som väčšinu ľudí odradila od komunikácie so mnou. Vydržali to len moji skutočný priatelia.

„Nedohovoril som,“ povedal a zamračil sa. Potom sa jeho výraz zmenil priam na rozkazovací. Pohľadom sa začal vpíjať do mojich očí. „Prevedieš ma po škole.“

Nie, nebola to otázka, ako by sa mohlo zdať, bol to príkaz. Nič som na to nepovedala a tak sa ku mne naklonil bližšie. Jeho náhla blízkosť mi však bola viac ako nepríjemná, moja pravá ruka automaticky vyletela hore a zasiahla jeho líce.

Nedokážem povedať, či ho to bolelo, ale mňa rozhodne áno. Ubolene som začala točiť zápästím a zisťovala som rozsah škody. Neudrela som práve kameň? No... rozhodne som sa tak cítila.

„Máš nejaký problém?“ spýtala som sa a v tú istú chvíľu sa ozval aj môj brat. No jasne, moja ochranka je v pohotovosti!

Cassius na nás hodil nazúrený pohľad a potom sa na mňa opäť pozrel tým hypnotickým pohľadom.

„Chceš ma previesť po škole.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou a ustúpila som od neho. Jeho neuveriteľne krásna tvár sa zamračila a hnedé oči sa na mňa zapozerali s novou silou.

„Chceš ísť so mnou,“ povedal, akoby sa ma o tom snažil presvedčiť.

„To teda nechcem,“ protestovala som a zamračila som sa. Čo to na mňa skúša? Nemyslí si náhodou o sebe, že je Merlin, všakže nie? Či?

Cassius sa zatváril zmätene a potom rozzúrene. Pohŕdavo – zrejme aj urazene – pohodil svojimi polodlhými blond vlasmi, akoby sa snažil zamaskovať svoj neúspech. Zrazu sa však jeho tvár vyhladila – ja som zmeny jeho nálady boli bleskové podobne ako moje. O čo sa to tu snaží?

Otočil sa na Suse.

„A ty by si mi nechcela robiť doprovod?“ Pri tom ako hovoril, až prehnane zaklipkal mihalnicami a venoval jej dokonalý úsmev. Takmer by som mohla povedať, že sa jej z toho zastavilo srdce. Jej tvár na neho hľadela bez výrazu – okúzlene.

Prečo na mňa takto nepôsobí?

„Sa... samozrejme,“ vykoktala a bez obzretia ho nasledovala. Vyzerala ako verná husička. A mohla som jej to povedať? Isteže nie!

Nemala som z toho dobrý pocit. Niekde hlboko som cítila, že sa niečo stane, ale nedokázala som určiť čo. Cítila som sa bezmocne.

„Si v poriadku?“ pýtal sa starostlivo Damian.

„Nič mi nie je,“ uistila som ho a vydala som sa na najnudnejšiu hodinu dňa – na fyziku.

Cassius sa zvyšok dňa správal nanajvýš normálne. Na mňa sa už nepozrel ani raz – čomu som sa vážne potešila – namiesto toho venoval svoju pozornosť ostatným dievčatám, ktoré div z jeho úsmevu neodpadli. Fakt nechutné!

Aby som sa vyhla tomuto divadlu, zaliezla som na dievčenské toalety. Ale ani tam som nemala pokoj od neho. Vlastne, teraz ma ani tak neotravoval on, ako reči všetkých dievčat. Bol témou “Number One“ a mne to liezlo krkom.

„Sophie!“ počula som kričať môjho brata, len čo som vyšla zo školských dverí na konci vyučovanie. Zastavila som a počkala, kým ma dobehol.

„Ahoj, prepáč, ale mám sa po škole stretnúť s kamarátmi, môžeš ísť domov s kamarátkami, alebo ťa hodím ja?“

Rýchlo som premýšľala a potom som ho upokojila. Môžem ísť predsa so Suse. Prikývol a odišiel.

Nakoniec som však s nikým nešla. Prečo? Susan išla na rande s tým novým a Viv si vzala jej auto... Avšak kým som sa spamätala, už bola dávno preč a mne neostalo nič iné, ako ísť autobusom.

Na zástavku som sa dostala asi o 10 minút. Obloha sa zaťahovala a ja som sa pomaly obávala, že zmoknem. Kukla som sa na rozpis a zaúpela som. Najbližšie mi niečo pôjde až o pol hodinu!

S povzdychom som sa posadila na lavičku pod malú striešku a snažila som sa pritiahnuť si k sebe čo najtesnejšie kabát, pretože vietor začínal naberať na intenzite.

Už prešlo 5 minút a mne začínala byť zima. Nikde vôkol nebolo ani živej duše a pocit osamelosti, ktorý som celý život potláčala, sa dral na povrch. Cítila som sa prázdna. Nikdy som nenašla nikoho, s kým by som chcela byť. Už od mala som mávala sen, v ktorom som videla Anjelskú mužskú tvár s dlhšími hnedými vlasmi a modrými očami. Jeho črty boli ostrejšie zrezané a oči na mňa hľadeli s obrovskou láskou a bolesťou. Bol to sen, v ktorom som zamierala ako čarodejnica – upálená na hranici.

Musím sa priznať, že to bolo dávno, čo sa mi to snívalo naposledy a preto tá tvár bola veľmi nejasná.

A kvôli tomu snu nedokážem byť s nikým iným.

Čosi mokré som zacítila na líci. Skôr, ako som sa toho stihla dotknúť, dopadla na moju tvár ďalšia kvapka a vzápätí ďalšia. Potrela som sa na teraz už čiernu oblohu a pýtala sa samej seba, čo som komu urobila...

Dážď bol každú chvíľu silnejší a môj kabát bol úplne premočený. Dáždnik som, samozrejme, nemala a tak som mohla cítiť, ako mi voda z premočených vlasov steká až za krk a máča aj mikinu.

Dlho som tam sedela trasúc sa od zimy, keď ma zrazu zo zamyslenia vytrhol pohyb vedľa mňa. Chcela som vzhliadnuť, aby som zaostrila na osobu vedľa mňa, ale cítila som sa príliš slabo na to, aby som zdvihla hlavu. Len som si pritiahla bližšie k sebe oblečenie, ktoré ma viac chladilo ako hrialo.

Všetko akoby ešte viacej zošedlo. Len veľmi matne som vnímala, že mi tá osoba dáva cez ramená svoju bundu, avšak keď mi tento fakt došiel, začala som sa brániť. On však na moje protesty nedbal, len zaryto kýval nesúhlasne hlavou a snažil sa ma presvedčiť.

Bola som však rovnako vytrvalý osol ako on.

„Premokla ti tá bunda?“ spýtal sa nečakane príjemným hlasom.

„Možno trochu,“ usmiala som sa. Bol to veľmi stuhnutý úsmev, pretože som mala mierne omrznuté líca kvôli studenému vetru.

Z ničoho nič som ho videla kľačať predo mnou. Jeho tvár mi prišla bledá a známa. Mal modré oči, no farbu vlasov som určiť nedokázala. Jednak bola tma a tiež boli mokré – rozhodne však boli tmavej farby.

Skutočne som bola nejaká omámená. To bude asi tou zimou. Skoro som si necítila prsty, brneli mi a boli veľmi krehké.

„Si úplne premočená, dám ti ten kabát dole, áno?“ pýtal sa ma opatrne a začal mi rozopínať kabát. A hoci som protestovala, opäť bol hluchý...

Nakoniec to skončilo kompromisom. Mala som dole kabát, bola som v suchu a on mal na sebe svoje veci. Ako sme to teda vyriešili?

Jeho bunda bola obrovská. Posadil si ma na kolená, ja som ho objala okolo pása a vetrovkou ma prikryl a následne ju aj zapol. A tak sme boli pod vetrovkou obaja. Ešte si nasadil kapucňu a už mi bolo skutočne príjemne.

O niekoľko minút na to prišiel autobus. Ten neznámi išiel so mnou, kúpil mi lístok a potom sme si sadli. Bola som unavená a cítila som, ako mnou občas zatrasie zimnica.

Momentálne mi bolo úplne jedno, kto ten neznámi je. Jediné, čo ma zaujímalo bolo teplo, ktoré z neho sálalo. Bola som ja taká studená alebo on bol teplý? Myslím skutočne teplý, prehriaty či prihriaty, alebo ako by som to mohla nazvať...

Ani som si neuvedomila kedy, ale zrazu sme boli opäť vonku. Ten neznámi ma držal v náručí a snažil sa ma prebudiť. Nerobil to nijako násilne lež slovne. A tiež som si oneskorene uvedomila, že mi na tvár opäť dopadá čosi mokré. (Hmm... čo by to tak mohlo byť? Žeby voda? Nie! Tá určite mokrá nebude!)

Lenivo som otvorila oči a pozrela sa na neho.

„Kde bývaš?“ spýtal sa ma jednoducho a ja som pochopila, že potrebuje navigáciu. To nemal GPS? No nakoniec som sa tejto úlohy chopila ja.

Je cudzí? Vediem si ho domov?

Žiadne obavy som momentálne cítiť nedokázala. Jeho povedomá tvár a starostlivé oči ma dokonale upokojovali.

Čoskoro sme boli pred mojím domov. Jeho hojdavá chôdza ma takmer uspala, no on ma zase rýchlo prebral, postavil na verandu a o krok odo mňa ustúpil.

„Už to zvládneš, nie?“ spýtal sa s pokriveným úsmevom a hlavou kývol na dvere.

Ja som sa usmiala a prikývla na súhlas, no v tom som sa zarazila.

Ani som mu nepoďakovala!

„A nechcel by si ísť dal... ej?“ spýtala som sa, no poslednú časť slova som len šepla pre seba. Zacítila som sa malátne a pred očami sa mi zahmlilo.

Tak to teda asi nezvládnem – pomyslela som si tesne predtým, ako ma tma úplne pohltila.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování