Sny ako spomienky - 4. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ospravedlnujem sa za také omeškanie. V poslednom čase som toho musela veľa riešiť, ale pevne verím, že sa vám pokračovanie zapáči, hlavne tým, ktorí by už radi videli jej princa zo snov... :)
A v neposlednom rade všetkým ďakujem za povzbudzujúce komentáre. Prajem všetkým príjemné čítanie. Vaša Elanor. :)

20.03.2011 (18:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 864×

Otočila som sa a nechala toho nového za sebou. Nemala som záujem o nič. Mala som plnú hlavu svojich snov a toho neznámeho, ktorý ma doviedol domov. Chcela som sa mu poďakovať, keď už nič iné.

Zhlboka som sa nadýchla a so zdvihnutou bradou som vstúpila do školy. Niečo sa čoskoro zmení, ale vôbec neviem, čo to bude.

4. kapitola - Prvý pohľad

Ak som mala predtuchu o zmene, rozhodne som tým nemyslela len to, že sa Cassius ukáže ráno pred školou, ale na vyučovaní bude chýbať. Vŕtalo mi v hlave, čo ho donútilo opustiť svoje davy obdivovateliek. Žeby potreboval zmeniť obecenstvo?

Musím priznať, že ma jeho náhly odchod nezaujal natoľko, aby som sa ním zaoberala viac ako päť minút. Skôr ma zaujímalo to moje tajomné presvedčenie, že sa niečo deje. Nevedela som prísť na to, čo to je a skutočne som si nedokázala predstaviť, čoho sa bude týkať.

Nečakanej písomky z matematiky asi nie, aj keď sa mi ju podarilo schytať hneď na druhej hodine. Veľmi som sa tomu potešila. Skutočne! Nevidíte môj nadšený výraz? Asi ma práve teraz nevidíte, ale aj tak by ste ho ani omylom nezbadali.

A zvyšok dňa sa vliekol... Ani Susan a Viv mi nemohli byť oporou. Sus sa stále sťažovala na to, že sa jej Cassius veľmi nevenoval a vraj stále rozprával o niečom, čomu nerozumela.

Viv predstierala, že s ňou súcíti, pri tom riešila vlastný problém, ale nie nahlas. Len v hlave. Dlho sa jej totižto páči jeden chalan z našej triedy, ale nemá odvahu mu to povedať. Rozprávali sme sa o tom cez prvú hodinu.

Pomaly mi prestával chutiť obed. Čo to bolo za sebecké reči? Kde je naše kamarátstvo?

„Susan, skúša sa trochu zamyslieť nad tým, čo robíš. Skús nedávať tak najavo, že máš záujem. Viv má tiež svoje problémy a ja som stále nezistila, kto ma odprevadil domov...“ Bola som tak znechutená jej rozprávkami o tom novom, že som nechtiac vypustila z úst zlú informáciu. Nestávalo sa mi to často.

„Kto... ťa odprevadil domov? Kedy?“ Viv sa mi zdala neuveriteľne vydesená a Susan od šoku nedokázala zavrieť ústa. Okrem ich vykoľajených výrazov výrozov som sa im na tvári zračila aj starosť a obavy. Musím sa priznať, že ma potešilo, že im na mne záleží. Takže nie sme úplne stratené.

„Veď si pamätáte, ako som mala ísť s bratom. No a on nemohol. Tak som išla autobusom...“ pomaly ale len veľmi málo detailne som im opísala svoju cestu domou, pričom som radšej nespomenula, ako príjemne som sa cítila, ako dôverne na mňa pôsobil.

„No a začalo pršať a bolo mi aj dosť zle. Myslím si, že už predtým na mna niečo išlo, ale až na tej zástavke sa to prejavilo. No a niekto potom prišiel, keď som už veľmi nevnímala. Dal cezo mňa svoju bundu, alebo kábát, vôbec si nie som istá. A keď prišiel autobus, tak mi pomohol nastúpiť. Dokonca mi aj kúpil lístok a na strávnej zástavke so mnou vystúpil a odprevadil ma až k domu.“

Rozhodla som sa, že im nebudem vešať na nos, že bol nakoniec aj u mňa doma a pravdepodobne zanechal aj nejaký odkaz. A náhodou že sa jeho písmo podobalo môjmu...

Ako vedel, kde bývam? - Napadla ma otázka, nad ktorou som predtým nebola ochotná dlho uvažovať. Nie tak dlho, aby som pochytila jej skutočný význam.

„Ale každopádne to už nie je nutné riešiť, zvoní!“ S tými slovami som odbehla od stola na poslednú hodinu. Tentokrát ma ani jedna kamarátka neodprevádzala. Nie že by nechceli, im už vyučovanie skončilo.

„Ešte sme spolu neskončili!“ krišala za mnou Suse.

„Dopovieš nám to zajtra! Alebo prídeme na návštevu potom...“ Krik Viv som nepočula celý, pretože som sa vážne musela už ponáhľať.

Prežila som - pomyslela som si, keď som sa na konci dňa postavila pred vchod do školy a skontrolovala som sa od hlavy až po päty.Nemohla som tomu uveriť, skončil sa ďalší nekonečný deň.

S hlbokým nádychom som sa dala do kroku a zastavila som až pred naším autom. Zamračila som sa. Ako to, že na mňa Dam nečaká? Kde sa zdržal? Oprela som sa o dvere spolujazdca a sledovala som všetkých, ktorí vychádzali zo školy. Dam medze nimi zatiaľ nebol.

Povzdychla som si a s úmyslom nájsť si nejakú zábavu, kým príde, som sa rozhliadala po parkovisku.

Skupinka zo šachového krúžku...

„Keď som sa posunul na políško D8, mal si ísť na G4. Tak by si...“ Tak k tejto skupinke ľudí som nikdy nepatrila. Nemám totižto talent na matematiku. Nejde mi učenie. Patrím skôr k vrstve tých, ktorí dúfajú, že sa dostanú na modeling, alebo že si školu zaplatia. Nebola som na to pyšná, ale bolo to jednoducho tak. Nemohli by mať predsa všetci na niečo predpoklady.

Takže inteligenti pre mňa znamenajú: nič zaujímavé.

Pokračovala som preto v prečesávaní blízkeho okolia.

Mieste bárbiny sa snažia ohúriť nového... Nič... už som chcela otočiť pohľad, keď som si uvedomila, čo som zbadala.

Nešlo o to, že sa rozlieskavačky snažili oslniť nového chalana. Ani o to, že im ten chalan nevenoval pozornosť (aj keď by som mu za to najradšej zatlieskala, len málo ľudí s chromozómom Y by dokázalo odignorovať tak zmyselne hlboký výstrih a krátku sukňu), išlo o to, že sledoval mňa. Išlo o to, že som ho poznala. Nie osobne, nie z videnia. Zo snov.

To bol on!

Jeho tmavé vlasy sa neskutočne magicky leskli a ešte viac mu podtrhovali výrazne modré, úprimné oči. Možno to bol len pocit, ale skutočne sa mi zdali veľmi povedomé a presne, ako sa vraví, zrkadliace dušu. Jednoducho čitateľné.

„Ale vieš, čo bolo najlepšie? No predsa to, že tak len stál a díval sa na nás...“ začula som úryvok z vety jednej blondíny, ale nedokázala som to dlho vnímať veľmi dlho. Dôvod bol jednoduchý.

Nedokázal by hádami nikto vnímať svet, keby vás niekto hypnotizoval tak dokonale nežným pohľadom, ako sa to dialo mne. Jeho veľké modré oči, dokonale kontrastné pri tmavých vlasoch a bledej pleti, boli pre mňa priepasťou, do ktorej som sa dobrovoľne vrhla.

Ale len na chvíľu. Celý ten okamich bol neskutočne krátky. Pominul práve v okamihu, keď som si začínala myslieť, že opäť snívam.

Potom sa jeho oči premenili na ľad. Drobné krištáliky sa do mňa neľútostne zabodávali, akoby sa mi snažil spôsobiť bolesť za to, že som ju ja spôsobila jemu...

Čo sa to stalo?

***

<-> 5

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sny ako spomienky - 4.:

3. TerezC

21.03.2011 [15:31]

moc krásná kapitola, ale mohly by přibývat častěji Emoticon

2. lena

21.03.2011 [0:27]

jejda, je škoda , že to docela dlouho trvá, než je další kapitolka. Ale jinak moc hezké. Emoticon

Smazat | Upravit | 05.03.2011 [22:40]

*Je mi líto, ale z hromadění nehotových článků a nových opatření, kde se hotový článek nastavuje automaticky, bys měla nejpozději do zítřejšího večera článek dodělat, jinak ho smažeme.

Přidat komentář: