18.03.2010 (16:00) • Elanor • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 756×

Prológ – Spomienky 

Vystúpujem z koča a spolu so svojím doprovodom som kráčam k tomu honosnému domu. Vstupná časť je prekrásne upravená, kríky majú dokonalý tvar, ale nevyzerá to neprirodzene, ani upnuto. Všade je veľa kvetín a všetko pôsobí živo.

Dvere sa otvorajú a v nich sa zjavujú dvaja bratia. Obaja prekrásny, no už od pohľadu sú ako oheň a ľad.

Jeden čiernovlasý s modrými očami, druhý má vlasy bledohnedé vlasy a oči rovnakej farby. Bolo by ťažké povedať, ktorý z nich je krajší. Ale ja tu nie som od toho, aby som to rozhodla. Ich krása a dobrota pre mňa nemôžu znamenať vôbec nič...

Pýtate sa prečo?

Som ich nevlastná sestra, hoci oni o tom vôbec nevedia. A nikdy sa o tom nesmú dozvedieť. Otec podvádzal ich matku a keď tá moja zomrela, pozval ma na hrad. Nikomu však skutočne neprezradil, kto som. Pre každého som dcéra jeho mŕtvej sestry, ktorá zomrela tiež nedávno.

***

Som pripútaná k drevenému stožiaru. Stojím na drevenom pódiu a všade vôkol mňa je rozhádzaná slama. Ďalej od tohto dreveného a vyvýšeného miesta stoja celé zástupy ľudí. A vpredu ten, ktorého som milovala najväčšmi. Pozerá sa tak zmučene, že ma to bolelí viac ako plamene, ktoré sa začínajú šíriť okolo mňa. Pália ma do kože, ale ja to nevnímam. Posledný krát sa dívam do tváre mojej jedinej lásky. Vidím, ako ho bolí, že mi nemôže pomôcť...

1. kapitola  

Ležala som na posteli a pozerala sa do stropu. Toto bol presne jeden z tých dní, keď ma spánok opustil príliš skoro. Pýtate sa, čo je na dnešnom dni také významné?

Prázdniny skončili a dnes bol môj prvý deň. Nechystám sa nastúpiť do novej školy... len mám pocit, že prázdniny boli príliš dlhé a strašne veľa za cez ne stalo. Musím povedať, že celý život sa mi od základov zmenil.

Na začiatku prázdnin sme mali cestovať do Talianka, ale ten výlet sme museli odložiť, pretože zomrela moja kamarátka z detstva a tej som išla na pohreb. Rodičia tam so mnou neboli, len môj ´veľký´ brat Damian a maličká sestra Melissa. Bola to aj ich kamarátka a tak sme spolu smútili.

Keď po nás mali prísť rodičia, ich auto dostalo šmyk a tak som mohla ísť z jedného potrebu na druhý. Smrť vždy zarmúti, ale keď jej je veľa a keď stratíte niekoho tak blízkeho, ako sú rodičia, potom vás to zloží.

Okrem toho to už bola veľmi dlhá doba, čo ma prenasledujú zvláštne sny, v ktorých sa veľmi nevyznám.

S námahou som vstala a zamierila som k zrkadlu. Neznášala som svoje kučeravé vlasy, pretože som mala príliš drobnú tvár, ktorú však každý považoval za peknú. Chytila som do ruky žehličku a začala som si ich žehliť. Keďže bol dlhé a husté, zabralo mi to veľa času, ale s výsledkom som bola viac ako spokojná.

Potom som sa rozhodla vybrať si oblečenie. Obliekla som si obyčajné biele tielko, rifľovú kratšiu sukňu ku ktorej som si dala na nohu obyčajné tenisky. (Ako na obrázku len so sukňou) 

Potom som zišla dole a zistila, že by som už mohla zobudiť svojich mladších súrodencov. Môj ´veľký´ brat je odo mňa o dva roky mladší, ale náš výškový rozdiel ho robí starším. Pri ňom vyzerám, ako som ja bola tá mladšia. Niektorý si dokonca mysleli, že to je môj priateľ. No, nepodobáme sa, ako by sa na súrodencov patrilo. Ja ryšavo vlasá a nízka, on ako blondín, vysoký a vyšportovaný. A potom tu bola ešte moja sestrička. Tá sa samozrejme musela podať na môjho brata, takže ja som bola jediná čarodejnica v rodine.

Vyšla som hore schodmi a vpadla som do izby môjmu bratovi. Ten so spánkom nikdy nemal problém – a ani tá nehoda to nezmenila. Sadla som si k nemu na posteľ a pohladila som ho po líci. Okamžite sa zamrvil a otvoril oči. To bola ďalšia vec, ktorou sme sa vôbec nepodobali. Jeho spánok bol ľahký – ľahko ho čokoľvek zobudilo a rýchlo zaspával.

„Už by si mal vstať. Idem ešte za Lisou,“ šepla som a pobozkala som ho na čelo.

„Dobré ráno,“ zamumlal ospalo.

„Ako sa to vezme, tak už vstávaj,“ usmiala som sa na neho a snažila sa potlačiť príval spomienok. Bola som úspešná, pre tento krát.

„Ak ešte nie si hotová, tak ja to urobím,“ ponúkol sa a aj on ma pobozkal na líce. Ďalší následok nehody – zblížilo nás to, všetkých troch.

Ani som mu nestihla odpovedať, už bol preč z izby a mieril si to za našou maličkou sestričkou. Vlastne bola odo mňa len o 5 rokov mladšia, ale z nás bola výrazne najmladšia.

Zamierila som teda do kuchyne, kde som nám pripravila raňajky a čakala som na telefonát od otcovej sestry. Mala prísť už v nedeľu a nenechala ani odkaz... Dúfam, že sa jej nič nestalo.

Keď prišli dolu, najedli sme sa a zamierili sme do auta. Dam si sadol na miesto šoféra a zaviezol do školy najprv našu Mel a potom aj nás.

„Nervózna?“ pýtal sa ma.

„Nie.“

„Tak čo potom? Si predsa hviezda školy. Stacy ti to miesto chce vyfúknuť už poriadne dlho.“

„Veď práve. Ja nechcem byť stredobodom pozornosti. Nikdy som po tom netúžila a teraz už vôbec nie,“ povzdychla som si.

„Aj mne chýbajú,“ povedal a objal ma chápavo jednou rukou, keď sme už zaparkovali.

Opäť som potlačila vzdych a vystúpila som z auta. Hneď sa ku mne nahrnuli moje kamarátky a zovreli ma v pevnom objatí. Bola som im tak vďačná, že ani slovom nespomenuli smrť mojich rodičov.

So Susan a Vivian som sa poznala skoro celý život. Mali ma radi predtým, ako sme nastúpili do školy a tiež predtým, ako sme sa rozhodli pre spoločnú strednú. Vôbec im nezáležalo, či ma celá škola neznášala, alebo milovala. Boli sme skutočné kamarátky.

„Vieš čo všetko si zmeškala? Prišiel k nám nový žiak! Volá sa Cassius Angelus. Divné meno, no nie? Ale je strašne krásny a sexy! Videla si jeho hruď? A chrbát?“ drmolila Suse. No jasne, kedy si ona nevšímala chalanov?

„Ako si sa mala?“ spýtala sa Viv opatrne.

„Nebola som práve vo svojej koži. Ale mám pocit, že sa s bratom už nikdy nepohádam. To je dobré, nie?“

Keď som uvidela na ich tvárach smutné úsmevy, tak som sa aj ja prestala pretvarovať.

„Poďme do triedy,“ zamrmlala som teda a obišla som ich. Nemohli aspoň predstierať, že všetko je v poriadku?

Až keď som narazila do niečieho tela, som zistila, že som prestala dávať pozor na cestu. Našťastie ma dotyčný nenechal spadnúť na zem, ale ma zachytil.

Za sebou som začula Susin vzrušený hlas. „To je on.“

Zdvihla som hlavu a uvidela som skutočne prekrásneho chlapca. No, lepšie by na neho sedelo slovo muž...

Mal úplne bledohnedé vlasy a oči rovnakej farby. Ešte nikdy som nevidela také zladenie a musím uznať, že mi to vyrazilo dych.

„Si v poriadku?“ usmial sa na mňa a pritom odhalil svoje dokonalé zuby.

„Som,“ odvetila som rozhodným hlasom, našla som rovnováhu a snažila sa od neho ustúpiť. Zdal sa byť dokonalý, to áno, bol prekrásny, ale až priveľa. bolo to priam neprirodzené, do očí bijúce. Moje zmysly sa zaostrili a kričali na mňa.

Dávaj na neho pozor!

„Pustíš ma už?“ spýtala som sa priam nepríjemným hlasom a počula som, ako Susan vedľa mňa zalapala po dychu. Aj jeho tvár sa zachmúrila, no moju ´žiadosť´ splnil.

Rýchlo som pohliadla na moje kamarátky a potom som už bez obzretia zamierila na prvú hodinu.

Našťastie sme mali lavice len pre jedného, takže keď vošiel do triedy aj ten nový, nemusela som sa obávať, že si sadne ku mne. Aj keď neďaleko odo mňa boli dve voľné miesta.

Na moje prekvapenie sa posadil na to vzdialenejšie miesto. No... bola pravda, že z neho mal na mňa lepší výhľad. A on si to uvedomoval, pravdepodobne, tiež.

Čo to melieš! Si normálna, ako môžeš vedieť, že ťa chce! Si akurát tak namyslená nána, ktorá by potrebovala prefackať! -  Nahnevala som sa na svoje predchádzajúce podozrenia. Ale keď ja som mala taký neodbytný pocit. A ešte k tomu som si spomenula na dnešný sen.

Bol tam on a stále sa na mňa díval...

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sny ako spomienky - Prológ a 1. kapitola: