OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Spáry minulosti (19) 1/2

08.06.2013 (11:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2795×

19. 1/2

„Pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalšie dobrodružstvo.“

- Albus Dumbledore

Dosť nešikovne som nás premiestnil na Manor. Keď som dopadol na trávnik, zacítil som, ako ma rozbolelo celé telo a môj žalúdok robil poriadne saltá. Nadobudol som pocit, že sa povraciam, ale napokon ma to prešlo.

Posadil som sa a poobzeral sa dookola. Boli sme v zadnej záhrade a pravdepodobne už vnútri vedeli, že tu sme. Manor bol pod rôznymi ochrannými kúzlami a podľa toho, čo mi našepkáva myseľ, odkedy bol Temný pán ubytovaný u nás, tak sa ešte sprísnili všetky opatrenia, ktoré boli zavedené a nejaké ďalšie sa pridali.

Takže ma vlastne celkom prekvapilo, že nikto nevyletel von a nemieril na nás... počkať! Kde je Potter?

„Potter!“ zakričal som tlmene a vyštveral sa na nohy.

Už len to mi chýbalo, aby sa mi rozštiepil, alebo aby skončil niekde úplne inde.

„Tu som,“ ozvalo sa spoza kríka a tak som tam hneď prešiel.

Potter kľačal na štyroch, v tvári totálne bledý a vyzeral, že čoskoro minimálne odpadne. Prešiel som k nemu a nerád to priznávam, ale zostalo mi ho ľúto. Bolo to asi jeho prvé premiestňovanie a hneď také nešikovné.

„Už si sa predtým premiestňoval?“ spýtal som sa a Potter prikývol.

„S Dumbledorom, keď sme hľadali viteál,“ povedal len a pevne stisol oči.

„Nerozštiepil si sa?“ vyzvedal som a obzeral som si ho, či mu náhodou nechýba nejaká končatina.

„Nie,“ zašomral. „Len sa mi urobilo nevoľno, ale už to prechádza,“ dodal a nemotorne sa postavil.

V prvej sekunde sa zatackal a tak som ho zachytil a podoprel, aby neskončil znova na zemi.

„Musíme sa tam nepozorovane dostať,“ povedal a kývol hlavou k hradu, čo sa týčil pred nami.

Nebolo pochýb o tom, že Manor pôsobil majestátne a skôr ako nejaký hrad zo sedemnásteho storočia, než ako dom v dvadsiatom prvom. Ale naša rodina si na takýchto veciach zakladala a ja som nebol výnimka. Nech som aký som, stále vo mne koluje Malfoyovsko – Blackovská krv.

„Tak to nebude problém,“ zašomral som, keď som sa vybral k dláždenému chodníku, ktorý viedol k vstupným dverám. „V prvom momente ako si položil nohu na pozemky o tebe každý jeden obyvateľ Manoru vedel,“ dodal som na ujasnenie a Potter zbledol ešte viac. Ak to vôbec bolo možné.

„Počkaj,“ zastavil ma. „Ešte sú dva viteály. Voldemorta nezabijeme!“ povedal a pohľadom strelil po Manore.

Vedel som, čo sú viteály a vedel som aj to, ako fungujú, ale že by ich mal Voldemort tak veľa som naozaj netušil.

„Ty si nejaké zničil?“ vyzvedal som a Potter prikývol.

„S Dumbledorom. Posledné dva roky sme ich spolu hľadali. On už našiel nejaké aj predtým a...“ nedopovedal, len sa kŕčovito zamračil a pricapil si ruku na jazvu.

„Si okej?“ neubránil som sa otázke.

„Hej, ale keď je blízko, tak...“ Ani mi nemusel dopovedať, čo mal na srdci. Presne som vedel, čo chcel povedať už predtým, ako začal.

Počul som, že Potter ma s Temným pánom akési puto, ktorému v podstate nikto nerozumie a raz ma dokonca napadlo, bolo to krátko po tom, čo som dočítal knihu o viteáloch, či aj Potter jedným nie je, ale nemám si to ako potvrdiť. Jediné, čo viem je, že v proroctve stálo: Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive. Povedala mi to Hermiona.

„Ideme!“ zahlásil som, keď sa Potter prestal tváriť ako pred infarktom a prestal si šúchať čelo.

Spolu sme sa vybrali k dverám a keď sme pred nimi postáli, položil som ruku na kľučku a pozrel na Pottera. „Pripravený?“ spýtal som sa a Potter prikývol.

Vedel som, že so mnou bez reptania pôjde. Po tom, ako veľmi sa ma snažil presvedčiť, že musí ísť so mnou, to inak ani nemohlo byť.

Stlačil som kľučku a dvere sa potichu otvorili. Naskytol sa mi pohľad na dlhú chodbu, ktorá viedla do salóna a zo salóna viedli ďalšie dve chodby. Jedna do jedálne, druhá do vstupnej haly.

Podľa toho preludu, čo som mal, boli v jedálni, ale nie je to isté. Musíme sa k nim dostať čo najskôr, aby...

„Pozrime sa, ktože nás to prišiel navštíviť,“ ozval sa posmešný hlas za našimi chrbtami a mňa takmer porazilo.

Otočil som sa a videl som na Potterovi, že je úplne vykoľajený z toho, čo sa deje. S víťazoslávnym úsmevom si nás obzeral Grayback.

„Pohnite sa!“ zareval a štuchol do nás.

Bez slova sme sa vybrali chodbou. Nemal som strach, to vôbec nie. Jediné, čo ma v tejto chvíli desilo, bola predstava, v akom stave je asi Hermiona. To bolo to jediné, na čom ešte záležalo.

Očkom som pozrel na Pottera a videl som, že aj on ma pozoruje. Z jeho očí som vyčítal tú jedinú myšlienku, na ktorú som myslel aj ja: Čo bude teraz?

Keď sme vošli do jedálne, ocitli sme sa takpovediac v centre diania. Voldemort si hovel na otcovom kresle a okolo neho sa krútila Nagini a syčala. Otec a mama stáli kúsok za Pánom zla a Bellatrix sa prechádzala dookola. Jediné, čo ale naozaj upútalo moju pozornosť, bola drobná postava s chaotickými vlasmi, skrútená do klbka. Šaty mala premočené od krvi a viditeľne sa chvela.

„Hermiona,“ pošepol som a chcel som ísť k nej, ale Harry ma zastavil.

Otočil som sa na neho a on len pokrútil hlavou, že nie. Tak som sa teda zhlboka nadýchol a pokúšal sa myslieť na to, že už čoskoro bude koniec. Nepotrvá to dlho a ja a Hermiona... čo? Čo bude s nami?

Až teraz mi vlastne napadlo, že nemáme absolútne žiadny plán.

„Vitajte, priatelia,“ zatiahol Voldemort bez akejkoľvek emócie a jeho červené štrbiny sa zabodli do Harryho. „Pán Potter, som nevýslovne šťastný, že vás opäť stretávam,“ povedal.

Harryho čeľusť sa napla a zaťal päste. „Škoda, že nemôžem povedať to isté!“ odvrkol a Bellatrix sa rozosmiala.

„Ach, ty drzý chlapčisko!“ zvreskla po ňom, ale Harry na sebe nedal znať strach.

Stál som tam úplne ako skamenený a nevedel som, čo mám robiť. Na jednej strane som chcel začať útočiť na tých idiotov, čo si vraveli moja rodina a na strane druhej som sa chcel rozbehnúť k Hermione a nejako jej pomôcť. Nevyzerala, že by vnímala a to ma desilo.

„Synček,“ ozval sa odrazu hlas môjho otca a mne od zlosti vstali všetky vlasy dupkom.

„Čo ste jej to urobili?!“ zareval som na neho a cítil som, ako mi vrie krv v žilách.

„Len to, čo si takí ako ona zaslúžia,“ odvetil mi vcelku pokojne a na dôvažok ešte mykol plecom.

„Zmizni ty odporný, malý potkan!“ ozvalo sa za nami ešte skôr, ako sme stihli povedať, alebo urobiť niečo iné.

Otočil som sa a uvidel som Snapa, ako sa k nám ženie a okolo neho nemotorne tancoval Červochvost. Keď Snape vošiel dnu a jeho oči sa zastavili najskôr na mne a potom na Potterovi, zatváril sa prekvapene. Akoby vôbec nečakal, že nás tu uvidí.

„Vidím, že idem práve včas,“ predniesol a prešiel pred Temného pána a uklonil sa.

„Severus, práve chystáme party na oslavu môjho víťazstva,“ mierne ironicky povedal Voldemort a znova zabodol pohľad do Harryho.

Jeho ruka už znova, akoby úplne automaticky, vyletela k jazve a už znova si ju šúchal, ako predtým vonku.

„Bolí ťa niečo, Harry?“ sarkasticky sa spýtala Bella a následne na to sa hystericky rozosmiala. „Neboj sa. Už čoskoro ťa nič bolieť nebude a ty sa stretneš so svojou humusáckou matkou!“ zarevala na neho a ja som si všimol, ako sa Snape pri zmienke o Potterovej mame strhol.

Konečne som si mohol dať dokopy Dumbledorov príbeh.

„Nepredbiehaj udalosti, Bellatrix,“ zahriakol ju Snape povýšene a Bella po ňom prskla ako nejaká mačka.

„Severus má pravdu,“ prikývol Voldemort a vstal.

Hermiona sebou na zemi mykala a prisahám na Salazara, že som začul jemné vzlyky.

„Slečna Grangerová má isté problémy, čo ak by ju pán Malfoy zaniesol k sebe do izby a tam ju pripravil?“ Nebol som si istý, či sa to Voldemort pýta, alebo nám to prikazuje.

„Pane...“ začal otec, ale Voldemort ho zahriakol.

„Myslím, že by bolo celkom fér, ak by sa aj ona stala svedkom toho, ako Draco prijme temné znamenie!“ povedal Voldemort a jeho krvavé oči sa zabodli do mňa. „Viete, že tento rituál je zakončený krvou? Krvou ktorú preleje nový Smrťožrút? Dávam vám možnosť vykúpenia. Rozlúčte sa s týmto dievčaťom a prijmite temné znamenie. Na znak oddanosti ju pred našimi očami zabijete!“

Nevedel som, čo urobiť. V hlave mi hučalo, oči sa mi naplnili slzami a cítil som, ako sa mi celé telo dostalo do neznesiteľnej triašky. Akoby som bol zhypnotizovaný, prešiel som k Hermione a kľakol som si vedľa jej schúleného tela.

„Hermiona,“ pošepol som len a slzy sa mi z očí preliali von.

Pootvorila oči a keď sa na mňa pozrela v jej tvári svitla nádej a mierna dávka radosti. Jej ruka sa na sekundu jemne dotkla mojej tváre a ja som to už viac nevydržal.

„Pomôžte nám!“ zareval som na Snapa, ktorý sa absolútne nijako netváril. „Dumbledore vám verí!“ zvreskol som, až mi hlas nepekne preskočil.

„Samozrejme, že mi verí. Ja svoju prácu odvádzam dobre!“ vyhlásil povýšene a znechutene si odfrkol smerom ku mne a Hermione.

Harry tiež prešiel k nám a pozrel na Hermionu, ktorá bezvládne ležala v mojom náručí. Privinul som si ju, čo najtesnejšie sa dalo a zároveň som sa snažil jej neublížiť ešte viac.

„Nikdy,“ začal som a očami som vyhľadal Voldemorta. „Nikdy Hermione neskrivím ani jeden jediný vlások na hlave!“

„Aké patetické,“ zvolala Bellatrix. „Je to slaboch. Zabime ho!“

Obzrel som sa na Harryho, ktorý zvádzal očný súboj so Snapom. Nebol som si v tejto chvíli istý, na koho strane vlastne Majster elixírov je. To, čo povedal, mohol povedať len preto, aby si bol istý, že sa neprezradí moc skoro. To by nám určite nijako nepomohlo.

„Nedávate mi inú možnosť,“ začal Voldemort, „ako to s vami skoncovať hneď a zaraz. Severus,“ otočil sa na Snapa, ktorý si udržiaval neutrálny výraz. „Čo keby si si vzal na starosť slečnu Grangerovú a dopomohol jej do hrobu?“ spýtal sa ho Voldemort.

Snape prikývol a prešiel pred nás. Teraz sme už aj ja, aj Harry mali nachystané prútiky, ja som však odmietal pustiť Hermionu.

Keď Snape postál kúsok od nás, jeho ebenovo čierny pohľad sa stretol s mojim a mňa obliala úľava. Snape nám pomôže... vedel som to. Vedel!

Neviem, ako dlho to celé trvalo a neviem, ako sa zomlelo všetko, čo sa odrazu dialo, ale Snape bojoval proti Belle, Harry bojoval s Voldemortom a mňa už znova napadol vlastný otec.

Bol som nútený pustiť Hermionu a brániť sa. Mama zostala stáť ďalej a očividne bola úplne zmetená z tej haravary, čo sa zomlela.

Nebol som si ani celkom istý, kto zaútočil ako prvý. Marilo sa mi, že Snape, ale...

Zelený záblesk preletel len milimeter odo mňa a vletel priamo do mojej mamy. Bolo to ako...

„Nie!“ ozval sa otcov výkrik a ja som zdesene pustil prútik na zem. Kto to urobil?

„Lucius!“ zvolal Voldemort a preplachtil k môjmu otcovi, ktorý kľačal pri mojej mame.

Otočil som sa na Snapa a ten mi naznačil odpoveď. Jediné pokývanie hlavou smerom k Voldemortovi mi stačilo.

Zohol som sa, zodvihol som prútik a namieril ho na neho. „Sectusempra!“ skríkol som, ale Voldemort pohotovo kliatbu odvrátil a zamračil sa.

„Hádam si nemyslíš, že si mocnejší ako ja!“ posmieval sa.

Chcel som ísť k mame, ale nechcel som sa pohnúť ďaleko od Hermiony. Mama ležala na zemi a oči mala otvorené a v nich... absolútne žiadny život, žiadny výraz. On zabil moju mamu. Možno to urobil nechtiac, ale urobil to.

„Otec!“ otočil som sa na neho. Bola to moja posledná nádej. „Otec, to on ju zabil!“ povedal som mu, ale vôbec ma nevnímal.

Len zvieral mamu v náručí a hompáľal sa spredu dozadu. Nech bol môj otec akýkoľvek cynik a ignorant, mamu miloval.

Hermiona sa na zemi pomykala a ja som priskočil k nej. „Mia,“ zapriadol som a sklonil som sa k nej.

„P-p-pans...“ zašomrala, ale nedokončila, lebo ju prerušil otcov krik.

„To je tvoja vina! Všetko je to tvoja vina!“ vrieskal a rozhadzoval rukami. „Tvoja a tej malej špiny!“ dodal a odpľul si smerom k Hermione.

„Nedovoľuj si na ňu!“ zareval som a postavil som sa.

Otec sa šialene rozosmial a prešiel k nám. V tom istom momente, ako on namieril prútik na mňa, namierili prútiky aj Bella, Snape a Harry.

Ale ja nie, nemôžem... nie takto. To nejde! Je to môj otec!

„Avada kedavra!“ zvolal otec a prútik strhol smerom k Hermione.

„Sectusempra!“ ozval sa Snapov hlas.

„Crucio!“ začul som aj Bellu.

Nevedel som, ako sa tie kliatby križovali. Crucio sa zabodlo do mňa a ja som vykríkol od šialenej bolesti, čo sa mi rozliala telom.

Zelený záblesk svetla osvetlil Hermioninu tvár a odrazu som si uvedomil, že nekričím od bolesti, ktorú mi spôsobuje cruciatus, ale že to všetko, prehlušila bolesť z faktu, že Hermiona práve poslednýkrát vydýchla.

Boj na Manore som pôovdne plánovala vopchať do jednej kapitoly, ale vzhľadom k tomu, že nemávam kapitoly dlhšie ako 2000 slov a už táto má vyše 2100, tak som to rozdelila. 

P. S.: Prosím, neukamňujte ma. :(

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (19) 1/2: