OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa 9. kapitola

22.07.2016 (15:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 510×

Oliver

Mal zabrániť nepokojom počas koncertu. Jednoduché.

Oliver to zadanie mohol ešte celkom pekne rozvinúť, len pre lepšie pochopenie, samozrejme.

Jeho úlohou bolo po celý čas stáť ako tĺk pred pódiom a čumieť do davu. Bolo viac ako vhodné, ak sa pritom tváril hrozivo alebo minimálne nevrlo, čo zas nebolo až tak ťažké, ak zoberiete do úvahy, že dnes bolo minimálne tridsať stupňov.

Vážne, slnko pieklo ako keby za to bolo platené a niečo také ako vánok dnes určite nehrozilo. Na viac, nejaký inteligent im nariadil natiahnuť si na seba čierne tričká s nápisom security v ktorých síce vyzerali jednotne a „fešne“ či ako to tá mládež teraz hovorí, ale tam všetka sranda končila. Pre slnečné okuliare by momentálne aj zabíjal, tak ho boleli oči od neustáleho obzerania davu proti ostrému svetlu... proste perfektné. Typoval, že niekto odpadne kvôli dehydratácii tak do tridsiatich minút.

No i cez to... nahlas nepovedal ani pol slova. Stál v dave nepohnute ako skala, ruky založené za chrbtom ako pozostatok vojenského postoja, ktorý mu už vsiakol do krvi. Blízko seba mal malú lekárničku pre všetky prípady – od toho tu predsa dnes bol. Na boku ho príjemne ťažila plne funkčná zbraň. Bol jemne napätý, neodvážil sa poľaviť v ostražitosti ani na okamih, ale tak to bolo dobré, bolo to tak prirodzené opäť cítiť to napätie a ostražitosť pred bojom. Všetko ako keby zapadlo zas na správne miesto.

Ľudia prichádzali a odchádzali a len málokto sa mu odvážil pozrieť priamo do očí.

Za svoju práci v ambulancii zarobí takmer dvojnásobok ako na tejto akcii. Na viac, bol by v klimatizovanej budove, minimum námahy.

A predsa sa dlho necítil tak spokojne ako dnes, variac sa zaživa v tom sprostom čiernom tričku.

Oliver kútikom oka zaregistruje na javisku pohyb a rýchlo sa otočí - ale je to len kučeravý pajác, robí posledné kontroly pred show. Sám pre seba si pobavene odfrkne. Nakoniec sa totiž ukázalo že práve tento pajác je jeho dnešný zamestnávateľ a skutočnosť, že za ním neprišiel osobne malo na svedomí len to, ako veľa práce mal. Žiadne tajné konšpirácie či špinavé praktiky.

Celá ochranka bola zostavená veľmi narýchlo, vysvetľoval mu dnes, keď mu dával inštrukcie, a kapela o nej ani nevie, preto dostal pri prvom a jedinou stretnutí s tými gorilami tak málo informácií – nechcel, aby sa niekto z kapely nedopatrením o ochranke dozvedel. V skutočnosti akúkoľvek ochranku odmietli. Vraj sa dnes nie je čoho báť.

Prekrúti nad tým očami – ako môžu byť ľudia tak naivní?  Cítil prichádzajúce problémy vo vzduchu, okázalá scéna s tými divnými bábkami za ním a téma najnovšej piesne Revolutions si o to priam koledovala. Pri pomyslení na buzíkov sa mu tvár zloží do masky odporu, ale snaží sa to potlačiť. Vie totiž veľmi dobre, že je to skôr postoj jeho otca, ktorý prebral, než jeho vlastný názor.

Žiadne myšlienky na jeho otca. Jeho otec na operačnom stole, jeho otec bledý ako smrť, keď ho nakladajú do sanitky, jeho otec so strachom v očiach. Oliver zatrepe hlavou. Dnes proste nie.

Pokiaľ sa nemusí pozerať na to, ako sa oblizujú na verejnosti, tak je všetko v poriadku, rozhodne sa. A niečo také tu dnes azda nehrozí.

Ešte raz prebehne pohľadom dav. Ani nevie prečo, ale jeho pozornosť upúta mladý párik predierajúci sa pomaly ale isto takmer úplne pred pódium. Sú jedni z tisíca, a to doslova, obyčajní ľudia, ktorí si prišli vypočuť obľúbenú kapelu... aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá.

Upútali ho tie zjavné rozdiely medzi nimi, rozhodne sa. Ona je dosť nízka a kučeravá, zaoblená, zatiaľ čo on je vysoký a chudý až hrôza. Väčšinou je to tak, že žena je v páre tá rozumnejšia, ale tu to vyzerá presne naopak. Ona rozpráva ostošesť, usmieva sa a ťahá ich v pred, zatiaľ čo on poväčšinou len prikyvuje a vedie ich nenápadne skôr k prednému okraju radu v snahe vyhnúť sa najväčšej tlačenici. Občas si z tváre odhrnie trochu zvláštne zastrihnuté vlasy a Oliver pozdvihne obočie keď si uvedomí, že ten chalan má na sebe bielu košeľu s vyhrnutými rukávmi a úzke čierne rifle. Trochu zvláštne oblečenie na koncert, nehovoriac o tom, aké je to v tých horúčavách nepraktické.

Ale to nie je to najzvláštnejšie, určite nie. Je to skôr on samotný... jeho výraz tváre. Prikyvoval svojmu dievčaťu temer na všetko a Oliver by ho preto nazval blbcom, keby sa netváril tak ako sa tváril... tak dobrosrdečne. Nie tupo, to určite nie. Skôr ako človek, ktorý vie veľa, no s trpezlivosťou a láskou načúva niekomu o dosť mladšiemu, nie preto, že by to, čo hovorí bolo až tak zaujímavé, skôr len z úcty a náklonnosti k danej osobe. A to, že pre neho to dievča veľa znamenalo, bolo cítiť z každého jeho pohybu, ochraňoval ju pred tlačenicou temer úplne podvedome.

Tento chlapec už zistil, že chvíle šťastia a pokoja s pravými priateľmi sú veľmi vzácne a život je v podstate jeden veľký bordel a Oliver sa pristihol pritom, že rozmýšľal, koľko asi tak môže mať rokov. Bolo veľmi ťažké odhadnúť mu vek – účes bol dosť mladistvý a nepraktický, pohyby neisté, no jeho vzrast, košeľa a správanie hovorili o niečom inom... a hlavne jeho tvár. Okolo očí mal malé vrásky a na výraznom čele taktiež, čo do veľkej mieri odhad veku dosť skresľovalo.

Jeho priateľka musela povedať niečo veľmi duchaplné, pretože jej priateľ sa skloní a vtisne jej na líce jemný bozk, skôr sesterský než milenecký. Oliver pri tom pohľade nevedomky odvráti zrak – je to intímna chvíľa, ktorá by mala patriť len im. To vie dokonca aj on.  

Osvetľovači skúšajú posledné efekty a Oliver je rád za to, že môže odvrátiť pozornosť od toho zvláštneho páru. Na pódium vystúpi mladé dievča, kontroluje klavír a jemu príde až desivo známa. Poznanie do neho udrie ako blesk – veď to je predsa Šípková Ruženka!  Tak predsa len to je klaviristka, uvedomí si s akýmsi uspokojením.

Rád by vedel, či sa jej už kolená poriadne zahojili, no pod dlhočiznou modrou sukňou nemá šancu niečo zazrieť. No keď bol u oblečenia.... musel priznať, že to tomu dievčaťu na pódiu pristane, a to od hlavy až po päty. Sadla si za klavír a on bol vďačný za to, že nalíčená vyzerá staršie a o trochu nerozbitnejšie. Bol by nerád ak by sa pred tou kopou ľudí malo ukázať to isté červenovlasé  dievčatko, čo sa mu zjavilo v ambulancii.

Ani v najmenšom nepochyboval o tom, že im dnes všetkým Šípková Ruženka vytrie zrak – a bol na ňu za to hrdý.

Sám nad sebou pokrúti hlavou - ak už táto sentimentalita nie je jasným znamením, že dostal úpal, tak potom už nič.

Holly Whisper

Holly Whisper sa proste snažila priveľa nerozmýšľať.

Prosto sa len zhlboka nadýchla a vyšla na pódium. Bol čas na poslednú kontrolu nástroja, posledné zoznámenie pred veľkou show. Tento klavír bol, našťastie, veľmi dobrý a preto nebolo ťažké si naň zvyknúť – hrať na ňom bolo temer tak prirodzené ako dýchanie.

Aby sme si rozumeli – klaviristi mali oproti ostatným hudobníkom obrovskú nevýhodu. Huslista či gitarista si mohol doniesť svoj nástroj so sebou, no klavirista... ten sa musel cudziemu nástroju prispôsobiť. A to bolo umením samo o sebe - každý nástroj hral inak, jeden tichšie, druhý ostrejšie... na každý nástroj boli potrebné iné finty. Bolo to ako rozprávať sa s ľuďmi.

Po pár akordoch už zostane na stoličke a počká pokiaľ nastúpi skupina. Odohrá s nimi svoj part v novej piesni, ktorá zaznie hneď na úvod – vedela ho viac ako dobre, našťastie nebol zložitý - a potom sa rýchlo vyparí.

Jednoduchý  plán.

V skutočnosti ale nebolo jednoduché nič.

Celú ju totiž paralyzoval strach, od hlavy až po päty. Ešte chvíľu prechádzala štádiom popierania – otec to predsa musel stihnúť, prosto musel! - ale potom si konečne pripustila, že to zostalo na nej.  Na neschopnej prekliatej klaviristke, ktorá nedokáže odohrať vlastné skladby pred pár ľuďmi. Ako má prežiť tento koncert?!

Jej pohyby sú vláčne, temer malátne, ako človeka, ktorý sa chystá na popravu. Keď si ako vo sne konečne sadne na stoličku a položí prsty skusmo na klaviatúru, zacíti v končekoch prstov  pulz svojho zbesilo  búšiaceho srdca, tak je vydesená a keby nešlo o ňu samu, pripadalo by jej to až smiešne prehnané. Lenže v jej ušiach šumí krv a vďaka tomu počuje trošičku slabšie - ale nie dosť slabo, aby mohla predstierať,  že je zas obklopená svojou mesačnou krajinou. Dnes nie.

Lenže na to nie je čas, život nikdy nemá čas. Svetlá sa zhasnú a ju zahalí šero – pomaly sa zmráka, predstavenie je dokonale načasované - len preto, aby zacítila, ako sa okolo nej hýbu siluety členov kapely Revolutions. Nepozrie sa na nich, namiesto toho celý čas hľadí na bábku, ktorá je pripevnená neďaleko od nej - na Kráľovnú s dreveným srdcom. Na tvári jej hrajú tiene a Holly Whisper by odprisahala, že je živá...

Bubeník sa pohľadom uistil, či je pripravená, potom ich odštartoval troma klepnutiami.

Začali.

Na jej vkus nasadil oproti originálnej nahrávke príliš rýchle tempo, bola jej prvá celistvá myšlienka od začiatku tejto maškarády. Ale hrali a hrali dosť dobre. Ruky sa jej triasli, vplyvom toho, pred akým veľkým davom hrala, ale na hre to nebolo počuť. Ale to bol len začiatok skladby - čo bude ku koncu?

Odznel refrén, ktorý sa jej zaryl do duše už po prvom vypočutí nahrávky. Bola to jedna z tých piesní, ktorá vás dokázala rozplakať počas nekonečných nocí, keď spánok neprichádzal do vašej osamotenej postele a myšlienky lietali až priveľmi ďaleko.  

„Moja kráľovná so srdcom z dreva ma odvrhla,

možno je načase začať hľadať kráľa.

Záleží na tom kde nájdeš to, čo potrebuješ?

Hlavné je mať čo mať máš.

Nezáleží na srdciach z dreva,

len na dušiach z plameňa.

Kráľovstvo prichádza a s ním príde aj dobrý kráľ.“

A na malú chvíľu to bolo všetko dobré, tak dobré.

Potom zaznel v dave výstrel.

A celý svet sa zmenil na chaos.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa 9. kapitola :