OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená láska - 1. kapitola

19.11.2013 (20:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 456×

1. kapitola

Čo sa to stalo? Kde je?

Emma ležala na niečom mäkkom. Ležala nebodaj v posteli? Nie, ten vzduch a tá vôňa jej nepripomína jej izbu. Je niekde inde. Žeby bola u starých rodičov? Nie, tá posteľ tam je tvrdšia než je táto. Alebo spí u Maggie? Nie, u nej nikdy nebola. Áno, je v záhrade a leží na lehátku. Nie ani tam nemôže byť, lebo by počula prírodu. Kde potom je?

Počula hlasy. Rozoznala dva typy, no do toho hovorilo ešte plno ďalších hlasov. Kto to je? Mama? Otec? Starký? Alebo niekto iný? Počula samé cudzie hlasy, ktoré začínala rozoznávať. Ich slová.

„...a narazila práve na to miesto, v ktorom je uložená naša pamäť v mozgu. Je mi to veľmi ľúto, ale vaša dcéra si nebude pamätať čo sa udialo patrične dávno. Neviem presne určiť, po kade stratila pamäť.“

„Prosím? Robíte si srandu?“ skríkol nejaký nahnevaný, mužský hlas.

„Ten pád bol silný a zasiahlo to pamäť dostatočne.“

„Dobre pán doktor, ale odpovedzte mi, vráti sa jej niekedy pamäť?“ nastalo ticho.

„Viem vám povedať len toľko, že nemá vážnu stratu pamäti. Znamená to, že si časom na všetko postupne spomenie, no neviem vám povedať, ako dlho to bude trvať. Môže prejsť týždeň, mesiac a môžu prejsť aj roky a nemusí si spomenúť,“ povedal doktor a Emma počula hlasné nadávky a následne upokojovanie. Kto sú tí ľudia? A prečo sa pri nej hádajú?

Kde je?

Zamrvila sa a pomaly otvorila oči. Bola v bielej miestnosti, kde bolo plno prístrojov a jeden jediný kvet na stole. Pozrela sa do miestnosti a uvidela ľudí. Cudzích ľudí. Stál tu chlap v bielom plášti, asi doktor, jej rodičia, ktorých hneď spoznala, Dale a ďalej dve dievčatá a traja chlapci. No týchto však vôbec nespoznáva, tak prečo sa hádajú s jej rodičmi?

„Mami?“ ozvala sa a všetci sa na ňu pozreli.

Mama sa na ňu hneď vrhla a silno ju objímala aj so slzami. Z druhej strany prišiel aj ocko a tiež ju veľmi silno stískal. Čo sa jej stalo, že kvôli nej všetci plačú? Tie dve dievčatá mali oči plné sĺz a tí traja chlapci na tom tiež neboli inak. Jeden z nich však na ňu hľadel, trochu divným pohľadom. Ocko odstúpil a išiel za doktorom a jeho miesto zaujal Dale.

„Ahoj maličká, ako sa cítiš?“ spýtal sa a ona ho s úsmevom chytila za ruku. Stisol ju a pobozkal na čelo.

„Kde to som? Čo tu robím?“ spýtala sa ho a on sa pozrel na mamu.

„Vieš zlatko, stala sa ti taká menšia nehoda a...“ odmlčala sa a pozrela na tých cudzích ľudí. „Vieš kto sú títo ľudia? Poznáš ich?“ spýtala sa a ukázala na nich.

Pozrela sa na nich a skúmala. Jedno z dievčat malo také dlhé vlasy ako aj ona a mala štýl obliekania ako hip hop. Druhé dievča bola o trochu módnejšia, obidvaja chalani boli vyšportovaní a celkom pekní, ale ten jeden bol stále tam a smutne na ňu pozeral. Akoby čakal, čo povie. Pozrela na mamu a pokrútila hlavou.

„Nie mami, neviem kto to je,“ povedala a vzdychla si. Tie baby sa rozplakali ešte viac a ten jeden chalan sa chytil za hlavu. „Ako dlho tu som?“ spýtala sa a pozrela na Dala.

„Bola si v bezvedomí dva týždne a...“ začal a skončil, keď videl jej zdesenie.

„Bola som mimo dva týždne? Preboha, čo som robila? Sarah ma znova udrela?“ spýtala sa a obaja na ňu zazreli.

„Sarah?“ povedali naraz.

„To je dievča z jej školy,“ povedal ten chalan a ona na neho pozrela. Posadila sa a naliehavo na neho pozrela.

„Ty ju poznáš? Bola tu? Ak áno skryte ma, nechcem aby ma takto videla,“ povedala žiadostivo a pozrela na mamu. „Znova ma strápni pred celou školou, ako včera.“

„Včera? O čom to hovoríš?“ vošiel ocko a pozrel na ňu. Všetci nechápali, no ona nechápala ich.

„Predsa v škole. Bol Deň Zeme a ona ma hodila do bazéna s vodou,“ povedala a ten chalan si vzdychol.

„Ona si pamätá práve po ten deň, čo sme sa spoznali,“ zamrmlal smutne.

„Spoznali?“ zopakovala a pozrela na neho. „My dvaja sa poznáme?“ pozrela na neho a tak aj všetci z miestnosti. Dale odstúpil a ten chalan si sadol pri ňu na posteľ.

„Pozri sa na mňa,“ povedal a ona sa mu pozrela do očí. Mal tie najkrajšie zelené oči, aké kedy v živote videla. „Nespoznávaš ma? Strávili sme spolu veľa času,“ povedal smutne a priam chcel, aby ho poznala.

Ona ho však nepoznala. Netušila kto to je a nevie, kde by ho aj mala spoznať. Jediné, čo v živote robí je, že ráno vstane, ide do školy kde sa vyhýba každému a potom ide domov a strávi tam celý deň zavretá. Nemala šancu ho niekde stretnúť.

„Prepáč, ale nie. Nepoznám ťa,“ povedala a on sklonil hlavu.

„Musíš si ho pamätať, zlatko. Toto je Dávid, tvoj veľmi dobrý kamarát,“ povedala mama a ukázala na neho.

„Ako môžem mať dobrého kamaráta, keď už mám Dala?“ povedala a ten Dávid sa v momente pozrel na prekvapeného Dala. „A okrem toho som nemala kedy koho spoznať, keď ma Sarah nenechá ani vydýchnuť.“

„A Dala si pamätáš?“

„No jasné,“ zasmiala sa a začervenala. „Sme dobrí kamaráti a vždy stál pri mne, keď som to potrebovala,“ povedala s úsmevom a on sa usmial tiež.

„To bolo to najmenej, Em,“ povedal Dale a ten Dávid na neho vražedne pozeral.

„Myslíš, že by si mi pomohol s tou prácou do školy? Pamätáš si ju? Včera som ti o nej hovorila,“ povedala a on sa zatváril nechápavo.

„Prácu?“ spýtal sa.

„Áno, Maggie chcela niečo do časopisu,“ povedala a nechápala, že si to nepamätal.

„Jáj, jasné. Pomôžem ti,“ usmial sa nakoniec a ona sa usmiala tiež.

„Vyzerá to tak, že sa upla práve na Dala. Vo všetkých stránkach,“ povedal doktor a všetci pozreli na užasnutého Dala. Ona však nevedela, prečo sa červená.

„Pôjdeme von, keď pôjdem už stadeto domov?“ spýtala sa a on sa zasmial celý červený.

„Jasné maličká, pôjdeme.“

„Čo myslíte tým, že sa na neho upla?!“ povedal ten Dávid doktorovi a všetci na neho spýtavo pozreli.

„Zvyčajne po strate....“

„Pán doktor,“ zasiahla jej mama a tým ho prerušila. Doktor hneď stíchol a všetci sa na ňu pozreli. „Mohli by sme sa ísť porozprávať von?“ navrhla a doktor váhal. Nakoniec však prikývol a všetci sa vytratili z izby. Emma sa na nich pozerala a nerozumela, čo sa to deje.

„Nechcem, aby ste mojej dcére povedali, že stratila pamäť,“ povedala Elena, Emmina mama a tým si vyslúžila plno nechápavých pohľadov.

„Prečo?“ spýtal sa jej Dávid a ona na neho smutne pozrela.

„Prepáč mi Dávid, ale ja nechcem, aby trpela. Harold, ty vieš o čom hovorím,“ pozrela na manžela. „Strata pamäti ju zmätie, nebude vedieť nič. Bude sa zaujímať len o to, aby zistila čo sa stalo. A to pre ňu nechcem.“

„Raz sa jej to už stalo,“ povedal Harold a všetci na neho zazreli. „Keď bola malá, tak si udrela hlavu a nepamätala si hodnú dobu. Povedali sme jej to a ona bola zmätenejšia než kedykoľvek predtým.“

„Nakoniec si však spomenula, no keď sme ju vtedy videli, boli sme nešťastní. Nechcem, aby sa jej to stalo znova. Preto vás žiadam,“ pozrela na doktora, „nepovedzte jej, že stratila pamäť a nepamätá si tri roky. Prosím.“

„Ja chápem, že ju chcete ochrániť,“ ozval sa Dávid. „No ako jej vysvetlíte, že bývate v Chicagu a že tu chodí do školy? Ako jej to chcete povedať?“

„Môžeme sa tváriť, že sa sem prisťahovali pred nedávnom. To si pamätať nemusí,“ ozval sa Dale a Dávid na neho zazrel. „A pokiaľ ide o školu, môžete predstierať, že tam len začne chodiť a nikdy predtým tam nechodila,“ povedal a Elena na neho pozerala.

„To nie je zlý nápad. Áno, myslím, že to môže vyjsť,“ povedala a spýtavo sa pozrela na doktora, ktorý si vzdychol.

„Vy ste rodičia. Ja do toho nesmiem zasahovať. No ako chcete, nech je teda po vašom,“ povedal a znova všetci vošli do miestnosti, kde ležala Emma. No už bez Dávida a ostatných.

„Tak to bude sakra zaujímavé,“ povedala Kim a utrela si slzy. Dávid zlostne pochodoval po miestnosti a bol nervózny.

„Čo budeme robiť? Jej mama nechce, aby to vedela,“ spýtala sa Megan a spýtavo pozrela na Smithieho.

„Budeme jej musieť veriť. A teraz poďme, lebo tu už nevyriešime nič. Hlavné je, že sa prebrala. Poď Dávid,“ povedal a už ho tlačil k východu. On však od Emmi nechcel ísť. Nakoniec ho z tade dostal a všetci odchádzali preč.

„V Chicagu? To myslíte vážne?“ spýtala sa nadšene Emma a pozrela na rodičov. „Ako to, že si to nepamätám.“

„Neviem zlatko, ale veľmi si sa tešila, keď sme sa sťahovali.“

„Takže sa mi niečo stalo pri sťahovaní?“ spýtala sa a mama prikývla.

„Áno, spadla si a dostala si sa sem. Neboj sa, všetko je v poriadku.“

„A kde budem chodiť do školy?“ spýtala sa nadšene a posadila sa.

„Do školy Betty Reynoldsovej,“ povedal otec. „Zapísali sme ťa už na maľovanie. Tešíš sa?“ spýtal sa a Emma začala výskať. Tešila sa, že konečne odišla z D.C a nebude už musieť čeliť Sarah a Billovi.

„Môže ísť už domov?“ spýtal sa Dale doktora, no ten pokrútil hlavou.

„Keďže sa len dnes prebrala, necháme ju tu na pozorovanie dva dni. Až potom môže odísť,“ povedal a jej rodičia prikývli.

♥♥♥♥♥

„Myslíš, že robíme správnu vec?“ spýtal sa Harold Eleny, keď už sedeli doma v obývačke a rozprávali sa. Elena sedela na gauči a rukami si zakrývala tvár.

„Ja neviem, ale určite nechcem, aby trpela. Veď si to pamätáš. Povedali sme jej, že stratila pamäť a ona sa úplne pomiatla. Nevedela na nič iné myslieť, len na tú stratu pamäti. Neviem si predstaviť, ako sa jej vtedy podarilo, aby sa jej vrátila,“ povedala smutne a Harold ju objal okolo ramien.

„Chceš však, aby si spomenula na Dávida a jej kamarátov, však?“ spýtal sa a ona na neho hneď pozrela.

„Samozrejme, že to chcem,“ povedala rozhodne. „O nič iné mi nejde. A ako poznám Dávida, on by určite bez nej nevydržal, takže...“ mávla rukou. „Treba tomu čas, aby si zvykla na prostredie a podobne.“

„Ja viem. Bude to síce ťažké, ale časom si určite spomenie. Musíme tomu veriť,“ povedal Harold a objal Elenu o to silnejšie. Myslel si, že to čo urobila Elena bolo hlúpe, no aj tak vedel, že je to tak správne. Inak sa to nedalo urobiť a aj keď ich Dávid znenávidí, je to tak najlepšie.

Cez chodbu práve prechádzal Mark a keď videl svojich pánov smutne sedieť na gauči, tiež sa smutne usmial. Dovolil si teda vojsť a pán Harold sa na neho hneď pozrel.

„Čo sa deje, Mark?“ spýtal sa so sklonenou hlavou.

„Chcel som vám len povedať, ako veľmi ma mrzí vaša strata. Emma je dobré dievča a nezaslúžila si takýto osud,“ na chvíľu sa odmlčal. „Dostal som však nápad, ktorý by vás s istotou zaujímal. Myslím, že by to bolo dobré riešenie,“ navrhol a obaja rodičia sa na neho pozreli.

Pondelok.

Emma je konečne doma z nemocnice a veľmi sa teší do novej školy. Jej otec Harold, volal cez víkend do jej školy a požiadal riaditeľa, aby dodržali ich želanie, aby jej nepovedali, že stratila pamäť. Riaditeľ, samozrejme, súhlasil a povedal to aj ostatným profesorom, no nemohol zabrániť tomu, aby to dodržali aj študenti. Našťastie Emma nepoznala toľko ľudí osobne. Jedine Dávidov futbalový tím, spolužiakov v triede a to bolo všetko. Týmto všetkým vysvetlil vážnosť situácie a všetci súhlasili, aj keď neradi. Zaskočil ich už len ten fakt, že ich Emma stratila pamäť a nepamätá si ich. Bol to šok a nevedia celkom ako sa s tým vyrovnajú.

Emma zaparkovala auto na parkovisku a poobzerala sa. Len teraz ráno sa balila do školy a to s úsmevom. Mama jej ráno povedala, že bude bývať na internáte, čo ju veľmi potešilo. Nie kvôli tomu, že bude preč z domu, ale kvôli tomu, že spozná nových ľudí a aj kamarátov. Teraz však nechala kufor v aute a išla smerom do školy. Netušila, kam má ísť do izby a mama jej povedala, aby išla do riaditeľne, kde jej riaditeľ všetko povie. Urobila teda tak a kráčala do školy.

Už určite prebiehala aj druhá hodina, pretože na chodbách nikto nebol a ona nevedela, kde má riaditeľ pracovňu. Zahryzla si do pery a len tak kráčala po chodbách. Uvidela veľké dvere, cez ktoré prešla a pred ňou sa týčila obrovská telocvičňa. Bola však prázdna a preto do nej vošla. Začala sa prechádzať po ihrisku v strede telocvične a obzerala si ju. Okolo boli tribúny, kde sedia fanúšikovia a povzbudzujú. Pripadala si ako vo veľkej športovej hale, kde sa konajú zápasy. Nečudovala sa, že je to také veľké. Predsa len je to veľká škola, musia tu byť veľké priestory. Bola tu len päť minút a už sa jej táto škola páčila.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená láska - 1. kapitola: