Stratená láska - 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Starí dobrí kamaráti.

04.01.2014 (15:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 356×

10. kapitola

Dážď, nepriateľ mnohých ľudí, hlavne vtedy keď ho nie je potreba. Ľudia sa rýchlo musia schovať pod strechy, naštartovať autá a vyraziť rýchlo domov, aby náhodou nezmokli. To urobí väčšina ľudí. Avšak nie všetci sa schovajú.

Tom Salich sa opieral o svoje auto, pod mostom pri rieke. Neustále sa obzeral, či už náhodou nejde, no neprichádzal. Sklamane zakaždým sklonil hlavu a vzdychol si. Prečo si klamať, možno ani nepríde. Vzdychol si, no čakal naďalej. Môže byť asi sedem hodín večer a doteraz bolo vidno. Slnko svietilo, no dážď prišiel tak nečakane, že slnko zmizlo a nahradili ho mraky a tmavé prostredie. Obloha bola čierna od dažďu. Kvapky padali na zem ako keď sa niekto sprchuje. Včera hlásili dážď, no nikto si to nevšímal. Nabudúce však budú.

Už keď sa chcel Tom postaviť a ísť, začul za sebou kroky. Obrátil sa a zahľadel sa do tmy. Nič spočiatku nevidel, no vzápätí sa z tieňa mosta vynorila postava. Celá mokrá od dažďa, kráčala smerom k Tomovi, až bol od neho na päť metrov. Tom sa vystrel a pozrel na neho.

„Myslel som, že neprídeš,“ ozval sa.

„Ale som tu,“ povedal Jake a prehrabol si rukami vlasy. Bol celkom mokrý a len tak sa z neho lialo. „Čo bolo také nutné, aby som sa musel trepať sem? Naozaj s tebou nechcem zahadzovať čas.“

„Mne je to jasné, ale kvôli niečomu si predsa prišiel, nie?“

„Áno, aby som zistil, čo chceš. Som len zvedavý,“ pomykal Jake plecami a zložil ruky k telu. Tom sa usmial a sklonil hlavu.

„Vie Dávid, že si tu?“ spýtal sa a Jakovi zmizol úsmev z tváre. „Jasné, že nevie. Ten by ťa sem nepustil.“

„Čo chceš, Tom? Spôsobil si toho veľa a ja nemám vážne na toto čas,“ povedal zamračene Jake a Tom si vzdychol. Oprel sa o auto a chytil sa za tvár.

„Ide o Emmu,“ povedal pomedzi prsty a Jake sa zdesil.

„Čo si jej spravil?“ takmer bol naštvaný. Nie, on zúril. „Čo si jej urobil?“ skričal a pristúpil vpred. Jake sa vždy bál toho, keď sa Tom dozvie, že to bola ona, kto mu pomohol. Bál sa, že ju zničí.

„Pokiaľ máš na mysli to, či som jej niečo spravil za to, že ťa zachránila, tak nie,“ povedal Tom a zdvihol hlavu. Jake sa zamračil a takmer zdesene sa tváril. „Áno, viem, že to bola ona. To si naozaj myslíš, že som úplný idiot?“

„Ako si to zistil?“ spýtal sa Jake vystrašene a Tom sa len usmial. Potočil hlavou a pozrel sa na kvapky, padajúce na rieku.

„To je jedno. Vedel som to hneď o dva dni,“ pozrel znova na neho. „Fakt si si myslel, že sa to nikdy nedozviem?“

„Dúfal som v to,“ povedal.

„Aha, dúfal,“ znova sklonil hlavu. „To ja som nechal jej auto vybuchnúť,“ povedal a Jake sa znova nazúril.

„To si bol ty?“ skričal. „Skoro si ju zabil!“ zvrieskol a priblížil sa k nemu, no nevrhol sa na neho ani mu nevrazil. Tom len tak stál.

„Ja to viem, no už s tým nič neurobím. Auto jej nevrátim,“ usmial sa. „Myslel som si, že keď ju naplaším, keď jej budem ubližovať a strpčovať jej život, pomstím sa jej. Na druhú stranu som si nedávno uvedomil jednu vec,“ zamračil sa a pozrel na stenu. „Prečo som to vôbec robil? Teba by mi to nevrátilo a okrem toho, som si ťa poštval ešte viac ako predtým,“ povedal a zasmial sa.

„Čo to, do frasa, hovoríš?!“ spýtal sa ho Jake zamračene. Nechápal, čo Tom hovorí alebo tomu skôr nechcel chápať. „Toto fakt počúvať nebudem!“ povedal a otočil sa na odchod.

„Mrzí ma to!“ zakričal za ním Tom a Jake sa v momente zastavil. „Mrzí ma to!“ povedal znova a Jake sa trasúco a nechápavo otočil.

„Čo?“ spýtal sa a Tom sa postavil.

„To čo sa stalo,“ povedal a ukázal na nich oboch. „Nikdy sme nemali začať s drogami ani s tými hnusnými vecami,“ povedal a Jake na neho vytreštil oči. „Mrzí ma, že som nebol dobrý priateľ a nesmierne ma mrzí, že som to nebol práve ja, čo ťa od toho zachráni. Budem si to vyčítať do konca života!“ Jake nechápal.

„Ty sa mi ospravedlňuješ?“ spýtal sa prekvapene.

„Snažím sa,“ zasmial sa Tom. „Pozri Jake, ja viem, že bolo medzi nami čo bolo, no ja som ti nikdy nechcel nič zle. Viem, že som ťa k tomu ukecal a všetko, no môžeme to hodiť za hlavu?“ spýtal sa a Jake sa šokovane na neho pozeral. „Naozaj ma to mrzí a viem, že slovami si to nenapravím, no ak mi dovolíš, dokážem ti, že som stále ten Tom, akého si poznal,“ povedal a ani raz sa neusmial. Hľadeli na seba a nezmohli sa na iné slová. Prerušil to aj tak Tom. „Prečo nič nehovoríš?“

„A čo mám povedať?“ spýtal sa Jake rozčúlene. „Po tak dlhej dobe sa mi ospravedlňuješ? Čo čakáš? Že sa ti hodím okolo krku? Že ti to odpustím?“

„Môžeš ma viniť za to, že som ťa k tomu presvedčil,“ začal k nemu ísť. „Môžeš ma viniť za to, že sme mali veľa problémov s políciou,“ stále k nemu kráčal. „Môžeš ma viniť za to, že si nikdy nemal babu,“ zastal meter od neho a vážne na neho pozrel. „No nikdy ma nemôžeš viniť za to, že si to všetko robil. Mohol si skončiť. Mohol si povedať nie. Mohol si sa na mňa vybodnúť a poslať ma do riti! To všetko si mohol urobiť, no neurobil si to a všetci vinia z toho mňa. Že som ťa do toho nútil. No zvyčajne som to bol ja, kto ti tie drogy bral, aby si prestal a to nikdy nepoprieš!“ povedal vážne a stisol ruky do pästí. „Viň ma, že som ťa do toho namočil, no nikdy ma nemôžeš viniť za to, že si z toho nevyšiel!“ povedal vážne a hľadel mu do očí.

Jakovi sa rozbúchalo srdce a zhlboka dýchal. V momente, ako sa mu do očí nahrnuli slzy, sa Tom odvrátil a odstúpil od neho. Nikdy si Jake nepriznal čo sa dialo. V hĺbke duše vedel, že si za to mohol sám, no radšej to všetko hodil na Toma, ako na seba. Tak to bolo jednoduchšie. Ukľudnil sa a povedal:

„Uznávam, máš pravdu. No to neospravedlňuje tvoje chyby. Hlavne voči Emme.“

„Viem.“

„Vieš, že stratila pamäť?“ spýtal sa ho a Tom prikývol. „Chceš to využiť pre seba? Získať ju tak ako si vždy chcel?“ spýtal sa.

„O to ide,“ povedal Tom a oprel sa o auto. „Nemôžem.“

„Čo?“ nechápal a pristúpil k nemu.

„Keď som sa dozvedel, že stratila pamäť, chcel som, mal som v pláne ju získať. Odpútať od Dávida alebo čokoľvek. Chcel som ju pre seba.“

„Čo sa zmenilo?“ spýtal sa Jake a oprel sa so záujmom vedľa neho o auto. Tom na neho ani nepozrel.

„Ona,“ povedal. „Keď som s ňou hovoril, akoby som hovoril s niekým úplne iným. Nebolo to to drzé dievča, ktoré mi vrazilo. Bolo to celkom iné dievča.“

„Anjel?“ povedal Jake s úsmevom a Tom nechápavo prikývol.

„Ako som sa tak na ňu pozeral, nemohol som uveriť tomu, že som jej niekedy ublížil. Jej krásne modré oči, milá tvár a úžasná povaha. Proste som tomu neveril.“

„Celá je úžasná. Dokáže si človeka získať veľmi rýchlo, za tak krátky čas,“ priznal Jake.

„Veď práve. Vieš koľko takých ľudí som poznal?“ pozrel na neho. „Ktorí mali problémy? Boli milí a pekní? Bolo ich veľa a stále niektorých poznám. Žiaden sa však nerovná jej. Neviem, ako je to možné, ale ona je iná.“

„A čím?“

„Ja neviem,“ pomykal plecami. „Keď mi povedala svoj príbeh, svoj život, nemohol som uveriť, že to hovorí mne. Mne, ktorý jej ublížil viac ako ktokoľvek predtým. Počul som o nejakej babe menom Sarah z jej bývalej školy. Ona jej strpčovala život tým, že ju strápňovala, že jej urobila zlé meno. A ja? Ja som ju mlátil. Preboha, veď ja som sa ju pokúšal znásilniť,“ povedal zhrozene a skryl si tvár rukami. „To je niečo, čo sa nedá zabudnúť.“

„Naozaj som nemyslel, že to niekedy poviem, ale budiš,“ povedal Jake a pozrel na neho. „Čo sa to s tebou, kruci, stalo?!“

„Ja neviem, ale niečo. Stále na ňu myslím a ja neviem, čo robiť. V sobotu som jej o sebe povedal, čo sa dalo. Všetko, čo sa dalo a potom som jej dal zbohom.“

„Čo si urobil?“ nechápal Jake a založil ruky na hrudi.

„Počul si. Počas môjho rozprávania som si uvedomil, aký zlý pre ňu som. Nemôžem byť s ňou, keď viem akú máme minulosť. Nemôžem byť s ňou, keď viem, že som jej ublížil,“ povedal smutne. Jake však neváhal. Urobil niečo, čo Tom nečakal. Položil mu ruku na rameno a stisol mu ho. Tom sa na neho hneď pozrel.

„Ty to vieš, no ona to nevie. Teraz máš jedinečnú príležitosť, aby si jej ukázal aký v skutočnosti si. Ja viem aký v skutočnosti si. Nikto ťa tak nepozná, len ja. A teraz to môže byť práve ona, ktorá ťa tak spozná. Nechaj, nech ťa spozná z tej pravej stránky, z tej kde si to ty a nie z tej, kde sa hráš na niekoho kým nie si,“ povedal mračivo a s citom.

Aj keď si to Jake nikdy nepriznával, Tom bol jeho rodina. Jeho druhý brat, ktorý s ním vyrastal a mal ho vždy pri sebe. Keď odišiel z party, neodpútal sa od neho, ale od drog a alkoholu. Od toho zlého a Tom si to vzal na seba. Chcel aj jemu pomôcť, no vinil Toma za svoj pád. Teraz, keď na neho pozeral, ako hovorí o Emme, o nich dvoch, videl v ňom znova toho Toma, s ktorým sa zabával a chodil von. To bol ten Tom, ktorý bol jeho kamarát. Už si myslel, že ho nikdy neuvidí, no teraz? Akoby sa šťastie obrátilo v ich prospech.

„A čo mám robiť? Volala mi celú nedeľu. Aj teraz mi volá celý deň a ja len odmietam. Čo jej mám povedať? Že som si to rozmyslel? Že som trepal? Veď je to na hlavu,“ porazene si vzdychol a Jake sa zasmial.

„Ty si stratený prípad,“ zasmial sa a Tom sa usmial tiež. „Nechaj to tak. Ako ju poznám, príde za tebou sama. Som si tým istý.“

„Prečo by to robila?“

„Pretože je to Emma. Váži si každého kto jej pomáha a ty si jej určite tiež pomohol. Som si istý, že za tebou príde. Viem to naisto,“ usmial sa a znova mu stisol rameno. „Tak dobre, budem teda čakať,“ povedal a odsunul sa od auta.

„Prepáč, že som ťa zdržal, ale vieš, no...“ zasmial sa a Jake len mávol rukou.

„To je v pohode. Pokecali sme, takže je to všetko fajn,“ usmial sa Jake a odstúpil od auta, že už pôjde. „Tak ja už idem. Je už neskoro.“

„Nemám ťa hodiť domov? Či si tu s autom?“ spýtal sa Tom a ukázal na svoje auto. Jake sa obrátil, no potom sa znova pozrel na Toma.

„Sadaj,“ vyzval ho s úsmevom a Jake prikývol. Obaja otvorili dvere vpredu auta, no Jake Toma zastavil.

„Niečo by som ti chcel dať.“

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování