Stratená láska - 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Spomienky.

12.01.2014 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 677×

11. kapitola

Ďalší deň bol zamračený a daždivý, ako aj večer predtým. Pršalo ako z krhly a nechcelo vôbec prestávať. Všetci sa zdržiavali preto len v škole, maximálne na internáte pod strechou. Nikomu sa nechcelo ísť do dažďa.

„Kde to len je?“ mrmlala si Emma popod nos, keď hľadala na štadióne ambulanciu. Mama jej ráno volala a tá jej oznámila, že má chodiť každý utorok na kontrolu. Práve teraz Emma zmešká ekonómiu, pretože nevie, kde tá ambulancia je.

Štadión našla len tak-tak a teraz musí nájsť ambulanciu. Kráčala s dáždnikom v ruke a hľadala. Na to, že vonku prší a je trošku zima, sa obliekla poriadne letne. Mala na sebe len krátke ružové šaty, čierne topánky na opätku a k tomu koženú bundu. Slušalo jej to, no aj tak bola zle oblečená. Keby ju teraz bola mama videla, okamžite by ju poslala sa obliecť do niečoho teplejšieho.

„Tak, asi sem,“ povedala si a otvorila dvere. Pred ňou bola veľká chodba a na konci sa rozdeľovala na ďalšie dve chodby. Vykročila vpred, no niečo bolo inak. Už vedela kade má ísť, do ktorých dverí vojsť. Kráčala, akoby tu už niekedy bola. Akoby už niekedy touto chodbou kráčala. Zabočila doprava a pred sebou mala dlhú chodbu. Na konci chodby bola šatňa pre futbalistov.

Ako to vedela? To netušila, vedela však, že tam je. Nemohla ubrániť svojej zvedavosti a preto tam vykročila. Potlačila mierne do dverí a vošla. Vnútri boli lavičky, skrinky a vešiaky na uteráky. Nikto vnútri nebol. Bola to menšia miestnosť, kde sa zmestí presne dvanásť chalanov, ako aj na futbal. Ako sa tak pozerala na miestnosť, cítila niečo iné. V hlave počula krik a hádku. Následné povzbudzovanie a utešovanie. Pozrela sa na miesto, kde vychádzali zvuky a cítila v srdci, že už niekedy v tejto miestnosti stála. Od toľkého rozmýšľania, ju rozbolela hlava. Preto sa rýchlo otočila a kráčala na druhú chodbu.

Zaklopala na dvere a po odozve vošla. Miestnosť bola biela, ako aj každá nemocničná izba. V ambulancii boli samé prístroje, injekcie a striekačky. V strede bol veľký pult, kde videla samú seba sedieť. Videla, ako tu v miestnosti sedí, raz aj leží na tom stole a všetci okolo ju ošetrujú. Videla a počula hádku dvoch chalanov. Cítila ich pohľady na sebe.

„Ahoj, ty budeš Emma, však?“ ozvalo sa a Emma sa hneď zvrtla. S nadvihnutým obočím pozrela na sestričku, ktorá sa na ňu usmievala. Pozrela aj na prekvapeného Dávida, ktorý sedel na stoličke s rukou vystretou na stole.

„Á-áno, to som ja,“ vykoktala sa a usmiala.

„Dobre moja, posaď sa a daj si dole bundu. Aj tebe budem musieť brať krv,“ usmiala sa na ňu a podišla znova k Dávidovi.

Emma poslúchla a zložila si bundu, ktorú si preložila cez ruky. Oprela sa chrbtom o stôl a pozrela smerom k dverám. Určite v tejto miestnosti už bola. Videla a počula toľko hlasov. Akoby jej hovorili, čo tu robila, no ona to nevedela. Ako môže poznať túto miestnosť a aj tú predtým, keď ich vlastne nepoznala?

„Tak, hotovo. Tu si to podrž,“ povedala sestrička Dávidovi a ten prikývol. Vôbec nevnímal, ako mu berie krv. Vnímal len Emmu, ktorá stála asi dva metre od neho. „Tak a teraz ty,“ vyzvala Emmu a Emma preglgla.

Položila si veci na stôl a sadla si na miesto, kde pred chvíľou sedel Dávid. Teraz stál vedľa nej a pridržiaval si ruku. Emma si vzdychla a nechala, nech jej sestrička omotá gumu okolo ruky, aby jej navreli žili. Už chcela použiť ihlu, no Emma sa striasla a ruku odtiahla.

„Prepáčte, ja len neznášam ihly,“ povedala roztraseným hlasom a sestrička sa usmiala.

„To nevadí, zlatko. Dávid, chytil by si ju za ruku?“ povedala mu a on s úsmevom prikývol. Prisunul si stoličku a posadil sa vedľa nej. Natiahol ruku a chytil Emminu pravú ruku. Tá sa na neho celá červená usmiala a potom zatvorila oči, aby jej sestrička mohla vziať krv.

„Povedz mi, Emma, ako sa cítiš? Si z nemocnice už týždeň. Bolí ťa hlava, alebo máš nejaké problémy?“ pýtala sa jej sestrička počas brania jej krvi.

„Nie, som v pohode, len...“ začala neisto so zavretými očami. Dávid sa hneď vystrel a vymenil si pohľady so sestričkou.

„Len?“ spýtala sa jej a vytiahla ihlu a na ranu jej dala náplasť. Emma otvorila oči a pozrela na ňu, keď sa postavila a šla k pultu.

„Dosť často ma bolí hlava. Neviete prečo?“ spýtala sa jej a chytila si ruku.

„Asi od toho pádu alebo niečoho podobného. Vieš tú bolesť popísať?“ spýtala sa jej a ani na ňu nepozrela.

„No, ani nie. Taká normálna bolesť,“ vysvetlila Emma znepokojene.

„Aha, no dobre. Dám ti ibalgin a ten by ti mal pomôcť,“ povedala a odvrátila sa. Emma prikývla a odvracala pohľad od Dávida. Od toho čo sa medzi nimi v piatok v noci stalo, sa nerozprávali. Vlastne sa nič nestalo, len sa skoro pobozkali.

„Tak,“ ozvala sa nakoniec a pozrela mu do očí. „Prečo si aj ty prišiel, aby ti vzala krv?“ spýtala sa s úsmevom a Dávid sa usmial tiež.

„Bežná prehliadka kvôli futbalu. V piatok konečne hráme dlho očakávaný zápas, takže musím byť pripravený.“

„Vážne? A kde sa bude hrať?“

„Tu, našťastie. Fakt by sa mi kvôli tomu nechcelo chodiť do Bostonu.“

„Páni a hráte o niečo? Či to je len taký zápas, pre nič?“

„Ide o postup do prvej desiatky,“ povedal a Emma s úsmevom na neho vytreštila oči.

„Vážne? To je už desiatka?“

„Áno. Mala byť najprv dvadsiatka, no to sa zrušilo a rozdelilo sa na desať a desať. Takže musíme vyhrať, aby sme išli ďalej.“

„Tak to ti držím palce. Určite vyhráte,“ usmiala sa a Dávid na ňu pozrel.

„Môžeš sa prísť pozrieť. Bude sa hrať o tretej poobede,“ navrhol a Emma mu len hľadela do očí. Tie oči ju dostali, tak ako aj vždy.

„Rada prídem,“ povedala s úsmevom a Dávid prikývol.

„Takže,“ prerušila ich sestrička. „Oboch tu očakávam znova zajtra, pretože výsledky prídu až zajtra. Zas o takomto čase. Teraz môžete ísť,“ povedala s úsmevom a oni dvaja prikývli. Potom sa postavili a vyšli z miestnosti.

„Musíme ísť teraz na hodinu, však?“ spýtala sa ho Emma, keď bok po boku išli chodbou von.

„Mali by sme,“ povedal Dávid trasúco. Nemal by sa cítiť tak nervózne pri nej. Skoro ju pobozkal a rád by to urobil znova, no triasol sa. Prečo sa trasie pred dievčaťom, ktoré miluje?

Keď vyšli von, stále pršalo. Bolo zamračené a fúkal vietor. Emma sa zastavila pod strechou a sledovala štadión. Mračila sa. Štadión totiž poznala. Obrátila sa späť na chodbu a videla dvoch chalanov ako sa mlátia, následne krik a hluk, potom aj smiech a jašenie. Otvorila ústa a z ruky jej vypadol dáždnik. Dávid na ňu pozrel a zamračil sa. Emma stále sledovala štadión a ani sa nepohla. Zrazu sa však pohla a kráčala bez dáždnika do stredu ihriska.

„Emma?“ zakričal za ňou, no ostal stáť.

Emma šla ďalej. Šla tam, kde stála už predtým. Postavila sa do samého stredu ihriska, kde na ňu pršalo a mračila sa. Videla sa tu už niekedy pred tým stáť. Videla ako kope do lopty, ako beží po ihrisku, ako tancuje, ako sa smeje, ako upratuje, ako bojuje. Videla to, no stále sa mračila. Ako to môže vidieť, keď vlastne nevidela? Nebola na tejto škole, nikdy tu nebola, prečo to tu potom pozná?

„Si v pohode?“ ozvalo sa pri nej a ona sa obrátila. Za ňou stál znepokojený Dávid s rukami vo vreckách a pozeral na ňu. Chytila sa za čelo a usmiala sa.

„Jasné, som. Len som si na niečo spomenula,“ povedala a odvrátila zrak. Dávidovi sa však rozjasnilo v hlave. „Vlastne, musím to ísť vybaviť hneď,“ povedala a znova na neho pozrela.

„Tak dobre. Poďme,“ povedal a pristúpil k nej. „Nechceš prechladnúť, nie?“ žmurkol na ňu a nastrčil ruku. Usmiala sa tiež a chytila ju. Preplietla si s ním prsty a spolu išli cez ihrisko preč z dažďa.

Bolo pol desiatej a vonku sa hemžili všetci. Skákali z internátu do školy a naopak. Autá prichádzali aj odchádzali. Cez takú búrku sa nerozoznali nijaké postavy, takže nikto nerozoznal ani Emmu a Dávida. Len dvoch šialencov, ktorí idú pomaly cez dážď. Hlavne Emma, ktorá mala na sebe krátke šaty a žiaden dáždnik.

„To sú ale blbci,“ skonštatovala Megan, keď sedela na kamennej stene.

„Úplní,“ priznal Bobby a zasmial sa. Všetci štyria sedeli pri vchode na schodoch a smiali sa.

„Nie je to Emma?“ ozvala sa Kim a zažmúrene sa na nich pozerala. V tom vytreštila oči a prikývla. „Aj Dávid!“

„Môj Bože,“ povedala Megan a všetci sa postavili a sledovali ich, ako Emma nasadá do auta a Dávid pri nej s úsmevom stojí.

„Pobozkaj ju, ty magor,“ povedal šeptom Bobby a všetci ich sledovali. Čakali, že sa niečo udeje, no nič sa nedialo. Emma a Dávid sa len zhovárali pri dverách jej auta a usmievali sa. Emma bola červená ako obvykle v jeho prítomnosti a Dávid sa snažil udržať čo najviac na uzde.

„Nevideli ste Emmu?“ otvorila dvere Maggie a pozrela na Smithieho a ostatných. Ani na ňu nepozreli, len ukázali na parkovisko. Maggie hneď pozrela a pri pohľade na nich dvoch, skoro omdlela. Zrazu jej Dávid otvoril dvere a Emma nastúpila. Zakývala mu cez okno a upaľovala preč. Potom si Dávid vzdychol a išiel ku kamarátom, ktorí na neho spýtavo pozreli.

„Kam išla?“ spýtala sa ho pokojne Maggie.

„Za Tomom,“ povedal s povzdychom a tým si vyslúžil jedno veľké:

„Čo?“ skričali Smithie, Bobby, Megan a Kim naraz. Maggie sa len usmievala. Dávid bezmocne prikývol a pozrel sa na cestu, ktorou Emma odchádzala.

„Prečo si ju pustil?“ hneval sa Bobby.

„A čo som jej mal povedať?“ pozrel na neho. „Vieš Emma, ten chlap ťa zmlátil, takže by si s ním nemala byť? Si normálny?“

„Ja by som jej to tak povedal. Aspoň by bola v bezpečí,“ bránil sa.

„Ale ona je v bezpečí aj s ním,“ povedala Maggie a nevenovala im ani pohľad. „Nechajte ju, nech si vyberie kamarátov sama. Keď ste vy na nič,“ žmurkla na nich a odpochodovala znova preč. Megan sa postavila a už chcela ísť za ňou, no Bobby ju chytil okolo pása a zastavil ju.

„Ja ju zabijem! Čo si o sebe tá krava myslí? Vykopnem ju späť do D.C!“ kričala a stále za ňou chcela ísť.

„Kde je to tvoje, že je úžasná a skvelá?“ zasmiala sa Kim a vyslúžila si Meganin zachmúrený pohľad. Smithie sa pozrel na Dávida a pristúpil k nemu.

„Čo sa to deje? Čo je s Maggie?“ spýtal sa ho, no Dávid mu nevenoval ani pohľad. Stále sledoval cestu, ktorou Emma odchádzala.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování