Stratená láska - 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Vyhlásená vojna.

24.01.2014 (19:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 245×

13. kapitola

„Aby som tomu správne pochopila,“ prechádzala sa Maggie po izbe a Emma len sedela na posteli. „Ty chceš cez otca a Dala, nájsť Tomovi otca?“

„Áno,“ odpovedala Emma.

„A prečo?“ stále sa prechádzala s rukami založenými na hrudi.

„Ani neviem. Chcem mu pomôcť ho nájsť. On ich totiž opustil,“ vysvetlila.

„Dobre, ale čo s tým máš ty? Prečo mu chceš pomôcť?“

„Lebo mi na ňom záleží. Už je to jedenásť rokov, čo ich opustil. A Tom ho chce nájsť,“ vysvetlila jej a postavila sa. „Pomohla by si mi? Povedali by sme, že to je známy našej kamošky, alebo kohokoľvek,“ požiadala a Maggie sa zamračila.

„Myslíš to vážne? Čo keď ho nechce vidieť a keď ho uvidí, tak zuteká?“

„Zajtra za mnou určite príde. Povedala som mu, aby sa porozprával s Eddiem. Ten mu to určite povie,“ povedala a Maggie si sadla.

„Dobre, mne je jedno, Em. Pomôžem ti, lebo to bude zábava,“ usmiala sa a Emma ju za to silno objala. Večer sa išli najesť, a potom si išli ľahnúť do postele. Emma však nespala. Stále pozerala do stropu a rozmýšľala nad tým čo sa deje. Niečo sa s ňou rozhodne deje, no teraz to už nemohla nechať len tak. Už sa to nedá.

Keď mala jedenásť, ten náhrdelník z krku dole nedala. Nikomu ho nedávala, ani neukazovala. Dokonca ani Maggie o ňom nevedela. Ten náhrdelník, so slovom Žiť! jej dodalo odvahy, aby sa netrápila tak veľmi. Vždy keď sa na to slovo pozrela, vždy bola veselá, aj keď len vo vnútri a nie vonku. Nemohla ho stratiť, nemohla ho nikomu dať. Určite ho nemohla nikomu dať, no aj tak ho na krku nemá. V tej uličke, kde stála s Eddiem, už niekedy stála. Je si tým istá a už teraz nemôže ignorovať to, že je priveľa miest v tomto meste, ktoré sú jej povedomé. Musí nájsť odpovede na svoje otázky a to veľmi rýchlo.

Ráno sa obidve zobudili naraz. Emma má prvé dve hodiny výtvarnú, takže sa na ne veľmi tešila. Zaliezla do kúpeľne a umyla sa. Vonku je už teplejšie, no aj tak hrozí, že bude znova pršať. Vlasy si dala do veľkého vrkoča a namaľovala sa. Obliekla si fľakaté gate, ružové tričko a na to si dala koženú bundu. Usmiala sa na seba do zrkadla a vyšla von.

„Myslíš, že dnes bude všetko okej?“ spýtala sa jej Maggie počas cesty do školy.

„A prečo by nemalo byť?“ nechápala Emma a zamračila sa.

„Ja neviem. Zdá sa mi to,“ Maggie narážala hlavne na Dávida. Keď včera večer odišiel z izby bol smutný a to sa jej nepáčilo. Znáša jej stratu pamäti rozhodne horšie ako všetci ostatní a nevie čo bude ďalej robiť. Hlavne, keď na scénu prišiel práve Tom. Čakala to najhoršie a bála sa, že sa niečo pokazí. No z vlastných plánov, ju s Tomom len podporovala.

„Takže decká,“ povedala profesorka Greyová na hodine výtvarnej výchovy. „Dnes by sme mali kresliť postavy. Vyberte si hocikoho z triedy a nakreslite ho,“ vysvetlila a rozdala výkresy. Emma sa obzerala po triede a hľadala niekoho, koho by nakreslila. Rozhodla sa pre profesorku. Sedela pri okne a sem-tam sa pozrela aj von oknom. Maľovala celú hodinu a aj cez prestávku. Išlo jej to naozaj dobre, no keď už chcela skončiť, začula strašný krik. Pozrela sa von oknom a uvidela známe auto. Z toho auta vystúpil Dávid a hneď spadol na zem.

„Pani profesorka, mohla by som ísť na toaletu?“ spýtala sa a profesorka prikývla. Emma vybehla na chodbu a bežala po nej von. Otvorila vchodové dvere a pozrela sa pred seba. Videla Dávida ako kráča cez chodník na štadión. Chvíľu váhala, no potom sa vzchopila a bežala po ceste za ním. Stále bolo pod mrakom a hrozilo, že bude znova pršať. Bola jej zima, pretože si nevzala bundu. Kašľala však na to a bežala ďalej. Čakala, že bude na štadióne bežať po ihrisku, no on sa opieral o strom a išiel cez les. Nechápavo sa za ním pozerala a zostala stáť na chodníku. Keď jej však mizol z dohľadu, vybrala sa za ním.

Akého opilca napadne ísť do lesa? Asi len Dávida. Prechádzala za ním cez padnuté stromy, cez porast a zastavila sa až pri malej čistinke. Nemo sa pozerala pred seba a nechápala. Pred sebou mala čistinku, malú lúčku, na ktorej strede bol veľký kameň a pod ním jazierko. Nechápavo sa pozerala pred seba a uvedomila si, že Dávid sedí na tom kameni a pozerá sa do jazierka. Stisla pery a išla pomaly k nemu. Nepočul ju až do okamihu, keď ho nechytila za ruku. Prekvapene sa na ňu pozrel a chvíľu spracovával, že je tu s ním. Keď to však spracoval, zahanbene sklonil hlavu.

„Čo všetko si videla?“ spýtal sa so smiechom.

„Neviem čo máš na mysli,“ zamyslela sa. „To, že si spadol z auta, ako si sa tackal cez chodník alebo to ako som ťa tu uvidela,“ spýtala sa a on sa na ňu pozrel. Vyškierala sa a on sa s ňou začal smiať. Potom si sadla k nemu na kameň a rukami si objala nohy. „A prečo si vlastne pil?“ spýtala sa a on si vzdychol.

„Mal som chuť,“ odpovedal jej a stále na ňu nepozrel. Bolo mu zvláštne, že sa s ňou zhovára na ich mieste, keď je vlastne opitý a ona si ho vôbec nepamätá.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa smutne. Chytila ho za ruku a stisla mu ju. Hneď sa na ňu pozrel a zalesklo sa mu v očiach.

„Nič, všetko je v pohode,“ povedal a ruku jej tiež stisol. Usmial sa na ňu a objal ju okolo ramien. Emma si položila hlavu na jeho hruď a zasmiala sa.

„Ou,“ odtiahla sa a zamračila sa. „Smrdíš,“ začal sa strašne smiať a znova si ju pritiahol na hruď. Nevedel sám, prečo šiel včera večer piť. Asi preto, lebo Emma, jeho Emma všade vidí len Toma a nie jeho. Musí s tým niečo urobiť, pretože ak tomu nezabráni, tak sa zamiluje do Toma a nie do neho. To by asi neprežil.

„Počkaj,“ odtiahol ju od seba. „Ty si práve odišla kvôli mne z hodiny?“ spýtal sa zamračene a Emma sa začala smiať.

„Maľbu som mala aj tak hotovú a došlo mi, že ty potrebuješ spoločnosť viac než profesorka,“ usmiala sa. „Či sa mýlim?“

„Nie, nemýliš,“ usmial sa a pobozkal ju na líce. „Ale keďže som opitý a ty si tu so mnou, mohol by som nabrať konečne odvahu.“

„Odvahu? A na čo?“ zamračila sa.

„Pozvať ťa von,“ povedal a usmial sa. Emma bola v momente červená ako paprika. Otvorila ústa na šok a zasmiala sa s koktaním.

„Von?“ spýtala sa trasúco a Dávid len prikývol. Úplne zabudol na fakt, že je opitý a posadil sa lepšie, aby na ňu videl.

„No jasné. Išla by si so mnou?“ spýtal sa a hľadel jej do očí. Nemohol si pomôcť. Toľko sa mu páčili, že sa v momente celý roztopil. Mal nutkanie, pozrieť jej na pery, no všemožne sa bránil, aby sa tak nestalo. Keby to urobil, videla by to.

„No,“ povedala nervózne a zasmiala sa. „Veľmi rada,“ súhlasila a v Dávidovi vzplanula nádej. Usmial sa a prikývol.

„Super,“ potešil sa a Emma sa začala strašne smiať.

Na tejto známej čistinke boli ešte chvíľu, no potom sa vrátili späť do školy. Dávid samozrejme na internát, pretože dosť smrdel a musel zo seba dostať alkohol. Takže si šiel dať sprchu. Emma hneď cez prestávku našla Maggie a nadšene jej povedala, že ju Dávid pozval na rande. Nemohla tomu uveriť, no potešila sa však s ňou. Dúfala však, že sa mu nepodarí niečo pokaziť, pretože inak ho znesie zo sveta.

Zvyšok školy sa Emme striedali emócie. Raz bola šťastná, že ju pozval Dávid von, no inokedy nešťastná, pretože nevedela či Tom príde. Povedala mu, aby sa porozprával s Eddiem a je si istá, že sa tak stalo. Ak dnes po škole za ňou príde, znamená to, že súhlasí s jej návrhom a budú znova kamaráti. Ak však nepríde, obetuje snahu nájsť jeho otca, len aby jej neublížil. Celý čas sa modlila, aby to bola prvá možnosť a nie druhá. Niečo vo vnútri jej však našepkávalo, že to bude práve tá druhá možnosť.

„A vieš čo si zoberieš na seba? Myslím, že by si mala byť veľmi pekná,“ hovorila jej cestou Maggie, keď šli zo školy aj s ostatnými.

„Ja neviem, môžeš mi vybrať čo len budeš chcieť,“ povedala jej Emma bez nálady.

„Super a čo ti je? Mala by si sa tešiť, že s ním pôjdeš von,“ povedala nechápavo, no v tom sa Emma zastavila. S nadšením sa pozerala na parkovisko a usmievala sa. Maggie sa pozrela tiež a s úsmevom si vzdychla.

„On prišiel,“ povedala jej Emma nadšene a Maggie prikývla. Pokynula, aby šla za ním a Emma tak urobila. Rozbehla sa naprieč chodníkom a aj cez parkovisko. Tom sa zasmial, keď ju uvidel a roztvoril náruč, do ktorej mu Emma s nadšením vkĺzla. Všetci študenti ich videli a veľmi nechápali. Maggie sa len usmievala a šla na internát. Bude musieť Dávidovi ešte veľa vysvetľovať.

„Prišiel si,“ povedala Emma, keď sa od Toma odtiahla.

„Ja viem, no musel som,“ povedal a pohladil ju po líci. „Kým o tom začneme hovoriť, chcem, aby si si nemyslela nepravý dôvod, prečo som tu.“

„Ale ja viem dôvod. Chceš nájsť otca,“ usmiala sa, no Tom len pokrútil hlavou.

„Mám ťa rád, Em,“ povedal nežne a oboma rukami ju chytil za tvár. „A len to je dôvod, prečo s tebou chcem byť. Žiaden iný,“ povedal a Emma na neho žiarivo pozerala. Nemohla uveriť tomu, že to vyslovil. Že jej to povedal. Usmiala sa a prikývla.

„Tak dobre, ale ak chceš, otca ti môžem nájsť aj tak.“

„A ty to tak chceš?“ spýtal sa a zložil ruky.

„Áno,“ prikývla a usmiala sa. „Môže to byť naozaj zábava. To hľadanie,“ povedala a Tom sa zasmial.

„Možno máš pravdu, no ako chceš. Ja ťa nútiť nebudem,“ usmial sa a pritiahol si ju znova silno na hruď. Keď otvoril oči, pozrel sa za ňu a uvidel Dávida ako sa na nich pozerá. Vzdychol si.

„Musím už ísť,“ povedal a odtiahol sa od Emmi. „Chcel som ti to len povedať. Uvidíme sa neskôr, platí?“ usmial sa a pohladil ju po líci.

„Dobre,“ prikývla a on ju na rozlúčku pobozkal na líce. Počkala až kým odišiel a až potom začala nadšene skákať na mieste. Hneď sa zvrtla a bežala na internát. Dávid tam len tak stál a pozoroval ju. Nechápal však Tomovu reakciu. Uvidel ho a hneď odišiel. Prečo to urobil? Prečo by to robil? Inokedy, ten Tom, ktorého poznal, by ju nepustil a už by rozhodne neodchádzal. O čo tu ide?

Stál na mieste dosť dlho na to, aby si ho všimla určitá osoba. Simone sa usmiala a kráčala k nemu. Postavila sa vedľa neho a chytila ho za ruku. Hneď sa pozrel na vinníka a keď uvidel, že je to ona, okamžite jej ruku striasol.

„Čo chceš?“ povedal hnusne a ona sa len usmiala.

„Chýbal si mi minulý týždeň. Nevedela som sa ti dovolať, kde si bol?“ spýtala sa ho milo a stále sa na neho lepila. On ju však zakaždým odťahoval.

„Daj mi pokoj, Simone. My dvaja si nemáme prečo volať, ani sa rozprávať,“ povedal a už sa dal na odchod. Simone sa mu však postavila do cesty.

„O čom to hovoríš?“ nasadila smutnú tváričku a aj v očiach sa jej lesklo. „Nič som ti nespravila. Prečo si na mňa taký zlý?“

„Prečo? Pretože ťa neznášam, asi preto,“ odvrkol hnusne a bez ľútosti. Simone smrkla.

„Prišla som sem kvôli tebe, Dávid. Mohol by si sa mi aspoň trošku venovať?“

„Nie, nemohol,“ skričal a odsotil ju od seba. „Mám dosť práce s tým, aby som Emme pripomenul, kto som! Ale to by si mala vedieť, keď stratila pamäť kvôli tebe!“

„Emma stratila pamäť? Kedy preboha? Je v poriadku?“ spýtala sa so záujmom, no to len spôsobovalo Dávidovi viac hnevu.

„Je mi z teba zle,“ povedal a Simone zamrzol úsmev na tvári. „Nemôžem sa na teba už naďalej pozerať. Úplne si sa mi znechutila,“ povedal s odporom a nasadil aj taký vážny pohľad. „Nemôžem uveriť tomu, že po tom čo si urobila, si robíš u mňa nádeje,“ povedal a Simone mlčala.

„A čo som podľa teba mala robiť!“ skričala zlostne po chvíli a Dávid sa vystrel. „Nechať ju, aby mi ťa vzala? Prepáč zlato, ale ja si chránim čo je moje!“

„Ja nie som tvoj, Simone!“ skričal na ňu tiež. „Možno som bol pred rokom a pol, ale to je minulosť! Užili sme si, bolo nám spolu dobre, ale to je všetko!“ povedal úprimne, no tým vrážal dýku Simone priamo do srdca. „Všetko čo bolo, bolo! A ja to už nechcem späť. Keby som mohol v živote niečo vrátiť, bola by si to ty! Teraz by som nemal toľko problémov!“ povedal a obišiel ju. Meter za ňou sa však obrátil. „A ak máš aspoň trošku hrdosti, dáš mne a Emme už navždy pokoj!“ povedal a až potom odišiel. Simone tam nechal len tak stáť. Zaťala ruky do pästí a nahnevane sa otočila.

„Chceš to takto? Fajn! Bude po tvojom,“ povedala si po svojom a tým mu vyhlásila vojnu.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování