OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená láska - 15. kapitola

07.02.2014 (11:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 284×

15. kapitola

Celú cestu sa len smiali a vykrikovali nezmyselné slová, podľa hudby. Emma zapla rádio na plné pecky a zdvihla ruky do vzduchu, aby mohla lietať tade, kade Dávidove auto išlo. Smial sa na nej veľmi a ona sa červenala, pri každom jeho pohľade. Sú vonku už hodinu a nerobia nič iné, len sa prevážajú kade môžu. Po diaľnici išli ako blázni, no nikomu to nevadilo.

„To je paráda,“ smiala sa Emma, keď sa zastavili na benzínke, aby sa mohli napiť a aj trochu nadýchať.

„Vedel som, že sa ti to bude páčiť,“ povedal a napil sa z koly, ktorú mu podala.

„Kam ešte pôjdeme?“ spýtala sa nadšene a Dávid sa oprel bokom o auto vedľa nej.

„Kam by si chcela? Máme voľno len do desiatej, potom sa už musíme vrátiť,“ povedal a Emma veľmi osmutnela.

„Prečo?!“ nariekala.

„Príkaz šéfa,“ zasmial sa a hodil fľašu koly do auta. „Tak? Prejdeme sa ešte?“ usmial sa a podržal jej dvere. Zahryzla si do pery a nasadla dnu. Znova sa prevážali kade-tade a pritom sa smiali. Zrazu Dávidovi prišla smska a on si ju prečítal.

„Ale čo. Maggie chystá párty v piatok po zápase u vás doma,“ povedal a Emma na neho vytreštila oči. Hneď mu vzala mobil a čítala smsku.

„U nás doma?“ nechápala, no po prečítaní už áno. „Aha, chápem.“

„Čo je?“ spýtal sa, keď sa smiala.

„V piatok mám narodky. Nenapadlo ma urobiť párty,“ smiala sa a Dávid na ňu vytreštil oči. Z toho zmätku na jej narodky úplne zabudol. Preto sa na neho nemôže hnevať. Pretože on vlastne nevie, kedy narodky má.

„Ty máš v piatok narodky? To je úžasné,“ zasmial sa. „Som pozvaný?“ spýtal sa a Emma po ňom skepticky zazrela.

„Tak keď si dostal smsku, asi hej,“ povedala a Dávid sa zasmial.

„Bude mi cťou, osláviť dve veci naraz,“ usmial sa a Emma sa posadila na bok, aby na neho videla.

„Ako vieš, že vyhráte?“

„Ešte si ma hrať nevidela, čo?“ usmial sa a pozrel na ňu. „Keď ma v piatok uvidíš, budeš to vidieť. Ja aj Smithie sme zohratí tím. Budeš váľať oči, keď nás uvidíš v akcii!“ chvastal sa a Emma len prikyvovala.

„A ak nevyhráte?“ spýtala sa a on sa zasmial.

„Vyhráme,“ smial sa.

„Ale ak nie?“ protirečila a on sa na ňu pozrel. V tom však zastal na kraji diaľnice a pozrel na ňu.

„Tak sa stavme,“ povedal a tým Emmu dostatočne zaujal. „Ak vyhráme zápas, v tú noc ťa opijem,“ povedal a Emma nadvihla jedno obočie a zaškerila sa. „A ak prehráme, opiješ ty mňa. Platí?“ navrhol a vystrčil ruku. Bol si istý svojím víťazstvom, že sa musel staviť. Nechcel ju však vidieť opitú, chcel ju vidieť sa zabávať. Emma ho chvíľu premeriavala pohľadom, no vzápätí vystrčila ruku tiež a potriasla tou jeho.

„Platí,“ povedala a potriasli si rukami. Nepatrným a úplne bez vôle, sa zahľadeli do očí. Keby Dávid Maggie nesľúbil, že ju nepobozká, už teraz by sa na ňu vrhol a vášnivo ju pobozkal. Čo to s ním je? Veď je to len Emma, nemôže byť predsa až taký žhavý do bozku s ňou. Je pravda, že sa s ňou už dlho nebozkával, no prečo po tom tak veľmi túžil?

Skôr, ako sa stihlo stať niečo, čo sa nemalo, sa len usmial a znova naštartoval. Emma si však vzdychla. V tomto momente, práve teraz, chcela cítiť jeho pery na tých svojich. No riadila sa Maggiinou radou. Ak by sa teraz pobozkali, Dávidovi by šlo len o to jedno. Keď sa na to tak spätne pozerala, bola to pravda.

V starej škole si všímala Sarah, ako mala vždy iného chalana. Rozprávala sa na verejnosti o tom, že hneď na prvom rande sa spolu bozkávali, alebo spolu nebodaj skočili do postele. O týždeň na to hovorila o inom chalanovi. Vtedy si Emma nebola celkom istá, že to bolo kvôli tomu, že spolu hneď začali chodiť, bez toho, aby sa poznali, alebo v tom bol fakt, že je Sarah obyčajná sukničkárka, ktorá musí mať každého chalana na svete. Keď sa teraz pozerala na Dávida, ako sa smeje a ako s ňou hovorí, nemohla si pomôcť. Bol jej taký povedomý, no len teraz si to začínala uvedomovať. Je možné, že sa už oni dvaja poznali predtým, ako sa sem prisťahovala?

Až do pol desiatej sa prevážali po diaľnici ako šialenci a smiali sa. Keby okolo nich nešli autá ešte väčšou rýchlosťou, Emma by sa bála, že ich stopne polícia. No oproti iným autám, oni šli ako slimáci. Toto je najrušnejšia diaľnica v okolí a len tak ľahko sa tu polícia neobjaví. Už dávno by dotyčný bol preč. Dávid našiel priechod na druhú stranu a hneď sa začínali vracať späť.

„Čo by si si priala na narodky?“ spýtal sa jej Dávid. Nechcel to vedieť preto, aby jej vedel čo kúpiť. Vždy chcel vedieť, po čom najväčšmi túži.

„Vidieť vodopád,“ povedala zasnene a už bola vo svojom svete. „Už ako malá som sa chcela pozrieť do takého prostredia,“ povedala a s úsmevom sklonila hlavu. „Keď som mala osem, otec mi povedal, aby som si vybrala prostredie, kam by som chcela ísť. Rozmýšľala som nad horami, jazerami či lúkami, no zvíťazili u mňa vodopády. Chcela by som vidieť, ako prúd vody dopadá na samé dno a rozvíri tak hladinu. Ako sa tvoria malé bublinky, ktoré putujú na hladinu,“ hovorila so zatvorenými očami. Dávid sa pozeral pred seba a vnímal každé jej slovo. Musel sa tomu usmievať. „Chcela by som stáť pod tým vodopádom a nechať, nech ma voda pod ním roznesie kam chce. Chcela by som to, no nedostala som sa k tomu.“

„A prečo?“ zaujímal sa.

„Pretože môj otec potom stratil záujem a už sa so mnou o tom nebavil. Prvé dni som ho s tým zakaždým otravovala, no potom som zistila, že to nemá cenu, pretože ma nepočúval.“

„A prečo to robil?“ nechápal a zamračil sa.

„Netuším. Viem len, že sa zmenil a viac sa o to nezaujímal. No môj sen stále pretrváva,“ povedala a usmiala sa. Usmial sa tiež. Natiahol sa za jej rukou a preplietol si s ňou prsty.

„Ak budeš dobrá, možno by som ťa na taký menší výlet aj zobral,“ povedal a Emme sa rozžiarili oči.

„Ja som dobrá vždy,“ povedala nadšene a Dávid sa zasmial. Emma mu silno stisla ruku a s úsmevom odvrátila pohľad.

Netušil, ale vôbec netušil, že chce vidieť vodopády. Asi jej to nepovedal, aby si nemyslela, že je úplne nemožná. Keď to však počúval teraz, úplne to do nej zapadalo. Bohaté dievča, ktoré si môže dovoliť úplne čokoľvek, chce prostú vec. Keby bol on bohatý, kúpil by si toľko drahých vecí, že by mu z nich bolo až zle. Lenže teraz si vystačí aj s tým málom. Na rozdiel od nej, čo si môže dovoliť čo chce, chce vidieť vodopád. Musel sa tomu len zasmiať.

„Nepôjdeme sa niekam najesť?“ navrhol a už sa obzeral.

„A čo škola? Za chvíľu už bude desať,“ namietala a Dávid sa len zasmial.

„Aj tak to nebude nikto kontrolovať. Si hladná, či nie? Večeru sme prešvihli,“ povedal a žmurkol na ňu. Chvíľu váhala, no vzápätí ju prezradil škvŕkajúci žalúdok. Zahanbene sa zaň chytila a očervenela. Dávid sa smial ostošesť a vôbec to neskrýval. Emma sa naopak len červenala a preklínala svoj hladný žalúdok.

Zaparkovali auto pri diaľničnej reštaurácii a vošli dnu. Vonku bolo plno áut a aj vo vnútri bolo plno ľudí. Asi preto, pretože toto miesto slúži aj ako motel, keby si niekto chcel náhodou za tú cestu pospať. Prišli do malého bufetu, kde sedeli ľudia a prišli k pultu, kde si hneď začali vyberať jedlo. Emma si vzala parížsky šalát s troma rožkami a k tomu aj nejaký iný štipľavý šalát. Dávid si vzal gulášovú polievku a aj chlieb k tomu. Spokojní so svojím výberom si sadli k stolu a vychutnávali si jedlo.

„A že nie si hladná,“ zasmial sa na nej, keď priam hltala šalát.

„No a čo. Keď som už tu,“ povedala s plnou pusou a jedla ďalej. „A s kým vôbec hráte ten futbal?“

„Myslím, že s New Jersey. Tí sú slabí, takže to bude hračka,“ povedal a Emma na neho vytreštila oči.

„Slabí? Čože?“ povedala spanikárene a Dávid sa zasmial. Vedela, na čo naráža. „To si ma podfúkol! Ty si to vedel!“

„Nepýtala si sa,“ zasmial sa.

„To nie je fér! Chcem zrušiť dohodu!“ povedala napoly naštvane, napoly so smiechom. Dávid však len krútil hlavou.

„Dohoda je dohoda. Smola,“ brnkol jej po nose a jedol ďalej. Mala chuť, vziať ten guláš a prevrátiť mu ho na hlavu. To by však on vzal jej šalát a urobil by to isté. A keďže sú obaja hladní, túto chuť pochovala hlboko do svojich túžob.

„Ale vážne, hentí sú úžasní,“ ozvala sa po chvíli, keď to bufetu vošlo dievča, ktoré malo rôzne farby na vlasoch, pírsing na každom kúsku ucha, obočia a aj úst, farebné oblečenie a k tomu vybíjaný opasok.

„Ona?“ povedal Dávid a tiež si ju obzeral.

Bola taká stará ako sú aj oni a vôbec ju nezaujímali pohľady ostatných. Všetci po nej zazerali, no ona si z toho nič nerobila. Naopak sa usmievala a kupovala si šaláty, aby sa najedla. Emma sa na ňu pozerala a pozorovala ju pri tom. Aj keď mala na každom kúsku tváre pírsing, aj tak to bolo celkom pekné dievča. Keby to všetko na sebe nemala, každý chalan by o ňu zakopol. Videla aj jej priateľa, ktorý prišiel tesne za ňou. Bol rovnako oblečený, pírsingy mal tiež a na ňom už boli vidno aj tetovania. Na hlave mal zaujímavý účes v tvare kohúta. Keď si spolu sadli k stolu a spolu jedli, usmievali sa na seba a prebehli medzi nimi aj nežné dotyky, či sladké slová. Boli to normálni zaľúbenci, ako aj ostatní. Nevyzerali vôbec vulgárne, nepríjemne či hrozivo. Akoby sa teraz tak obliekli a dopichali aj ona a Dávid. Iný rozdiel v tom nie je.

Musela sa na nich usmiať. Všetci sa na nich pozerali s odporom, no ona v nich videla krásu. Okamžite siahla do kabelky a vytiahla pokrčený papier a k tomu ceruzku.

„Čo robíš?“ spýtal sa jej Dávid so záujmom, no to si už ona lepšie sadla a pozerala sa na obraz pred sebou.

Začala ich dvoch kresliť. Najprv kreslila jeho, pretože ho bolo vidno lepšie. Kreslila len okato, pretože pri sebe nemala výkresy ani farby. Kreslila len nákres, aby to doma vedela dokresliť. Všímala si každý detail a sama preciťovala jeho tvár. Na nakreslené oblečenie, si napísala aj začiatočné písmená farieb, aby mohla nakresliť presnú kópiu. Dievča nakresliť, jej však išlo ťažšie. Mala dievčenské oblečenie, čo nebol ten problém. Problémom boli jej vlasy. Boli tak zvláštne ostrihané, že mala chuť ísť k nej a prezrieť si ich zblízka. Nebolo to o tom, že by boli škaredé, no tak zaujímavo ostrihané, že to bolo nádherné.

Po desiatich minútach sa jej to konečne podarilo a mohla písať na kusy oblečenia aj písmená farieb. Nenakreslila však bufetové prostredie. To sa jej veľmi nepáčilo. Predstavila si za nimi budovu, na ktorej boli nakreslené samé grafity a obrazy. Nakreslila nad nich žiary a aj vychádzajúce slnko. Vedela úplne presne, ako to doma dokreslí.

„To je pekné,“ povedal Dávid a ona sa otočila. Ani si neuvedomila, že sedel tesne za ňou a po celý čas sledoval každý jej pohyb.

„Ďakujem,“ povedala a celá červená sa odtiahla. Nákres bol hotový. Poskladala papier a vložila si ho naspäť do kabelky. „Tak, už si dojedol?“

„Áno, môžeme ísť,“ povedal a postavili sa. Zaplatili a šli do auta. Dávid naštartoval a mohli vyraziť. Emma sledovala tmu, ktorá bola vonku a nevnímala nič. Vždy, keď uvidí niečo krásne, musí to nakresliť, no teraz nemohla. Nemala pri sebe pomôcky.

„Počuj,“ ozval sa Dávid a ona sa na neho pozrela. „Prečo si to kreslila?“

„Zaujalo ma to,“ povedala.

„A čo ťa na nich zaujímalo? Vyzerali hrozne,“ povedal a zasmial sa. Zasmiala sa tiež, no nie tak, akoby on čakal.

„Je pravda, že neboli úplne dokonalí, no niečo na nich bolo krásne,“ povedala a znova odvrátila pohľad.

„A čo také?“ zaujímal sa.

„Ich láska,“ povedala a on sa zarazil. „Aj keď vyzerali ako vyzerali, boli spolu šťastní a usmievali sa. Všetci po nich zazerali a určite to je tak aj vonku, pretože sú iní. No aj keď boli jasne iní, aj tak sa mali radi. Akoby sa spoznali práve takto. Jej sa páčil tento štýl a začala sa tak obliekať. Takisto aj on. Chodili po svete sami a všetci sa im len posmievali a robili si z nich srandu. Všetci len zazerali. Preto boli smutní a svetom kráčali so sklonenou hlavou. No zrazu zakopli a spoznali sa. Teraz chodia po svete spolu a viac sa pred svetom neskláňajú. Sú spolu, majú sa radi a už sa len usmievajú. Nechajú, nech si z nich všetci robia srandu a je im tak dobre, pretože sú spolu a sú šťastní. A to je najdôležitejšie. Aby boli šťastní. To čo im to šťastie berie, si nezaslúži ich pozornosť,“ hovorila to tak múdro, že Dávidovi spadla jedna jediná slza z oka. Rýchlo si ju však zotrel a usmial sa na Emmu, ktorá si stála za svojimi slovami.

Znova sa potvrdili jeho city. Presne vedel, prečo sa do nej zamiloval. Presne vedel, prečo ju tak miloval. Práve pre toto. Pre tieto jej slová a názory. Keby vedľa neho sedela Megan, smiala by sa na nich a ešte by do nich hodila aj nejaké jedlo, len aby ich strápnila. Keby pri ňom sedela Kim, tiež by sa smiala, no nezaujímala by sa o nich už vôbec. Keby tam boli Britney alebo Simone, povedali by o nich, že sú chyby prírody a vyhodili by ich. Keby tam boli chalani z tímu, alebo hocikto, koho pozná, len by sa im vysmiali a zazerali by. Pozerali by len na ich vyzývavé a úplne neladivé oblečenie, na ich účesy, ktoré mali všetky farby sveta a aj na ich pírsingy, ktoré majú aj tam, kde sa vôbec nehodia. Videli by len to, ako vyzerajú.

No cez to všetko, Emma dokázala vidieť do ich vnútra. Vedela presne odhadnúť, ako sa spoznali a ako teraz žijú. Šťastne, pretože sa pretĺkajú životom spoločne. Väčšina ľudí, sa takýchto deciek bojí, pretože si myslia, že keď sú tak divne oblečení, tak sú agresívni alebo nebodaj nebezpeční. Nikto však nevidí do ich vnútra a nepozná ich. Všetci si všimnú len to, ako vyzerajú. Všetci si všimnú len čmáranice na ich telách a aj oblečení. Nikto si však nevšimne, že tie tetovania majú aj svoj význam. Nikto si ich vnútro nevšimne na prvý pohľad. Nikto, okrem Emmy, ktorá do nich videla v momente, ako vošli. Nevidela dvoch čudákov ako všetci ostatní. Ona videla dvoch ľudí, ktorí sú zamilovaní a šťastní.

„Keď prídeš domov, nakreslíš ich na výkres?“ spýtal sa jej a ona sa usmiala.

„Jasné, že áno. Zvyčajne sa mi však stáva, že na to cez noc zabudnem,“ zahryzla si pery.

„Nemusíš sa báť,“ povedal a ona na neho pozrela. „Som si istý, že na tento obraz nikdy nezabudneš,“ povedal, no nepozrel na ňu, pretože si dával pozor na cestu. Emma na neho chvíľu pozerala, a potom sa sama pre seba usmiala.

Už vyšli z diaľnice a zabočili do mesta. Už bolo okolo jedenástej, no nikam sa nenáhlili, pretože išli už aj tak neskoro. Emma sa už nakláňala cez predné okno, pretože už videla špic internátu. No keď to najmenej čakala, ozvali sa brzdy a vzápätí do zadnej strany ich auta niekto vrazil.

Dávid stratil kontrolu nad autom a ono sa prevrátilo na bok a začalo sa kotúľať po ceste. Okoloidúce autá sa zastavili a nechali, nech sa to dotyčné auto dokotúľa a hneď vybehli von.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená láska - 15. kapitola: