OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená láska - 2. kapitola

24.11.2013 (12:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 491×

2. kapitola

Prechádzala sa po telocvični a sledovala vrchol. Vedela, že má ísť do riaditeľne, no nevedela kde to je. Rozhodla sa teda, že tu počká na niekoho, kto by jej vedel riaditeľa ukázať. Než stihla nad tým viac pouvažovať, ozval sa strašný krik a smiech. Otočila sa práve v momente, keď zo šatní vybehli študenti a smiali sa. Hneď sa postavila medzi sedačky na tribúne a striasla sa.

Všetci to boli chalani a ako rátala, bolo ich dvanásť. Objala sa rukami a sadla si na jednu zo stoličiek. Chalani si ju sprvu nevšimli, no keď sa začali rozcvičovať, okamžite ju spozorovali. Dávid sa hneď pozrel na Smithieho a ten sa na neho súcitne usmial. Do telocvične vošiel aj tréner a zapískal.

„Takže, zápas sa blíži a my sa naň musíme pripraviť. Neprijímam žiadne námietky ani flákanie. Tak ide sa na to!“ zakričal a všetci začali cvičiť. Emma sa na nich pozerala len očkom a bola celá červená. Všetci sa na ňu totiž pozerali a usmievali sa. Lichotilo jej to, no aj tak sa cítila divne. Zrazu sa na ňu pozrel tréner a prstom ju k sebe volal. Vzdychla si a kráčala k nemu. Nevinne sa na neho pozrela a on založil ruky na hrudi a so zdvihnutou bradou na ňu pozrel.

„Môžem vám slečna nejako pomôcť? Máte tu hodinu?“ spýtal sa a Emma začala koktať.

„No viete,“ odmlčala sa. „Ja som tu nová a mám ísť do riaditeľne, no netuším kde to je,“ povedala a tréner prikývol. Pozrel sa na chalanov a zvolal.

„Kto ukáže tuto slečne riaditeľňu?“ ozval sa a všetci prestali cvičiť. Pozreli sa na neho a potom na Emmu. Váhali.

„Ja sa o to postarám tréner,“ ozval sa dievčenský hlas a všetci sa obzreli. V telocvični stálo ďalšie dievča. Malo dlhšie kučeravé vlasy, štíhlu postavu a krásny úsmev na tvári. Emme sa rozžiarili oči a rozbehla sa objať to dievča. Vrhla sa jej do náručia a silno ju objímala.

„A vy ste kto slečna?“ spýtal sa jej tréner a ona sa od Emmi odtrhla a s úsmevom na trénera pozrela.

„Nová študentka,“ povedala s úsmevom.

„Čo?“ ozvala sa Emma, Smithie, Dávid a Bobby naraz. Na všetkých sa usmievala, no len Emma si vážila tie slová.

„No jasné. Čo si si myslela? Že len ty zdrhneš od Sarah?“ zasmiala sa. „Som Maggie Hopkinsová,“ usmiala sa na trénera. „Vopred vám hovorím, že neznášam telesnú,“ usmiala sa a znova pozrela na Emmu. „Tak poď, ideme sa zapísať do tejto super školy,“ povedala a preplietla si s ňou prsty. Už vykročili z telocvične, no pred východom sa Maggie obzrela a jej pohľad skončil na Smithiem, Dávidovi a Bobbym. Bol to vážny pohľad.

„Netušila som, že sem budeš chodiť aj ty,“ usmievala sa Emma celú cestu.

„Vieš, že ani ja? Myslím však, že tu bude poriadna zábava, nie?“ usmievala sa Maggie a ťahala ju do riaditeľne. Pred ňou ich privítala sekretárka a poslala ich dnu. Vnútri bolo plno ocenení, kníh a papierov.

„Dobré ráno, slečny. Prosím, posaďte sa,“ usmial sa na nich riaditeľ a obidve si sadli na stoličky, oproti nemu. Usmieval sa na nich a nedal na sebe nič poznať. „Mám tu vaše vysvedčenia, odporučenia a ...“

„O bože,“ zahlásila Maggie. „Vysvedčenia? Viete, ja som omnoho múdrejšia než sú tie známky,“ usmievala sa a hrýzla si do pery. Emma sa usmievala.

„To je mi jasné,“ usmial sa aj riaditeľ. „Nemusíte sa báť. Po pečlivo zhodnotenom zvážení som sa rozhodol vás sem obe prijať,“ usmial sa a Emma sa potešila.

„To myslíte vážne?“

„Samozrejme. Vy, slečna Andersonová sa zameriavate na maľovanie a tu slečna Hopkinsová zas na hru na hudobný nástroj. Myslím, že sa sem skvele hodíte,“ povedal a Emma sa nadšene pozrela na Maggie. Dal im všetky knihy, rozvrhy a aj kľúče od internátnej izby.

„Už sa toľko teším, že sa asi zbláznim,“ básnila Maggie, keď sa poberali aj s taškami na internát.

„Aj ja. Konečne mi začne nový život,“ povedala Emma a Maggie sa usmiala.

„Máme izbu číslo 125. To je na druhom poschodí. Ide sa,“ zasmiala sa a spolu išli. Na poschodí nikto nebol, lebo práve prebiehala škola.

Otvorili dvere do izby a tá bola samozrejme prázdna. Bola to malá miestnosť, ktorá im aj tak stačila. Vnútri boli dve postele, každá na jednej strane miestnosti. Medzi posteľami bol stolík s dvoma stoličkami a ku každej posteli boli aj dva nočné stolíky. V miestnosti boli štyri skrine, koberec a ďalšie dvere, ktoré viedli do kúpeľne, kde bol záchod, umývadlo so zrkadlom a jeden sprchovací kút. K tomu tam bolo až jedno okno nad stolom.

„Predstavovala som si to síce inak,“ povedala Maggie a hodila veci na posteľ. „Ale aj toto je celkom fajn,“ zamrmlala a dala ruky v bok.

„Mne sa to tu páči. Nie je to také prepychové ako mám doma,“ povedala Emma a sadla si na svoju posteľ.

„To máš pravdu. Tu nie je nič blýskajúce,“ usmiala sa na ňu Maggie a žmurkla. Emma sa zasmiala. Maggie na ňu chvíľu hľadela, a potom si k nej sadla.

„Tvoja mama mi povedala, že si bola v nemocnici. Si už v poriadku?“

„Jasné. Povedali mi, že som bola mimo dva týždne. Síce si nepamätám ako som sa tam dostala, no myslím, že pri sťahovaní som sa udrela.“

„Aha, no hlavne, že si v poriadku. Počuj, idem zavolať mame, že som sa už ubytovala. Počkáš tu?“ spýtala sa a Emma prikývla.

♥♥♥♥♥ 

Maggie kráčala po chodníku, ale predtým ako jej zmizol internát z dohľadu, sa naň obzrela. Emma v okne nebola, tak mohla spokojne ísť. Kráčala ďalej a zamierila si to malou uličkou, pomedzi stromy. Pridala do kroku a o niekoľko minút sa zjavila pri štadióne. Chvíľu sa obzerala, no potom si všimla päť postáv ako sedia na tribúne. Vzdychla si a kráčala k nim.

Kim hneď zdvihla hlavu, keď si ju všimla a všetkým to povedala. Pozreli sa na Maggie a počkali, kým sa zjaví pri nich. Neusmievala sa tak, ako predtým v telocvični.

„Ty si Maggie?“ ozvala sa Megan a Maggie na ňu pozrela.

„Áno som. Vy ste jej kamaráti?“ prikývli. „Ktorý je Dávid,“ spýtala sa a všetci sa na Dávida pozreli. Mal sklonenú hlavu a keď zacítil pohľady, zdvihol ju. Pozrel sa Maggie do očí a ona na neho vypleštila oči. Bol krásny. Vedela, že je pekný, no netušila, že až tak. „Jej mama mi povedala, čo urobila. Že nevie o tom, že stratila pamäť,“ začala a pozrela na každého. „Viem, že sa vám to nepáči, no musí to tak byť. Je to tak lepšie, aj keď sa vám to nezdá.“

„A ty si tu kvôli čomu? Máš na ňu dávať pozor, či čo,“ ozval sa hnusne Bobby a zazrel po nej. Pokrútil hlavou a sklonil ju s posmechom. Maggie chvíľu mlčala.

„Som tu, pretože som jediná, ktorá jej vie všetko pripomenúť bez toho, aby sa preriekla,“ povedala a všetci na ňu pozreli. Dokonca aj Dávid. „Uvažujte. Keby sa dozvie, že stratila pamäť, bola by zmätená a snažila by sa prísť na to, kde tá pamäť je. Keby jej mama povedala kto ste, vídala by vás všade a to by pre ňu bolo horšie. Som tu, pretože jej viem pripomenúť všetko, bez toho, aby som sa preriekla.“

„Odkiaľ vieš, že by sme sa preriekli my?“ spýtala sa Kim zúrivo a postavila sa. „Poznáme ju, vieme ako sa správať a kedy mlčať. Fakt si myslíš, že sme takí hlúpi, aby sme jej to hneď vykecali?“

„Áno, presne to si myslím,“ povedala Maggie bez váhania. Megan hneď zanadávala a postavila sa. Ani Smithie a Bobby sa nezdržali. Avšak len Dávid. Vzdychla si. „Pozrite sa, mňa nezaujíma čo si vy myslíte. Mňa zaujíma len ona. A ak bude pre ňu lepšie, aby o vás nevedela, tak to bude lepšie.“

„Čo to hovoríš?“ zjačal Bobby. „My ju poznáme! Chcela by si na nás spomenúť. Urobila by všetko preto, aby to vedela.“

„Urobila by to pre každého z nás,“ zasiahla už aj Kim.

„Nemôžeš rozhodovať za ňu, že je to tak pre ňu lepšie. Nemôžeš to vedieť,“ pridal sa aj Smithie. Maggie ich však nepočúvala a pozrela na Dávida. Videla a cítila z neho, že ho to vo vnútri bolí.

„Myslíte si, že ju poznáte, no to je to. Len si to myslíte,“ povedala a Dávid sa na ňu prekvapene pozrel. Pozrela mu do očí. „Myslíš, že ju naozaj poznáš? Že vieš ako reaguje v určitých situáciách? Vyvediem ťa z omylu,“ povedala a on sa nechápavo na ňu pozrel. „Nevidel si ju keď ju Sarah zosmiešňovala v škole, nevidel si ju keď ju obťažoval Bill, nevidel si ju, keď sa hádala s rodičmi. Nikdy si ju naživo nevidel, keď sa psychicky zrútila po ďalšom trapase v škole. Nevidel si jej slzy a zlomené srdce toľkokrát. Ja áno. Zakaždým som to bola ja, kto ju upokojoval a kto ju držal za ruku. Bola som to ja. Myslíš, že vieš o všetkých problémoch, ktoré sa jej stali? Môj zlatý, vieš možno štvrtinu z toho,“ usmiala sa a Dávid sa postavil.

„Čo to hovoríš? Prečo by mi to tajila?“ nechápal a ona sa súcitne usmiala.

„Lebo...“ odmlčala sa. „Lebo ťa mala rada viac ako čakala,“ povedala a videla mu v tvári šok. „Nechcela ti hovoriť čo sa jej v škole deje. Nechcela sa ti vkuse len sťažovať,“ povedala a Dávid si sadol a vzal tvár do dlaní. „Nechcela, aby si si o nej myslel, že je len slabé dievča. Myslel si si, že keď sa ti nesťažuje, tak je všetko, okej? Mýlil si sa. Nebolo nič okej,“ povedala a vzdychla si. Potom však pozrela na ostatných. „Ja viem, že je ťažké stratiť kamarátku, lásku, no musíte uznať, že ona si musí spomenúť sama. Neverila by vám ani slovo, pretože vás nepozná. Nechajte to na mňa, ja sa už o všetko postarám, ako som sa o všetko starala aj v D.C. Aj keď o tom nevedela, vždy som ju držala a stála pri nej. Dovoľte mi, aby som to bola práve ja, kto jej to povie. Možno na to nevyzerám, ale naozaj to viem len ja.“

„Prečo si tak veríš?“ spýtal sa Smithie.

„Prečo? Pretože o nej viem viac než vy všetci dohromady. Viem odkedy začala milovať Dávida, viem odkedy sa rozhodla zmeniť, viem odkedy sa rozhodla v situáciách. Viem o všetkom čo sa tu dialo. Viem o Britney, viem o Tomovi a viem aj o Simone. Ja viem proste všetko a práve preto, to budem práve ja. Vy ju nepoznáte, tak sa tvárte, že to tak aj je,“ povedala a už vykročila na odchod. Niekto ju však chytil za rameno, čo ju donútilo sa otočiť. Mala pred sebou Dávida.

„Prečo si myslíš, že ju nepoznám? Volali sme spolu toľkokrát,“ začal a ona sa usmiala.

„Ja to viem, Dávid. Vidím na tebe, že ju naozaj ľúbiš,“ vzdychla si. „Ja vám ju nechcem vziať. Nejde mi o to, aby si na vás nikdy nespomenula, ale úprimne mi povedz. Držal by si sa, aby si jej to nepovedal? Že stratila pamäť? Držali by ste všetci pusu, pred ňou?“

„Nie, nedržali,“ priznal po chvíli.

„Tak vidíš. Ja ju viem držať. Poznám ju a viem o čom hovorím,“ podišla k nemu a položila mu ruku na rameno. „Viem, že ju miluješ. Vidím to na tebe, a preto mi dovoľ, aby som jej to pripomenula ja. Naozaj viem čo robím,“ povedala úprimne a pozerala Dávidovi do očí. Váhal, no nakoniec prikývol a Maggie sa usmiala. Stisla mu rameno a odchádzala preč.

„Myslíte, že to dokáže?“ spýtala sa Kim.

„Mne sa zdá poriadne namyslená. Myslí si o sebe veľa, toto preto nedopadne dobre,“ povedala Megan.

„Podľa mňa má pravdu,“ povedal Dávid a všetci na neho pozreli. „Ona to naozaj dokáže. Cítim, že to fakt dokáže.“

„A ako? Ako to chce urobiť?“ spýtala sa Kim.

„Neviem, ale musíme jej veriť,“ povedal Dávid a sadol si vedľa Smithieho.

„Takže čo budeme robiť? Budeme okolo nej chodiť, akoby sme ju nepoznali?“ spýtal sa Bobby a pozrel konkrétne na Dávida.

„Áno,“ odpovedal a prikývol. Všetci sklonili hlavy a súhlasili.

Aj keď sa im to nepáčilo, Maggie mala pravdu. Ona s ňou trávila viac času, a preto vie ako jediná čo povedať a čo nie. Museli uznať, že keby sa Emma dozvedela, že stratila pamäť, bola by zmätená a nechcela by s nimi nič mať a to by bolo omnoho horšie, ako to, že si ich nepamätá. Rozhodli sa Maggie veriť aj keď sa im to celkom nepáči.

Maggie sa rozhodla, že Emme pomôže a to všetkými možnými spôsobmi. Keď jej včera volala mama a povedala jej o Emme, neváhala a hneď sa prihlásila na túto školu, aby s ňou mohla byť. Elena chce, aby si jej dcéra spomenula a práve preto Mark navrhol Maggie. Lebo ona jediná jej k tomu môže dopomôcť. Síce ešte netušila, ako sa jej to podarí, no určite to nevzdá tak skoro. Predsa len jej to dlží.

Maggie  

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená láska - 2. kapitola: