OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená láska - 4. kapitola

30.11.2013 (16:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 330×

4. kapitola

Tom išiel aj s Emmou do mesta a pustil nahlas hudbu. Emma si otvorila okno a vystrčila hlavu. Vzduch jej rozvieval vlasy na všetky strany a ona sa pritom poriadne smiala.

„Ohluchneš,“ smial sa na nej Tom a potiahol ju späť dovnútra.

„Ale no tak.“ Zosmutnela. „Veď je to zábava.“

„To áno, ale nechcem mať potom na svedomí tvoje uši.“ Žmurkol na ňu a ona sa nafučala. Zatvorila okno a založila ruky na hrudi.

„A kam ideme?“ spýtala sa a on sa usmial.

„To je prekvapenie,“ povedal tajnostkársky a ona sa usmiala. Sám nevedel, čo to s ním je, no má taký pocit, že sa s ňou musí zoznámiť z tej dobrej stránky, aj keď si už nemyslí, že ju ešte má. Chce sa s ňou spoznať a chce zabudnúť na všetko zlé, čo jej urobil. Nebol na to pyšný a zdalo sa mu, že toto je pre neho skvelá príležitosť.

Zabočil do uličky a šli smerom do parku. Emma nevedela, kam idú, no nechala sa prekvapiť. Nevedela ani hádať, pretože to tu nepoznala. Keď sa však pozerala na určité bary a miesta, zdalo sa jej to povedomé. Akoby na tých miestach už niekedy bola. Zamračila sa, no skôr než stihla viac nad tým uvažovať, tak Tom zastavil auto a vystúpil. Nechápavo sa na neho pozerala, aj keď jej otvoril dvere a vystúpila.

„Kde sme?“ spýtala sa ho a obzerala sa. Vyzeralo to ako staré detské ihrisko.

„Poď.“ Chytil ju za ruku a zatvoril za ňou dvere. Ťahal ju so sebou a usmieval sa. Ona sa naopak červenala a nemohla uveriť tomu, že ju drží cudzí chalan za ruku. Bolo jej na omdletie. „Sme tu,“ povedal a zastavil sa. Zastavila sa tiež a zdvihla hlavu.

Stála pod veľkým mlynským kolesom. Sánka jej padla až nadol a nechápala. Tom ju pustil a šiel otvoriť bránku. Otvoril ju a išiel do kabínky, kde kľúčom otvoril dvere a aj prístroje. Stlačil štart a celé mlynské koleso sa rozjasnilo farbami. Pozrel na Emmu a tá sledovala jeho, s úžasom v tvári. Vzal diaľkové ovládanie a išiel k nej.

„Tak? Čo na to hovoríš?“ spýtal sa a ona nenachádzala slová. Vzal ju teda za ruku a spoločne si sadli na jednu zo sedačiek. Upevnil istenie a na ovládači pustil prehliadku. Koleso sa pohlo a Emma sa silno chytila zábradlia a zasmiala sa. „Drž sa,“ povedal jej a jednu ruku položil za ňu na operadlo. Stúpali postupne hore a Emma sa triasla ešte viac. Ako sa pozerala pred seba, svet sa jej zdal príliš malý. Schytila pevnejšie zábradlie a triasla sa.

„To je výška,“ povedala trasúco a Tom sa zasmial. Išli vyššie a na samom vrchu stisol tlačidlo a zastavili sa. Schytila ho za ruku, keď sa kymácali dopredu, dozadu a až potom ho pustila, keď už boli v bezpečí.

„Sme hore,“ povedal Tom a ona sa obzerala.

„To je krása,“ povedala a sledovala mesto. Boli od neho ďalej ako čakala a ten výhľad bol prekrásny. Videla mrakodrapy ako sa ligocú na svetle, videla aj plno áut na diaľnici a aj malé mravce, čo boli ľudia. Zasmiala sa na nich a pozrela na Toma, ktorý sledoval celý čas ju. Keď na jej tvári videl nadšenie, nemohol sa jej vynadívať.

„Nevedel som ako inak ti mesto ukázať. Myslím, že sa mi to podarilo, nemyslíš?“ spýtal sa a Emma sa zasmiala.

„Myslím, že áno. Je to super. Ako ťa to napadlo? A kde si vzal kľúče?“ spýtala sa a on sa so smiechom pozrel dole.

„Znie to neuveriteľne, ale pracujem tu,“ priznal sa a nemohol uveriť tomu, že to povedal práve jej. „Cez týždeň každý večer. Neverila by si koľko ľudí sem chodí,“ zasmial sa. „Mám kľúče, tak som ťa sem vzal.“

„A ja ti za to ďakujem. Je to tu fakt super. Ten výhľad je skvelý, no tá výška ani nie,“ povedala a Tom sa zasmial.

„Neboj sa. Nespadneš, lebo ťa budem držať,“ povedal a Emma sa na neho úprimne usmiala. Bolelo ho to. Tak veľmi ho to bolelo, že tomu stále nerozumel. Ako mohol tomuto dievčaťu ubližovať? Ako jej mohol vraziť a následne sa ju pokúsil znásilniť? Nepozeral sa na ňu už s cieľom ju získať len pre seba. Pozeral sa na ňu tým pohľadom, že ju chce získať, no nie tak ako predtým. Keď sa dozvedel o tom, že stratila pamäť a nevie o tom, rozhodol sa, že ju hneď zbalí a bude mať pre seba. Keď sa však na ňu teraz pozeral, chce ju získať ako dievča, ktoré má rád. Nie ako frajerku do postele.

„Nad čím premýšľaš?“ spýtal sa jej a ona sa usmiala.

„Nad zmenou,“ priznala a zaklonila hlavu. „Keď som doteraz bývala v D.C, tak som sa bála zmeny. Poznal ma úplne každý, tak som sa neodvážila na zmenu. Keď som však tu, rozmýšľam ako sa zmeniť. Či byť drsnou, aby si ku mne nikto nedovoľoval, namyslenou, aby som mala meno, či zostať tichou a tým zraniteľnou. Neviem si vybrať a to ma zabíja. Mala by som si však vybrať čím skôr, aby som sa podľa toho mala chovať a aby ma tak ľudia začali vnímať,“ povedala zamyslene a Tom na ňu len zazeral. Je to naozaj to dievča, ktoré spoznal na jazere? To dievča, ktorému ubližoval? Desilo ho, alebo skôr prekvapilo, že toto je tá Emma, ktorú nepoznal.

„Chceš radu?“ povedal a ona prikývla. „Buď sama sebou.“ Usmial sa a ona otvorila ústa. „Buď tou ktorou si. Ak by si predstierala niečo čo nie si, klamala by si samú seba. A tým by si pochovala tú Emmu, ktorou aj si,“ povedal a sám nevedel, kde sa v ňom berú tieto slová. Nakazila ho úprimnosťou, no nevadilo mu to. Akoby sa vracal k svojmu starému, veľmi starému ja. Emma sa na neho pozerala, no nakoniec usmiala. Naklonila sa k nemu a pobozkala ho jemne na líce. Keď sa odtiahla, videla jeho šok.

„Ďakujem,“ povedala s úsmevom. „Máš pravdu. Mala by som byť tou, ktorou aj som,“ priznala a tleskla rukami. Tom sa len zasmial a ona sa k nemu pridala. Vytiahol z vrecka mikiny aj keksíky, ktoré hneď začali vyjedať. Z druhého vrecka vytiahol aj malú fľašku minerálky, z ktorej sa napili. Emma rozmýšľala čo ešte z tých vreciek vytiahne, no našťastie v nich už nič nemal.

„Povedz mi, máš okrem Diany aj iných súrodencov?“ spýtala sa ho s plnou pusou.

„Nie, ale chcel by som mať. No už je to jedno. Mal by som však s ňou niečo urobiť. Je to moja jediná rodina,“ povedal smutne.

„Jediná? Tak to ma mrzí,“ povedala Emma súcitne, no Tom sa začal smiať.

„Nie, tak som to nemyslel. Mám mamu šľapku a otec mi zmizol. Takže je to v podstate jediná rodina.“ Žmurkol na ňu a oprel sa o sedačku.

„Ako môžeš niečo také povedať o svojej mame?“ Zagánila po ňom.

„Lebo je to pravda.“

„Tom!“

„Čo je!“ zasmial sa. „Viem, že je to tak. Videl som ju.“

„A prečo to robí?“ spýtala sa bezhlavo a až potom si uvedomila, drzosť svojich slov.

„Asi kvôli otcovi,“ povedal a zamyslel sa. „Odišiel a mama sa zmenila.“

„Odišiel?“ spýtala sa on prikývol.

„Ja som mal vtedy desať a Diana deväť. Mama sa zmenila, a tým sme sa zmenili aj my. Aj ja a aj Diana. Už sme to neboli my a všetko to šlo dolu vodou,“ povedal smutne.

„A ako si sa zmenil ty?“ spýtala sa a on sa začal strašne smiať.

„Neviem, či je ten správny čas ti o mne hovoriť,“ povedal a ona sa na neho pozrela. „Raz ti to však poviem.“

„Prečo mi to nepovieš teraz,“ spýtala sa so záujmom.

„Lebo je dosť veľká šanca, že so mnou nebudeš chcieť nič mať. Ani sa so mnou stretávať. Takže si ťa radšej získam, aby ten šok nebol príliš drsný,“ žmurkol na ňu a ona sa zasmiala. Nakoniec však prikývla a súhlasila. „Ty si však hovorila, že ťa volali fiflena. Prečo by to robili?“ spýtal sa zamračene a ona sklonila s úsmevom hlavu.

„Pretože som bohatá,“ povedala a on na ňu zazrel.

„Bohatá,“ zopakoval.

„A dosť.“ Nadýchla sa. „Mala som kamarátku, ešte v detstve, volá sa Sarah. Obe sme boli bohaté, no ja viac. Nenávidela ma za to, že som mala lepšie veci než ona a pošpinila ma. Každému povedala, že som namyslená a peniaze sú to jediné, čo ma zaujíma. Vymyslela si to a všetci ma tak videli. Namiesto toho, aby ma spoznali sami, si ma vykreslili podľa jej slov. Bola som sama a nemala nikoho. Spoznala som však Maggie a s ňou som bola. Stále som však bola fiflena, ktorá má rada len peniaze,“ povedala smutne, no aj tak s úsmevom. Tom čakal, kedy spomenie Dávida a jej kamarátov, no spomenul si, že si ich nepamätá. Prvýkrát mu to prišlo ľúto.

„To si mala potom ťažké,“ povedal a ona si plesla po stehnách a usmiala sa.

„To áno, ale s tým je už koniec. Som na novej škole, získam si nových kamarátov a zabudnem na starý život. Teda dúfam.“ Usmiala som sa a on sa usmial tiež. Sedeli na sedačke dosť dlho na to, aby sa začalo stmievať. Emma zdvihla hlavu a videla, že už slnko zapadá.

„Do kedy tu môžeme byť? Neprichytí nás niekto?“ spýtala sa Toma a on pokrútil hlavou.

„Utorky to tu býva zavreté,“ povedal a ona sa na neho pozrela.

„Ty si to vedel?“ zamračila sa a on prevrátil očami. „Aha, áno, veď tu pracuješ,“ odpovedala si sama a on prikývol. Zrazu mu však zazvonil mobil a on zdvihol. Keď však videl kto mu volá, váhal.

„Ty to nezdvihneš?“ spýtala sa ho a on na ňu pozrel. Potom prikývol a zdvihol.

„Čo by si chcel? Nie, nepoviem. Na čo ti to bude? Ešte nie. No nie! Lebo sa mi nechce? Prestaň po mne kričať, jasné? Hovorím prestaň. Dobre, ako chceš!“ povedal a zložil.

„Kto to bol?“ spýtala sa ho Emma a rukou si podoprela bradu.

„Otravný kamarát,“ zasmial sa a Emma sa pozrela na mesto.

„Rozmýšľal si niekedy, že by si Diane zavolal?“ spýtala sa a tým Toma parádne prekvapila.

„Zavolať?“ zopakoval.

„No áno,“ pomykala plecami. „Možno by sa potešila a mal by si šancu si to u nej napraviť. O to ide, nie?“

„To áno, ale neviem, či by mi zdvihla.“

„Za pokus nič nedáš. Môžeš zavolať aj z môjho,“ povedala a podala mu mobil. Vzal ho a vyťukal číslo. Avšak číslo nevytočil. Nakoniec číslo zmazal a mobil jej vrátil.

„Ešte na to nie som pripravený. Keď však budem, tak to urobím,“ priznal a trochu sa triasol. Nikdy nepremýšľal nad tým, že by jej zavolal. Už je to rok čo sa spolu nerozprávajú a nikdy na to ani nemyslel. Vždy mal na práci dôležitejšie veci ako je ona. Aspoň si to tak myslel.

„Dobre, no potom sa mi ozvi. Chcela by som vidieť jej reakciu,“ povedala a usmiala sa.

„Jasné, budeš prvá za kým pôjdem,“ súhlasil a objal ju okolo ramien. Položila si hlavu na jeho hruď a on ich nohami trochu kolísal dopredu a dozadu. Ako na hojdačke. Zdalo sa mu až jednoduché ju objať. Len tak. Dovolila mu to, pretože v ňom nevidela nebezpečie. Videla v ňom len chalana, s ktorým sa vie pekne porozprávať. Keby začal takto, možno by z nich boli kamaráti. Doteraz tú možnosť zamietal, lebo ju chcel ako frajerku. Teraz však zatrhol tú možnosť s frajerkou a sústreďoval sa len na to, aby ju získal ako kamarátku. Možno by ho vedela považovať aj za brata, ktorého tak veľmi chce. Bude sa snažiť o to, aby si ju získal. Tým správnym spôsobom.

„Asi by sme už mali ísť, aby si nemala zle,“ ozval sa keď hodinky ukazovali pol ôsmej.

„No dobre,“ uznala a Tom stlačil gombík, ktorý ich hneď zaniesol na spodok. Pomohol Emme vystúpiť, a potom sa pobrali preč. Všetko zamkol aj vypol a spolu nasadli do auta.

Keď prechádzali po meste, bola už tma a všetko bolo osvetlené. Všetky mrakodrapy, obchody a bilboardy svietili všelijakými farbami a tým krásne celé mesto osvetľovali. Bolo to krásne a Emma sa nevedela toho vynadívať. Tom sa na nej len spokojne smial a bol rád za tento deň. Neveril by, že by sa s ňou dokázal niekedy normálne rozprávať. Teraz však zistil, že to je celkom možné.

„Uvidíme sa ešte niekedy? Či už radšej ani nie,“ spýtal sa Tom s úsmevom, keď sa opierali o kapotu jeho auta. Už desať minút stoja na parkovisku pri jej škole. Okolo chodia iní internátisti ako aj ona, no zatiaľ nikoho nepoznala.

„Samozrejme, že uvidíme. Bolo mi s tebou fakt super.“ Usmiala sa na neho a on sa usmial tiež.

„Tak som potom rád,“ povedal a Emma vytasila ruku.

„Daj mi mobil,“ požiadala a on jej ho podal. Hneď ho vzala do ruky a naťukala do neho svoje číslo. Uložila ho pod svojím menom a podala mu ho. Usmieval sa. „Keby si sa niekedy nudil,“ povedala a žmurkla na neho. Chcel ešte niečo povedať, no obaja začuli ako niekto vykrikuje Emmine meno. Pozreli sa smerom na uličku, cez ktorú sa ide na internát. Prechádzala tade Maggie a za chvostom mala aj Dávida, Smithieho, pár ľudí z tímu a aj Kim. Všetci sa pozerali na nich a približovali sa.

„Asi ťa zháňali,“ povedal Tom a pozeral na Dávida.

„Asi,“ uznala Emma a zahryzla si do pery. „Koľko sme to boli preč?“ spýtala sa a on sa pozrel na hodinky.

„Šesť hodín. Slušné,“ povedal a zasmial sa.

„To hej, no ale už pôjdem,“ povedala a odstúpila od auta. „Ďakujem za prehliadku mesta,“ usmiala sa a cúvala.

„Niet začo. Vieš za akým sprievodcom nabudúce ísť,“ povedal a tiež sa z auta postavil. Poslednýkrát sa na neho usmiala a potom sa obrátila na odchod. Videla Maggie ako k nej žiadostivo kráča, no musela sa otočiť.

„Na niečo som zabudla,“ zvolala a Tom sa otočil. Vrazila mu do hrude a silno ho objímala. Prekvapil sa, no následne ju tiež silno stisol a zasmial sa jej do ucha. Odtiahla sa už spokojne s úsmevom a on sa usmial tiež. Brnkol jej po nose a nasadol do auta. Počkala kým odíde a posledný krát mu zakývala. Potom sa obrátila a s úsmevom kráčala k Maggie, ktorá však mala strach v očiach. Vzdychla si a nechala, nech ju objatím skoro udusí.

„Kde si bola tak dlho? Vieš, ako som sa o teba bála?“ skričala po nej s ustarostenou tvárou. Emma si vzdychla a ešte raz ju silno objala.

„Som tu a som v pohode,“ upokojovala ju a usmievala sa. Dávid sa stále pozeral na miesto, kde pred chvíľou stál Tom. Nenávidel ho a nepáčilo sa mu to objatie na záver. Nevedel, čo má čakať. „A prečo ste tu vy všetci?“ spýtala sa Emma keď sa odtiahla od Maggie. Pozrela po každom z nich a potom spýtavo na Maggie. Všetci začali koktať a hľadali správne slová.

„Maggie nám povedala, že si zmizla. Dlho si sa nevracala a bála sa o teba. Ukecala nás, aby sme ťa išli hľadať,“ povedala nakoniec Kim a Emma na ňu pozrela. Potom sa pozrela na Maggie a začala sa smiať.

„Ty si sa o mňa bála? Veď sa mi nemalo s ním nič stať,“ usmiala sa.

„Takže si v poriadku?“ spýtal sa jej Smithie a ona sa usmiala.

„Viac než to,“ povedala a chytila žiadostivo Maggie za ramená. „Toľko ti toho musím povedať,“ povedala nadšene a už ju ťahala za ruku do izby. Za sebou nechala prekvapené pohľady ostatných.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa šokovane Colin.

„Dúfam, že sa do neho nebuchla,“ poznamenal Ryan a potom keď videl Dávidov pohľad, zdvihol ruky na obranu. „Prepáč.“

„Bude to naozaj zaujímavé,“ povedal Smithie a postavil sa pri Dávida. Všetci odišli, len oni traja tam zostali stáť.

„Zaujímalo by ma, čo má v pláne,“ povedal Dávid. „Nepáči sa mi to. Ani vonkoncom sa mi nepáči, že sa pri nej hrá na dobráka.“

„Ani mne, ale čo zmôžeme? Nesmieme jej povedať nič,“ povedal Smithie.

„A čo keby sme ju nechali?“ spýtala sa Kim a obaja sa na ňu hneď pozreli. „Dobre, možno nie, ale skúsiť by sme to mohli, nie?“

„Čo chceš skúšať?“ spýtal sa jej prekvapene a rozčúlene Dávid. „Mám ti vymenovať veci, čo jej spravil?“

„Nemusíš, no ako vidíš. Nič neskúšal. Bola šťastná, nejde nám náhodou práve o to?“ spýtala sa a pozrela sa na nich.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená láska - 4. kapitola: