Stratená láska - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Vyrovnajú sa kamaráti s Emminou stratenou pamäťou?

10.12.2013 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 342×

5. kapitola

Prešiel ďalší deň a Emma si stále nespomenula. Po tom, ako hovorila celú noc o výlete s Tomom, už Maggie nemala silu jej o ňom niečo hovoriť. Uznala, že by to bolo dobré, keby sa spolu spriatelili. Keď však budú mať spolu problémy, až potom to začne riešiť. Ako sa jej to však podarí, netušila.

„Myslím, že dnes by sme mali pokračovať v našej práci. Keďže tu máme dnes novú študentku, mali by sme na jej počesť pripraviť aj program,“ usmiala sa profesorka trochu nervózne. Riaditeľ im nakázal, aby ju brali ako celkom cudziu študentku. To sa mu však povie, keď ju vlastne všetci poznajú. „Máte dve hodiny na to, aby ste mi nakreslili jeden výkres, čohokoľvek,“ povedala a zamyslela sa.

To bola prvá vec, ktorú po nej chcela, keď tu bola hneď prvý deň. Rozhodla sa, že si to zopakujú. Všetci súhlasili a hneď vyleteli z dverí von. Emma si vzala tiež svoje veci a kráčala sama po prázdnej chodbe.

Hľadala niečo, čo by vedela kresliť, no nič ju zatiaľ nenapadlo. Namierila si to preto do telocvične, do ktorej vošla. Vnútri nikto nebol a nebola si ani istá, že tu nikto ani nebude. Položila si výkresy a pomôcky na sedačky a prechádzala sa po basketbalovom ihrisku s rukami za chrbtom. Pod košom bola lopta, ktorú hneď vzala do ruky a postavila sa pod kôš. Načiahla sa a loptu hodila. Padla do sieťky, tak s úsmevom hádzala ďalej. Hádzala si hodnú chvíľu, no potom sa jej lopta odkotúľala preč a ona sa za ňou s povzdychom pozerala. Už chcela ísť po ňu, no niekto ju chytil za ňu. Dávid vzal loptu do ruky a kráčal k nej. Boli v telocvični sami.

„Ďakujem,“ povedala Emma s úsmevom, keď jej podával loptu. Pozerala sa na neho a usmievala sa. Bol krásny. Nikdy predtým nevidela takého pekného chalana. Mal krásne zelené oči a dlhšie hnedé vlasy. Nepamätala si ho z nemocnice, ani z nikade, no vedela, že ho pozná. Nevedela však skade. „Máš tu hodinu?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím a s koktaním.

„Mal by som mať, len neviem kde všetci sú,“ povedal s úsmevom a prstom si loptu od nej vypýtal.

Podala mu ju a pri preberaní sa dotkli prstami. Dávid sa tváril akoby sa nič nestalo, no vo vnútri išiel kričať. Ona sa začervenala a neudržala sa na mieste. Ten dotyk jej bol odniekiaľ známy.

„Ty hráš basket?“ spýtala sa ho Emma, keď hodil už päť čistých košov.

„Nie, futbal,“ povedal a zasmial sa. „Prečo? Vyzerám ako basketbalista?“

„Jednoznačne ako športovec,“ zasmiala sa a založila si ruky na hrudi. „A futbal hráš dlho? Či len tu na škole.“

„Už od piatich,“ odpovedal a ďalej hádzal. „A ty? Ty si tu tiež kvôli športu?“

„Nie, kvôli maľovaniu,“ usmiala sa a on na ňu pozrel.

„Maľovanie? Tých tu nie je veľa. Si v tom dobrá?“ spýtal sa a ona sa zasmiala.

„To netuším. Ale kreslím rada,“ povedala.

„To čo vidíš?“ spýtal sa a ona na neho hneď pozrela. „Alebo postavy?“ zatiahol hneď, no ona na ňom už nechala oči.

„Áno, to čo vidím,“ povedala a usmiala sa. Usmial sa tiež a hodil jej loptu.

„Uvidíme, ako ti ide šport,“ povedal a odstúpil. Najprv váhala, no potom si vzala loptu a postavila sa pod kôš. Pozrela na Dávida a keď prikývol, so smiechom hodila loptu. Dotkla sa síce dreva, no do sieťky nepadla. Dávid sa zasmial.

„Nesmej sa,“ povedala a znova vystrelila. A znova vedľa. Dávid sa smial, ako jej to nejde a keď už to bolo na pukanie, vzal jej loptu a so smiechom sa za ňu postavil. Bol od nej ako vždy o hlavu vyšší.

„Ukážem ti to. Sem sa postav a takto daj ruky,“ povedal a ukázal jej.

Hruďou sa dotýkal jej chrbta, čo jej spôsobilo strašnú triašku. Zimomriavky mala po celom tele, aj keď sa dotkol jej rúk a nastavil ich do správneho uhlu. Položil svoje ruky na tie jej a načiahli sa dohora. Spolu sa zohli a loptu hodili. Spadla úplne do koša a potom skackala po podlahe. S úsmevom sa obrátila a pozrela mu do očí. Usmieval sa.

„Zvládla si to,“ povedal a usmial sa.

„To áno,“ povedala a v tom si uvedomila vzdialenosť medzi nimi.

Rozhodne to nebol meter, ani pol meter a dokonca ani tridsať centimetrov. Boli od seba takých pätnásť, takže Dávid mohol počuť jej silno tlčúce srdce. Pozerala mu do očí s pootvorenými ústami a nemohla sa ich nabažiť. Boli jej také povedomé, také známe. Nemáš dobrú kondičku.

Skôr ako sa stihla nad tým pozastaviť, niekto vbehol do telocvične a následne počuli pískanie trénerovej píšťalky. Hneď sa Emma od Dávida odtiahla a celá nesvoja kráčala k tribúne, kde si sadla na sedačku a začala kresliť. Dávid sa na ňu stále pozeral a srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Bol pri nej tak blízko, až sa mu nezdalo možné, že sa to niekedy stane. Bol tak blízko a nemohol nič urobiť. Mal z toho však dobrý pocit. Cítil sa, akoby sa zamiloval na prvý pohľad. Znova.

Emma sa krčila na sedačke a kreslila. Stále však gumovala a nič dobré ju nenapadlo. Keď sa však pozerala na basketbalové ihrisko, usmiala sa. Začala kresliť ihrisko a aj loptu, ktorá predtým bola pod košom. Tieňovala, no chalani jej pohľad kazili. Aj tak si však na tom dala záležať.

Ako tak kreslila, začula pohyb a aj krik. Do telocvične vstúpila Maggie a zamierila si to rovno k Emme. Sadla si k nej na sedačky a pozrela na ňu s úsmevom.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa jej Emma a ona sa len usmiala.

„Zdrhla som. Matika nie je môj obľúbený predmet, čo ty? Čo to kreslíš?“ spýtala sa a nahla sa nad ňu, aby lepšie videla. „To je pekné.“

„Ďakujem,“ povedala a dorobila posledné detaily. Potom odložila všetky pomôcky, podoprela si rukou bradu a pozerala na chalanov, ako cvičia.

„Vybrala si si super miesto na obdivovanie. Ktorý sa ti páči?“ spýtala sa jej Maggie a naklonila sa tiež. Emma chvíľu váhala, no potom odpovedala.

„Ten v tých čiernych kraťasoch a bielom tielku,“ povedala Emma a ukázala na Dávida, Maggie najprv nevedela, no potom to zistila. Usmiala sa.

„Páči sa ti?“

„Je na ňom niečo zvláštne,“ zamyslela sa.

„A čo?!“ vyzvedala ďalej Maggie.

„Ja neviem. Akoby som ho poznala, no nepoznám.“

„To máš pravdu, no môžeš spoznať,“ usmiala sa.

„Čo?“ začervenala sa. „To nie. Taký chalan ako on, by sa nikdy nebavil s babou ako som ja.“

„A prečo nie? Ste pekní, múdri a zábavní. Úplne by ste k sebe pasovali.“

„Ty ho poznáš?“ spýtala sa jej a Maggie sa k nej naklonila.

„Nie, ale zisťovala som. Je to kapitán futbalového tímu, má tu veľké meno, každý ho má rád a nemá babu. Čo keby si to skúsila?“

„Čo? Ja? Na to zabudni.“ Pokrútila hneď hlavou a odvrátila pohľad. Maggie sa však nevzdávala.

„A prečo nie? Veď je super.“

„To priznávam, ale nie. Nechcel by sa so mnou zoznámiť.“

„A skúsila si to? Tiež býva na internáte,“ povedala Maggie a Emma na ňu hneď pozrela.

„To vážne?“ spýtala sa a Maggie prikývla.

„Vedela som, že sa ti páči,“ usmiala sa a Emma do nej strčila. „No a čo? Môže to byť naozaj zábavné. Spoznáte sa a potom sa uvidí, ako to s vami bude pokračovať.“

„Nech ťa ani nenapadne nás dávať dohromady. Myslím to vážne!“ varovala ju Emma so zdvihnutou ceruzkou.

Maggie sa len zasmiala a pokrútila hlavou. Vedela však, čo je vo veci. Jej mame sľúbila, že jej pomôže vrátiť pamäť späť. Dokonca dostala aj pokyn, aby dala Emmu a Dávida znova dokopy. Toto je jedinečná šanca, ako by to mohla urobiť. Pozrela sa s úsmevom na Dávida, ktorý kývol hlavou čo znázorňovalo Čo je? Len sa usmiala a žmurkla na neho. Usmial sa tiež a prikývol.

„Mohli by sme ísť v piatok niekam von. Čo ty na to? Išli by sme niekam na diskotéku,“ navrhla Maggie, keď už išli pomaly do tried.

„Diskotéka a ja? To nie je dobrá kombinácia,“ zasmiala sa Emma.

„Na žiadnej si ešte nebola. Mohli by sme to skúsiť, čo myslíš?“ spýtala sa a zastala pri jej triede.

„No dobre, ale neviem či ma mama pustí,“ povedala Emma a oprela sa o zárubňu dverí.

„Ja ju spracujem. Hlavne, aby si chcela ísť. Platí, okej?“ povedala a už cúvala preč.

„Platí,“ zakričala za ňou Emma a s úsmevom šla späť do triedy.

Keď si sadla na svoje miesto, ľahla si na lavicu a pozerala na tabuľu. V očiach mala len Dávida. Bol taký pekný a úžasný, že na neho musela v jednom kuse myslieť. Stále však mala pocit, že tie jeho oči už niekde videla. Akoby ho poznala, no vlastne ho ani nepoznala. Čo sa to s ňou deje? Ešte nikdy nič podobné necítila, pokiaľ šlo o chalana. Dávid je niečím iný, ale čím?

♥♥♥♥♥

„Už zas išli spolu von,“ povedala Kim Smithiemu, keď spolu sedeli na lavičke pri internáte. Smithie ju objímal okolo ramien a druhou rukou sa hral s tou jej rukou.

„Videl som. Dávid zúril, tak som išiel radšej preč,“ povedal smutne. Kim si vzdychla a viac sa k nemu stisla.

„Vieš,“ začala. „Ja chápem jej mamu, že nechce, aby to vedela, no nebolo by to lepšie?“

„Ako to myslíš?“

„Ja neviem. Ja nič neviem,“ zatvorila oči. „Chýba mi. Chýbajú mi naše rozhovory neskoro v noci. Naše tance keď sme nevedeli spať a aj smiechy, keď sa nám niečo nedarilo.“

„Aj mne chýba. Nemám sa s kým blázniť. Je to ako stratiť malú sestru,“ priznal Smithie.

„Sestru? Bral si ju ako sestru?“

„Beriem ju ako sestru. Malú sestru, ktorá potrebuje ochranu. Musíme však dúfať a veriť Maggie. Vyzerá, že vie čo robí. Rozmýšľal som nad tým a uvedomil si, že je asi jediná, ktorá to dokáže,“ povedal a Kim sa posadila tak, aby na neho videla.

„Aj ja som nad tým rozmýšľala a musím ti povedať, že sa trochu bojím,“ priznala sa a Smithie sa zamračil.

„A čoho sa bojíš?“ spýtal sa nežne a s úsmevom.

„Že ma Maggie nahradí,“ povedala a v očiach sa jej zjavili slzy. „Boli kamarátky v D.C a teraz sa vrátila. Čo keď si spomenie a mňa už za kamarátku považovať nebude? Možno je Maggie lepšia a ona si to uvedomí tiež,“ hovorila a Smithie ju pozorne sledoval. Potom si vzdychol a chytil ju za tvár. Pozrela na neho.

„Sama dobre vieš, že to, čo si práve povedala je blbosť. Emma nie je taká, že by nahradila kamarátky. Možno je Maggie jej lepšia kamarátka, lebo ju poznala dlho. Vie však, že si tu aj ty. Nenahováraj si, že ťa opustí. Ona by ťa nikdy neopustila,“ usmial sa na ňu a pobozkal ju. Usmiala sa tiež a prikývla.

„A ako je na tom Dávid? Nechce sa s nikým rozprávať,“ povedala a Smithie si vzdychol.

„Je na tom zle. Ale ja sa mu ani nečudujem. Keby som bol na jeho mieste, tiež by som reagoval ako on. Je to ťažké, ale musí sa s tým vyrovnať. Počul som od neho, že mu Maggie povedala, že sa Emme páči.“

„To vážne?“ usmiala sa.

„Áno, keď bola v telocvični, tak sa s ňou bavila a vtedy jej to povedala. Maggie povedala, že je to najlepší spôsob, ako ich dať dokopy. Nie je to fajn? Podľa mňa ešte nič nie je stratené,“ usmial sa a aj Kim, no len letmo.

„Stále tu je Tom, ktorý to všetko môže pokaziť,“ povedala a Smithie si vzdychol.

„A ešte Simone, no tú som tento týždeň ešte nevidel. Bojím sa toho, keď sa tu zjaví. Potom už pôjde o veľa.“

„Najradšej by som ju zabila, že jej to urobila. Som si istá, že teraz niekde oslavuje a keď príde, začne sa hon na Dávida. Chudák, veľmi ho ľutujem.“

„Nemusíš. On vie čo robiť a verím mu. Nie je však príjemné, že frajerka si ho nepamätá a bývalá za ním vkuse chodí. Som veľmi zvedavý, ako sa to všetko vyvinie,“ povedal a privinul si Kim k sebe bližšie.

Strávili vonku plno času, no potom sa už pobrali do izieb. Smithie sa s Kim rozlúčil a potom išiel na ich poschodie. Chalani sa vonku smiali a hádzali kade tade veci. Zamieril si to do jeho izby a otvoril. Dávid sedel na posteli a rukami si podopieral bradu.

„Bol som preč dve hodiny a tvoja poloha sa nezmenila,“ povedal mu a Dávid si len vzdychol.

„Ako to šlo s Kim? Je v pohode?“ spýtal sa a utrel si tvár. Vyzeral ustarostene a mal kruhy pod očami. Dlho nespal.

„Ale je, len sa bojí, že ju Maggie nahradí.“

„To vie fakt povedať len ona,“ zasmial sa Dávid a Smithie si sadol oproti nemu na svoju posteľ.

„A ty čo, si v pohode?“ spýtal sa a Dávid pokrútil hlavou.

„Ani zďaleka. Nepáči sa mi, že je zas s Tomom vonku. Neviem čo od neho môžem čakať, no rozhodne to nebude nič dobré.“

„A nehovoril si s ním? Nepovedal ti čo má v pláne?“

„On by mi to nepovedal, ani keby pred ním kľačím. Trápi ma však, že ide práve na ňu. Na moju najslabšiu stránku. Má ju v hrsti a ja už len čakám na deň, keď si niečo za ňu vypýta,“ povedal a ľahol si na posteľ. „Bojím sa o ňu.“

„To všetci, ale musíme jej veriť. Rozprával si sa o tom s Maggie?“ prikývol.

„Povedala, že sa s ním cíti fajn. Že ju nosí na super miesta a je s ním sranda. Buď to predstiera, alebo si ona vymýšľa. Netuším.“

„Možno by sme to naozaj mali nechať na ňu.“

„Na Maggie? Nemyslím. Vôbec jej neverím. Nepoznám ju a keby sa jej zdalo, že je Emme bez nás lepšie, určite by zariadila, aby sa s nami nikdy neskamarátila.“

„Tiež si to myslím, ale nemôžeme proti nej nič povedať. Má omnoho vyššie slovo než my všetci dohromady.“

„Veď to. Mal by som sa porozprávať s jej mamou. Fakt sa mi nepáči, že je tu Maggie. Naozaj sa mi to nepáči,“ povedal zamračene.

Smithie si tiež ľahol a obaja sa pozerali do stropu. Ani jeden neveril Maggie a nemali jej ani prečo veriť. Maggie nemá za povinnosť povedať Emme, kto sú a pripomenúť jej ich. Ona má povinnosť len voči Emme. Ak sa bude chcieť s nimi zoznámiť, pomôže jej. Ak však nie, nemá jej prečo robiť proti vôli. Tak to je a tak to aj vždy bude.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování