OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená láska - 6. kapitola

19.12.2013 (10:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 850×

6. kapitola

Emma sedela na svojej posteli a čakala. Sledovala dvere a zakaždým si myslela, že sa už-už otvoria. No ani za ten svet sa otvoriť nechceli. Maggie je už pol hodinu v obývačke s jej mamou a snaží sa ju presvedčiť k tomu, aby sa mohli ísť dnes večer niekam zabaviť. Emma si od začiatku myslela, že je to zbytočné a ani teraz nebola ďaleko od pravdy. Zdola sa totiž ozýval krik a hluk. Ešte kvôli nej dostane aj zaracha a potom by bolo všetko na nič.

„Má byť doma a zotavovať sa. Nie sa flákať niekde po vonku,“ hovorila Elena Maggie, keď sa hádali.

„Ja viem, ale rozmýšľajte. Ako si na všetko spomenie, keď bude zatvorená vnútri? Musí ísť von, navštevovať tie miesta, na ktorých bola. Dovoľte mi to. Ja na ňu viem dávať pozor.“

„Viem Maggie, ale aj tak,“ povedala a založila ruky na hrudi. Chvíľu ju sledovala a pohľad jej zablúdil na fotku, ktorá bola na poličke. Boli na nej odfotení všetci traja, aj s Markom. Bola to krásna fotka a omnoho krajší deň. Vzdychla si. „Tak dobre, ale budeš s ňou stále. Jasné?“

„Samozrejme,“ usmiala sa Maggie.

„A ešte mi povedz,“ ozvala sa, keď už bola Maggie na ceste preč. Otočila sa. „Ako je na tom Dávid? Zvláda to?“

„Ani nie,“ priznala Maggie a pozrela na ňu. „Ani jeden to nezvláda. Chcú jej všetko povedať a ja už neviem, ako ich mám od nej odháňať.“

„A myslíš, že je to naozaj dobrý nápad? Aby s nimi vôbec nebola? Čo keď si spomenie na všetko, keď s nimi bude.“

„To nezaberie,“ pokrútila hlavou. „Ona si musí spomenúť sama. Nebojte sa, ja viem čo robím.“

„Mne je to jasné, ale oni ťa znenávidia. Dokedy im chceš klamať a predstierať, že je pre Emmu lepšie, aby ich nepoznala? Raz stratia nervy a všetko jej povedia.“

„Už teraz ma nenávidia, ale presne o to mi ide. Aby vo mne videli hrozbu a keď to budú najmenej čakať, Emma sa im vráti. Nebojte sa, ja mám plán,“ povedala a už išla preč.

Kráčala po schodoch a otvorila dvere do Emminej izby. Emmu našla ako netrpezlivo sedí na jej posteli a keď ju zbadala, okamžite sa postavila.

„Tak čo? Ako to šlo? Počula som len krik,“ vyletela hneď na ňu.

„Drž sa dievča, dnes si pod mojimi ochrannými krídlami,“ usmiala sa Maggie a žmurkla na ňu.

„Mama to dovolila?“ spýtala sa Emma nadšene a Maggie prikývla. „Jupí,“ potešila sa a silno ju objímala. „Počkaj a čo si vezmem na seba?“ spýtala sa zdesene a Maggie sa zasmiala.

Otvorila jej veľkú skriňu a začala z nej vyberať plno vecí. Vonku síce nebolo ešte najteplejšie, ale rozhodne jej teplo bude keď si poriadne zatancuje.

Hodila jej na posteľ čierne legíny, modrý top bez ramienok a k tomu modré topánky na opätku. Vzala jej aj nejaké šperky, a potom ju namaľovala. Ona si tiež vzala od nej oblečenie a podľa toho sa obliekla. Išli na diskotéku, takže sa podľa toho museli aj obliecť, aby zapadli a neboli nejaké namyslené pipky, ako zvyčajne na diskotékach baby bývajú.

Pozreli sa na seba v zrkadle a pochvalne zapískali. Emma mala rozpustené vlasy a trochu natočené, aby mala vlny. Maggie z nej urobila peknú slečnu a keby niekde vo vnútri nemilovala Dávida, určite by sa na ňu lepilo plno chalanov celú noc.

„Pripravená na super deň?“ spýtala sa jej Maggie, keď okolo ôsmej stáli pred jej autom.

„Tomu ver,“ usmiala sa Emma a nasadli.

Maggie šoférovala, takže vedela aj kam idú. Aj keď si to Emma nepriznala, bála sa ísť von. Ešte nikdy vonku nebola a nevie čo čakať. A to ešte nikdy nebola na diskotéke. Tancovať síce vedela, no nikdy ju nikto nevidel. Aspoň si to myslela. Dúfa však, že všetko dopadne dobre a ona sa vráti spokojne domov.

Maggie zaparkovala auto pri bare Spirit. Dávid jej poradil, aby šla práve do tohto, lebo to bol prvý bar, kde spolu boli ako pár. Dohodli sa, že tu tiež všetci budú, no len pod tou podmienkou, že ani jeden sa nebude na Emmu pozerať. Súhlasili a preto im Maggie dovolila ísť.

„Wow, toľko ľudí,“ povedala Emma, keď videla zástup. Jeden veľký vyhadzovač predával lístky a až po pätnástich minútach sa dostali dnu.

Vnútri bolo plno ľudí v ich veku a zabávali sa. Všade boli gaučíky na posedenie a aj bar, kde sa kupovalo pitie. Emma sa nadšene usmiala na Maggie a tá ju ťahala za ruku k baru.

„Dve mojitá,“ požiadala krikom cez hudbu a barman prikývol.

„Mojito? To som ešte nepila,“ povedala Emma a vyzliekla si bundu, ktorú si preložila cez stoličku.

„Je to super,“ priznala Maggie a obidve sa napili, keď im ich barman podal.

Emma sa zamračila a napila sa znova. Tá chuť jej bola známa, no vedela, že nikdy predtým mojito nepila. Asi sa jej to mýlilo s nejakým iným nápojom.

„Tak čo, páči sa ti tu?“ spýtala sa jej cez hluk Maggie a Emma prikývla.

„Áno, je to tu super. A čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa a Maggie sa hneď postavila.

Vzala ju za ruku a ťahala na parket. Ťahala ju až do samého stredu, kde sa začala zábava. Začali obidve tancovať a smiať sa. Už spolu raz tancovali, keď u nej Maggie v D.C raz prespala. Bola to veľká zábava, kde Maggie pochválila Emmu, že vie dobre tancovať. Aj teraz jej to išlo a zabávala sa. Vôbec sa nehanbila, keď sa okolo nej všetci zabávali a pozerali po nej. Užívala si to ako ešte nikdy predtým. Bola šťastná.

Niečo sa však dialo. Ako tak tancovala, v hlave sa jej mihali obrazy. Ako tu tancovala dávno predtým. Ako sa smiala a zabávala. Áno, určite tu už bola, no ako je to možné? Nedávala tomu veľkú váhu a nevšímala si to povedomé prostredie. Snažila sa len zabaviť, ako ešte nikdy predtým.

„Hneď som tu,“ povedala jej Maggie a Emma prikývla.

Pretŕčala sa pomedzi tancujúce telá a snažila sa stade čo najskôr dostať. Prišla k určitým gaučíkom, kde dala ruky v bok.

„Ale vážne, ako si vedel, že sme tu?“ pozrela Maggie vražedne na Dala a ten sa so svojimi kamarátmi zasmial.

„Ja viem všetko Maggie, ale to, že si tu aj ty, to som prepočul,“ usmial sa a Maggie sa zamračila.

„Nedovolím, aby si využil jej stratu pamäti, aby si sa k nej dostal. To nedovolím,“ povedala a Dale sa k nej postavil. Schytil ju za ruku a potiahol k sebe.

„Skús mi v tom zabrániť. Len to skús. Nie som jediný, ktorý túto situáciu využije,“ povedal a uškrnul sa. Maggie si ruku vytrhla a odstúpila o krok dozadu.

„Dokým som pri nej, ani sa k nej nepriblížiš,“ povedala výhražne a Dale sa znova zasmial.

„Vyzerá to tak, že ti zmizla,“ povedal a Maggie sa okamžite otočila. Emma bola preč.

„Do riti!“ zahrešila a rozbehla sa ju hľadať.

Predierala sa medzi dav tancujúcich ľudí a hľadala ju. Kričať ani neskúšala, lebo by ju cez tú hlasitú hudbu ani nepočula. Premohol ju strach.

♥♥♥♥♥

„Naozaj som nevedel, že tu budeš. Prisahám,“ smial sa Tom, keď sa spolu s Emmou opieral o svoje auto.

„Odniekiaľ si to musel vedieť,“ presviedčala ho Emma a Tom sa len smial.

„Nevedel a s kým tu si?“ spýtal sa a napil sa z fľaše.

„S Maggie. Ukecala moju mamu, aby som sem mohla ísť,“ usmiala sa a vzala do ruky vodku, ktorú Tom držal. „Môžem aj ja?“ spýtala sa a Tom prikývol. Dala si ju k perám a napila sa. Dala si jeden dúšok a potom sa rozkašľala. „Je to hnusné!“ povedala a Tom sa začal smiať.

„Nikto ti nekáže to piť,“ usmial sa a tiež sa napil. Sledovala ho ako to pije a keď sa na ňu pozrel, zamračila sa. „Neboj sa, je to moja prvá fľaša a rozhodne sa z nej neopijem,“ usmial sa, no ona si tak istá nebola.

„Polka je už preč, neodložíš to radšej? Prosím?“ Nasadila nevinnú tváričku a Tom sa zasmial. Zatvoril fľašku a dal ju na sedačku.

„Spokojná?“ usmial sa a Emma prikývla, spokojná z víťazstva.

„Tamtí chalani sa na teba pozerajú,“ povedala, keď sa už hodnú chvíľu pozerala ona na nich. Tom sa na nich tiež pozrel a vzdychol si.

„Viem,“ priznal a zahryzol si do pery. Sú to jeho mestskí nepriatelia a práve sa ocitol na území, kde je sám. Jeho kamaráti boli preč a prídu až za niekoľko minút, to tu však on už možno nebude.

„A prečo sa pozerajú tak zákerne?“ spýtala sa Emma ďalej a objala sa okolo ramien. Vycítila, že bude určite zle.

„Je dosť možné, že práve dnes zistíš, kto vlastne som,“ povedal a nespustil zrak z tých ľudí. „Asi by si mala ísť do auta,“ povedal a Emma sa na neho pozrela.

Videla aj prichádzajúce autá a videla aj, ako sa tí chalani oproti pohli k nim. Emma prikývla a zaliezla do auta. Tomovi kamaráti sa postavili k svojmu vodcovi a obe bandy sa postavili oproti sebe. Bolo ich sedem na ôsmich. Tom má o jedného chalana menej. Emma si otvorila okienko, aby lepšie počula.

„Ty tu nemáš čo robiť, Tom. Toto nie je tvoje územie,“ povedal jeden z bandy.

„A koho to je územie? Tvoje Crash?“ zasmial sa Tom.

„Možno, ale tvoje rozhodne nie. Vypadni aj s ostatnými a viac sa sem nevracaj,“ povedal Crash a pukol si prsty na rukách.

„Smola, my nikam nepôjdeme,“ povedal Tom a vystrel sa.

Nechcel odísť a rozhodne sa nenechal zastrašiť. Nepáčilo sa mu však, že je v nevýhode. Nie kvôli tomu, že je ich o jedného menej, ale kvôli tomu, že Emma sedí za ním v aute a rozhodne ju nechcel nijako ohroziť. To by bolo to posledné. Musel ich od nej dostať čo najďalej. Zvolil bitku.

Vrazil Crashovi do sánky a ten spadol na zem. Začala sa bitka na ulici. Chalani sa mlátili ako psi a nevadilo im ani to, že sú okolo ľudia. Emma sa vystrašene pozerala na Toma ako sa mláti s Crashom a nevedela, čo robiť. Či má ísť bežať po pomoc, alebo niečo urobiť.

Zajačala, keď uvidela, ako Crash sedí na Tomovi a vráža mu päste do hrude. Okamžite otvorila dvere auta a vystúpila. Zhrozene sa na nich pozerala a mala slzy na krajíčku. Uvidela pri vchode do baru aj Maggie a vedľa nej stál Dávid aj s ostatnými. Nevšimli si ju, no Emma si všimla ich. Okamžite tam chcela ísť a požiadať o pomoc, no cestu jej zatarasil Crash, ktorý sa dostal od Toma.

„Aké krásne dievča. Myslíš, že by ťa Tom vymenil?“ povedal a schytil ju za ruku. Emma zajačala, keď ju k sebe potiahol, no Tom bol rýchlejší.

„Pusti ju, ty smrad!“ skričal a hodil sa na neho.

Spadli na zem a znova sa mlátili. To si ju však Maggie s ostatnými všimla a rozbehli sa k nim. Aj okoloidúci sa pozastavili a urobili kruh okolo týchto bitkárov, aby videli výsledok. Pripadala si ako na boxe, kde všetci povzbudzujú, aby jeden druhého zmlátili. Nevedela čo robiť.

Dale sa tiež dopočul o bitke pri bare a hneď aj so svojimi kolegami vybehol von, skontrolovať situáciu. Zamrazilo ho, keď medzi bitkou uvidel Emmu. Neváhal ani sekundu a rozbehol sa k nej. Emma sa na neho pozrela, no on ju schytil okolo pása a ťahal preč.

„Nie, počkaj, Dale!“ kričala a vzpierala sa. „Pusti ma!“ kričala, keď už bola pri Maggie, ktorá ju silno chytila. Nepustila ju, ani keď ju Dale pustil a odpochodoval do bitky.

„Musíme vypadnúť,“ povedala Maggie a ťahala ju preč. Emma sa však ani nepomohla a stále sa chcela vrátiť.

„Pusti ma, Maggie! Tom potrebuje pomoc!“ kričala a vzpierala sa. Maggie sa nervózne pozrela na Dávida a ten nechápal jej slová.

„On sa vie o seba postarať!“ kričala Maggie a už aj s Kim ju ťahala preč.

„Nie, nevie!“ kričala a znehybnela, keď Crash udrel Toma tak, že ho zvalil na zem a ten sa nehýbal. „Pane Bože!“ zašepkala a vytrhla sa z rúk Kim a Maggie.

Rozbehla sa vpred, aj keď na ňu všetci volali. Spadla k Tomovi na kolená práve vo chvíli, keď sa ho Crash snažil udrieť. So slzami sa pozrela hore a uvidela šokovaného Crasha.

Znehybneli všetci a pozerali sa na Emmu, ktorá vlastným telom bránila Toma. Tom ju sledoval tiež a nerozumel. Ona sa postavila do rany, bez toho aby si to premyslela. Bránila ho, aj keď nemusela.

„Em,“ ozval sa chrapľavo a Emma sa na neho hneď pozrela. Mal krvavú tvár a doráňané ruky a telo. Posunula sa k nemu bližšie a pomohla mu sa posadiť.

„Si v pohode?“ spýtala sa ho opatrne a on prikývol.

„Emma! Choď od neho okamžite preč!“ zajačal Dale a Emma sa na neho pozrela.

„Nikam nepôjdem,“ povedala a podoprela Toma, aby sa mohol postaviť. „Musíš ísť do nemocnice,“ pošepkala mu a Tom zalapal po dychu. Asi mal zlomené rebro.

„Emma, kam ideš?“ prišla k nej Maggie a pozerala sa, ako dáva Toma do auta a zatvorila za ním dvere.

„Musí ísť do nemocnice,“ povedala jej a auto obišla. „Vy ste v pohode?“ pozrela na Tomových kamarátov a tí len nemo prikývli.

Prikývla aj ona a otvorila dvere na aute. Maggie jej však cestu zatarasila.

„Nemôžeš s ním nikam ísť! Je nebezpečný, čo si teraz nevidela?“ kričala po nej a Emma si vzdychla.

„Bránil ma, Maggie. Musím brániť aj ja jeho!“

„A prečo? Veď ho ani nepoznáš!“ povedala, no Emma jej ruku striasla a obišla ju.

„Už poznám a teraz uhni,“ povedala jej a nasadla.

Neváhala a naštartovala. Maggie jej uhla z cesty a nechala, nech autom prefičí okolo nich.

„Super a čo teraz?“ prišiel k nej Dávid a sledoval odchádzajúce auto. Maggie rozhodila rukami.

„To si dobre vyriešila Maggie,“ prišiel k nej Dale a zamračene na ňu hľadel. „Fakt super ju zoznámiť práve s tým, kto jej spôsobil toľko zlého!“

„Nestaraj sa do toho, čo robím, jasné?“ odvrkla a odstrčila ho, aby mohla prejsť. Všetko išlo podľa plánu a ona sa tomu musela usmiať.

Emma uháňala po ceste a vôbec nedbala na predpisy. Čo najrýchlejšie sa musela dostať do nemocnice.

„Em, nemusíš sa toľko náhliť. Ja prežijem aj keď tam prídeme o hodinu,“ zasmial sa Tom, no Emme do smiechu nebolo.

„Nechaj ma tak. Musím sa vyzúriť, takže buď ticho.“

„Vyzúriť?“ nechápal.

„Áno,“ zajačala trasúco. „Kto boli tí chalani? A prečo ste sa začali mlátiť?“

„To ti poviem, ale neskôr!“ povedal a vzdychol si.

„Nie, povedz mi to hneď. Čo to má znamenať?“

„Bojíš sa?“ spýtal sa a ani na ňu nepozrel.

„Áno,“ povedala rozhodne a on sklonil hlavu. „O teba!“ dodala a hneď na ňu pozrel. Po lícach sa jej ligotali slzy. „Strašne som sa bála, keď ste sa mlátili. Ešte nikdy som sa tak nebála, ako pred chvíľou,“ povedala cez slzy a Tom ju ohromene sledoval. Chrbtom ruky si slzy utrela a ďalej šoférovala.

V nemocnici si ho do parády vzala jedna sestrička. Uznala, že ma zlomené rebro a hneď sa mu venovala. Emma zatiaľ sedela v čakárni na stoličke a vytiahla vyzváňajúci mobil.

„Už si v nemocnici?“ spýtala sa jej pokojne Maggie.

„Áno, práve sme prišli,“ odpovedala jej.

„No dobre. My sme pred vchodom, aby sme ťa vzali.“

„Myslela som, že ma zoberie domov Tom.“

„Myslím, že by mal ísť sám. Aby si sa nedostala do problémov.“

„A s kým si?“ spýtala sa.

„Stretla som Dávida s kamarátmi, tak ma odviezli sem. Vieš, aký je zlatý? Pýtal sa na teba, či si v pohode,“ povedala potichu a Emma sa začervenala.

„Vážne? A čo si mu povedala?“

„Že žiješ, ale aj tak nám chcel robiť spoločnosť. Nie je to milé?“ smiala sa a Emma sa zasmiala tiež.

„Tak ma počkajte vonku. O chvíľu prídem,“ povedala a zložila. Mobil si schovala do vrecka a čakala.

Prešlo pätnásť minút a z dverí vyšiel konečne Tom. Hneď sa postavila a šla k nemu.

„Tak, čo vravela?“ spýtala sa hneď a Tom sa usmial.

„Budem v pohode. Povedala, že si zlatá, keď si tak panikárila,“ zasmial sa a Emma sa začervenala.

„Tak prepáč,“ povedala urazene a on jej položil ruku okolo krku a vyšli k východu.

„Aj tak ti ďakujem. Bola si odvážna,“ povedal jej cestou.

„Dúfam, že nabudúce byť nemusím.“

„Neboj sa. Potom sa o tom porozprávame, okej? Dnes ti už nechcem spôsobiť viac šokov,“ povedal a Emma sa zasmiala. Nakoniec však prikývla a spolu vyšli von.

Vonku bola tma a málo ľudí. Spomedzi nich však aj tak Tom spoznal Dávida a aj Maggie, ako stoja na parkovisku neďaleko nich.

„Prišiel ti odvoz,“ povedal a obaja sa zastavili. Emma prikývla a vzdychla si.

„Vidím.“

„Tak choď a ja ti zajtra zavolám, dobre?“ povedal a Emma prikývla.

Potiahol si ju k sebe a ona ho silno objala. Bol oproti nej taký vysoký, že mu celkom padla do náručia. Bola teplá a cítila, že ju ochraňuje. Tom ju držal za chrbát a silno stískal. To, ako sa postavila do rany, si bude pamätať ešte veľmi dlho. Zmenil sa. Ona ho zmenila a to je s ním len jeden týždeň.

Odtiahol sa od nej a nežne ju pobozkal na čelo. Usmiala sa na neho a potom odišiel do svojho auta. Posledný krát mu zakývala a potom sa s rukami vo vreckách pobrala k Maggie, ktorá sa na ňu usmievala.

„Naša záchrankyňa,“ povedala nadšene a zdvihla ruky. Emma sa usmiala a objala ju. „Ako je na tom?“

„Žije, vraj som preháňala,“ povedala a pustila ju.

„To aj hej. Keby si sa videla, ako si vystrašene vybehla tým autom preč,“ smiala sa a obe sa opreli o auto.

„Ale dobre,“ smiala sa aj Emma a pozrela na ostatných. „Ty si spacifikovala celý futbalový tím, či čo?“ usmiala sa na Dávida a celá červená pozrela na Maggie.

„Ja vždy,“ žmurkla na ňu. „Nezájdeme niekam? Je len polnoc a mne sa nechce ísť domov,“ povedala a pozrela na ostatných. Konkrétne na Dávida. „Nepoznáte nejaké miesto, kde by sa dalo zabaviť?“

„Starý park,“ navrhol Smithie a žmurkol na Kim, ktorá do neho strčila.

„Výborne a je to ďaleko?“ spýtala sa a Dávid pokrútil hlavou.

„Hneď za nemocnicou,“ povedal a pozrel na Emmu spopod mihalníc, s úsmevom. V momente sa začervenala a srdce sa jej rozbúchalo ako ešte nikdy predtým. Maggie si to všimla a hneď sa jej to zapáčilo.

„Výborne, tak tam môžeme hneď ísť,“ vyhlásila a všetci sa tam pobrali.

Emma chvíľu stála a pozerala sa do Dávidových očí, no potom sa s úsmevom pobrala za Maggie. Smiali sa všetci spolu, a tak kráčali do parku. Cestou sa zastavili aj v obchode a kúpili pár fliaš a aj jedlo, aby sa nenudili a neboli hladní.

Park bol vážne starý. Boli tam super preliezačky, kde sa hrávajú deti, no o takomto čase už asi nie. Sadli si na lavičky a začali sa smiať. Megan priniesla aj repráky, tak hneď pustili hudbu a zabávali sa. Boli tam Dávid, Smithie, Megan, Kim, Ryan, Colin, Arnie, Dalla a Bobby. Všetkých, čo poznala Emma, aj keď teraz veľmi nie. Posadali si na operadlá, na všetko a smiali sa. Ponúkali aj Emme, aby sa napila, no ona nechcela. Vodka od Toma jej stačila a už vedela, že jej to nechutí.

Ako však tak sedela a smiala sa s ostatnými, niečo bolo inak. Prišlo jej to povedomé. Akoby tých ľudí poznala, akoby sa s nimi už niekedy predtým zabávala. Vedela však, že to nie je možné. Nepoznala ich, no niečo jej našepkávalo, že ich pozná. Tom jej poslal smsku, že je v pohode doma a že sa jej ráno ozve. Usmiala sa na mobil a stisla si ho. Bola rada, že je v pohode a musí sa s ním porozprávať.

Nenápadne sa odtrhla od ostatných a išla na ihrisko. Prišla k hojdačkám a na jednu si sadla. Začala sa hojdať a rozmýšľať. Čo sa to s ňou v poslednej dobe deje? Všetko sa jej zdá také povedomé, akoby už niekedy na tých miestach bola. Mala by sa niekoho spýtať, no oni by na ňu pozerali ako na blázna. To proste nie je možné, aby poznala tie miesta, keď ich vlastne nepoznala. Nie je možné, aby niekedy v tom bare bola, keď vlastne nebola.

Všetko mala v hlave také zmätené, pomotané, až ju od toľkého rozmýšľania začala bolieť. Pozerala sa na oblohu a videla hviezdy. Nemala na sebe mikinu, len modrý top, v ktorom odišla s Tomom von. Z nejakého dôvodu, jej však zima nebola. Usmievala sa na mesiac a na ľudí, ktorých nepoznala. Alebo poznala?

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená láska - 6. kapitola: