Stratená láska - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Bude prvý bozk?

22.12.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 331×

7. kapitola

Dávid Emmu sledoval hodnú chvíľu. Nikto okrem neho si nevšimol, že odišla preč. Sedela na hojdačkách chrbtom k nim a sledovala oblohu. Nepýtal sa, nepozeral sa a ani neváhal. Jednoducho sa pobral jej smerom.

Našťastie si ho nikto nevšimol, teda okrem Maggie, ktorá stále robila všetko pre to, aby odbáčala ostatných pohľady od tých dvoch. Dávid prišiel k Emme a rozbúchalo sa mu srdce. Bol od nej asi meter a váhal. Nakoniec sa však premohol a usmial sa.

„Čo si tu tak sama?“ Prišiel k nej a ona sa s úsmevom na neho pozrela. Sadol si na hojdačku vedľa nej a spolu sa začali jemne hojdať.

„Ani neviem. Maggie je zábavná, ale ja som príliš unavená na jej vtipy,“ usmiala sa úprimne a odvrátila pohľad. Sedí tu, na hojdačkách, s cudzím, krásnym chalanom a sama. Srdce jej búšilo ako splašené a červenala sa. V tme to však nemohol vidieť.

„Vy sa poznáte dlho?“ spýtal sa a tiež sa pozeral pred seba ako na ňu. Prikývla.

„Chodili sme spolu na strednú v D.C. Ani neviem ako sme sa skamarátili.“

„Možno ste si len padli do oka.“

„Možno, ale ja neviem,“ zasmiala sa a chytila sa oboma rukami reťazí. „Stála pri mne v ťažkých chvíľach a podržala ma. Asi to nás zblížilo.“

„Také chvíle sú najvzácnejšie. To si budeš pamätať do konca života.“

„Máš pravdu,“ usmiala sa. „Najviac ma prekvapila, že je tu so mnou. Chýbala mi a to veľmi. Ani som neverila, že by som ju ešte niekedy videla.“

„A vidíš. Máš ju tu a je s tebou. Kamarátky naveky.“

„Asi áno,“ usmiala sa a pozrela na neho. „Smithie je zas tvoj najlepší kamarát?“

Prikývol. „Poznáme sa strašne dlho. Nedá sa to len tak zahodiť. Tie roky kamarátstva.“

„To by chcel len blázon,“ zasmiala sa. „Niekedy sa mi zdá, že do tohto sveta nepatrím,“ povedala a Dávid na ňu pozrel. Na túto tému sa spolu rozprávali už veľa krát.

„Prečo myslíš?“ spýtal sa.

„Pretože sa neviem správať,“ zasmiala sa. „Neviem ako sa správať v určitých situáciách. Doteraz som sa v tých situáciách neobjavovala a zrazu som tam proste vpadla a bola som tam.“

„Na to si zvykneš. Len tomu daj trochu času.“

„Nič iné mi ani nezostáva. Zatiaľ sa mi aj celkom darí, no aj nedarí. Neviem, ako to pôjde ďalej. Je ťažké začínať v novom prostredí. Človek nevie ako sa chovať k ostatným a nevie ako reagovať. Nevie nič. A ja to neviem,“ zasmiala sa. „Tom mi povedal, že sa nemám meniť za to, že som v novom meste,“ povedala a Dávida to šokovalo. „Povedal mi, aby som bola sama sebou. Že keby predstieram niečo, čo nie som, klamala by som samú seba,“ dokončila a sledovala oblohu. Dávid však šokovane a prekvapene sledoval ju.

Toto jej povedal Tom? Ten Tom, ktorý ju zmlátil a snažil sa ju znásilniť? Ten Tom, ktorý zmenil jeho brata? Neveril vlastným ušiam.

„Myslíš, že má pravdu?“ spýtala sa ho Emma a vytrhla ho tak zo šoku. Usmial sa.

„Určite áno. Má pravdu, nebola by si to potom ty.“

„A ako potom zistím, kto som?“ spýtala sa a znova sa pozrela inam. Bez toho, aby si to premyslel, ju chytil za ruku a silno ju stisol. Hneď sa na neho pozrela a očervenela.

„Počkaj pár dní a zistíš to. Si úžasné dievča,“ povedal a žmurkol na ňu. Prvýkrát mala pocit, akoby sa mala roztopiť. Usmiala sa celá nervózna. Potočil rukou a preplietol si s ňou prsty. Usmievala sa ešte viac a srdce jej búšilo ako zmyslov zbavené.

Poznala ho! Rozhodne ho poznala, ale skade? Tie krásne oči, tie slová, ten úsmev. Kto to je?

„Povedz mi, už si niekedy porušila zákon?“ spýtal sa jej, keď sa rozprávali ďalej.

„Zákon? A čo máš presne na mysli,“ usmiala sa, no všemožne sa snažila vyhnúť jeho očiam. Stále ju držal za ruku. Pripadala jej veľká a taká teplá. Cítila, že ju chráni. Neubránila sa však myšlienkam, že tú ruku, už niekedy držala.

„Ja neviem. Že si išla proti pravidlám,“ zasmial sa a ona sa zamyslela.

„Raz som prekročila rýchlosť, ráta sa to?“ spýtala sa a on sa na ňu pozrel akoby mala srandovať. „Dobre, raz som sa vlámala do knižnice,“ povedala a začala sa smiať.

Dávid na ňu vypleštil oči a usmial sa. Na túto tému sa s ňou ešte nikdy nerozprával. Zdalo sa mu to nemožné, no teraz tu pred ním nesedela tá Emma, ktorú miloval. Pre neho to bolo cudzie dievča, ktoré sa mu páči a preto vymyslel tému, ktorú si zmyslel.

„To myslíš vážne?“ zasmial sa a ona prikývla. „A prečo?“

„Potrebovala som vrátiť knihu,“ zasmiala sa a sklonila hlavu.

„Ty si sa vlámala do knižnice, aby si vrátila knihu?“ zasmial sa a zaklonil hlavu. „Tak to som ešte nezažil.“

„Nebolo to tak, že som sa vlámala. Proste som len vošla bez dovolenia,“ povedala, no to ešte pridala k tomu, aby sa Dávid rozosmial o to viac. „Nesmej sa.“

„Dobre a prečo si chcela tú knihu vrátiť?“ spýtal sa so smiechom.

„Pretože som mala ísť s rodičmi do Grécka a keby knihu nevrátim, mala by som nedoplatok,“ povedala so smiechom.

„A uvedomuješ si, že keď ju tam aj položíš, tak nikto nebude vedieť kto tú knihu vrátil?“ povedal a Emma zmĺkla. Zahryzla si do pery a začala sa smiať. „Na to si nemyslela, čo?“

„Nie, veru nie,“ priznala a hanbila sa. Keď vracala tú knihu, nenapadlo ju, aby sa zapísala, alebo napísala odkaz, od koho kniha je. Proste ju nechala na hlavnom stole a odišla. Hrýzla si peru a smiala sa. To ju naozaj doposiaľ nenapadlo.

„Skúšala si niekedy niečo fakt uletené?“ spýtal sa jej Dávid zrazu a ona na neho pozrela. Nevedel, čo ho to napadlo, no chcel to vyskúšať.

„Čo máš na mysli?“ spýtala sa a on sa obrátil. Ostatní sa vďaka Maggie dobre bavili a stále si nevšimli, že sú preč. Ako malý chlapec sa usmial a postavil sa aj s Emmou.

„Poď so mnou,“ povedal a ťahal ju preč.

„Kam ideme?“ pýtala sa so smiechom a obracala si, či ich náhodou ostatní neuvidia. Ťahal ju ďalej od parku a smial sa.

„Poď,“ ťahal ju, keď sa bránila. Nechcela ísť, bála sa, no aj tak sa smiala. Chytil ju okolo pása a vláčil so sebou tak. Keď ucítila jeho ruku na jej boku, striasla sa a jej nohy už išli aj bez nej.

Bežali ako zlodeji so smiechom cez park a nezastavovali sa. Dávid jej stále hovoril, že sa bude tešiť, že ide len o zábavu. Snažila sa mu veriť, no bála sa. Nakoniec dobehli pri starú trampolínu. Už veľmi dávno sa v tomto parku konali súťaže v skákaní. Už sa to však nekoná a preto po sebe zanechali všetky trampolíny. Tri malé, jednu strednú a jednu obrovskú. Tá obrovská sa skladala z veľkého rebríka, pod ktorým bola trampolína ohraničená vysokým plotom, aby nikto nevyletel na zem.

„To nemyslíš vážne,“ povedala Emma zhrozene, no Dávid sa len zasmial. Vzal ju zas za ruku a spolu prišli k schodíkom nahor. „Tak na to zabudni,“ povedala so smiechom a ani sa schodov nedotkla.

„No tak. Chcel by som to vyskúšať. Urob mi radosť,“ smial sa, ale Emma stále váhala.

Nakoniec po schodíkoch však začala schádzať hore. Brala schod za schodom a snažila sa nemyslieť na to, že sotva pol metra má za sebou krásneho chlapca. Triasli sa jej kolená a aj ruky, čo spôsobovalo, že niekedy netrafila na ďalší schod.

Keď vystúpili na úplný vrch, Emma sa chytila za zábradlie a pozrela sa pod seba. Boli nad trampolínou vo výške desiatich metrov. Striasla sa.

„To je výška,“ povedala a Dávid sa zasmial.

„Tiež si myslím. Môžeme?“ spýtal sa nadšene a ona na neho zhrozene pozrela.

„Ty chceš vážne skočiť?“ nechápala, no on sa len smial.

„Jasné. Chcem to vyskúšať. Vyskúšaš to so mnou?“ usmial sa a podával jej ruku.

Pozerala mu do očí a váhala. Napriek odporu a strachu, mu ruku chytila a spolu si preplietli prsty. Dávidovi sa rozbúšilo srdce, ako zvony na kostole. Vedel, že táto Emma ho nepozná, ale keď chcel niekedy takéto niečo vyskúšať, tak len s ňou a s nikým iným. Postavili sa pri kraj a pozreli sa dole.

„Pripravená?“ spýtal sa jej šeptom a pozrel na ňu.

„Nie,“ povedala a obaja sa zasmiali.

„Na tri,“ povedal a Emma prikývla.

Raz... Nadýchla sa a vydýchla.

Dva... Celá nesvoja obrátila hlavu na Dávida, no ten sa len usmial.

Tri!!! Silno stisla Dávidovu ruku a ten skočil.

Skočil a Emmu vzal so sebou. Vydala zo seba zvuk podobný škriekaniu a strachu. Kričala, až dokým obaja nespadli do trampolíny. Hneď ako dopadli, odrazili sa od trampolíny meter do vzduchu a až potom naozaj na ňu dopadli. Emma s otvorenými ústami civela na oblohu a zhlboka dýchala.

„Tak to bolo uletené,“ povedala a stále s vytreštenými očami sledovala oblohu.

„Povedal som ti, že to chcem urobiť,“ povedal Dávid vedľa nej.

Ležali spolu na trampolíne, stále sa držiac za ruky. Aj on bol vystrašený z pádu a tiež nechápavo zízal na oblohu. Triasol sa tak veľmi ako aj Emma a zhlboka dýchal. Práve obaja skočili do trampolíny, z desať metrovej výšky. Chvíľu obaja ledva dýchali, no vzápätí sa začali strašne smiať.

Emma striasla jeho ruku a oboma si zakryla tvár a tak sa smiala. Nedokázali to zastaviť. Prišlo im to vtipné. Prišlo im vtipné, že sa mohli prakticky aj zabiť. Že si mohli ublížiť. Cítili tlak na chrbte, no to im veľmi neublížilo.

Smiali sa strašne dlho, no v tom spravil Dávid niečo, čo vôbec nechcel urobiť. Oprel sa o jednu ruku a nahol sa nad ňu. Smiala sa, no keď ho mala pätnásť centimetrov od tváre, hneď sa prestala. Úsmev jej zamrzol na tvári, keď natiahol druhú ruku a pohladil ju po líci.

„Ďakujem, že si so mnou skočila,“ pošepkal a usmial sa.

Usmiala sa tiež a prikývla. Než to stihol zastaviť, pozrel jej na pery a nakláňal sa k nej, že ju pobozká. Bol od jej pier asi na milimeter, keď tu niekto zakričal jeho meno.

„Tak tu ste!“ kričala vysmiata Maggie a on sa od Emmi okamžite odtrhol.

Aj ona sa hneď posadila a nervózne kašľala. „Nevedeli sme, kde ste zmizli,“ smiala sa a za ňou aj ostatní.

Ani jeden si však nevšimol ich chvíľku, ktorú naschvál prekazila Maggie. Natiahla ruku k Emme a pomohla jej zísť. Hneď sa celá červená pohla preč. Keď prechádzal Dávid, Maggie na neho zazrela a zastavila ho.

„Viem o čo ti ide Dávid, no ešte musíš počkať. Keď k bozku má prísť, tak rozhodne nie tu a ani teraz. Je ti to jasné?“ povedala mu vážne a on sklonil hlavu.

Osmutnel. Takmer sa neovládol. Takmer ju pobozkal a mohol ju viac zmiasť. Nevedel si však pomôcť. Chcel ju objímať tak ako predtým, chcel sa s ňou rozprávať tak ako predtým, chcel ju bozkávať tak ako predtým. Maggie ho chytila za rameno a on zdvihol hlavu.

„Ja viem, no musíš to vydržať, dobre?“ povedala už citlivejšie a on prikývol. Utrel si tvár a znova nasadil úsmev. Tentoraz bol úsmev falošný.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování