Stredná škola 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tejto novej kapitole sa dozviete ako dopadne malá hádka medzi hlavnými postavami. Držím palce, nech sa Vám páči! PS: Pls, komentáre.

27.07.2011 (10:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 479×

„To bol len vtip,“ povedal.

„Tak aj toto, čo máš na tvári, bol iba žart,“ povedala som a dotkla som sa jeho opuchnutého oka. Samozrejme nebolo mi príjemné robiť mu zle, ale sám si to o to koledoval.

„Prestaň, to bolí,“ povedal a chytil si oko.

„Musíš si naňho niečo dať. Niečo studené,“ povedala som starostlivo.

„Aká náhla zmena nálady,“ povedal a venoval mi úsmev.

„Snažím sa byť milá, ber alebo neber,“ navrhla som.

„Beriem,“ povedal rozhodnuto.

„Tak poď sem,“ povedala som a ťahala som ho na dievčenské záchody.

„Čo to tu robím? Veď toto sú dievčenské záchody,“ povedal a nechal sa tiahnuť do vnútra.

„Veď to viem, ale ja na chalanské nepôjdem a je ešte hodina takže neboj, nikto sem nepôjde,“ povedala som a sadla som si na umývadlo.

„Fajn a čo tu budeme robiť?“ opýtal sa so šibalským úsmevom na perách.

„Takže, v prvom rade sa ti ospravedlním, po druhé ti dám niečo studené na oko, po tretie - porozprávame sa,“ povedala som vitahujúc vreckovky z kabelky.

„Aha, takže po prvé ospravedlnenie prímam, po druhé ďakujem a po tretie, o čom sa chceš rozprávať?“ opýtal sa. Nič som nepovedala a len som sa usmiala a namočila vreckovku. Chytila som mu tvár a dala na oko ľadovú vreckovku.

Muselo to bolieť lebo zo seba vyhŕkol iba: „Au,“ bolo to skôr smiešne.

„Takže vieš, koho si to včera zachránil?“ opýtala som sa nenápadne. Musela som to vedieť, či vie, že som to bola ja.

„Ty si to videla?“ opýtal sa.

„No, áno,“ povedala som, keby len vedel, že som to bola ja.

„Vieš, kto to bol?“ opýtal sa.

„Na čo to chceš vedieť?“

„Len to chcem vedieť,“ povedal. A potom dodal: „Ty vieš, kto to je,“ bol si úplné istý.

„No, a čo keď to viem, čo je na tom?“ opýtala som sa a mykla plecami.

„Povedz mi jej meno,“ povedal.

„Čo sa stane keď nepoviem?“ provokovala som ho.

„ Tak...“ nestihol ani dopovedať, lebo hneď som mu skočila do reči:

„Tak čo? Urobíš mi monokel? Nezabúdaj na to, že to ja som ho urobila tebe,“ povedala som no začala som sa smiať.

„Si zlá,“ povedal ale nemyslel to vážne.

„Nie, nie som, ja som diabol. Pozri sa, som milá no viem človeku poriadne zavariť. Keď ma niekto naštve, bojujem všetkými zbraňami,“ povedala som drsne. Chvíľu sa na mňa iba pozeral a potom mi dal pusu. Najprv som nevedela čo sa to deje, bála som sa ho. Ani neviem prečo, ale tá pusa sa zmenila na veľký bozk. Nechcem, aby si o mne myslel, že som nejaká šľapka, ktorá hneď ide po najkrajšom chalanovi na škole. To som nemohla dopustiť. Pomaly som zoskočila z umývadla. Neprestal ani po tom. A tak som musela trochu zakročiť. Zrazu som len zdvihla koleno. Hneď prestal. Asi ho to bolelo. Z umývadla som zobrala tašku a vykročila k dverám.

A potom som si spomenula: „Pohni si, musíme ísť k riaditeľke,“ povedala som a višla so z dverí.

Michal:

„Ja tej malej krave ukážem,“ povedal som si sám pre seba. Bolo to divné. Každá baba sa chcela so mnou bozkávať, ale prečo táto nie? Postarám sa, že to oľutuje. Dočerta, ešte musím ísť k riaditeľke. Tatko ma zabije. No pekne. Ale môj tato je spolumajiteľ, takže by sa tu mali správať ku mne velmi úctivo. Ale pravé preto som to nikomu nepovedal. Nechcem žiadne výhody. Ale to dievča mi lezie na nervy. Je pekná, no ona o tom vie. Má to v hlave spočítané. A v tom mi niekto poslal esemesku:

Kde si? Čo vám povedala riaditeľka? A čo robí tá malá suka s tebou? Odpíš Marek.

Chcel som mu odpísať ale minula sa mi baterka. Teda mám päťstoeurový mobil, ale baterka sa minie veľmi rýchlo. A tak som višiel von zo záchodov. A tam na mňa už čakala moja milovaná... no vlastne nepoznám jej meno. Nič nepovedala, len sa smiala. Keď sme vošli do riaditeľne, už tam na nás čakala riaditeľka.

„No prosím, že ste sa ráčili prísť. Čo váš zdržalo?“ opýtala sa nás oboch.

„Musel si odskočiť,“ povedala.

„Tak či onak je to vážne, nie je dobre robiť si srandu na hodine,“ povedala a začala nás karhať.

„Prepáčte, ale aký trest nám chcete udeliť?“ opýtal som sa.

„Keďže mate tak strašné radi divadlo, tak budete hrať v školskom divadle,“ povedala a ja som skoro zomrel. Nie je možné aby som vystupoval v nejakom divadle.

„To je všetko môžete odisť,“ keď sme sa otočili na odchod ešte dodala: „ Jesicca vy nie,“

povedala a ja som musel od tial odisť.

„Takže sa volá Jesicca, hm, to je zaujímavé,“ povedal som si sám pre seba, ale odniekiaľ som to meno poznal.

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování