Stredná škola 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V tomto článku sa dozviete niečo o Jesiccinej minulosti. Prajem príjemné čítanie.

28.07.2011 (11:00) • sada010 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 498×

Jesicca:

Počkala som, kým odíde.

„Takže prečítala som si tvoju kartu,“ povedala a hodila moju kartu na stôl.

„Je na ňom niečo zaujímavé?“ opýtala som. Samozrejme, že na ňom bolo niečo zaujímavé.

„No vieš, nechápem prečo si žiadala o štipendium, keď tvoj otec je taký...“ nenechala som ju to dopovedať a hneď som jej skočila do reči: „ Ja viem, ale nechcela som, aby ku mne správali inak. Toto bola príležitosť dokončiť školu bez toho, aby som bola slávna,“ povedala som na svoju obranu.

„Chápem, ale aj tak nebol dobrý nápad urobiť Michalovi monokel,“ povedala.

„To on si začal,“ obraňovala som sa.

„Ja to viem, ale musím ťa nejako potrestať,“ povedala a hneď dodala: „Pridáš sa do družstva roztlieskavačiek,“ povedala.

„Čo? To nemyslite vážne,“ začala som kričať.

„Ale myslím, pokiaľ viem, na predchádzajúcej škole si bola kapitánka,“ povedala.

„Ale to bolo už moc dávno,“

„Koniec diskusii, môžeš ísť,“ povedala a ukázala na dvere. Keď som ich otvorila, Michal skoro padol do vnútra. Rýchlo som zatvorila dvere.

„Takže, aký trest si dostala?“ opýtal sa zvedavo.

„Musím sa pridať k roztlieskavačkam,“ povedala som.

„Ó, ó, sexy roztlieskavačka,“ povedal s údivom.

„Prestaň,“ povedala som a udrela som ho.

„Čo? Veď všetci chodia na zápasy iba kvôli tomu,“ povedal.

„Debil, vôbec nechcem byť v tom blbom tíme,“ povedala som. A začala som niečo hľadať v kabelke. Chcela som nájsť make-up a nejaký púder. Chcela som zakryť ten monokel.

Keď som ho konečne nahmatala v taške, tak pravé vtedy sa ozval: „Čo je s tvojim otcom? Počul som, ako sa o ňom rozprávate,“ povedal. A vtedy ma tak naštval, že som mala takú chuť ho kopnúť niekam, kde by ho to velmi bolelo.

„Vieš čo? Daj si na to oko niečo a už nikdy sa nestaraj do čoho ťa nič,“ povedala som celá nahnevaná a vrazila som mu do ruky tie veci. Keď som zahla za roh, nemohla som sa ani nadýchnuť, bolo mi strašne. A v tom som si spomenula, že musím ešte zavolať oteckovi. Mala som ho strašne rada aj keď je odo mňa asi tri tisíc kilometrov. Bol v New York -u. Natáčal tam film. Bol režisér. Keďže ešte nezvonilo musela som sa vrátiť do triedy.

A vtom sa ozval rozhlas: „Celý tím roztlieskavačiek sa zíde v telocvični za päť minút. Vrátane nových členiek.“ A vtom sa z tried vyrútilo asi dvadsaťpäť dievčat. Išla som za nimi.

Doviedli ma až do telocvične. Bola tam aj riaditeľka. Všetci sme si sadli na lavičky. A ona sa postavila do stredu telocvične.

A začala rozprávať: „Máte v tíme novú členku, tiež je roztlieskavačka a na starej škole bola kapitánka tímu. A preto urobíme teraz nový výber kapitánky. Jesicca, poď sem. A aj ty Erika.

Teraz sa rozcvičte, máte na to desať minút,“ povedala a ukázala na šatňu. Vošli sme do nej.

Ale ja som sa jej musela opýtať: „Prečo ťa tak strašne chce nahradiť?“ ale potom som zistila, že to bola chyba.

„Chcem vystúpiť z tímu,“ povedala a začala sa naťahovať. Ja som to nerobila už tri mesiace a dosť som vyšla z cviku ale to za chvíľu napraví. A tak som sa začala rozcvičovať. Desať minút ubehlo ako voda, a tak sme vyšli zo šatne. Na lavičkách bola snáď celá škola. A začalo prvé kolo. Bolo to šnúra a stojka. To som zvládla na jednotku. Potom bolo druhé kolo. To už bolo o niečo ťahšie. Boli to saltá dopredu a dozadu. Cítila som ako sa mi chrbtica prehýba a nevedela som, čo to znamená. Ale zvládla som to. A teraz nám trénerka kázala urobiť salto pred z rozbehu. Prvá som išla ja. Po tom všetkom, čo som dnes spravila som bola prekvapená, že som to zvládla. Necvičila som tri mesiace, takže je to celkom dobre ale nechcem byt roztlieskavačka, lebo viem ako veľa je to roboty. Potom išla Erika. Rozbeh mala dobrý ale pri výskoku sa slabo odrazila a dopadla skorej ako plánovala.

Hneď som k nej utekala a opýtala sa: „Si v poriadku?“

„Áno, vyhrala si gratulujem,“ povedala a tak divno sa usmiala.

„To si urobila naschvál!“ dovtípila som sa.

„Ako inak by som sa odtiaľto dostala?“ opýtala sa skôr ironicky.

Vyrazilo mi to dych. A v tom som zazrela Michala. Oko nemal ani tak opuchnuté a vôbec ho nemal modré ani inakšie neprirodzene farby pokožky.

„Čo chceš?“ opýtala som sa ho este skôr ako stihol ku mne prísť.

„Vrátiť ti tie veci, čo si mi dala,“ povedal a vytiahol ich z tašky.

„Hm, ďakujem a už vyzeráš lepšie,“ pochválila som ho.

„Prečo si nechcela ísť do tímu, keď si v tom taká dobra?“ opýtal sa ma velmi rýchlo.

„Pretože ma v mojej starej škole vykopli z tímu, lebo som sa zaplietla so súperom našej školy,“ povedala som previnilo.

Autor: sada010, v rubrice: Povídky » Na pokračování