OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 15. kapitola

01.07.2011 (10:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 832×

ODCHOD

Sychravá jeseň sa ako švihnutím prútika zmenila na zasneženú, mrazivú zimu. Hodiny lietania na koberci sa- na moje veľké potešenie- zrušili, pretože nebolo priaznivé počasie. S otcom sme sa pripravovali stráviť Vianoce spolu a- totálne ma to vyviedlo z miery- so Shanom. Bola som veľmi rada, že budem aj s ním, hoci som nemala poňatia, čo mu kúpim pod stromček. V podstate som nemala žiadne darčeky a dátum Štedrého večera sa nehorázne rýchlo približoval.

Jedného dňa sa však naše plány zmenili. Sedela som na posteli, opretá chrbtom o stenu a sledovala som, ako Shane opravoval plastového Mikuláša, ktorého som chcela dať na stromček. Zrazu mi zazvonil mobil a na displeji sa objavilo: mama.

„Ahoj mami,“ pozdravila som ju.

„Ahoj zlatko. Ako sa máš?“

„Fajn. Prečo voláš? Stalo sa niečo?“

„Chcela som sa ťa spýtať, či by ste neprišli k nám na Vianoce.“

„Ako my?“ nechápala som. „Ja aj otec?“

„Áno a mohla by si vziať aj Shana, miesta je predsa dosť.“

„Prečo mami?“

„Nepáči sa mi, že by ste mali byť len vy dvaja, no a aké by to boli pre teba Vianoce bez neho?“

„Počkaj, spýtam sa ho,“ odvetila som a priložila si mobil k hrudi.

„Shane?“

„Hm?“ spýtal sa a ja som počkala, kým odtrhne pohľad od Mikulášovej zlomenej nohy a pozrie sa na mňa.

„Išiel by si na Vianoce do Londýna?“

„Nechápem,“ povedal a už chytal sekundové lepidlo.

„No, moja mama chce, aby som prišla k nim aj s otcom a tebou.“

„Jasné. Rád,“ usmial sa na mňa a znova sa venoval opravám.

„Ehm, prídeme asi zajtra,“ zahlásila som do telefónu a v tom momente som si ho odtiahla od ucha, pretože na druhej strane nastal radostný výbuch.

„Som taká rada dcérenka. Teším sa.“

„Aj my.“

„Tak teda na Vianoce. Maj sa,“ rozlúčila sa, poslala mi niekoľko pusiniek, ktoré som jej vrátila a zložila.  Bez slova som skočila z postele a zišla dolu do obývačky.

„Oci, mal by si niečo proti tomu, keby sme tieto Vianoce strávili u mamy v Londýne? Aj so Shanom?“

„Nie.“

„Fajn, tak by sme mohli zajtra vyraziť!“ zvýskla som nadšením.

„Tak sa začni baliť, pretože ako ťa poznám, zoberieš si tri kufre vecí,“ podpichol ma.

„V tomto sa teda riadne mýliš. Beriem si len dva.“

Vyskočila som z pohovky, vybehla hore so izby a nadšene otvárala šuplíky s oblečením. No stačil jeden nepatrný pohyb a Mikuláš, ktorého Shane držal v ruke bol na zemi.

„Nessa, pokoj,“ usmieval sa a držal ma za plecia, akoby sa bál, že sa od radosti rozletím.

„To sa mi pri tebe asi ťažko podarí,“ zasmiala som sa.

„Poznáš to príslovie? Keď to nejde potlačiť, ešte to zväčši.“

„Také neexistuje,“ zavrtela som hlavou na znak nesúhlasu.

„Ale hej.... aspoň u mňa,“ nadvihol kútiky úst a veľmi pomaly sa ku mne nakláňal.

„Musím sa zbaliť,“ zaševelila som, šikovne sa mu vymanila z objatia a podišla ku skriniam.

„Môžem ti pomôcť?“

„Hm, dobre. Budeš ukladať do kufra,“ povedala som a podala som mu vlnený rolák. Po chvíľke som sa obzrela, koľko miesta tam ešte je, ale keď som videla ako ma Shane zbalil, spadla mi sánka.

„Ja sa z teba zbláznim,“ hovorila som pomaly a zreteľne ako nejakému malému dieťaťu, ktoré vyparatilo niečo zlé.

„Prečo?“ nechápal.

Veci, ktoré som mu podala neboli vzorne uložené ako som to robievala ja- aby potom neboli pokrčené-, ale nedbanlivo pohádzané.

„Shane, nemohol si tie veci položiť do kufra tak, ako som ti ich podala?“ spýtala som sa, a pritom naprávala škodu.

„Asi bude lepšie ak sa budem opäť venovať tomu pokazenému Mikulášovi,“ rozhodol, keď videl môj pohľad.

„Máš pravdu,“ zasmiala som sa.

Keď som zistila, že potrebné oblečenie už mám zbalené, vošla som do kúpeľne a zobrala som si nejakú drogériu.

„Tak, nohú ma opravenú,“ povedal Shane a ukázal mi svoju kvalitnú prácu.

„Ďakujem,“ odvetila som zamyslene.

„Trápi ťa niečo?“ spýtal sa, položil postavičku na stôl za mojím chrbtom, pristúpil ku a mne a chytil mi tvár do dlaní.

V podstate tu bol jeden fakt, ktorý ma trápil odvtedy, ako som sa s mamou dohodla, že budeme tráviť Vianoce u nich. Bála som. Bála som sa, že Diana nejak zistí, kde som a mohla by ublížiť mojej rodine. Nechcela som Shane zbytočne znepokojovať svojimi obavami. Pokladala som to len za svoj zväčšený prah strachu. Dokonca som sa mu ani nepriznala, že od tej návštevy v mojej izbe mávam zlé sny. Jednoducho som ho nechcela zaťažovať, no teraz, keď si bol istý, že mi niečo je- nemohla som to pred ním skrývať. Bola som si istá, že by vytušil, čo sa so mnou deje. Nechápala som to, no aj napriek tomu, že mi nedokázal čítať myšlienky, vždy sa dozvedel, prečo sa trápim.

„Budú tieto sviatky bezpečné? Chcem povedať.... čo ak Diana zistí, kde som a bude chcieť niekomu ublížiť?“

„Princezná, nemusíš sa báť. Nemá sa to ako dozvedieť. Sľubujem ti, že cez prázdniny s mojou sestrou problémy mať nebudeme? Lepšie?“ spýtal sa a hlboko sa mi zahľadel do očí. „Užijeme si dva týždne voľna ako nikdy predtým.“

„To znie dobre,“ usmiala som sa. „A aké budú aktivity?“

„No, takže ako prvé máme na zozname lyžovanie, možno snowbording. Tiež je tu guľovačka, stavanie snehuliakov, všetko, čo budete chcieť robiť.“

„Hocičo?“ spýtala som sa a zdvihla obočie.

„Pokiaľ to bude v mojich silách a v rámci etiky,“ zasmial sa.

„Tak potom nič,“ odvetila som a zatvárila sa sklamane.

„Mám ti pomôcť zapnúť ten kufor?“ spýtal sa a so smiechom sa pozrel na kopec vecí, ktoré v ňom boli napchaté.

„Jasné. Ja si naň sadnem a ty ho zapneš.“

„Dobre.“

Vyskočila som na posteľ, pohodlne sa usadila na horu batožiny a Shane ju zatiaľ ľahko zazipsoval. Potom ku mne natiahol ruky, aby ma mohol dať dole. Keď už som stála na nohách a chcela pridať opraveného Mikuláša k ostatným, nepustil ma.

„Čo je?“

„Nezaslúžim si odmenu? Pomohol som ti,“ hovoril a kútikmi úst mu šklbalo.

„Hm.“ Tvárila som sa, akoby som nad tým úporne rozmýšľala a potom mu dala pusu na líce.

„To je všetko?“ spýtal sa očividne prekvapený.

„Chcel by si viac?“

„No jasné,“ odpovedal a skôr, ako som stihla niečo povedať, pritisol si svoje pery na moje a pobozkal ma. S radosťou som ho objala okolo krku a ešte viac sa k nemu pritúlila. Mala som rada, keď som cítila, že je pri mne. Keď sa po chvíli odtiahol, s úsmevom prehovoril:

„Tak toto bola odmena, ktorú som si zaslúžil.“

„A teraz ma už pustíš?“ spýtala som sa so smiechom.

„Keď tak veľmi chceš,“ privolil neochotne.

„Nechcem, ale ak máme zajtra vyraziť, musím byť pripravená. Otec je veľmi nervózny, keď na mňa čaká.“

Vtedy sa z obývačky ozvalo:

„Nessa, už je neskoro!“

„Áno tati.“

„Tak zajtra,“ povedal Shane a pobozkal ma na čelo.

Ráno bolo svieže.  Vstala som ako prvá, a keďže by som už nedokázala zaspať, zišla som dolu do kuchyne a začala chystať raňajky.

„Ty varíš?“ spýtal sa prekvapene otec, keď vstal.

„Uhm,“ prikývla som a ďalej sa venovala lievancom.

„To sa často nevidí,“ povedal a vytiahol si z chladničky mlieko.

„Nemohla som zaspať a myslela som si, že by ti raňajky urobili dobre.“

„To teda hej,“ súhlasil, keď sa pozrel na výsledok mojej práce. „Si zbalená?“

„Hej, ešte včera som všetko narvala do jedného kufra,“ povedala som s úsmevom.

„Jeden kufor? Ty si sa prekonala.“

Vypla som oheň a naložila mu na tanier sladké jedlo. Potom som naložila aj sebe a sadla si za stôl. Hodnú chvíľu sme jedli mlčky, no mala som pocit, že mi chce niečo povedať.

„Nessa?“ ozval sa po chvíli a ja som okamžite zdvihla hlavu od taniera.

„Hm?“

„Vieš, keďže berieme aj Shana.... “

Čakala som, kým si premyslí, čo chce povedať.

„.... chcem, aby ste si dávali pozor na svoje schopnosti. Mama o tom vie, no Eddieho a Dava by to mohlo trošku.... prekvapiť.“

Pri predstave, akoby sa tí dvaja zatvárili som sa musela zasmiať.

„Dobre. Hoci nechápem, prečo by sme mali používať svoju moc?“

„No, dôvodov môže byť veľa. Dave ťa rád podpichuje a tak....“

„Ja mu to vraciam inak.“

„Tak fajn.“

„Prečo mám pocit, že to nie je všetko,“ premerala som si ho podozrivo.

„Budem vás sledovať, takže vieš..... žiadne..... intímnosti.“

Sústo, ktoré som mala v ústach ma skoro zadusilo. Prekvapene som pozrela na oca, a keď som chytila dych, spustila som:

„Oci, myslím, že túto tému ešte netreba načínať.“

„Ale treba. Nevšimla si si, že to medzi tebou a Shanom je dosť.... vážne?“

Ja som to tak nebrala. V podstate som nemala čas zamýšľať sa nad tým či je náš vzťah vážny, alebo nie. Bola som si vedomá faktu, že ako každý chalan to bude raz chcieť, ale doteraz mi to nenapadlo.

„Popravde, ani nie,“ odvetila som a zaniesla svoj tanier do drezu.

„Len chcem, aby si vedela, že je to dosť veľké rozhodnutie. Nemala by si sa do toho hnať.“

„Oci, ja..... dobre.“

Súhlasila som s ním, pretože som naozaj nechcela, aby tú tému rozpitvával práve dnes. Vtom pri dverách zazvonil zvonček.

„Idem otvoriť,“ povedala som a zbehla dolu po schodoch.

„Ahoj,“ pozdravil ma Shane s kufrom v ruke.

„Práve včas,“ usmiala som sa.

„Pomôžem s vecami.“

„Fajn, Nessa má tašku v izbe a ja tu. Keby si ich odniesol k autu, bolo by to od teba milé,“ ozval sa spoza môjho chrbta otec. „A nezabúdaj, stále ťa sledujem. Takže sa duše mojej dcéry ani nedotkneš,“ upozornil ho.

„Ale oci,“ zavrtela som hlavou- akoby som chcela nesúhlasiť s jeho slovami- a tresla som ho po pleci. „Zabudol si, že si so Shanom vychádzal dobre? Načo to meniť?“

„Ale tvoj otec má pravdu.“

„V čom?“

„Že sa tvojej duše nedotknem,“ usmial sa, vzal tašku a zmizol v zime.

Vzdychla som si, zvrtla sa a išla sa obliecť. Keď už som bola hotová, obaja čakali pri aute; robili menšie úpravy s batožinou. Sadla som si na sedadlo spolujazdca a čakala, kedy nasadnú aj oni.

O pár minút sme vyrazili. Cesta bola pokojná. Väčšinou som sledovala pokojnú, bielu krajinu. Otec nič nehovoril- so Shanom sa nerozprával- a ja som bola ticho, pretože mi v hlave ešte stále vírili spomienky na dnešné ráno.

‚Nevšimla si si, že to medzi tebou a Shanom je dosť.... vážne?‘

Tá veta mi vyskakovala v hlave, akoby na seba chcela upozorniť, že je to naozaj tak. Áno, chodíme spolu už rok, no nemusí to znamenať, že náš vzťah je vážny, hovorila som si v duchu. Mala som však divný pocit. Možno som sa bála, že ak by sa to nejakým spôsobom skončilo a otec by mal pravdu, hrozne by to bolelo. Vtedy som si uvedomila, že všetko sa môže pokaziť. Jediná návšteva Diany a všetko by bolo.... preč. Jediný neuvážený krok a zabil by ma. Nebála som sa smrti. Bála som sa toho, že by som mu mohla ublížiť tým, že zomriem?

To je blbosť, pomyslela som si, no nedalo mi to pokoj. On by ma predsa nezabil. A spraví hocičo, aby ma ochránil aj pred tým najmenším zlom.

Ani som si neuvedomila, ako rýchlo sme do Londýna dorazili.

„Nessa, choď povedať, že už sme prišli,“ prikázal mi otec, „ja zatiaľ so Shanom vyložím kufre.“

Nemo som prikývla a vošla dnu do domu. Zaplavila ma vlna tepla. Zima síce nebola taká tuhá ako inokedy, no aj tak sa tam nedalo vydržať.

„Mami, už sme tu!“ zavolala som.

„Och, ahoj srdiečko,“ odvetila mi z kuchyne. Okolo pásu mala zaviazanú farebnú zásteru a na rukách rukavice- zacítila som nádhernú vôňu jej koláčikov. Vtedy som si uvedomila, tú maličkosť, ktorá sa na nej zmenila- jej bruško bolo pekne zaguľatené. Vyvalila som oči a sánka mi spadla až niekde na dlážku. Prirútila sa ku mne a silno ma objala.

„Mami, ty si tehotná?“ spýtala som sa, keď sa mi do pľúc vrátil kyslík.

„No, hej,“ odvetila a videla som, že je v rozpakoch.

„A kedy si mi chcela oznámiť, že budem mať nevlastného súrodenca.... ďalšieho,“ dodala som.

„Ja vlastne.... to preto som vás pozvala. Chcela som, aby sme odteraz trávili každé Vianoce takto.“

„Sally? Sally?“ volal otec.

„Sme v kuchyni,“ odvetila mu.

V tom sa k nám dovalil otec a zopakoval moju reakciu.

„Ahoj,“ povedal ohromene, objal ju a dal jej pusu na líce. Čudovala som sa, ako priateľsky sa k sebe správajú. „Vidím, že sa ti v manželstve darí,“ usmial sa.

„Hej,“ odvetila a pohladila sa po vypuklom bruchu.

„V koľkom si?“ spýtala som sa so záujmom.

„Tretí mesiac.“

Zarážalo ma, aká je vysmiata. Celá žiarila šťastím. Aj pri tom najmenšom úsmeve sa jej v lícach vytvorili malé jamôčky. Vrásky okolo úst a očí sa jej nadobro stratili.

„Tak,  Nessa, ty budeš spať vo svojej izbe a Shane s Davom bude v jeho. Ja sa vyspím aj na gauči,“ rozhodol otec.

„Dobre, za chvíľu bude večera, takže si vyvaľte veci a poďte dolu,“ oznámila mama.

Vtedy sa k nám pripojil Shane.

„Dobrý pani Sholwalterová,“ povedal slušne a ponúkol jej svoju ruku na pozdrav.

„Ahoj Shane,“ odvetila a potriasla mu ňou. „Som rada, že si tu.“

Otec s mojím priateľom odišli, no ja som ešte chvíľu stála, zarazená, ako sa v tomto stave dokázala zvŕtať po celej kuchyni s takou ladnosťou. Potom som sa aj ja vydala do svojej izby. Vyšla som na poschodie a zamierila do prvých dverí pri schodoch. Vyzerala presne tak ako som ju nechala v lete. S radosťou som sa zatočila a spadla na posteľ.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 15. kapitola: