OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 20. kapitola

15.09.2011 (18:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 948×

NÁVŠTEVA

Slnečné lúče, ktoré  prenikali cez okno ma jemne šteklili na tvári. Rozospato som sa ponaťahovala na posteli a pritom som nahmatala Shanovu ruku- mal ju prehodenú cez zo mňa. Na líci som cítila jeho studený dych. Rozlepila som jedno oko a pozrela sa na hodiny. Tipovala som tak osem hodín, no na moje prekvapenie bolo jedenásť. Obrátila som sa- prvýkrát som ho videla spať. Viečka mal zavreté a dlhé mihalnice sa mu dotýkali porcelánovo bielej pokožky. Na tvári mal taký pokojný výraz a sem- tam mu šklbalo kútikmi úst- zaiste sa mu snívalo niečo pekné. Jeho hruď sa pravidelne nadvihovala pod tenkým paplónom. Automaticky som sa k nemu pritiahla a položila si hlavu na jeho prsia. V jeho objatí mi bolo vždy tak dobre. Cítila som sa bezpečne, akoby ma chránila nepriestrelná stena.

Takže sa to naozaj stalo. Nebol to len sen. Tie dotyky, pocity, to sa mi nemohlo zdať. Skutočne som sa s ním milovala. A bolo to nádherné, pomyslela som si.

Vtedy sa pomechril. Musela som sa usmiať. Páčilo sa mi takto naňho pozerať. Tvár, na ktorej sa vystriedalo toľko emócií, bola teraz úplne pokojná. Pohľadom som pohládzala každý centimeter tej nenormálnej krásy. Stále som nedokázala uveriť, že je len a len môj. Bolo to príliš pekné, aby to bola pravda.

Možno sa teraz zobudím a ocitnem sa v Londýne bez schopností a nič z tohto sa nestalo, pomyslela som si. No aj napriek mojim pochybnostiam som vedela, že je to skutočnosť. V duši som cítila čudný pokoj- bolo mi už všetko jedno.

Teraz Shana a mňa nikto nerozdelí, povedala som si rozhodne.

Viečka sa mu pootvorili a uprel na mňa svoje tmavomodré oči.

„Ahoj,“ pozdravila som ho s úsmevom.

„Ahoj, princezná,“ usmial sa a preplietol si prsty s mojimi. Posunul sa ešte bližšie ku mne - boli sme na sebe úplne nalepení, cítila som na sebe každý centimeter jeho tela. Bez žmurknutia sa na mňa pozeral a pokoj na jeho tvári vystriedalo šťastie.

„Bolo to krásne,“ prehovoril po chvíli a pobozkal ma na dlaň ruky.

„Áno. A vieš, čo je na tom najlepšie? Že stále žijem.“

Usmial sa. „Áno. Bolo to oveľa silnejšie, než to, čo chceli moje pudy. Nikdy som si nebol pomyslel, že, to bude také. Ľúbim ťa.“

„Aj ja ťa ľúbim.“

Kútikom oka pozrel na hodinky, ktoré stáli na mojom nočnom stolíku.

„Chcela by si obed do postele?“ spýtal sa a anjelsky sa na mňa usmial.

„A otec?“

Až vtedy som si plne uvedomila, že sme v dome neboli úplne sami. Predstava, že Shane vojde do kuchyne z mojej izby, hoci otec večer ani nevedel, že tu je, ma paralyzovala.

„Vypomáha v školskej knižnici, nevravel ti?“

„Nie,“ odvetila som zmätene.

„Všetci učitelia tam sú. Tak teda, chceš jesť?“

„Uhm,“ prikývla som a sledovala, ako si navlieka rifle. Keď odišiel, zavrela som oči, no spať som nemohla. Počula som dolu buchot riadov, ale to by mi ani tak nevadilo. Proste a jednoducho, bola som príliš čulá. Neochotne som vstala, obliekla si jeho čiernu košeľu a zišla dole. Jeho omamná vôňa, ktorá sa mi predrala nosom a zaplavila mi mozog spôsobila, že ráno, ktoré bolo bezchybné, bolo jednoducho dokonalé. V kuchyni to očarujúco rozvoniavalo. Na stole bol pripravený jeden tanier úžasne vyzerajúcich palaciniek- nechýbala ani šľahačka a čokoládová poleva. Bola som presvedčená, že použil svoje schopnosti, pretože než som zišla dolu ubehlo len pár minút. Sadli sme si k raňajkám a pustili sa do nich. Bolo čudne krásne jesť s ním z jedného taniera. Cítila som na sebe jeho skúmavý pohľad, akoby aj z toho najmenšieho gesta mohol zachytiť či mi chutí.

„Je to výborné,“ pochválila som ho.

„Nad niečím som rozmýšľal,“ povedal a čakal, kým naňho upriem zrak.

„Nad čím?“

„Ty... si ešte nebola u mňa doma. A..... ani som ti nepredstavil moju rodinu.... v priaznivých podmienkach. Preto by som to teraz chcel.... napraviť.“

Sústo, ktoré som mala práve v ústach ma skoro zadusilo. Začala som kašľať tak silno, až ma Shane musel pobúchať po chrbte. Utrela som si slzy, ktoré mi vyhŕkli a zhlboka sa nadýchla.

„Ale..... tvoju sestru predsa poznám a inú rodinu nemáš.“

„Zabudla si na môjho strýka?“ spýtal sa a šibalsky sa na mňa usmial.

Dokorán som vypleštila oči, sánka mi padla takmer až na podlahu.

„Chcel si ísť do parku,“ chabo som namietala.

„Bojíš sa?“

„Tak trochu,“ priznala som sa, pretože pred ním by som to neutajila.

„Dosť to pre mňa znamená,“ povedal a vybalil na mňa svoj smutný pohľad. Tomu som proste nedokázala odolávať. „Prosím.“

„Ja.... neviem.“

„Prosím,“ chytil mi ruku, otočil ju dlaňou hore a pobozkal ma. Postupoval vyššie po vnútornej strane. Nemohla som nesúhlasiť. Rýchlo som sa vymanila z jeho zovretia a uprela pohľad na polovičku palacinky. Odrezala som z nej kúsok a vložila si ho do úst. Urputne som premýšľala nad tým, čo povedal. Mlčal, pravdepodobne mi chcel dať čas na strávenie informácie. V tichosti sme pokračovali v jedení, no to čaro sa stratilo. Keď sme skončili, uložila som tanier do drezu a vybehla hore do kúpeľne. Počula som jeho tiché kroky, ktoré ma prenasledovali. Zavrela som za sebou dvere a začala si čistiť zuby.

„Nessa, nemáš sa čoho báť. Strýko je síce diabol, no je hrozne milý. On jediný ma ako- tak pochopil,“ počula som z mojej izby. Odložila som zubnú kefku a vybehla von.

„Pozri a čo ak ma bude chcieť zabiť, tak ako ostatní členovia tvojej rodiny. Úprimne, u vás nie som príliš vítaná.“

Sťažka si vzdychol. Podišiel ku mne a trhnutím si ma k sebe pritiahol. „Prečo mi neveríš?“ spýtal sa ma vážne.

„Ja..... niežeby som ti neverila.... ja len.... “ koktala som.

„Prosím. Nechceš mi splniť moje prianie?“

Nenávidela som, keď so mnou takto manipuloval.

„Prosím,“ zašepkal. Ukazovákom mi odhrnul vlasy na chrbát, aby mi odhalil krk. Priložil si naň dlaň a pomaly ňou schádzal po ramene dolu po ruke až si preplietol prsty s mojimi.

„Nebude to také hrozné,“ šepkal mi do ucha. „Nechceš vedieť, kde bývam?“

Popravde, zožierala ma túžba vedieť to, a keď som to teraz mala na dosah, bola by škoda premrhať to. No skutočnosť, že by som sa mala opäť stretnúť s diablom, ma desila. Asi videl obavy, ktoré sa zračili na mojej tvári, pretože si ma privinul ešte silnejšie a pobozkal ma. Jeho bozky však neboli ako obyčajne, ale naliehavé, akoby sa ma snažil presvedčiť o svojej pravde. Takémuto ťahu som už naozaj nedokázala odolať. Odtiahol sa a spýtavo sa na mňa pozrel.

„Tak dobre,“ vzdychla som si.

„Ja som vedel, že budeš súhlasiť,“ povedal nadšene.

„Tuším sa z toho naozaj tešíš,“ odfrkla som.

„Nevieš si predstaviť ako,“ usmial sa a znova ma pobozkal.

„Takže kedy vyrážame?“ spýtala som sa a snažila sa, aby to vyznelo radostne.

„Počkám dolu kým sa prezlečieš,“ odvetila a znova sa šibalsky usmial.

Och, no super. Idem na návštevu k diablovi, pomyslela som si. Hlavne, že nechce, aby som sa vystavovala nebezpečenstvu.

Keď som však otvorila skriňu vôbec som nevedela, čo na seba hodiť.

Čo sa oblieka na návštevu strýka vášho priateľa, ak ten strýko je zhodou okolností Lucifer?

Nakoniec som na seba niečo dala a zišla dolu. Nechcela som, aby Shane na mňa dlho čakal.

„Vyzeráš očarujúco,“ vydýchol, keď ma zbadal.

Škaredo som naňho zagánila a nasledovala ho do auta. Cesta nám ušla relatívne rýchlo. Išli sme von z Lutonu, no nie smerom na Londýn. Niekam ďalej. Nemala som ani potuchy, kam ideme. Príroda však bola krásna. Všade to hralo farbami, nepripadalo mi to ako miesto, kde by mohli bývať Lovci duší. No bolo dosť možné, že to bolo len mesto, cez ktoré sme prechádzali. Po chvíli sa okolo nás začali objavovať malebné, rodinné domčeky. Boli ako vystrihnuté z filmu Stedforské paničky. Dokonale upravené záhrady pred domom, dokonalé okolie proste všetko bolo..... perfektné. Bola som si istá, že tu Shane vyrastať nemohol- hoci za domami sa rozprestieral les, ktorý pokračoval až do Lutonu. Všetko bolo jednoducho príliš pekné. Nikdy som si nepredstavovala, že by žil takto. Oveľa lepšie mi k nemu išiel drevený dom niekde hlboko v lese. Odrazu sme zastali pred krásnym svetložltým tehlovým domom s jasnočervenou strechou. Vypol motor a v sekunde bol pri mojich dverách. Pomohol mi vystúpiť a vyškieral sa na mojom ohromenom pohľade. Otvoril zlato natretú bránku a kývol mi, aby som ho nasledovala. Toto predsa nemohlo byť miesto, kde býva. Postupovala som bližšie k masívnym dubovým dverám po upravenom chodníčku a vyjavene som civela na každú vec, ktorá mi prišla do cesty. Bol to najkrajší dom na celej ulici. Ani jeden sa nedokázal vyrovnať tomu majestátnemu dojmu, ktorý na mňa vrhal.

„Vítam ťa v mojom skromnom príbytku,“ ozval sa predo mnou nadšene Shane a otváral mi dvere.

„Skromnom. To tak,“ odfrkla som a vstúpila do matne osvetlenej haly. Vnútri to už nevyzeralo tak vyčančane. Samozrejme, videla som krásne vyrezávaný nábytok, no chýbalo tu to najdôležitejšie. Rodina. Niekto, kto by tejto kráse dodával život. Niekto, kto by sa oň s láskou staral. Niekto, kto by to tu dokázal rozžiariť nie len svetlom, ale aj charizmou. Chytil ma za ruku a viedol do krásne zariadenej obývačky. Ešte stále ohromenú ma posadil na koženú sedačku a niekam zmizol. O niekoľko sekúnd sa vrátil a sadol si vedľa mňa. V očiach mu stále žiaril ten podivný plamienok šťastia. Zrazu som bola rada, že som pristúpila na tento jeho podivný plán.

„Páči sa ti?“ spýtal sa náhle.

„Čo?“ nechápala som celá zmätená, no potom mi to došlo. „Aha. Dom. Hej je nádherný. Neverím, že je naozaj tvoj. Nedokážem si tu predstaviť dvoch Lovcov duší, ako vychovávajú ďalších.“

„Bolo to tu oveľa krajšie, keď som tu nebýval sám,“ odvetil trochu rozladene.

„Prečo bývaš tu, keď je to tu také opustené. Prečo to nepredáš a nekúpiš si byt v Lutone?“ navrhla som mu, no skôr ako som dopovedala vetu, videla som jeho zamietavý pohľad.

„Dosť to tu pre mňa znamená,“ vysvetlil mi. Na tvári sa mi zračilo toľko emócií, že som pomaly ani nevedela ktoré.  „Prichádza strýko,“ oznámil mi odrazu. „Jeho spôsob sa ti bude zdať možno trochu.... diabolský.“

Vtom neďaleko od nás z podlahy vyšľahli plamene a v nich sa zjavil on. Oheň zmizol tak rýchlo, ako sa objavil a nezostali po ňom žiadne stopy. Odrazu- urobila som to automaticky, len čo som ho zazrela- som sa na sedačke celá napla. Nevedela som, čo mám od jeho spoločnosti očakávať. Pokojne na mňa môže zaútočiť alebo ma zviesť na zlé chodníčky, ako to diabol väčšinou robieva, pomyslela som si. Niežeby som bola nejak nábožná, ale nechcela by som byť ani kriminálnička. Vtedy som si všimla jeho pohľad- uprene ma sledoval svojimi karmínovými zreničkami.

„Ahoj Shane. Dlho si za mnou neprišiel, hlavne po tej smutnej udalosti s tvojimi rodičmi,“ hovoril tichým hlasom.

„Áno.... no vieš, rodina mi stále robí menšie problémy.“

„Chápem. Diana za mnou už bola. Nevieš si ani predstaviť aká naštvaná bola na teba a...... na Vanessu,“ dodal a premeral si ma pohľadom. Cítila som sa ako pod röntgenom. Pripadala som si, akoby mal moje myšlienky, tajomstvá a túžby rovno na dlani. Bolo to hrozné.

„Nevie sa vysporiadať s mojou voľbou.“

„Úprimne, ani ja ju nechápem,“ odvetil a sadol si oproti nám. Tá odpoveď ma trochu zarazila. Žeby nebol nadšený, že si vybral namiesto kariéry lásku? Ale veď kto ich typu, by tomu bol rád. „Vieš, koľko si toho stratil, keď si sa zavrhol?“

„ Je mi to dosť jedno,“ odvetil Shane trochu chladne.

Rozprávali sa, akoby som tam vôbec nebola. Mala som sto chutí vstať , zamávať rukami a zvolať: „Haló, ak ste si nevšimli, ja som tu.“ Ale ako som si to prehrávala v mysli, usúdila som, že by som tým neurobila dobrý dojem. Pravdepodobne by som vyzerala ako šialená.

„Čo ak sa ti tá tvoja..... investícia.... nevyplatí?“

„Vieš niečo čo ja nie?“

„Sled okolností. Nesmieme ho narušiť,“ odvetil jednoducho a opäť pozrel na mňa.

Presne to isté hovoril aj ten divný chlapík v mojej izbe.... Vyšší. Žeby sa okolo nás dialo niečo o čom nevieme?

„Strýko, nechcel som sa baviť o tom, čo sa stane, ak sa niečo stane. Chcel som ti Nessu predstaviť a dúfal som, že aspoň ty to pochopíš.“

„Diabol, teší ma,“ povedal a podal mi ruku.

„Vanessa,“ odvetila som vzorne a potriasla mu ňou. Keď sa však dotkli, akoby ma skopala veľmi silná elektrina. Až ma zamrazilo.

„Áno, u nás o tebe každý hovorí. Aj Lucas mi o tebe čo- to povedal. Vraj na teba jedinú nič nestavil,“ usmial sa.

„Nemal by takto hazardovať s mŕtvymi. Nikto z nich,“ dodala som.

„To máš pravdu, ale s tým nič neurobíš.“

Vtedy som si uvedomila, že Shane odišiel, okamžite sa vrátil. Priniesol nejaké občerstvenie.

„Bojíš sa ma?“ spýtal sa, keď sa znova vyparil.

„Popravde, áno. Ste predsa diabol.“

Hrdelne sa zasmial. „Ja nie som taký hrozný, ako sa o mne hovorí. Hoci.... mám moc, ktorou by som ťa mohol prinútiť zabiť Shana.“

Z tej poslednej vety mi nabehla husia koža.

„Ale poškodila by sa tým rovnováha,“ dodal, keď videl môj zdesený pohľad. „A to by sme nechceli, že?“ Uprel na mňa svoje krvavočervené oči.

„Asi nie,“ odvetila som chabo.

„Strýko a nevieš, kde je teraz Diana?“

„Chceš opraviť rodinné vzťahy,“ usmial sa, no stále sa pozeral na mňa.

„Nie, len... som si myslel... že by som ju mohol... odstrániť.“

„Shane, dobre vieš, čo si o tomto všetkom myslím. Obaja hrozne preháňate. Nepamätáš, aký ste mali super vzťah... predtým?“

„Hej, ale vtedy som bol ešte Lovcom.“

„A teraz si čím? Vanessa ti dušu nevráti.“

To sa ma trochu dotklo. Hoci vyzeral, že ma má celkom v láske, začula som ten podtón  v jeho hlase.

„Vždy si bol, si a budeš Lovcom, to jednoducho nejde zmeniť,“ pokračoval.

Opatrne som sa pozrela na Shana. Tvár mal pokrivenú do čudnej grimasy, v ktorej sa miešalo nechutenstvo s opovrhnutím.

„Prečo sa ho neustále snažíte viesť cestou, ktorú odmietol?“ prehovorila som odvážne.

Obaja na mňa upreli zrak.

„Nessa... “ začal Shane, no ja som ho prerušila.

„Nie, mali by ťa nechať robiť čo uznáš za vhodné. Nedokážu pochopiť, že už si si vybral? Je to naozaj také nepochopiteľné?“ pýtala som sa ostro.

„Stojíš si za svojim a dobre robíš,“ odvetil jeho strýko. „Myslím, že chápem, prečo si ťa vybral.“

Takáto reakcia ma prekvapila. Vôbec som nečakala uznanie, ktoré sa črtalo v jeho planúcich očiach.

„Chcem len, aby si vedela, že rešpektujem jeho voľbu. Vidím, ako sa správa v tvojej spoločnosti, ako sa správaš ty. Ste pre seba stvorení..... no nedaj sa pomýliť. Nie všetko môže byť dokonalé... navždy.“

A opäť som nechápala. Prečo každý hovorí v hádankách? Vari to nedokážu povedať na rovinu?

„Asi by som už mal ísť,“ prehovoril diabol po chvíli. „Ďalšia zatratená duša.“ Na sedačke, kde sedel sa objavil oheň a on v ňom zmizol. Chvíľu som tam ešte sedela bez pohnutia a potom som sa opatrne pozrela na Shana. Usmieval sa- na jeho tvári žiaril šťastný detský úsmev.

„Chcela by si vidieť dom?“

„Uhm,“ prikývla som a postavila sa.

Zistila som, že nohy mám ako z dreva. Pomaly som ho nasledovala po nalakovaných parketách až sme prišli ku krásnemu schodisku. Točil sa na ďalšie poschodie ako had. Zábradlie bolo zdobené vyrezanými kvetmi- väčšinou ružami. Keď sme postupovali hore, zľahka som sa ho dotýkala, akoby som sa bála, že sa pod tvrdším dotykom zlomí. Na poschodí boli väčšinou izby. Ukazoval mi, kde bývala Diana, jeho rodičia až sme nakoniec prišli k jeho. Opatrne mi otvoril dvere a čakal, kým som vstúpila. Pohľadom som preskúmal celú miestnosť; mal tam neporiadok- ako každý chalan-, uprostred izby sa rozprestierala veľká posteľ, neďaleko vedľa nej bola skriňa oblepená plagátmi nejakej skupiny, ktorú som nepoznala. Vtedy ma zaujalo okno, ktoré stálo na západnej strane. Opatrne som ho otvorila a čerstvý, studený vánok mi rozvial vlasy. Nastavila som mu tvár a zavrela oči. Shane ma chytil za ruky a obrátil si ma tvárou k sebe.

„Ďakujem ti,“ povedal a priložil si líce na moje.

„Nezdalo sa mi, že by som sa mu zapáčila,“ vyslovila som svoje pochybnosti.

„Nerob si starosti. Náhodou, keď som mu čítal myšlienky, bol s tebou spokojný,“ usmial sa na mňa. „Zaujala si ho. Keď som mu povedal, že ho chcem s tebou zoznámiť, bol na teba zvedavý. V podstate si nevedel predstaviť dievča, ktoré by si ma tak dokázalo podmaniť,“ zasmial sa. „Musíš ho však ospravedlniť. Ako každý dospelí sa len staral o moju budúcnosť. Chcel, aby som niečo dosiahol, tak ako moji rodičia..... ibaže on..... tak trochu ma chápal, keď som si vybral. Viem, že bol sklamaný a nevzdal sa predstavy, že by som sa mohol stať najvyšším, no na druhej strane, vždy chcel pre mňa to najlepšie. A pokiaľ si to ty, dokáže s tým žiť.“

To ma aspoň trochu utešilo. Bála som sa, že som naňho urobila zlý dojem. Asi bolo aj pre mňa dôležité, aby ma niekto z jeho rodiny mal rád- aspoň trochu.

Striasla som sa, pretože studený vietor mi prenikol až pod tričko. Hoci sneh už zišiel, ešte stále bolo vonku na zmrznutie. Videl to, pretože okamžite zavrel okno a prešiel so mnou na druhú stranu izby ku koženej sedačke, ktorú som si predtým nevšimla. Oprela som sa a položila si hlavu na jeho rameno. Ticho som sledovala, ako sa pomaly strácajú aj posledné lúče slnka. Pravdepodobne sa už otec vrátil, pomyslela som si, no nebola som si tým istá, pretože som nevedela, koľko je hodín. Kútikom oka som pozrela na Shana a ten ma tiež pozorne sledoval. Otočila som sa k nemu a bokom sa oprela o sedačku. Jeho oči ma stále sledovali. Pohľad na neho mi znova pripomenul aký je nádherný. Vedela som si ho predstaviť v normálnej škole, hráč basketbalu... dievčatá by sa oňho doslova bili. Bolo mi jasné, že by bol obľúbený. Nikdy predtým som nevidela v jeho výraze taký pokoj, presne ako dnes ráno. Akoby mu niekto dal na tvár masku- sedel tam ako vyrezaný s kameňa. Zrazu sa však jeho pohľad zmenil. Hladké čelo sa mu stiahlo- akoby ho niečo trápilo.

„Nessa?“ spýtal sa opatrne. „Sľúbiš mi niečo?“

V jeho hlase som zbadala ľútosť- možno štipku bolesti, nebola som si však stopercentne istá.

„Samozrejme,“ odvetila som okamžite a bolo mi jedno, čo žiadal. Pre neho by som aj vyskočila z okna.

„Ak sa budeš musieť... “ videla som, že zvažuje správne slová, „ak budeš pred veľkým rozhodnutím... povieš mi o tom?“

Jeho otázka ma zaskočila. Čo myslel veľkým rozhodnutím? Vôbec som nechápala jeho požiadavke, zamračenému pohľadu, ktorý na mňa upieral, ani čudnému podtónu v jeho hlase.

„Ja... vieš, že ti hovorím všetko. Nevidím dôvod prečo by som ti to nepovedala.“

„Naozaj?“ spýtal sa, akoby pochyboval o mojich slovách a prižmúril oči.

„Áno,“ odvetila som mierne príkrym tónom. „A ak by to malo byť veľké rozhodnutie určite o tom budeš vedieť.“

„Takže sľubuješ?“

„Sľubujem,“ odvetila som a on sa trochu uvoľnil, no tvár mal stále pochmúrnu. Niečo ho trápilo a ja som nemala ani potuchy, čo. Veď predsa Diana už dávno nijako na seba neupozornila. Okolie sa celkom upokojilo. Trochu ma mrzelo, že mi o tom nechcel povedať, no ja som ho akceptovala. Určite na to mal pádny dôvod.

„Nechcela by si ísť už domov. Otec sa vrátil.“

„Uhm,“ prikývla som a nasledovala ho do auta. Ešte raz som sa obzrela za tým bezchybným domom, ktorých bolo na tej ulici mnoho a nastúpila som. Opustili sme dokonalé miesto a šli sme po tichej ceste, na ktorú sa z oboch strán tlačil tmavozelený les. Po celý ten čas sme boli ticho a mňa to ubíjalo. Ešte nikdy som medzi nami nepostrehla takú ťaživú atmosféru. Dokonca aj po tej hroznej hádke pred dvoma dňami to bolo lepšie, pretože tam bol aspoň hnev. Niečo, čo sa dá zniesť. No teraz som cítila len obavy z jeho strany a bezmocnosť, že mi nepovie, čo ho trápi z mojej. Vtedy som mala chuť kričať, aby som aspoň nejako prehlušila to ticho, ale bola som si vedomá, že len čo by som prestala, vrátilo by sa. A tak som sa uvoľnila na sedadle spolujazdca, zavrela oči a nechala sa učičíkať jazdou.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 20. kapitola: