OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 22. kapitola

28.10.2011 (10:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 729×

NÁVRAT

Ďalšie dni šiel môj život, akoby sa návšteva Vyššieho nekonala. Neozvali sa. Pravdepodobne mi chceli dopriať viac času. Brala som to, pretože v jednu chvíľu som bola presvedčená, že to chcem, no o pár minút neskôr som váhala či je to správne. K nálade mi nepridávalo ani to, že sa Shane ešte nevrátil. Nemala som poňatia, čo vybavuje tak dlho. Začala som byť paranoidná, pretože som uvažovala nad tým, že práve teraz sa dohaduje so svojimi ľuďmi na tom, ako sa stane Najvyšším. Rýchlo som tie myšlienky vyhnala z hlavy. To by mi predsa neurobil. Aspoň by mi o tom povedal. Ale čo ak? Nie. Hádala som sa so svojím vnútorným hlasom, no ten nie a nie sklapnúť.

Buď už ticho! revala som naň.

Jedného dňa, keď som zaparkovala na svojom mieste ako každý deň a sklesnuto som vykročila k budove, ozval sa za mnou dobre známy hlas. Hlas, ktorý mi tak chýbal.

„Vyzeráš, že ťa niečo trápi.“

Okamžite som sa otočila a... stál tam- v celej svojej kráse.  Zaváhala som. V poslednom čase mi začalo šibať- nečudovala by som sa, keby bol len môj prelud. Prižmúrila som, akoby som chcela nejakým skenerom zistiť, či je to naozaj on.

„To je teda privítanie,“ povedal a spustil kútiky úst dolu.

Vtedy som už vedela, že je z mäsa a kostí. Radostne som sa usmiala a silno ho objala okolo krku až som mala pocit, že ho zadusím. Ruky mal okamžite na mojom chrbte a ešte viac si ma k sebe pritískal. Nemala som poňatia, ako som mohla bez neho vydržať tak dlho. Odtiahla som sa od neho a zamračila sa.

„Čo je?“ spýtal sa nechápavo.

Tresla som ho rukou po ramene. „Ešte raz sa takto vyparíš, tak za seba neručím.“

Hrdelne sa zasmial. „Neboj sa. Všetko je vybavené. Žiadna Diana, žiadny Thomas.“

Prekvapene som sa na neho pozrela. „Naozaj?“

Radostne prikývol. „Mali by sme to nejak osláviť.“

„A kde?“ spýtala som sa znova v jeho objatí.

„Možno u teba doma?“

Vycítila som neistotu v jeho hlase. Akoby sa bál, že odhalím nejaký jeho tajný plán.

Možno sa už stal Najvyšším a teraz ťa chce zabiť, ozval sa hlas v mojej hlave.

Prestaň! povedala som mu. Nebol by toho schopný.

„Nessa?“ spýtal sa Shane nervózne a pozrel sa mi do očí.

Och, ten pohľad ma totálne dostal.

„Uhm, hej.“

„Je ti niečo?“

„Len mi šibe,“ odvetila som, akoby to bola úplne normálna vec.

Zbadala som, ako sa smeje. „Chýbala si mi,“ prehovoril a pobozkal ma. Zdalo sa mi, akoby bol prisatý na mojich perách nekonečnosť, no ani to mi nestačilo.

„Aj ty mne.“

Zrazu som sa cítila akoby zahnal všetky moje chmáry a po dlhom čase sa objavilo slniečko.

„Ideme? Nechceme predsa zmeškať hodinu s tvojím otcom.“

S radosťou som prikývla a cupitala som za ním. Ruka  v ruke sme si sadli na svoje miesto.

„Shane. Ty si sa už vrátil?“ spýtal sa Kevin prekvapene.

„Hej, mali sme menšie problémy, preto som musel zostať dlhšie.“

„No, dobre, že si už tu. Nessa to nezvládala.“

„Kevin pripomeň mi, že ťa mám zbiť,“ odsekla som mu uštipačne.

Ten deň mi ubehol oveľa rýchlejšie, keď som vedela, že je vedľa mňa. Hoci ma trochu trápil Lucasov namrzený pohľad, bola som natoľko sebecká, že som ho vytlačila z mojej mysle. Horela som nedočkavosťou, kedy sa už skončí vyučovanie a ja budem môcť byť so Shanom sama. Stále sa však ozýval ten potvorský hlas:

Čo ak ťa tam chce zabiť? Ubrániš sa mu?

Paranoja. Celkom iste ma posadla paranoja a nejaká sugestívno- kompulzívna porucha, pomyslela som si.

Deň už nemohol byť lepší. Keďže dnes nebolo priaznivé počasie- profesorka splietala niečo o tom, že sa dvíha veľký vietor- nemuseli sme lietať. Od radosti som skoro zvýskla, no potom som si uvedomila, že by to nebolo vhodné, tak som to okamžite vyhnala z hlavy. Potom mi stačilo pretrpieť už len jednu hodinu- chémiu.

Tam už Shane nebude vedľa mňa, pomyslela som si. Bude to ťažké.

„Takže sa vrátil,“ poznamenal Lucas, keď sme vyrábali niečo čudesne mľazgravé. Naozaj sa čudujem, kto vymyslel všetky tie ‚lieky‘. Veď by som z nich skôr dostala otravu, akoby ma mali vyliečiť. To nepoznali v tej dobe vodu? Museli používať šťavu z Hľuzovníka Obyčajného?

„Áno,“ odvetila som a snažila sa vyslobodiť miešadlo z hustnúcej hmoty. Podivne to páchlo. Akoby sa pálili týždeň staré ponožky spolu s gumou. Zrazu to povolilo a ja som skoro spadla na zem keby ma Lucas nezachytil.

„Opatrne,“ upozornil ma sucho. V jeho tóne som vycítila, že by bol radšej, keby sa Shane nevrátil. Musela som uznať, že ak tá ich rivalita potrvá ešte niekoľko mesiacov, tak sa scvoknem. A to už nadobro.

„Hej, hej, ja viem, keď toto je mrhanie časom,“ sťažovala som sa a šla zaniesť prísady, ktoré sme už nepotrebovali. Keď som sa vrátila, jeho nálada bola aj naďalej na bode mrazu.

„Miešaj to ešte,“ prikázal mi a šiel umyť misky. Žasla som aký dokáže byť protivný. Surovo som zaryla miešadlo do hustej tekutiny a snažila sa pohnúť ňou, no nešlo to. Nakoniec som to vzdala a kašlala som na to. Nebudem sa nadrapovať kvôli nejakej gebuzine. Vtedy konečne zazvonil zvonček, schmatla som tašku s knihami a upaľovala z triedy. Pri dverách ma už čakal Shane.

Samozrejme, že bol rýchlejší ako ja, pomyslela som si.

Bez slova, ruka v ruke sme kráčali k môjmu autu. Vytiahla som kľúčiky, no keď som chcela otvoriť dvere, zatarasil mi cestu.

„Čo je?“ nechápala som.

„Hrozne sa ti trasú ruky a hlavu mi ide roztrhnúť od búšenia tvojho srdca,“ zasmial sa. „Bojím sa, že by si to mohla napratať do nejakého stromu.“

Zvláštne. Ani som si neuvedomila, že mi divo búši. Usúdila som, že má pravdu, a tak som mu ich dala. Takto, keď som sedela na sedadle spolujazdca som sa naňho mohla nerušene pozerať a kochať sa jeho nenormálnou krásou. Keďže cesty v Lutone boli väčšinou vyľudnené, dostali sme sa k nášmu domu za pár minút. Vypol motor a v momente bol pri mojich dverách, aby mi ich otvoril. Keď sme vyšli do mojej izby a uvidela som kopiacu sa horu oblečenia na koši, uvedomila som si, že som mala oprať.

„Nebude ti vadiť, ak dám prať?“ spýtala som sa.

„Nie. Môžem ti pomôcť?“

„Netreba,“ odvetila som a už som bežala dolu do práčovne s hŕbou vecí. Cestou som zašla do otcovej izby a zobrala mu niekoľko košieľ. Pretriedila som farby, nasypala prášok a aviváž a stlačila tlačidlo štart. Potom som vybehla do kuchyne a upratala umytý riad. Keď som bola presvedčená, že som urobila všetko, čo som mala, vrátila som sa do izby. Shane ležal rozvalený na mojej posteli s rukami za hlavou. Šuchla som sa k nemu a položila si hlavu na jeho hruď. Chvíľu sme tam bez slova polihovali.

„Shane?“

„Hm?“

„Naozaj je preč?“ spýtala som sa a pozerala von oknom na jarný vánok, ktorý sa hral s listami stromov.

„Áno, už žiadne problémy. Už sa nemusíš báť, že by ťa niekde prepadla.“

„Je to čudný pocit. Byť v bezpečí.“

„Je to dobrý pocit.“

„Ani nevieš, ako si mi chýbal,“ posťažovala som sa.

„Prepáč mi to, no musel som to urobiť. Pre nás.“

„Ja ťa chápem.“ Odrazu som sa narovnala a nohy zložila do tureckého sedu. Chytila som mu ruku a dlaňou si ju priložila na svoju dlaň. Otáčala som ich a pozorovala ten rozdiel. Oproti mojej bola obrovská. Aj on sa posadil a tvárou sa ocitol milimeter od mojej. Hľadela som do jeho tmavomodrých očí a na sekundu sa mi zazdalo, že v nich vidím iskierky šťastia. Na moje počudovanie, dýchala som plynule; srdce tĺklo v prirodzenom rytme. Opatrne natiahol svoju voľnú ruku k mojej sánke a končekmi prstov sa ma dotkol. Ten moment však prerušilo buchotanie práčky- až som podskočila. Zdvihla som sa a išla ju vypnúť. Veci som dala do sušičky a vrátila som sa k nemu. Sedel tam bez pohnutia ako predtým. Uvelebila som sa mu v lone a objala ho okolo krku. Otočil tvár ku mne a pery sa nám stretli v jemnom bozku. Odrazu som zabudla na všetko, akoby mi tá pusu vyhnala z hlavy všetky myšlienky.  Po pokožke sa mi rozlievalo príjemné teplo. Odtiahol sa a usmial sa na mňa; moje srdce až poskočilo. Mala som chuť výskať. Dokonca ani keď som prišla z letných prázdnin, ani vtedy som nebola tak nevýslovne šťastná. Skutočnosť, že zničil Dianu s Thomasom a pritom zostal živý ma napĺňala šťastím.

„Ako si ich našiel?“ spýtala som sa so záujmom a oprela si líce o jeho plece.

„No, bolo to trochu ťažké. Nachádzali sa neďaleko Derby. Najprv som bol za strýkom či o niečom nevie. Vravel, že naposledy ju videl tam. Nepredpokladal som, že by tam bola, no mal som šťastie. Keď dorazil do toho mesta a využil svoj sluch, počul som ich, ako sa o niečom zhovárajú. Išiel som za ich hlasmi, a keď silneli, bol som si istý, že idem dobrým smerom. Najprv som ich týždeň sledoval, chcel som vedieť či mám dosť síl. Cestou som vzal zopár duší. Bolo mi to nepríjemné, no nemal som inú možnosť. V podstate snovali plán, ako na teba zaútočiť. Zvolali ešte niekoľko upírov, zopár vlkolakov a Dianiných priateľov. Bolo ich tam v celku dosť, no keď som im prečítal myšlienky, vedel som, že keby som zaútočil, väčšina sa vzdá a utečie. Nevybrali si veľmi odvážnych spoločníkov.“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby zvažoval, čo smie povedať. Nechcel ma vyľakať podrobnosťami o tom hroznom zabíjaní. Keď uvažoval jeho hladké čelo sa stiahlo a na tvári sa mu rozlial hĺbavý výraz.

„Niekoľko dní po ich zhromaždení som čakal vo svojej skrýši na svoj čas. Nechcel som len- tak nedbanlivo vyskočiť a vrhnúť sa na nich. Keď... som neustále videl... akým spôsobom na teba myslia,“ ruky zovrel do pästí, na tvári mu vyskočil chladný a pohŕdavý výraz. Vedela som, že zvažuje slová, ktorými by svoje pocity dokonale vykreslil, no zároveň dbal na to, aby nebol príliš hrubý. „Vieš v Thomasovej hlave som neustále videl predstavy, milióny predstáv, ako ťa zabíja. Či to urobí pomaly alebo rýchlo. Či si ťa vychutná alebo len zasýti svoju neskonalú túžbu. Či to urobí hneď alebo sa bude hrať. Išiel som sa z toho zblázniť. Myslel som si, že moje úsilie vyjde nazmar, že sa na neho okamžite vrhnem už len preto, že na to myslí.“

Videla som, ako veľmi ho bolia spomienky na tú chvíľu. Bez žmurknutia som sa mu dívala do tváre, no on na mňa neupieral oči, díval sa niekam za mňa von oknom.  Vystrela som pred seba dlaň, aby som mu ju položila na líce, no potom som ju znova bezmocne spustila do lona.

„A Diana? Na čo myslela ona?“ spýtala som sa ticho.

Ticho zavrčal- teda aspoň mne sa to zdalo ako vrčanie, no bolo to také tiché, že som si nebola istá.

„Ona... mala presnú predstavu. Thomas sa len rozhodoval, no moja sestra to mala všetko premyslené. Chcela sa vlámať do tvojej izby, keď tam nebudeš a počkať ťa. Potom by ťa odviedla na to miesto, kde mali tábor.“ Na chvíľu sa odmlčal. Zdráhať sa či mi má povedať všetko, alebo len to, čo je pre neho ľahšie povedať. Natiahol sa rukou po moju a preplietol si prsty s mojimi. Túžila som vedieť, ako sa cítil. Túžila som to prežívať s ním, aby nemusel trpieť len on. Túžila som mu nejako pomôcť, zmierniť jeho žiaľ, ktorý v ňom vystrájal, keď mi opisoval každý detail. No nemala som ako.

„Chcela urobiť tradičný postup, nič špeciálneho.“

Uf, myslela som si, že ma chcela mučiť alebo niečo podobné.

„Čo je..?“ Otázku som však nedokončila.

„Tradičný spôsob znamená, že by ti zobrala dušu potom by ti zlomila väzy, polámala ti všetky kosti a vypichla ti oči.“

„Aha,“ vydýchla som.

Takže by ma nakoniec aj tak mučila, povedala som si.

„Najhoršie na tom bolo, že jej predstava bola taká skutočná, až som si myslel, že sa to naozaj deje. Bolo to...... ako moja najhoršia nočná mora. A vieš, čo ma zlomilo najviac?“ spýtal sa, zdvihol hlavu  a pozrel sa mi do očí.

„Čo?“ chcela som vedieť.

„Ty by si to všetko cítila, no nemohla by si vydať ani hláska. Bezmocne si sa v jej predstave zmietala a mne išlo puknúť srdce.“

Prehltla som, no guča v mojom hrdle nechcela zmiznúť. Ten smútok v jeho tvári ma doslova pohltil; musela som potlačiť slzy, aby som nevyzerala sprosto.

„Nemohol som to ignorovať. Všetky tie ich myšlienky, rozhovory, sny. Bolo to príliš silné. Ako keby vedeli, kde som a chceli na mňa takto zaútočiť. Na druhý deň som sa rozhodol, že s tým končím. Chcel som ich ešte sledovať, aby som zistil, aký silný sú, no už som ďalej nevládal pozerať tvoju smrť dookola ako nejakú hrozivú reprízu. Počkal som si kým padne súmrak a potom som ich... “

„Zabil,“ dokončila som za neho.

„Podrobnosti sú ti na nič,“ povedal tvrdo.

„Ale ja by som ich chcela vedieť,“ ozvala som sa slabo.

Uprel na mňa chladný pohľad, prebodával ma. Zľakla som sa ho.

„Pálil som ich ohnivými guľami, vzal som im duše, upíra som prebodol dreveným kolom. Robil som presne to, čo oni chceli urobiť tebe,“ vychrlil na mňa zlovestným hlasom.

Vtedy sušička hlasno buchla- zrejme chcela upozorniť, že už skončila- a ja som mimovoľne nadskočila. Bez slova som vyšla z izby a náhlila sa dole do práčovne. Zobrala som kôš na prádlo a nahádzala do neho veci. S nákladom som sa pobrala na balkón a začala som ho vešať. Všade bolo mŕtvolne ticho, keď v tom sa spoza môjho chrbta ozval ešte stále chladný hlas:

„Chceš pomôcť?“

Vydesená som sa otočila až mi štipec spadol na kachličky. Roztrasenou rukou som ho zdvihla a pripla tričko.

„Vydesil som ťa?“ spýtal sa ustarosteným hlasom.

Zavrtela som hlavou. Nechcela som, aby si robil ďalšie starosti.

„Nemal som ti to hovoriť.“

„To je v poriadku,“ klamala som.

„Chceš pomôcť?“ opýtal sa znova.

„To je v poriadku,“ zopakovala som. Zavesila som ostatok oblečenia, uložila kôš vedľa sušičky a vrátila som sa k nemu do obývačky.

„Nepustíme si nejaké dvd-čko?“ spýtala som sa. Bez toho, že by som počkala na jeho odpoveď vybrala som sa k videotéke a nejaké vybrala. Vložila som ho do mechaniky a usadila sa Shanovi v lone. Zdalo sa, že sa trochu uvoľnil; už nebol taký napätý a strnulý. O chvíľu prišiel otec.

„Čaute decká,“ pozdravil nás, keď nakukol do obývačky.

„Ahoj,“ odpovedala som nadšene.

„Dobrý,“ povedal Shane ešte stále trochu tvrdým hlasom. Otec sa na mňa zmätene pozrel či nepovedal niečo zlé. Zavrtela som hlavou nech to nechá tak. Opäť som sa zamerala na film. Shane ma zrazu zo seba veľmi jemne striasol a postavil sa. Nechápavo som sa na neho pozrela. Po tom rozprávaní bol akýsi čudný, akoby nebol vo svojej koži.

„Nessa, ja už musím ísť,“ vysvetlil mi.

„Prečo?“

„Neodkladné záležitosti.“

„Aha,“ odvetila som, no nepodarilo sa mi zakryť ten smutný podtón v mojom hlase.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa, podišiel ku mne a pobozkal ma. V tom bozku bolo veľa lásky, cítila som ju, no nemohla som potlačiť tú úzkosť, smútok a beznádej. „Uvidíme sa zajtra v škole,“ prehovoril a odišiel. Počula som len otvoriť a zatvoriť dvere, potom nastalo ohlušujúce ticho.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 22. kapitola: