OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 23. kapitola

06.11.2011 (18:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 870×

INFORMÁCIE

Vážne som nevedela, čo sa to so Shanom v poslednom čase dialo. Vynechával školu, a keď tam bol, nemal na mňa čas, a keď si ho aj našiel, tak veľmi málo. Nejak som tušila, že s jeho láskou ku mne sa nič nestalo, a to ma trochu upokojilo, no na druhej strane som mala pochybnosti, že ide o jeho klan, a to ma zasa znepokojilo. Rozhodla som sa, že mu poviem o ponuke na Strážkyňu duší, no nemala som šancu. A k tomu všetkému som mala ešte aj školu. Na chémii sme preberali dôležité lieky, ktoré som musela študovať. Otcove hodiny boli na zabitie -  ani za svet som nedokázala pochopiť, čo na tej tabuli stále ráta, a aby toho nebolo málo, počasie sa viditeľne zlepšilo, preto budeme lietať na kobercoch. Už som sa náramne tešila, ako sa strápnim pred celou našou skupinou vracaním alebo, pádom dolu k zemi. Samozrejme, v kútiku duše som dúfala, že nás nedonúti lietať samých, ale aspoň vo dvojiciach. Znášala by som to oveľa lepšie keby tam bol Shane so mnou.

Ach, vzdychla som si. Už tak dlho som s ním nebola sama viac ako polhodinu. To nám vôbec nestačilo prejsť z bozkávania na niečo vážnejšie, ale neodkladné povinnosti sú neodkladné povinnosti. Štvalo ma to tak, až som si zaumienila, že sa ho hoci aj rovno na hodine spýtam, prečo sa stýka s klanom. Nemôže mi to tajiť donekonečna alebo hej? Zatiaľ čo on záhadne mizol, ja som sa rozhodla o návšteve Tajomného povedať otcovi. Veď kto iný by mi mohol lepšie poradiť ako on? Vždy pre mňa chcel len to najlepšie. Mohla by som sa o tom poradiť aj s mamou, ale tá by asi sotva vedela o čom hovorím. Preto som vystriehla deň, keď ma celkom dobrú náladu a po večeri- keď sledoval správy- som si k nemu sadla.

„Oci,“ začala som váhavo, akoby som sa práve chcela priznať, že som sa vydala za nejakého motorkára a čakám s ním dieťa, „chcela by som sa ťa na niečo spýtať.“

„No hovor,“ odvetil s ľahkosťou- asi si nevšimol ten nervózny podtón.

„Pamätáš, keď si mi ako malej rozprával o Strážkyniach duší?“

„Hej. Tie príbehy sa ti náramne páčili.“

„Vieš, čo som pred niekoľkými dňami zistila? Že to nie sú len príbehy, ale skutočnosť.“

Vtedy konečne vypol zvuk na televízore a obrátil sa ku mne. Pozorne preskúmal moju tvár, akoby chcel vedieť či hovorím pravdu.

„Odkiaľ?“

„Navštívil ma Vyšší,“ usmiala som sa naňho. Úplne som ho prekvapila. Sedel tam ani skamenený s ústami dokorán a očami vypleštenými div, že mu nevypadli z jamôk.

„Oci?“ spýtala som sa po chvíli a zamávala som mu dlaňou pred očami. Zatriasol hlavou, akoby z nej chcel vyhnať nejaké spomienky a uprel na mňa svoje gaštanovo hnedé zreničky.

„Ako? Prečo? Kedy?“ vyjachtal zo seba.

„Asi pred mesiacom, keď sme prišli od mamy sa v mojej izbe zjavil prvý raz. Mal mi niečo ukázať. Boli to útržky z minulosti, prítomnosti a budúcnosti- nazval to Shanova podstata. Chcel ma vlastne presvedčiť, že je zlý. Druhýkrát sa u mňa zjavil pred niekoľkými týždňami. Zobral ma so sebou do nejakej miestnosti, kde bola veľká stará kniha. Priložil mi ruku na obraz ich zakladateľky, vtedy som ešte nevedela, kto bolo to dievča a pýtal sa ma či niečo cítim. Bolo to neuveriteľné. Zdalo sa mi, akoby som ju poznala už desaťročia, a pritom som ju nikdy nevidela. Telom mi prúdila toľká moc, sila.... páčilo sa mi,“ hovorila som, a keď som opisovala tie pocity, tvár sa mi podivne rozžiarila. Žeby som ňou naozaj túžila byť?

„Potom pretočil niekoľko strán a položil mi ruku na obrázok Lovca duší, to som vtedy tiež nevedela, ale v žilách mi koloval len hnev a potom..... ruka, ktorú som tam mala ma začala nepríjemne páliť. Ako náhle toto videl, zaviedol ma k Tajomnému. Ten mi konečne všetko vysvetlil. Zavolali ma, pretože u nikoho ešte nevideli takú čistú a ušľachtilú dušu ako u mňa- s výnimkou ich zakladateľky. Váhala som, lebo som si spomenula na tvoje príbehy a došlo mi, že budem musieť byť proti Shanovi. Vraj sa ešte nikto nedostal tak blízko k Lovcovi ako ja. A vtedy mi ten chlap prezradil, že sa stýka so svojim klanom. To preto sa s ním tak málo vídavam. Chceli odo mňa odpoveď, no ja som si nebola istá. Neviem, čo im mám povedať, keď sa tu znova objavia. Netuším či dokážem urobiť takýto krok proti Shanovi. Bojím sa, že by som ohrozila náš vzťah, a to by som chcela najmenej. Povedala som ti to, pretože ti hovorím všetko a viem, že ty mi dobre poradíš,“ vysypala som na neho.

„Vedel som, že to raz príde,“ povedal skôr pre seba ako pre mňa. „No netušil som, že to bude teraz.“

„Ocko, niečo mi uniká?“ spýtala som sa zmätene.

Vzdychol si a ja som si bola istá, že mi niečo prezradí; niečo čo by mi mohlo uľahčiť rozhodnutie.

„Pamätáš si na všetky tie príbehy, ktoré som ti rozprával?“

Prikývla som. Nikdy som na ne nezabudla. Keď sa rodičia rozviedli a ja som sa s mamou ako deväťročná presťahovala do Londýna, každý večer som spomínala, ako mi rozprával svoje vlastné rozprávky. Niekedy, keď som ich počúvala, som aspoň na malú chvíľku verila, že všetky tie bytosti naozaj existujú. Vryli sa mi do pamäti ako keby som si ich tam zapísala. Možno ma fascinovali preto, že boli iné, ako tie otrepané rozprávky, ktoré som čítala. Mali v sebe isté čaro, ktoré ma opantávalo a ja som čulo vydržala až do konca. Samozrejme vyrástla som a rozprávky môjho otca sa stáli väčšmi rozprávkami ako skutočnosťou až som na ne zabudla. No stále som ich mala uložené v mysli ako v nejakej zásuvke a tá sa teraz záhadne otvorila. V ušiach som počula každé slovo, ktoré mi otec povedal. Lovci duší, Anjeli smrti- tých som mala rada najmenej, pretože robili smutné veci-, Strážcovia duší, tajomná škola, schopnosti, to všetko sa stalo.

„Vieš, keď si bola malá, rozprával som ti o všetkom, čo sa v našom svete dialo, čo som sám zažil.“

„Nechápem.“

„Keď som ti rozprával o Strážcoch, opísal som ti každý detail ich práce, výsledkov, osobnosti. Stále ti nedochádza odkiaľ som o nich vedel tak veľa?“

Vtedy mi nad hlavou akoby zasvietila žiarovka.

„Ty si ním bol tiež?“ spýtala som sa s  prekvapením.

„Áno,“ prikývol. „A keď si sa narodila ty, dostal som za úlohu vychovať ďalšieho nástupcu. Mal som v tebe podporovať záujmy, ktoré by si teraz využila, ibaže manželstvo s tvojou mamou dlho nevydržalo, preto teraz váhaš. Keby som bol pozorný, vytvoril by som v tvojej duši prirodzenú, neškodnú nenávisť k Lovcom. Ja viem, že ju tam máš aj teraz, no tá najhlavnejšia časť tam chýba. Ak preciťuješ aspoň k jednému z nich náklonnosť, tvoja obrana je oslabená.“

Nemo som naňho hľadela. Kedy mi toto všetko chcel povedať? Ako by sa dozvedel, že chcú, aby som sa stal Strážkyňou, ak by som mu to nepovedala? Prezradili by mu to oni? Ako dlho je už môj osud určený? Mala som v hlave plno otázok a každá z nich ma bodala ako roj včiel. Nie, skôr ako roj ôs, pretože včely, keď bodnú tak zomrú, ibaže moje nezodpovedané otázky na mňa útočili stále.

„Nemal som ti dovoliť, aby si sa s ním zblížila,“ vyčítal si svoju chybu.

„Oci, ty by si tomu nezabránil. Jednoducho sa to stalo.“ Snažila som sa zmierniť jeho obvinenia, no zdalo sa mi, že to vôbec nepomáha.

„Nessa,  čo cítiš, keď si spomenieš na tie príbehy, ktoré som ti rozprával?“

To bola ťažká otázka. Nevedela som, čo cítim teraz, nie ešte keď si vybavím jeho rozprávanie.

„Spomeň si, ako si sa správala, keď som ti hovoril, že aj ty sa staneš Strážkyňou.“

Okamžite sa mi objavili vety, ktoré som videla aj v kancelárii Tajomného:

„Sú to tie najčistejšie bytosti na svete. Nenájdeš ušľachtilejšie povolanie, ako chrániť ostatných. Vieš si predstaviť, že by si dokázala robiť také činy?“

„Oci, aj ja môžem byť Strážkyňou duší?“

„Určite. Keď vyrastieš určite ňou budeš. Nikto nemá čistejšiu dušu ako ty. Si výnimočná, ver mi. A keď vyrastieš, urobíš veľké veci, ja to viem.“

„A pomôžem ľuďom? Zachránim ich?“

„Áno, srdiečko, zachrániš.“

Po tele sa mi rozlial čudný pocit pokoja. Zavrela som oči a snažila sa ponoriť do svojho srdca, aby som tam našla odpoveď na všetko to, čo sa dialo okolo mňa. Videla som tú chvíľu; to malé dievčatko, také bezstarostné. Usmievalo sa, bolo nadšené predstavou, že keď vyrastie, bude také dôležité, unesené, že nikto iný nemá takú krásnu dušu ako ono. V duchu  premýšľala ako asi vyzerá- ligotavá páperová guľa orámovaná striebornou žiarou. Predstavovala si, ako zachraňuje ľudí, v bielom hodvábnom plášti zapnutom až ku krku. A vtedy ticho detského pokoja vystriedala anjelská tvár; moja anjelská tvár s tmavomodrými láskavými očami a zmučeným pohľadom, ktorý som si pamätala, keď mi rozprával o plánoch svojej sestry. Ani som nevedela kedy mi vyhŕkla prvá slzy, no líca som mala odrazu celé zmáčané. Nemala som poňatia, ktorú z dvoch častí môjho ja si mám vybrať; dievča, ktoré túži po tom stať sa Strážkyňou duší už od detstva alebo dievča, ktoré nechce stratiť svoju lásku. Obe tieto  súčasti mojej osobnosti chceli vyhrať, no ja som vedela, že vybrať si môžem len jednu, tak ktorú mám uhasiť nekonečným plameňom?

„Viem, že je to pre teba asi ťažké a mala by si si to poriadne premyslieť. Nechcem ťa do ničoho nútiť, pretože presne viem, aké to je stratiť niekoho, koho veľmi ľúbiš.“

Chrbtom ruky som si utrela slané stopy a uprela pohľad na otca.

Naozaj trpí so mnou? prebehlo mi hlavou. Možno nám dvom nie je súdené nájsť si spriaznenú dušu. To nešťastie je pravdepodobne geneticky dané a prenáša sa z pokolenia na pokolenie.

„Myslela som, že mi poradíš,“ povedala som rozochveným hlasom.

„Ukázal som ti dve cesty, je však na tebe, ktorú si vyberieš.“

Tak ďakujem tati, pomyslela som si. Možno by som na celej tej veci mala hľadať svetlé stránky..... no ako nad tým uvažujem žiadne tam nie sú. Napriek tomu, som na tom lepšie ako predtým- aspoň trochu. Teraz už viem, čo naozaj cítim, no na druhej strane sa neviem rozhodnúť, takže som tam, kde som aj bola.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 23. kapitola: