OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 4. kapitola

23.04.2011 (18:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 920×

CESTA

Ráno som sa zobudila hrozne unavená. Snívala som krásny sen, keď v tom vtrhla do mojej izby mama a surovo ma zobudila.

„Je tu nejaký Lucas a vraví, že ste mali dnes spoločný program,“ povedala.

„Sakra, ja som zabudla.“

Ihneď som vybehla z postele a zháňala nejaké oblečenie. Nakoniec som našla šortky a tričko. Uspokojila som sa s tým a nalíčila sa. Zbehla som dolu a videla som ho sedieť v obývačke hrať tie blbé videohry spolu s Davom. Boli skoro rovnako starí a rovnako strelení. Prešla som okolo nich do kuchyne, no ani jeden z nich si ma nevšimol. Takí boli zabratí do hrania. Nasypala som si cereálie a zaliala ich mliekom. Rýchlo som ich do seba nahádzala, aby nemusel dlho čakať, no vyzeralo, že by mu to ani nevadilo. Keď som sa opäť vrátila do obývačky a spýtala sa ho, či ideme, neodpovedal. Musela som sa postaviť pred televízor, aby si uvedomil, že som tam.

„Ideme?“ zopakovala som svoju otázku.

„Ahoj, áno,“ povedal, strelil pár rán a víťazoslávne vyskočil. „Ha, porazil som ťa,“ spieval škodoradostne. Nemohla som prestať vyvaľovať oči nad jeho správaním. Vôbec by som nepovedala, že má sedemnásť rokov. „Tak sa maj, Dave,“ povedal a nadradene si vykračoval von dverami.

„Ja ti to ešte vrátim,“ zakričal za ním môj nevlastný brat. Prekvapená som za ním vybehla von.

„Čo je?“ spýtal sa, keď  videl môj pohľad.

„Ty hráš videohry?“

„No a? Dobre sa pritom odreagujem. Mala by si to skúsiť.“

„Diky za radu, no radšej nie. Nevidím zmysel zabíjania vo virtuálnom svete.“

„Ako chceš,“ pokrčil plecami a pokračoval v ceste.

„Nejdeme autom alebo iným dopravným prostriedkom?“

„Nie, je to neďaleko. Teda bude.“

Trochu som pobehla, aby som bola zarovno s ním. Bola som rozrušená, že... vlastne ani neviem, z čoho som bola taká napätá. Netušila som, čo budem robiť. Lucas mi to totiž ešte neprezradil. O malú chvíľku sme dorazili na hlavnú cestu. Všade okolo nás sa splašene rútili autá.

„Stane sa tu zrážka kamióna s osobným vozidlom. My zakročíme a prevezieme mŕtvu na druhý svet. Ak chceš uzatvoriť stávku, ešte je čas.“ Hovoril veľmi formálne a pomaly.

„Radšej nie. Veď som tú ženu ani nevidela, za to ty hej.“

„Dobre. Nasaď si toto,“ povedal a podal mi dlhý čierny plášť. „Na nejaký čas sa staneš Anjelom smrti. Ale nikomu o tom ani muk, inak by ma Smrť vyhodila. Vieš, pre mňa je cťou byť jej sluhom. Dalo by sa povedať, že som v sekte,“ zasmial sa. Navliekol na seba rúcho a na hlavu si nasadil kapucňu. Poslušne som ho nasledovala a čakala, čo sa stane.

„Priprav sa,“ varoval ma, odstúpil o krok dozadu a ja som ho nasledovala. Vtedy nastal poriadny rachot a spoza rohu sa zjavil veľký kamión s nákladom. Zaškrípali mu brzdy, no pred červenou nestihol zastaviť a surovo nabúral do červenej Korvety. Osobné auto bolo doslova rozmačkané. Na ceste nastal rozruch a všetci volali sanitku a ja som vedela, že to nepomôže, pretože Lucas už stál pri obeti. Zmätene hľadela na svoje zdemolované auto, no on ju tíšil. Pomaly som k nemu podišla a postavila sa vedľa neho.

„Nebojte sa, slečna, ja vám neublížim. Chcem len, aby ste mi podali ruku a ja vás zavediem na lepšie miesto.“

„Ale čo sa stalo?“

„Zomreli ste,“ odpovedal bez obalu.

Nastavil k nej dlaň a trpezlivo čakal. Ešte raz sa obzrela za svojím nevládnym telom a nakoniec privolila. Lucas nakreslil do vzduchu veľkú bránu a tá zažiarila jasný svetlom. Odrazu sa na jej mieste objavili ťažké dubové dvere s pozlátenou kľučkou. Jemne ich otvoril a hlavou mi naznačil, aby som ho nasledovala. Opatrne som vkročila dnu a zarazene som zastala. Zmizol všetok rozruch a jeho miesto zaujal nebeský pokoj. Ocitli sme sa na dlhej žltej cestičke, ktorá viedla v nedohľadne. Po jej stranách sa týčili rozkvitnuté jablone a čerešne. Všetko bolo neuveriteľne prekrásne. Dokonca aj taká obyčajná vec ako kameň, sa tu na tomto mieste zdala byť očarujúca. Vtáčatká lietali z jedného konára na druhý a pritom spievali hypnotizujúcu melódiu. Pohľadom som zavadila o každú vec. Ústa som mala dokorán, pretože som si pripadala ako v raji. Bola som si istá, že toto nie je peklo. No nemohla som ani povedať, že to je nebo, pretože tu nebol nik okrem nás. Žiadna brána ani svätý Peter, ktorý pri nej mal čakať. A už vôbec nie Boh. Odrazu sa na konci tajomnej cestičky objavila malá búdka. Pristúpili sme k nej a v okienku sa zjavila prekrásna tvár mladej ženy, ktorej tvár brázdil široký žiarivý úsmev.

„Čo si prajete?“ spýtala sa slušným hláskom. Lepšie sa prizrela a ešte väčšmi sa usmiala. „Lucas, to si ty. Dlho som ťa nevidela. Koho vedieš dnes?“

„Samantha Jeffersonová.“

„Hm, zrážka s kamiónom pred niekoľkými minútami?“

„Presne tak,“ odvetil a stále držal ženu za ruku.

„Vpravo.“

„Super. Vyhral som päť libier.“

„Vieš, že je nezodpovedné zarábať na mŕtvych,“ kritizovala ho.

„Takto nás robota viac baví,“ zasmial sa.

„No dobre, choďte už,“ povedala a podozrivo sa na mňa pozrela. Sklonila som hlavu, aby nezistila, že nie som Anjel smrti. Pokračovali sme cestou, keď sa zrazu rozdelila na dve rozdielne trate. Jedna viedla pravdepodobne do neba a druhá do pekla.

Ale ak toto nebolo kráľovstvo, tak potom, čo je tam? pýtala som sa sama seba.

Vybrali sme sa doprava ako nám kázala žena. Ani jeden z nás zatiaľ nič nepovedal. Pred nami sa zjavovali malé obláčiky hmly a oparu. Mali všetky farby od fialovej až po tyrkysovú. Nepatrne stúpali hore a nad nimi sa zjavila obrovská dúha.

Asi toto je tá ‚nebeská brána‘, pomyslela som si, keď sme popod ňu prešli. Pred nami sa vynoril zlatý trón vykladaný rubínmi, smaragdami, opálmi a inými drahokamami. Popri ňom tiekol striebristý potok a okolo neho sa ťahal svieži zelený koberec.

„Čau, Lucas,“ pozdravil ho chalan v našom veku.

„Ahoj, Peter.“ Letmo sa pozrel na jeho zoznam, ktorý držal v ruke. „Bude ťažké leto?“ spýtal sa a zhlboka si vzdychol.

„No, tu v Londýne hej. A koho si priviedol?“

„Samanthu Jeffersonovú.“

„Fajn. Vždy presný ako hodinky,“ povedal s úsmevom a podal žene ruku. Nechápavo prebehla pohľadom z jednej osoby na druhú, no podala mu ju.

„Uvidíme sa čoskoro,“ povedal Lucasovi chalan.

„Dúfajme, že nie,“ odvetil a otočil sa ku mne. „Ideme,“ zašepkal. Ako predtým, aj teraz som ho bez slova nasledovala. Cesta z neba nám trvala oveľa menej. Už sme sa nezastavili na ‚vrátnici‘, ponáhľali sme sa, aby sme nerušili nadpozemský život. Keď sme sa opäť zjavili na rušnej ulici plnej chaosu, trvalo kým som si uvedomila, čo som teraz videla. Nemohla som veriť, že som bola v nebi, bez toho, že by som umrela. Okolo nás bolo priveľa svetiel. Lekári sa snažili zachrániť úbohú ženu v aute, no tá už bola bezpečne za nebeskou bránou. Lucas si stiahol so seba čierny plášť a nastavil ruku, aby som mu podala ten svoj.

„To bolo úžasné,“ zvolala som, keď sme odišli od toho chaosu.

„Netvár sa tak prekvapene, už si tam bola.“

„Áno, ale ja si to nepamätám.“

„Hej, bola si predsa skoro mŕtva.“

Až teraz som si všimla, že mal akúsi divnú náladu.

„Tebe tá práca nevyhovuje?“ spýtala som sa, keď som si uvedomila, aké to musí byť prevážať každý deň niekoľko mŕtvych.

„Ja sa nesťažujem, ibaže je to všetko tak trochu smutné. Keď vidíš ten vystrašený pohľad na tvári nebohého. Je to dosť deprimujúce a chvíľu mi trvá, kým sa vrátim do svojej pôvodnej nálady.“

„Tak sa do nej rýchlo vráť, pretože tú zlú prenesieš aj na mňa a ja ju nechcem mať. Hlavne nie po tom, čo som videla. Bolo to úžasné. Všetko tam bolo také pekné a dokonalé. Chcem ísť aj do pekla,“ vyhlásila som. „Zoberieš ma tam, prosím?“

„Prídem zajtra,“ povedal a tajomne sa usmial, „ale nebude sa ti to páčiť.“

„O tom rozhodnem až ja. Teraz ideme kam?“ spýtala som sa so záujmom.

„Neviem,“ pozrel sa na hodinky. „Bude obed.“

„Fajn, nechcel by ísť naň k nám?“

„A nebude to vašim vadiť?“

„Nie,“ povedala som a zamierila k našej ulici.

Odrazu ma zamrazilo. Na lavičke blízko nášho domu sedela stará partia na čele s Joeom. Vedľa neho sa frajersky tváril Sebastian. Keď sme išli okolo nich, neodpustili si poznámky.

„Aha, šprtka,“ zakričal jeden z nich.

Snažila som sa ich ignorovať, no nešlo to.

„Cica sa vrátila,“ prehovoril Joe. „Ale už má niekoho iného,“ zachechtal sa.

To už som nedokázala nevnímať a prudko som sa k nemu otočila. Pozrela som sa do jeho tmavých očí a zasyčala som: „Nevolaj ma cica. A nie som ani šprtka.“

„Ona sa hnevá,“ povedal so smiechom. Pozrela som sa na Sebastiana, no on nič nerobil, len fajčil cigaretu. Zlosť ma pohltila, surovo som mu ju vytrhla z úst a pristúpila nohou. Zvrtla som sa na podpätku, keď v tom Joeyho ruka vystrelila k môjmu zadku.

„Prestaň,“ zaziapala som na neho.

„Inak?“ spýtal sa a postavil sa. Týčil sa nado mnou ako dvojmetrová veža. Automaticky som jemne vystrela dlaň pred seba, no tak aby si toho nikto nevšimol a odhodila som ho dobrý kus od seba. Ostatní naokolo sa zmätene pozerali, odkiaľ to prišlo.

„Čo to bolo?“ spýtal sa nervózne.

„Varovanie,“ odvetila som s úsmevom a vrátila sa späť k Lucasovi. Ešte predtým som sa pozrela na Sebastiana, no tvár mal ako z kameňa. Nevedela som určiť, čo si myslí.

„Páni, Ness, ty si im nahnala strach. Ale vieš, že by si to pred obyčajnými nemala používať,“ usmieval sa.

„Hej, no keď oni... sú to kreténi.“

„Bol tam aj ten tvoj bývalý,“ pripomenul mi, akoby som ho sama nevidela.

„Ja viem, a to ma štve ešte viac.“

„Ale prečo?“ nechápal.

„Neviem. Stále mi na ňom aspoň trošku záleží. Nechcem, aby si zničil život. Bol to môj najlepší kamarát, a preto to robím. Pretože viem, že on taký nie je, teda aspoň nebol.“

Začudovane sa na mňa zahľadel. Rovnako ako on, ani ja som nemohla pochopiť svojim myšlienkovým pochodom. Malo to byť predsa už všetko za mnou.

„Nechaj to tak,“ povedala som, keď sme prišli pred náš dom.

„Naozaj nebude tvojej mame a otcovi vadiť, že prídem.“

„Myslím, že nie.“

Vošla som dnu a vzduchom sa niesla omamná vôňa cestovín. Naznačila som Lucasovi, aby ma nasledoval. Vošla som do kuchyne a pozerala som, ako sa mama obratne zvŕta okolo kuchynskej linky a niečo krája.

„Ahoj, mami,“ pozdravila som ju milo.

„Ahoj, zlatko, prišla si akurát na obed.“ Pohľadom preskočila na Lucasa.

„Nevadí, ak som ho pozvala na obed?“

„Ale samozrejme, že nie,“ odvetila s úsmevom. „Eddie s Davom išli k jeho dedovi a vrátia sa až podvečer. Každá spoločnosť je vítaná.“

„Fajn, len si vybehnem niečo vziať z izby,“ povedala som a nechala ich tak. Schody som brala po dvoch a už som bola hneď pri dverách. Inštinktívne som sa pozrela na display mobilu a uvidela tam jednu správu.

Ahoj, kráska, veľmi mi chýbaš. Už len dva týždne, teším sa na teba. Daj si pozor na Dianu, mohla by sa tam zjaviť. Papa

Srdce mi poskočilo o niekoľko centimetrov. Ihneď som odpísala:

Aj ty mi moc chýbaš. Tie dva týždne sa budú vliecť. Diana ma navštívila, no som v poriadku. Viac ti poviem v škole. Neboj, ja sa ubránim. Papa.

Vedela som, že ubehne ešte dlhý čas, kým sa vrátim, pretože ten nikdy nebol na mojej strane.

Odložila som mobil a zišla dolu. Lucas sa živo rozprával s mojou mamou. A čo bolo ešte zvláštnejšie - bavili sa o našom svete. Ona nikdy nechcela hovoriť o tom, čo sa mi stalo. Brala to ako niečo, čo mám, ale netreba sa o tom  zmieňovať. No bolo vidieť, že ju Lucasova schopnosť, alebo povolanie - neviem, ako to mám nazvať- celkom zaujalo. Pýtala sa, či už videl Boha alebo Diabla. Bolo to hrozne zvláštne, pretože ona si ten svet nechcela uvedomovať. Vravela mi, že to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozviedla s mojím otcom. Nezniesla všetky jeho povinnosti v tom svete.

„Uhm, neruším?“ spýtala som sa slušne.

„Nie, len sme sa rozprávali. Nevedela som, že má Lucas takú zaujímavú prácu.“

„Prevádzanie mŕtvych je podľa teba zaujímavé?“ vyvalila som oči.

„Možno začnem byť otvorenejšia voči tým schopnostiam, či ako to voláte,“ hovorila a nakladala cestoviny na jednotlivé taniere. Pozrela som sa na Lucasa so zdvihnutým obočím a podišla k nemu bližšie.

„Čo si to s ňou urobil?“ zašepkala som mu.

„Nič, len sa pýtala, kam chodím na školu, tak som jej povedal, že budem chodiť tam, kam aj ty. No a ona na to začala, že aké mám dary a ja som jej povedal o Anjeloch.“

„Poďme, sadnite si,“ rozkázala.

Keď sme uvideli lákavé jedlo, ihneď sme sa doňho pustili. Rozmýšľala som, kde asi tak je Diana a či s ňou je aj Thomas. Čo ak nie sú iba dvaja, ale je ich viac? Priala som si, aby čas letel a ja som bola opäť doma u otca spolu so Shanom. Aspoň, že je tu Lucas. Keď sme dojedli, sadli sme si do obývačky. Na mieste by som zaspala, ibaže mama ma vyrušila.

„Zlatko, poď mi pomôcť s riadmi!“

„Áno,“ povedala som a neochotne sa zdvihla zo sedačky.  Videla som Lucasov pobavený úškrnok.

„Ty sa nerehoc,“ sykla som mu.

Prišla som do kuchyne, vzala si hubku na riady a začala drhnúť. Ani nie o celú minútu sa ku mne naklonila a začala sa vypytovať:

„Kto je vlastne ten Lucas?“

„Kamarát,“ odvetila som stručne.

„No, videla som ako sa na teba pozeral. S takým záujmom.“

„Dobre, ibaže ja som sa na neho tak nepozerala,  v tom je ten háčik.“

„Čo by na to povedal Shane?“

„Čo všetci máte so Shanom. Vôbec ho nepoznáte, tak prečo stále ‚Čo by na to povedal?‘. Mami, je to len kamoš a ty nevieš, aké silné je puto medzi mnou a Shanom, tak sa prosím ťa nepýtaj, čo by na to povedal. Možno by trochu žiarlil, no my sme takí obaja. Ja som tiež nebola nadšená, keď mal kamošku Barbaru. Ibaže tá ho hypnotizovala, takže to je niečo celkom iné. Preto by nepovedal nič.“

Videla som jej udivený pohľad. Možno to bolo preto, že som tak rýchlo rozprávala, alebo preto, že to bolo na ňu až priveľa informácii. Zaručene nevedela, kto je Barbara, ani ako ho hypnotizovala, no to bolo jedno. A po tom, čo som vyrukovala s týmito argumentmi, som si ani ja sama nebola istá, čo by na to povedal.

„Dobre, dcérka.“

„Prepáč,“ odvetila som a pokračovala v umývaní riadu.

Keď som skončila, vrátila som sa späť k Lucasovi. Bez slova som sa hodila do kresla a zavrela oči.

„Takže predsa len ho máš,“ povedal ticho.

„A koho?“ nechápala som.

„Priateľa.“

„Aha, hej.“

„A naozaj by žiarlil?“ spýtal sa s úsmevom.

„A mal by na niečo?“ zdvihla som obočie.

„Neviem,“ odvetil a venoval sa časopisu.

V hlave som mala odrazu hrozný zmätok. Nevedela som, čo by na to povedal Shane, keby vedel, že mám nového kamaráta, ktorému sa páčim. Trápila ma Diana a jej poskok Thomas, a to či majú ešte nejakých prívržencov. A tiež ma trápil Sebastian a jeho chovanie. Nemohla som uveriť, že sa ešte stále stýka s tými idiotmi. Zároveň som sa snažila vyriešiť situáciu, do ktorej som sa dostala. Vytvorila som taký nejaký ‚milostný štvorec‘, no nie úmyselne. Kto mal vedieť, že Sebastiana to ešte neprešlo? Kto tušil, že stretnem chalana, ktorému sa budem hrozne páčiť? Jediný, kto tam bol oprávnene, bol Shane. Navyše, Lucas bude so mnou chodiť do školy, čo bude horšie, pretože ho to len tak ľahko neprejde, keďže ma bude vidieť skoro každý deň. Bože, a čo ak bude so mnou v triede? To by bola pohroma, pomyslela som si. Niežeby som ho tam nechcela, je s ním zábava, no nechcela som mu dať príležitosť na nádeje. Odrazu ma vyrušil zo zamyslenia Lucasov hlas.

„Peklo, ideš? Jedno prišlo skôr,“ povedal a už bol pri dverách. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo odo mňa chce. No napriek tomu som sa postavila a nasledovala ho. Ani som poriadne nevedela, kam ideme. Stále som bola ponorená vo svojich myšlienkach.  Odrazu sme zastali pri veľkej továrni. Bola ošarpaná, akoby sa chystala práve padnúť. Opäť som si zobrala od Lucasa plášť ako pred niekoľkými hodinami. Jemne ma odsunul za seba a vtedy nastal veľký výbuch. Ohromene som pozerala na veľký plameň, čo sa ťahal do neskutočnej výšky. Ako pri prvej nehode, aj teraz sa rozpútal rozruch. Vo vzduchu bolo počuť sirény hasičského auta. Z bývalej továrne vyšla nejasná belasá postava. Zmätene sa okolo seba pozerala na všetky strany. Bol to muž v stredných vekoch. Na brade mal neupravené strnisko a šaty mal hrozne otrhané. Pripomínal mi bezdomovca. Zamierili sme k nemu a on nekládol žiaden odpor. Lucas opäť nakreslil bránu a na jej mieste sa zjavili dvere. Bolo to rovnaké ako predtým, no s jednou výnimkou- zabočili sme doľava. Ako náhle sme dorazili na druhú cestičku, pohltila nás tma, len vpredu som videla nejasné červené svetlo. Doľahol na mňa hrozný smútok, akoby som mala strašne veľkú depresiu. Akoby na svete neexistovalo nič, čo by ma rozveselilo. Akoby Shane umrel. Ten smútok mi tlačil na hruď a ja som nemohla dýchať. Srdce mi divoko tĺklo, chcelo proti tomu bojovať. Vo vzduchu som začula jemný šepot. Skôr to pripomínalo zúfalý nárek, plač zatratených duší, ktoré zmizli v pekle.

Toto miesto je hrozné, pomyslela som si.

Dorazili sme k svetlu a odrazu nás obklopili nejasné čierne bubliny.  Obrazy v nich boli, ako útržky z pamäte nejakého kriminálnika. Všetky zlé skutky, ktoré sa odohrali po celom svete. Minulosť, budúcnosť, prítomnosť, bolo tam všetko. Chcelo upozorniť, prečo sú tu tí ľudia. Peklo chcelo, aby si to odpykali, aby ich duše nemohli odpočívať v pokoji. Chlap, čo stál pri Lucasovi sa zrazu začal prudko mykať. Nechcel skončiť v pekle- ani som sa mu nečudovala. Vytrhol si ruku z jeho zovretia a chcel utiecť, no v tom okamihu sa okolo neho rozblčali plamene.

„Ahoj, Lucas,“ zašepkal tichý bodajúci hlas.

„Sám, Lucifer,“ pozdravil ho s úctou.

Z tmy sa vynorili dve červeno žiariace zreničky a po tých nasledoval aj ostatok tela. Vysoký muž mŕtvolne bledej farby pristúpil k Lucasovi. Čierne vlasy mu krásne kontrastovali s pokožkou. Vyzerala ako mramor a ja som mala nutkanie urobiť krok vpred a dotknúť sa jej. Cítila som, že by mohla byť jemná ako hodváb, no chladná ako ľad. Pohyby mal ladné, akoby sa vznášal. Jeho čierny plášť dokonale rámoval jeho telo a na konci vytváral jemné kúdole hmly. Ohromilo ma, že som bola unesená jeho krásou. Mal nádherne dlhé prsty, ktoré vyzerali mäkko, no zároveň aj tvrdo.

Dokázal by nimi ublížiť, pomyslela som si.

Bol proste bájna bytosť, ktorá jestvovala len v rozprávkach a vymyslených príbehoch. Na hladkom čele sa mu zjavilo zopár vrások.

„Ďalšia zatratená duša?“ povzdychol si. „Nemám ich kam dávať, toľko ich tu je.“

„Ľudia sa menia, to predsa vieš. Mal by si byť rád, že je tvoje miesto také navštevované.“

„Veď aj som, no tie neustále náreky mi spôsobujú migrény,“ sťažoval sa.

„Myslím, že ich už nič neumlčí. Celý život konajú zlo, no skončiť by chceli v nebi. Musíš mať obrovskú radosť, keď ich k tomu celý ten čas navádzaš a potom ich tu mučíš.“

„Len niektorí zostanú oddaní zlu aj po smrti a takých je málo, no tých, ktorých to napĺňa, sa stanú mojimi prívržencami.“

„Čerti.“

„Správne, dalo by sa to tak povedať,“ zasmial sa. „A teraz mi to daj podpísať.“

Lucas mu podal malý papier a on tam vtlačil krvavý odtlačok prsta. Podišiel k mŕtvemu a ruku mu zovrel okolo zápästia. Muž vykríkol od bolesti, no postavil sa a nasledoval ho. Zmorene sa za ním vláčil, až nakoniec zmizol v nekonečnej temnote. Cestou späť sme sa ponáhľali, teda aspoň ja. Už by som dlhšie nechcela cítiť tú prázdnotu a smútok. Vzduch na mňa tlačil ako nejaká neviditeľná ruka, ktorá ma chce zaškrtiť. No keď sme vyšli na rázcestie, bolo mi lepšie. Ako náhle som uvidela tie krásne kvety a žiariace motýle, čo poletovali po okolí, cítila som sa ako predtým. Ešte stále som sa však nespamätala z diabla. Naozaj vábil každého. Stačilo sa na neho iba pozrieť a už ste boli na jeho strane. Vedľa seba som počula zvonivý smiech. Pozrela som sa Lucasovým smerom a on ihneď prestal. Smiať sa na mne mohol iba Shane. Pomaly sme kráčali naspäť a ja som mala na tele stále zimomriavky.

Vonku pred továrňou už nikto nebol. Oheň bol uhasený. Dala som si dolu kapucňu a podala plášť Lucasovi.

„Tak ja idem. Musím sa pripraviť na zajtrajšiu cestu. Ďakujem za obed. Uvidíme sa v škole,“ povedal a zberal sa na odchod.

„Počkaj, ty už sem neprídeš?“ spýtala som sa neveriacky.

„Mám veľa práce a budem cestovať po celom svete.“

„Aha, tak sa maj,“ povedala som zarmútene a zakývala mu. Bolo mi ľúto, že so mnou už nezostane. Budem tu opäť sama. No už len dva týždne, pripomenula som si. Ako som tak šla domov, stretla som Sebastiana. Nevraživo som sa na neho pozrela a pokračovala ďalej.

„Zase si bola s tým Lucasom?“ posledné slovo vyslovil s opovrhnutím.

„Čo je teba do toho?“ vyskočila som na neho.

„Nepáči sa mi.“

„No, to je tvoj problém.“

„Ty si naštvaná kvôli tomu, že som sa ťa nezastal?“

„Bingo!“

„Nemôžem si to dovoliť. Nie som v parte tak dlho, aby som mohol odporovať.“

„Tak prečo sa na nich nevykašleš?“ nechápala som.

„Okrem nich nemám nijakých kamošov.“

„Možno je to tým, že sa flákaš s nimi.“

„Čo máš s tým Lucasom?“ zmenil tému. „Predpokladám, že Shanovi by sa to nepáčilo.“

„Dofrasa, čo do toho strkáš nos? Prečo ťa trápi, čo by na to povedal Shane? Veď ho ani nepoznáš!“ zaziapala som na neho uprostred ulice.  „My spolu už nič nemáme, tak sa prestaň do mňa starať. Nechápem, prečo si myslíš, že medzi Lucasom a mnou niečo je. Je to kamarát,“ povedala som o niečo tichšie. Nechala som ho tam ohromene stáť a pokračovala som v ceste.

Keď som prišla domov, bola som hrozne  vytočená. Otravovalo ma toto prostredie, oživené spomienky, ktoré nechceli stíchnuť. Ako si Sebastian môže myslieť, že po tom všetkom, čo urobil, by som sa mohla vykašľať na Shana a vrátiť sa k nemu? Vtrhla som do izby a hlasno som zabuchla dvere. Priala som si, aby som odtiaľto zmizla. Vyparila sa ako pred rokom.

„Ahoj, sestrička, zlá nálada?“ spýtal sa Dave posmešne. Ani som si nevšimla, že už prišli.

„Nestaraj sa,“ odvrkla som.

„Sme rodina a tá problémy rieši,“ povedal s úškľabkom.

„Vypadni a už sa nevracaj!“ zaziapala som na neho. Dosť, že mám zlú náladu, ešte ma bude vytáčať aj on, pomyslela som si. Mala som pocit, akoby mi išla prasknúť hlava. Akoby sa chcela roztrieštiť na milión kúskov. Privrela som oči a snažila sa potlačiť tú bolesť, keď v tom ma upútalo čosi, čo úplne vytlačilo z mysle bolesť. Ani neviem ako, ale veci, ktoré boli pred niekoľkými minútami na mojom stole, boli vo vzduchu. Keďže som žila v čarovnom svete, bola som presvedčená, že som to urobila ja, len som nevedela ako. Myšlienkami som sa silno sústredila, aby sa veci zniesli na stôl a oni naň dopadli s veľkým rachotom.

Telekinéza. Super, pomyslela som si.

Opäť som sa urputne sústredila, no teraz len na jednu vec. Uprela som na ňu  pohľad a snažila som sa nežmurknúť. Mysľou som jej kázala zdvihnúť sa a ona vyletela vysoko do vzduchu. Pomaly som otočila hlavou doľava a ona išla presne mojím smerom a nakoniec som ju jemne položila na posteľ. Túto schopnosť nie je ťažké ovládať, pomyslela som si a bola som nadšená, že to ukážem v škole. Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré našlo novú hračku.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 4. kapitola: