OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 6. kapitola

27.04.2011 (11:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 913×

PIKNIK

Na druhý deň ráno som sa zobudila úplne svieža a šťastná. Moja nálada však nebola rovnaká ako počasie. Vonku bolo škaredo a zúril tam zúfalý dážď. Stromy sa knísali z jednej strany na druhú v hlbokých úklonoch. Akoby sa príroda na niekoho hrozne hnevala a za nič na svete mu nechcela odpustiť. Neochotne som vyšla von k svojmu autu.

Ešteže ho mám, pomyslela som si.

Rýchlo som do neho zaliezla a vyrazila ku škole. Prvú hodinu sme mali mať chémiu. Čudné bolo, že som sa na ňu celkom tešila. Na rozdiel od minulého roka, som aspoň vedela o čo ide.

Parkovisko bolo úplne vyľudnené. Počas slnečného dňa, študenti sedávali pri fontáne- teraz však dážď ticho bubnoval na prázdne lavičky. Prehodila som si cez hlavu kapucňu a mierila som k budove. Učebňu sme mali mať tam, kde predtým. Ešte nezvonilo, no profesorka už bola v triede- dosť ma to prekvapilo, pretože zvyčajne prišla minútu po tom, čo sa začala hodina, aby mohla do učebne vplávať ako pôvabná pani. V jej prípade to skôr pripomínalo nočnú moru. Čakala na všetkých žiakov, aby im mohla niečo povedať. Sadla som si na svoje obvyklé miesto, no Shane tam nebol. Uprela som zrak na učiteľku a čakala. Za mňa sa posadila Sora s Kevinom a tiež vyzerali byť prekvapení.

„Ako viete, v triede máme nového žiaka. Zamieša nám to trochu poradie. Takže opäť si sadnite podľa abecedy,“ povedala mrzuto, pretože sa jej očividne nepáčilo, že si bude musieť zvykať na nový poriadok.

Keďže mi spočiatku nedošlo, čo sa mení, sedela som na svojom mieste. Odrazu si ku mne prisadol Lucas.

„Ahoj. Som tvoj nový laboratórny partner,“ povedal s úsmevom a uhladil si biely plášť. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Som Barmson, to všetko mení.“ Okamžite som v tom videla aj druhý zmysel, ale nezamýšľala som sa nad tým. Snažila som sa tváriť nadšene, no pravda bola iná. Ja som nechcela nového laboranta. Bola som spokojná so Shanom. Jedine s ním som tvorila dokonalý pár, či už to bolo na chémii alebo v živote. Nechcela som si zvykať na niečo nové, presne ako profesorka. Mala som rada svoje zabehnuté spôsoby- hlavne tie, ktoré sa týkali môjho priateľa. Prečo to niektorí nevedia pochopiť? Bola som si istá, že ho to vôbec nenadchne - ešte sa znásobí jeho nevraživosť k Lucasovi. Vtedy do triedy vošiel on a ihneď zamieril k našej lavici, no keď uvidel Lucasa na svojom mieste, tvár mu celkom stuhla.

„Dovolíš, tu sedím ja.“

„Už nie. Abeceda sa posunula mojím priezviskom, preto sa menia aj laboratórne páry.“ V jeho tóne som začula mierny náznak víťazstva.

„Usaďte sa pán Corving,“ zarezonoval profesorkin hlas.

Neochotne sa pozrel na prázdnu lavicu a zamieril k nej. Mala som  výčitky svedomia, hoci som ani nevedela prečo.

„Idem pre pomôcky,“ oznámil mi Lucas. Z povzdychom som sa zdvihla a šla pre prísady. Dnes ich bolo neobvykle veľa, preto som sa pre niektoré z nich musela vrátiť. Keď už boli všetky na stole, zapálila som oheň a začala ich pridávať. Išlo to automaticky, akoby som vôbec nemala prestávku. Sledovala som, ako si Lucas jednu z nich obzerá v ruke. Snažila som sa však sústrediť na liek. Odrazu sa mi tam vopchala jeho ruka a chcela tam hodiť niečo, čo tam ani nemalo byť.

„Čo to robíš?“ spýtala som sa nechápavo a držala jeho ruku, čo najďalej od nádoby.

„Vieš čo by sme s týmto mohli vyrobiť? Veľký výbuch,“ povedal s úsmevom na tvári.

„Nie, to sa neopovažuj urobiť. Vieš koľko vecí som tu už pokazila?“

Odrazu ma voľnou rukou začal štekliť. Snažila som sa mu ju chytiť, no nešlo to. Vtedy som pustila tú, v ktorej mal nádobu a ani som si uvedomila, čo som urobila až vtedy, keď som  videla semienka vnárať sa do vody. V tom momente nás to odhodilo dozadu a nastal ohlušujúci buchot. Nádoba sa rozletela na neskutočne veľa kúskov. Všetka tá tekutina sa samozrejme vyliala na nás. Dobre, že ešte nebola vriaca. Po prekonaní prvého šoku, som sa pozrela na profesorku.

Tá to zrejme nikdy nepredýcha, pomyslela som si. Ústa mala dokorán, pretože na nás chrlila nespočetne veľa slov. Museli sme to upratať a ostatok hodiny sedieť na chodbe.

Ako vždy, povedala som si.

Vzala som handru a začala to utierať. Vyzliekla som si pracovný plášť a hodila ho do koša. Po tej lepkavej gebuzine bol úplne zničený. Keď sme boli hotoví, sadli sme si na lavičku pred učebňu. Po tichej chodbe sa rozliehal Lucasov smiech. Spýtavo som sa na neho pozrela, pretože som nechápala, čo je také smiešne.

„Videla si učiteľkin pohľad? K nezaplateniu.“

Musela som uznať, že mal pravdu. Ešte nikdy nebola taká červená. Keď som si to vybavila všetko ešte raz, naozaj mi to pripadalo smiešne. Odrazu som sa aj ja začala neovládateľne smiať. Za tú škodu ma bude učiteľka do smrti nenávidieť. Zazvonilo a my sme si šli zobrať veci. Keď som sa pozrela na Shana, zbadala som jeho prísny pohľad. Zašla som k nemu a milo sa usmiala.

„Ideme?“ spýtala som sa sladkým hláskom. Váhavo sa na mňa pozrel, no potom ma chytil za ruku a vyšiel smerom na praktické cvičenia do telocvične. Za nami kráčali Kevin so Sorou a o niečom sa živo rozprávali. Zrazu sa pri mne zjavil Lucas.

„Pekne sme to roztočili na liekoch,“ zasmial sa.

„Ak tým myslíš ohrozovanie ľudí, ktorí sú okolo teba, tak hej,“ odvetil ostro Shane.

„No, tak sa nedurdi. Trochu srandy nezaškodí,“ pokračoval a predbehol nás.

O malú chvíľu sme dorazili k veľkej učebni. Opäť tam boli dve žinenky a okolo nich samá tma. Vo svetle lámp sa črtala guľatá postava profesora Flinta.

„Tak študenti, tento rok budeme preberať bojové umenia. Máte svoje čarovné schopnosti, no tie vás môžu opustiť a čo by ste robili, keby na vás v tom čase niekto zaútočil? Každý v našom svete by mal ovládať streľbu z luku a narábanie s mečom. Tieto dva typy obrany sú symbolom našej školy. Zakladatelia ich použili na obranu pred cirkvou. V stredoveku nás považovali za niečo zlé. Chceli nás vyhubiť a upáliť na hranici. No my sme im pevne odolávali. Takže teraz si zoberiete luky a šípy a dajte sa do dvojíc.“

Okamžite som zamierila k dvom plným košom  a vybrala s nich starý luk a pár šípov. Vrátila som sa na miesto, no tam ma už čakal Lucas.

„Ness, budeš so mnou vo dvojici?“

„Prepáč, ale ja som vždy iba so Shanom. Máme vyrovnané sily a ja potrebujem nezničiteľný štít,“ povedala som a pocítila jeho postavu za mnou.

„Tak ideme. Na miesta,“ zvolal profesor.

„No nič,“ odvetil skormútene Lucas a odišiel.

Profesor nám doniesol terče a my sme sa postavili na značky.

„Dámy prvé,“ povedal zdvorilo, no jeho tajomný úsmev hovoril, že má niečo za lubom. Vzala som jeden šíp, priložila ho k luku, natiahla a pustila, no ani sa len neošuchol o terč. Spoza mňa sa ozval tlmený smiech. Skúsila som to znovu- dopadlo to rovnako s rozdielom, že teraz som trafila stenu. Opäť sa ozval ten provokačný smiech. Prudko som sa obrátila a hodila naňho bodavý pohľad. Vyžíval sa v tom, že mi niečo nejde.

„Je tu niečo smiešne?“ spýtala som sa prísne.

„Nie,“ odvetil s potláčaným úsmevom.

Zmorene som si vzdychla a obrátila sa späť k terču.

„Pozri, musíš zamieriť očný kontakt presne na stred. Luk zdvihneš jemne dohora, aby nezmenil svoj smer,“ hovoril, spoza chrbta mi chytil ruky a upravil ich polohu. Bol úžasne blízko a mne sa srdce opäť rozbúchalo, ako vždy keď som bola pri ňom. Triasla som sa ako osika.

„A hlavne nemysli na to, že ti pomáham ja, pretože netrafíš,“ povedal s úsmevom.

Áno to som vedela, ibaže sa to nedalo ovládať. Zhlboka som sa nadýchla a uvoľnila sa.

„To je lepšie. Teraz napni tak silno ako vieš a pusti.“

Urobila som tak ako mi povedal a šíp letel smerom k terču. Netrafil síce do čierneho, no to mi bolo fuk. Nechápala som odkiaľ toto všetko vedel.

„A teraz ty,“ vyslovila som k nemu a podala mu šípy s lukom. Nedbalo mykol plecami a vzal si veci. Postavil sa na červenú značku, zamieril, napol a pustil.  Jeho šíp bol presne v čiernom. Skúmavo som sa naňho pozrela a on mi to s radosťou vysvetlil.

„Roky prípravy na Lovca duší.“

Zrazu zazvonilo a my sme sa pobrali na obed. Shane odovzdal pomôcky, pritisol si ma k sebe a bok po boku sme kráčali k jedálni. Keď sme prechádzali popri Lucasovi, mal na tvári akýsi urazený výraz tváre. Najprv mi však nedochádzalo prečo.

„Nie je nadšený, že so mnou chodíš,“ objasnil mi to.

„Ja viem. Dúfa, že má nejakú šancu. Neviem ako by som mu to vytĺkla z hlavy.“

„Môžeš to skúsiť doslovne,“ zasmial sa.

„No jasné. Veľmi smiešne,“ odvetila som sarkasticky a otvorila som dvere do jedálne.

„Len si chcem byť istý,“ povedal, keď sme si nakladali jedlo, „mal by som si dávať naňho pozor?“

„Na každého chalana by si si mal dávať pozor,“ usmiala som sa a sadla si k stolu.

„A to si ako myslela?“

„Že by si ma nemal brať ako samozrejmosť.“

„Ale ja ťa tak neberiem,“ obraňoval sa.

„Ja viem.“

„Tak čo dnes budeme robiť decká?“ spýtala sa Lucy.

„Čo keby sme si urobili menší piknik u nás na záhrade?“ navrhol Kevin.

„Tak sa mi to páči. Hneď ako položím otázku, už tu sú návrhy,“ zasmiala sa.

„To je ale celkom dobrý nápad,“ súhlasil Anthony.

„Ideme hneď po škole?“ opýtala sa Susie.

„Samozrejme.“ Prikývla som.

„Vezmem aj môjho kamoša Lucasa, hej?“

„To je ten nový u nás,“ povedala Sora a drgla do Kevina.

„Hej, viem, celkom v pohode. Bude s ním sranda. Ako dnes na liekoch nechal vybuchnúť nejakú lepkavú gebuzinu,“ zasmial sa.

Ako to Kevin vyslovil, cítila som ako mi Shane pustil ruku. S ním to bude síce zábava, no nie pre všetkých. Vedela som, že Shanovi nevadí až tak veľmi, no nemá rád, keď sa okolo mňa niekto obšmieta.

„Pozri bude to dobre,“ pošepkala som mu.

„Chcel by som ti veriť,“ povedal.

Nervózne som vstala a zaniesla zvyšky môjho obeda. Neviem prečo, no sama som zamierila na prvú hodinu astronómie v tomto roku. Zazvonilo a prázdna chodba sa postupne zapĺňala. Okolo mňa prešli Kevin so Sorou, no Shane pri nich nebol. Keď som vstúpila do vyvoňanej triedy, okamžite som zamierila do zadnej lavice, nevnímajúc Lucasovo volanie.

„Ness. Sadni si ku mne,“ kričal za mnou.

O niekoľko sekúnd do triedy vošiel Shane a zakotvil pri mne. Vtedy mu zrejme došlo, prečo som nešla k nemu. Musí si uvedomiť, že nemá ani tú najmenšiu šancu. Nechcela som byť k nemu krutá, no inak sa nedalo. Do triedy vošla naša profesorka a jediným mávnutím odokryla umelú oblohu. Bez slova nám rozdala pracovné papiere a vrátila sa ku katedre.

„Tak žiaci, dnes budete ako obyčajne pracovať sami. Budete pozorovať nočnú oblohu  a zapíšete, ktoré sú umelé, a ktoré prirodzené objekty. Nech sa páči,“ povedala.

Obrátila som sa k Shanovi a vzala do ruky pero.

„Tak?“ spýtala som sa s nádejou, že bude vedieť o čom to učiteľka hovorila.

„Len sa pozri na oblohu,“ poradil mi. „Planéty asi nebudú umelé telesá.“

„A ty tam vidíš nejaké telesá?“

Zhlboka si vzdychol, no jeho hlas bol neskutočne pokojný. „Tam letí pravdepodobne družica, to bude umelé teleso. Tam na druhej strane je modrá Venuša, to bude prirodzené teleso,“ vysvetľoval mi a zároveň mi to aj ukazoval. Vedela som, že astronómiu nikdy nepochopím, no nemyslela som si, že som až takáto nechápavá. Ďalej sme pokračovali v tichosti a ako vždy sme boli prví. Keby tam nebol Shane, asi by som to nikdy neurobila. Sedeli sme blízko seba, keď sa odrazu ozval.

„Ty chceš, aby šiel na piknik aj on?“ spýtal sa a pozrel  sa smerom na druhú lavicu.

„Prečo nie? Je to môj kamarát.“

„Ktorý ti ohrozuje zdravie,“ povedal ironicky.

„Tebe len vadí, že má o mňa záujem. Ale naposledy ti opakujem, že mne je v tomto smere ukradnutý.“

„Veď ja viem,“ povedal a chytil ma za ruku.

Ten chlad mi prechádzal celým telom. Odrazu zazvonilo a my sme sa pobrali za ostatnými na piknik. Pre Lucasa to bude asi dosť divné, pretože tam budeme okrem neho samé páriky.

Po vyučovaní sme sa zišli pred školou a  Kevinovým autom sme sa zviezli k nemu. Mali nádherný biely dom s veľkými oknami. Taký, aký vidíte v tých rodinných filmoch. Otvoril bránu a pustil nás dnu. Prešli sme okolo budovy a pred nami sa zjavila obrovská záhrada. Trávnik bol pekne upravený, kvety boli všetkých farieb a stromy boli prepchaté ovocím. Doniesol dve kárované deky a spolu so Sorou sme mu ich pomohli rozprestrieť. Baby doniesli jedlo a potom ho poukladali na deku. Odrazu Kevinovi zazvonil mobil.

„Prosím?“ spýtal sa pohotovo. „Samozrejme, idem ti otvoriť,“ povedal a upaľoval k bráne. So Sorou sme si vymenili začudované pohľady.  Netušila som koho ešte zavolal. V tom momente sa spoza rohu vynorila vždy usmievavá afektovaná tvárička Barbary. Mohla som si myslieť, že sa jej  nikdy nezbavíme. Pozrela som sa na Susie, no nedokázala som dešifrovať jej pohľad. Radostná víla zamierila okamžite k Shanovi a srdečne ho objala.

„Ahoj,“ pozdravil ju milým tónom. Stála som tam, s ústami otvorenými dokorán a oči mi div, že nevyliezli z jamôk. Zozadu ku mne podišla Lucy a  pohladkala ma po pleci.

„Len sa nerozčuľuj,“ radila mi.

Áno, iba zachovaj chladnú hlavu, povedala som si. Ešte to nemusí nič znamenať. Vtedy som si uvedomila aká neférovosť tu je. Tak on sa s Barbarou môže kamarátiť, ale ja s Lucasom nie? Podišla som k nim a jemne zakašľala.

„Och, ahoj Nessa. Ako si sa mala? Počula som, že si skoro zomrela. Je mi to veľmi ľúto,“ povedala sladkým hláskom.

„Áno, skoro. Ale stále som tu, takže zmizni od môjho priateľa a choď otravovať vzduch niekam inam,“ odvetila som jej s úsmevom.

„No tak sa nevzrušuj. So Shanom sme len kamaráti, že?“ vyslovila otázku smerom na neho.

„Samozrejme. Ja som tu bol sám, a tak som trávil čas s Barou.“

„Bara?“ neverila som vlastným ušiam.

„Prezývka, keby si nevedela,“ objasnila mi.

„Viem čo to znamená, len neverím, že ťa tak volá.“

„No, dobre, mohli by ste s tým prestať?“ spýtal sa Anthony. „Nebudeme si predsa kaziť náladu.“

„Už len to, že je tu kazí náladu,“ pridala sa Susie.

„Prestaňte baby. Bara nie je až taká zlá. Vy ste ju nestihli poriadne spoznať. Pekne si sadneme všetci k jedlu a užijeme si slniečka,“ prehovoril Shane.

Zdvihla som obočie, no ustúpila som. Už len to, ako sa jej zastával, niečo znamenalo. Posadali sme si na deku. Ja som bola pri Lucasovi a Barbara pri Shanovi. Vôbec sa nezmenila. Vlasy sa jej stále pôvabne vlnili, ústa mala stále skrivené do afektovaného úsmevu, neustále klipkala mihalnicami. Jednoducho, flirtovala so všetkým naokolo. Nemohla som z nej spustiť oči. Čakala som, kedy urobí niečo, za čo by som ju mohla nakopať. A vtedy nastala tá chvíľa. Keď sa načahovala za jablkom, nahla sa rovno cez Shana. Celým telom na ňom ležala. Prúdila do mňa neskutočná zlosť. Sústredila som sa a nechala ju pomocou telekinézy odhodiť na druhú stranu záhrady. Bola to hrozná sranda - aj Susie sa začala smiať. Keď som však videla Shanov nechápavý pohľad, všetko ma prešlo.

„Nessa, zbláznila si sa?“ spýtal sa.

Okamžite vstal a ponáhľal sa za ňou. Cítila som sa, akoby mi vlepil jedno zaucho. Zdvihla som sa a prešla som okolo neho von zo záhrady. Videla som, že sa nevie rozhodnúť pri kom má zostať, no potom si vybral, že radšej pôjde za mnou. Nahnevane som kráčala k svojmu autu. Nechápala som, ako môže byť taký slepý. Veď ona po ňom ide od prvého okamihu. Nastúpila som a zhlboka si vzdychla. Naštartovala som motor, no vtedy nastúpil aj on. Otázne som sa na neho pozrela, no nič nevravel. Vytiahol kľúč zo zapaľovania a stisol mi ruku.

„Prečo si to urobila?“

On sa ma naozaj pýta, prečo som ju odhodila? Neverila som.

„Pretože sa na teba nalepila ako nejaká pijavica.“

„Správaš sa ako nejaká psychopatka. Ty taká predsa nie si,“ povedal a zahľadel sa mi do očí. V tom momente som mala hroznú chuť pobozkať ho, no ovládla som sa, pretože bol ku mne neférový.

„Ty sa s Barbarou môžeš kamarátiť, ale mne Lucasa vyčítaš,“ vybafla som na neho.

„Ibaže Bara ma nechce. Netúži po mne ako on po tebe. A nakoniec, odchádza. Dnes je tu posledný deň.“

Vtedy som nevedela, čo povedať.

„Chcela sa s vami v dobrom rozlúčiť, ale ty si jej to prekazila.“

„A čítal si jej myšlienky?“ spýtala som sa so zdvihnutým obočím.

„Nie. Veď predsa ani Sore, Lucy alebo Antonymu nečítam myšlienky.“

„Ale Lucasovi si ich čítal,“ obvinila som ho.

„To je niečo celkom iné,“ povedal, pustil mi ruky a otočil sa k oknu.

„A v čom je to iné? Vysvetli mi to,“ nabádala som ho.

Ticho. Možno nevedel oprávniť svoj názor, možno mu nič nenapadlo.

„Ja viem, že je pre teba ťažké, keď vidíš pri mne iného chalana, ktorý o mňa má záujem, no skús to prekonať. Lucas je fantastický kamarát, určite by si si ho obľúbil, keby si mu dal šancu.“

Opäť nič nepovedal. Nevedela som, či súhlasil s mojou ponukou. Odrazu sa otočil smerom ku mne.

„Ak mi ty sľúbiš, že sa budeš dnes k Barbare správať slušne, tak sa posnažím aj ja,“ navrhol mi.

„Fajn,“ pritakala som.

„Dobre,“ odvetil a pobozkal ma. Do líc sa mi nahrnula všetka krv z tela a ja som mala pocit, ako keby mi mali vzbĺknuť. Hlava sa mi zatočila, no takým blaženým spôsobom.

„Si pripravená sa tam vrátiť a ospravedlniť sa jej?“

„Myslím ,že hej,“ privolila som neochotne.

Vrátil mi kľúče od auta a vystúpili sme. Chytil ma za ruku a viedol späť na záhradu. Barbara sedela na svojom mieste a držala si na čele balíček ľadu. Pristúpila som k nej.

„Je mi ľúto, že som sa neovládla a odhodila ťa. Nevedela som, že odchádzaš a chceš sa v dobrom rozlúčiť,“ povedala som neochotne.

„To nič, odpúšťa sa.“

Och, aká to radosť, pomyslela som si ironicky.  Ostatok pikniku to išlo celkom dobre. Sedeli sme so Shanom blízko pri sebe, aby sme nedali žiadnu šancu Barbare ani Lucasovi. Pred piatou sme všetko zabalili a išli domov. Keďže ma Shane šiel odkopnúť, pozvala som ho dnu. Sadli sme si do kuchyne a naliala nám pitie.

„Diana mi volala,“ prerušil zamatový pás ticha.

„Čože?“ neverila som.

„Včera večer zazvonil telefón u nás doma. Na ten nikto nevolá. Zdvihol som ho, a keď som počul ten zvonivý smiech, vedel som kto to je. Chcela, aby som sa s ňou stretol inak ťa odchytí. Vraj dobre vie, kde si. Myslela si, že si stratila svoju moc, no keď zistila, že si zmizla z Londýna do Lutonu, zmenila svoj názor. Neviem, čo odo mňa chce, no hodlám sa to zistiť.“

„Ale kedy, kde?“

Chcela som vedieť všetky podrobnosti. Poznanie, že celý ten čas presne vedela, čo robím, s kým a kde, mi naháňali hrôzu. Teraz som si bola stopercentne istá, že v tom strašidelnom dome bola ona.

„Zajtra na slnečnej čistinke hneď po škole.“

„Pôjdem s tebou,“ vyhlásila som rozhodne.

„No to si uhádla. Nevystavím ťa ešte väčšiemu riziku ako si teraz. Tvoja prítomnosť by všetko iba zhoršila. Ovládla by ju nenávisť a zabila by ťa rovno pred mojimi očami. To rozhodne nie. Ja som  nezničiteľný, no ty nie.“

„Fajn, ale nemôžem len tak sedieť a nevedieť, čo sa tam robí. Ani nevieš ako ma bude zožierať zvedavosť.“

„Len čo skončíme, prídem a všetko ti poviem.“

„No dobre,“ súhlasila som neochotne a nahla sa k nemu. Vtedy v zámku zaštrkotali kľúče a v kuchyni sa objavil otec. Rýchlo sme od seba uhli a tvárili sa nenápadne.

„Ako sa máte?“ spýtal sa nervózne otec.

Blbá otázka, pomyslela som si.

„Fajn,“ odvetil Shane.

„No, tak ja vás nebudem rušiť,“ odvetil a odišiel do obývačky. Počula som, ako si zapol televíziu na športovom kanáli.

„Tak, kde sme to prestali?“ spýtal sa s úsmevom Shane a opäť sa ku mne nahol, že mi dá pusu.

„Dávaj si na seba pozor,“ radila som mu, keď sa vrátil na svoje miesto.

„Veď som neporaziteľný,“ zasmial sa. Možno mal pravdu, no aj tak som mala zlý pocit. Necítila som sa dobre, keď som vedela, že tu je Diana.

„No, mal by som už ísť,“ povedal a vstal zo stoličky. Pred dverami sa otočil a chytil mi tvár do dlaní. „Sľúb mi, že sa nebudeš strachovať, ani zožierať zvedavosťou, jasné?“

„Áno,“ odvetila som poslušne.

„Dobre. A keby som zajtra neprišiel, neboj sa. Možno by ma sledovala, aby sa k tebe dostala.“

Nemo som prikývla.

„Fajn. Tak zajtra v škole,“ vzdychol si a dal mi pusu na čelo. V bruchu som cítila divné motýle. Nevedela som, či to je z nervozity, alebo to spôsobuje Shane. Odprevadila som ho až von. Stála som v slabnúcom svetle, až kým mi nezmizol z dohľadu.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 6. kapitola: