OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 8. kapitola

02.05.2011 (10:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 881×

FUTBALOVÝ ZÁPAS

„Ahoj, kráska,“ počula som, len čo mi cez polootvorené viečka prenikli prvé slnečné lúče. Nádherná postava sedela na parapete okna. Mal úžasné čierne tričko s krátkym rukávom.

„Otec vie, že si tu?“ spýtala som sa hlúpo.

„Nie, myslím, že by ho to nepotešilo,“ usmial sa a sadol si tesne vedľa mňa.  Rukou mi prehrabol vlasy a pobozkal ma. Takýto krásny začiatok rána som nečakala.

„Nessa, vstávaj,“ zaznelo zdola.

„Počkám pri aute,“ povedal a vtisol mi na pery ešte jeden bozk.

Omráčene som sedela, no potom som si uvedomila, že by som mala ísť do školy. Rýchlo som sa teda obliekla a prebehla kuchyňou.

„Ty dnes nebudeš jesť?“ spýtal sa začudovane otec.

„Nie. Nie som hladná,“ odvetila som a napravila si sukňu.

„Tak ahoj,“ zakričal za mnou, no ja som ho už nepočula, pretože som utekala do auta. Stál pri dverách šoféra a nastavil ruku, aby som mu dala kľúče. Nadvihla som obočie, odsunula ho a sadla si. Keďže nemal na výber, uspokojil sa s miestom spolu sediaceho. Išli sme pokojne, nie tým jeho zbesilým tempom. Hoci z toho auta by som nedostala viac ako sto osemdesiatku. Napriek tomu, ako pomaly sme šli, za pár minút sme boli pred školou. Pridali sme sa k Sore a Kevinovi.

„Nessa, tá sukňa je prekrásna,“ pochválila ma.

„Ďakujem.“

Shane ma oblapil okolo pásu a vyrazil smerom ku škole. Prvú hodinu sme mali mať lieky, to znamenalo, že sme sa pri laviciach museli rozlúčiť. Prisadla som si k Lucasovi, ale hlavu som natočila iným smerom, ako bol on. Tá anjelská osoba ma opäť hypnotizovala pohľadom. Našťastie do triedy vošla profesorka. Rozdala nám úlohy a keď bola pri našom stole, škaredo sa na nás pozrela. Vstala som a išla pre pomôcky. Pri pulte som sa stretla so Shanom.

„Niekto tu pekne svieti,“ pošepkal mi zozadu. Vedela som presne na čo naráža.

„Si hladný?“ spýtala som sa provokačne.

„Dal by som si,“ odvetil a prstom mi prešiel po chrbte. Na malú chvíľu som stuhla, no potom som zazrela Lucasa, ako na mňa kýva, a to ma prebralo. Letmo som sa obzrela za Shanom a ten mi opätoval tajomný úsmev.

„Ježiši, Nessa, pohni si. Nestihneme to dokončiť,“ vyslovil Lucas, chytil ma a ťahal k stolu. Tam už mal zapálený kahan.  Ešte raz som letmo zakotvila pohľadom pri jeho stole.

„Vieš, nemala by si sa príliš rozptyľovať,“ ozvala sa osoba sediaca pri mne.

„Mňa to nerozptyľuje. Skôr by som povedala, že ma to vždycky nejako nakopne,“ oponovala som mu. Keďže nič neodpovedal, začala som miešať liek. Ani nie o dvadsať minút sme to mali hotové. Zobrala som nádobu a zaniesla ju profesorke na stôl. Pochybovačne sa na ňu pozrela, ale dala nám jednotku. Keď som sa vracala k stolu, videla som Lucasov odmeraný pohľad. Asi sa mu nepozdáva, že má také malé šance. Bola som si však istá, že nech by sa snažil akokoľvek, neuspel by. Tiež som vedela, že by som mu to mala povedať na rovinu, ale nemala som to srdce. Asi to bolo tým, že som dievča, a preto beriem ohľad aj na city ostatních.

Keď sa hodina skončila, okamžite som sa pripojila k Shanovi. Zamierili sme k telocvični, kde však dnes nečakali dve veľké žinenky, ale niekoľko slamených panákov. Stáli tam ako sochy a boli pripravení, že do nich niekto udrie. Spolu sme sa k jednému postavili tak ako ostatní.

„Dobrý deň žiaci,“ pozdravil nás profesor Flint. „Ako prvé, by som vás chcel upozorniť na zajtrajší futbalový zápas medzi zložitými a jednoduchými. Samozrejme, bude to bez čarovných schopností a namiesto vyučovania, ale účasť je povinná. Hrať nemusia však všetci. Tak a teraz si každý zoberie jeden meč a vráti sa na svoje miesto pred panáka.“

Vykročila som k veľkým košom. Oba boli plné hrdzavých školských pomôcok. Vôbec som si nemyslela, že meč môže byť taký ťažký, až kým som ho nedržala v ruke. Mala som pocit, že ma čoskoro stiahne k zemi. Keď som sa ako tak dostala na svoje pôvodné miesto, zistila som, že tým ťažkým mečom máme udrieť panáka. Zdvihnúť ho vyššie ako päť centimetrov od podlahy bolo pre mňa absolútne nemožné. Shane sa postavil predo mňa a skúsil výpad, ktorý predviedol profesor Flint.

„Nie je to také hrozné,“ skonštatoval, keď uvidel sečnú ranu na slame.

„Ako pre koho. Ja ho ani nezdvihnem,“ posťažovala som sa.

„To máš potom ťažké,“ usmial sa. Neviem prečo, no nemala som rada, keď bol v niečom lepší ako ja. Možno preto som v sebe našla tajnú silu, zdvihla meč a zamierila na strašiaka. Jedným pohybom som mu sťala hlavu.

„Čo hovoríš teraz?“ spýtala som sa posmešne.

„Že by som sa s tebou nechcel stretnúť v tmavej uličke,“ zasmial sa.

Náhle zazvonilo a my sme odložili veci a vybrali sa na obed.

„Zajtra im to riadne natrieme,“ povedal Kevin, keď sme šli po chodbe.

„To si píš. Uvidia, kto je lepší,“ zasmial sa Shane.

„Chalani a tá ich súťaživosť,“ vzdychla si Sora a šibalsky na mňa žmurkla. Sadli sme si k stolu, no bol tam len Anthony s Lucy.

„Kde je Max a Susie?“ spýtala som sa nechápavo.

„Nevieme, niekam spolu zdrhli,“ zachichotala sa Sorina sestra.

„Aha,“ došlo mi.

„Ness,“ obrátil sa ku mne Lucas, „pôjdeš dnes von? Keďže to minulé kino zlyhalo.“

„Hm, kráska, to naše tajné miesto večer platí?“ spýtal sa Shane nenápadne, akoby nepočul, o čom sa rozprávame.

„Prepáč, Lucas, ale ja už mám plno,“ odvetila som mu, otočila sa k mojej druhej polovičke a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Počúvajte, v sobotu ide v kine dobrý film, pôjdete?“ spýtala sa Lucy smerom k nám.

„No, ja už mám nejaké tie povinnosti,“ povedal skľúčene Shane. Otázne som sa na neho pozrela.

„Spln,“ vysvetlil mi myšlienkami. „Ale ty choď, jasné?“

„Asi nie“ odvetila som.

„Lucas, ty pôjdeš?“ opýtal sa ho Anthony.

„Strašne rád,“ usmial sa.

„Hodina s tvojím otcom, mali by sme si pohnúť,“ povedala mi Sora.

Prikývla som a zaniesla podnos. Po chodbách sme sa museli predierať, pretože sa všetci študenti ponáhľali.

Okrem troch 'krásavíc'. Tie si kráčali ladne ako v nejakom hollywoodskom filme, vlasy im viali, každý chalan sa za nimi otáčal a mohol na nich oči nechať. Žiaci sa nahrnuli k stenám, len aby ony mohli prejsť. Samantha si načechrala svoje zvodné kučierky, druhá blondínka napravila výstrih, pretože nebol dosť nízko a posledné dievča- samozrejme s blond vlasmi okolo seba vytváralo romantickú džungľu. Po stenách sa ťahali exotické kvetiny a liany. Ďalšia luskla  prstom a vzduch oťažel, akoby na nás chcel spadnúť. Tretia vtisla na svoju dlaň veľkú pusu svojimi perami a potom ju poslala do sladkého vzduchu. Odrazu sa zjavilo asi tisíc malých srdiečok, ktoré lietali okolo žiakov. Ruky dali v bok, nahodili zvodnú pózu a vykročili všetky tri naraz. Klopkanie tenkých ihličiek sa ozývalo na kamennej podlahe ako bodanie nožom. Ich pohyby boli ladné, akoby chceli každého hypnotizovať. Anjelské tváre žiarili pokušení. Každý chalan za nimi načahoval ruku, chcel sa ich dotknúť, prial si, aby sa pozreli jeho smerom.  Jeden prvák sa im hodil do cesty, blondína sa k nemu sklonila, pohladkala ho po líci, prekročila ho a pokračovala v ceste. Celý ohromený sa postavil a nasledoval ich. Všade okolo nich sa vznášala vôňa lásky. Jednoducho boli kráľovnami celej chodby.

„Toto je nechutné,“ prehlásila som k nim, keď išli okolo nás. Zastavili sa, šum utíchol, každý jeden človek na chodbe stuhol ako socha. Mne bolo úprimne jedno, či som ich tým nejako urazila, no ostatním asi nie.

„To si myslela nás?“ spýtali sa jednohlasne.

„Áno,“ odvetila som rezolútne. „Premávate sa tu, akoby ste boli nejaké hviezdy, ale ste len úbohé prváčky, ktoré chcú byť stredom pozornosti. Na svete sú však oveľa dôležitejšie veci, takže sa vzchopte a prestaňte sa chovať ako primadony,“ vysypala som. Na ich tvárach sa zračili ohromené pohľady, ktoré sa razom zmenili na pohľady plné nenávisti.

„Nechci, aby som ti ublížila,“ zasyčala na mňa blondína s bohatým oteckom. Vtedy mi svitlo, že je asi ich vodkyňa. Pri tej vete som sa však neudržala smiechu.

„To by si nemala skúšať, pretože by si si mohla pokaziť manikúru,“ odvetila som jej. Otočila som sa a dala na odchod, keď v tom ma neznáma tlaková vlna odhodila dopredu. Ohromene som sa otočila a vrátila jej to.

„Už zase, preboha,“ povzdychol si Shane, zdvihol ma zo zeme a viedol do učebne. Nebránila som sa, no mala som chuť tej peroxidovej krave napraviť ciferník.

„Prečo si opäť vyvolávala problémy?“ spýtal sa nechápavo.

„Ja? Vyvolávať problémy? Len som vyjadrila svoj vlastný názor. Nemôžem za to, že začala,“ obraňovala som sa.

„Mňa raz z teba porazí,“ zasmial sa.

Sadli sme si do lavíc a hoci sme išli neskoro, otec v triede ešte nebol. Celú tu hodinu som bola duchom neprítomná, nemohla som sa sústrediť. V hlave sa mi objavovali nové a nové spôsoby, ako  sa jej pomstiť.  Odrazu som len počula tajomný hlas v mojej hlave.

„Počuješ ma aspoň takto? Už sme skončili, ideme.“

Keď som si uvedomila, kto to hovorí a o čom to hovorí, vzala som si veci a ponáhľala sa za ním. Cestou k autu som videla tri hviezdy. Nenávistne na mňa pozerali a ja som sa neovládla, preto som nenápadne telekinézou zhodila blondíne knihy z rúk. Nemala ani poňatia odkiaľ sa to vzalo. Keď sme boli pri aute, stála som a čakala, čo sa bude diať. Videla som na Shanovej tvári pohľad, ktorý značil len jedno, trápenie. Niečo mu nedalo pokoj a mala som pocit, že mi to chce povedať.

„Nessa,“ spustil, „včera bola u mňa Diana. Na stole bola tvoja fotka - doškriabaná a roztrhaná a pri nej malý lístok, na ktorom stálo: Dávaj si na ňu pozor. Myslím, že sa chystá zaútočiť, takže by si mala byť opatrná.“

Rýchlo stíšil hlas, pretože okolo nás prešiel Lucas.

„Počúvni ma, áno? Večer prídem po teba,“ povedal a pobozkal ma rovno pred ním. Bola som presvedčená, že ho v tom momente zabijem, no na druhej strane, bol to výborný spôsob, ako Lucasovi naznačiť, že medzi nami nič nebude.

Večer som čakala kedy príde, pretože som dúfala, že pôjdeme na niektoré z našich miest. Čudné bolo, že som sa vôbec netrápila pre Dianu. Možno som už bola pripravená na to, že sa ma bude snažiť zastrašiť. Myslím, že keby chcela naozaj zaútočiť, urobila by to tak, aby to Shane nevedel. Nebude predsa zbytočne riskovať neúspech.

„O čom premýšľaš?“ spýtal sa ma odrazu tajomný hlas.

„O ničom,“ zaklamala som a usmiala sa na neho.

„Ideš?“

„A cieľ?“ chcela som vedieť.

„Neviem, myslel som, že by sme mohli skočiť do parku Ružová Alej,“ navrhol.

„Jasne, len si zoberiem bundu,“ odvetila som.

„Počkám vonku.“

Keď som vyšla z domu, ležérne sa opieral o auto. Chvíľami som si uvedomovala, aký je nádherný a zároveň som premýšľala, čo by sa stalo, keby mi v ten prvý deň vedel čítať myšlienky, keby som nebola tá, ktorú mal pripraviť o dušu. Zmenil by sa alebo by sa z neho stal chladnokrvný Lovec, ktorý velí ostatným? Spoznali by sme sa? A čo by bolo so mnou? Ľudia budú asi neustále špekulovať, čo by sa stalo, keby si vybrali tú druhú cestu alebo, keby bolo niečo inak. Hoci aj ten najmenší detail, by mohol všetko zmeniť. Nebola som si istá, či by som mala byť vďačná za to všetko hrozné, čo sa stalo minulý rok, no ak by som bez toho nespoznala Shana, pokojne by som to chcela zažiť ešte raz. Možno si to ani poriadne neuvedomujeme, no jeden pre druhého sme ako stvorený. On by bezo mňa pravdepodobne neprešiel na lepšiu stranu. A ja bez neho, by som bola asi stále tá istá nudná Vanessa, ktorou som bola aj v Londýne. Keď som tak nad tým rozmýšľala, zarážalo ma, aké dobré veci môže priniesť zlo. V tej chvíli som bola vďačná za každý moment, ktorý som so Shanom prežila, a ktorý ešte prežijem. Hoci nám vždy niečo stojí v ceste, nám to nevadí. Hlavné je, aby sme boli spolu.

„Nessa, zase o niečom rozmýšľaš?“ spýtal sa naliehavo a pozeral na mňa so zdvihnutým obočím.

„Tak trochu,“ usmiala som sa.

Milovala som na ňom všetko. To ako sa tajomne usmieva, jeho zdvihnuté kútiky úst, opojnú vôňu, ktorá zakaždým sála z jeho krku, jeho studené dlane, mäkké pery. A zrazu som dostala taký ťažký pocit na hrudi, že si ho nezaslúžim. Neviem prečo, no bola som presvedčená, že som preňho iba bremenom. Neustále mu spôsobujem muky tým, že ho lákam svojou dušou, pre ktorú ma túži zabiť. Tým, že ma musí stále pred niečím alebo niekým zachraňovať. Cítila som sa, ako tri minúty pred skolabovaním. A vtedy som si uvedomila, že to možno nikdy neprestane. Že sa možno navždy budeme musieť ukrývať a bojovať s jeho klanom, ak ma náhodou on alebo niekto iný nezabije. Ani som nevedela, prečo mám takéto myšlienky, no naháňali mi hrôzu. Po tele mi nabiehali nové a nové zimomriavky.

„Mám strach,“ povedala som odrazu.

„A z čoho?“

„Že tieto boje nikdy neprestanú,“ odvetila som smutnejšie.

„Prestaň už takto myslieť. Niekedy ma to deprimuje.“

„Aha, ďakujem,“ odpovedala som mierne dotknuto.

„Neber to zle, len sa nad všetkým príliš zamýšľaš. Vždy to berieš z toho horšieho hľadiska. Čo keby si na tým už prestala uvažovať a tešila sa z toho, že ešte žiješ,“ usmial sa.

„Fajn,“ povedala som a vystúpila z auta. Opatrne sme prešli cez bránu do ticha, sadli sme si na našu lavičku a obdivovali sme krásu. Stromy mali dúhovo sfarbené listy a tráva voňala akoby bola iba jar. Vo vzduchu sa ešte stále vznášalo to isté čaro, ktoré som pocítila aj minulý rok. Oprela som si hlavu o jeho rameno. Vzdychla som si a objala ho. Jeho chlad ma doslova pálil na pokožke. Pozrela som sa do jeho modrých očí, mala som pocit, že sa v nich stratím. Prstom sa mi jemne hral s vlasmi. Pretočila som sa na bok a pritisla sa k nemu ako k obľúbenej plyšovej hračke. Zhlboka sa nadychoval vône mojich vlasov. Ani neviem, ako dlho sme tam sedeli, no postrehla som potemnenie oblohy a mierne ochladenie. Nebo sa po chvíli zmenilo na čierny závoj, na ktorom svietili žiarivé hviezdy.

„Si zmysel môjho života,“ vysypala som odrazu. Ticho sa zasmial. „Čo je?“

„Život, ktorý ťa chce zabiť,“ pošepkal mi do ucha. Chrbtom ruky ma hladil po otlačenom líci.

„Prepáč mi to,“ vyslovila som po chvíli.

„A čo?“ nechápal.

„Že ti spôsobujem také muky,“ zašepkala som.

„Princezná ty za to nemôžeš,“ snažil sa ma uchlácholiť a pritisol si svoje pery na moje čelo.

„Ja viem, ale stále ma to trápi.“

„Tak na to prestaň myslieť,“ poradil mi.  „Sľúbiš mi niečo?“ spýtal po chvíli.

„Ak to bude v mojich silách.“

„Budeš vždy pri mne?“

„Ak ma nezabiješ,“ odvetila som.

„Neboj, to sa nestane.“

„Tak potom áno.“

Zrazu mi zabzučal mobil.

„Otec,“ vysvetlila som.

„Tak a ideme domov,“ povedal s úsmevom a ťahal ma k autu. Musela som sa smiať, ako dodržoval jeho pravidlá. Zmenili sme sa na slušných.

Keď som sa ráno zobudila, strašne som sa tešila na dnešný zápas. Hoci som trochu pochybovala, či Shane vie, ako sa hrá futbal. Myslím, že jeho otec ho skôr učil, ako sa stať Najvyšším a nie obyčajné veci, ako je šport. No na druhej strane, Shane vedel veľa vecí. Hlavne vedel, ako ma prekvapiť, pomyslela som si, keď som uvidela jeho auto pred domom.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ohromene, pretože som si nespomínala, že by sme sa dohodli. Aj keď on nepotrebuje dotyčnú osobu vopred informovať.

„Prišiel som ťa zobrať do školy,“ odvetil jednoducho. Niekedy ma zarážala jeho ľahkovážnosť. Nastúpila som teda do auta, veď čo iné som mala robiť? Okamžite nastúpil aj on a vydali sme sa smerom ku škole. Netrvalo ani minútu, už sme stáli pred veľkou fontánou na parkovisku. Vládla tam súťaživá atmosféra, hlavne medzi druhákmi. Všetci sa očividne tešili na ten zápas. Odrazu sa pri nás zjavila Sora s Kevinom. Obaja boli zladený do červeno-čiernej kombinácie farieb. Dokonca aj oči mala červené.

„Čo to máte na sebe?“ spýtala som sa nechápavo.

„To sú farby nášho tímu,“ hrdo zvolal Kevin.

„Tu máš, pripravili sme niečo aj pre teba,“ povedala Sora a podala mi červeno- čierne tričko s krátkym rukávom.

„Diky,“ odvetila som jej a natiahla si ho na seba.

„Tak ideme? Ešte prídeme neskoro,“ hnal nás Shane. Vykročili sme teda k ihrisku. Na lavičkách už sedeli nejakí druháci, pravdepodobne z druhej skupiny, pretože mali dresy iných farieb. Pridali sme sa teda ku skupinke, ktorá bola rovnako zladená ako my, keď odrazu k nám prišiel profesor Flint.

„Ste dobre naladení?“ spýtal sa celý vysmiaty v červeno-čiernej kombinácii.

„Samozrejme,“ odvetil niekto.

„Tak by sme mohli začať. Ihrisko je zabezpečené, aby ste nemohli používať svoje schopnosti. Takže si užite zábavu a pamätajte. Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“

„Ozaj, ty vieš hrať futbal?“ spýtala som sa Shana.

„Celé leto som ho pozeral s tvojím otcom v telke. Niečo z toho sa zo mňa nalepilo,“ usmial sa.

„Všetci na svoje miesta,“ zakričal rozhodca.

„Popraješ mi šťastie?“ spýtal sa.

„Jasné. Ukážte im, že nielen v schopnostiach sme lepší,“ usmiala som sa.

„A nejaký ten doping?“ Priblížil sa ku mne a oblapil ma okolo pása.

„No dobre,“ odvetila som naoko neochotne a dala mu pusu. Potom sa odobral na ihrisko za svojími spoluhráčmi.

„Povzbudíš aj mňa?“ spýtal sa odrazu hlas pri mojom uchu.

„Lucas! Aj ty ideš hrať?“

„Ako malý som miloval futbal,“ vysvetlil.

Objala som ho a povedala: „Budem držať palce.“

„Som rád.“

Sadla som si na lavičku vedľa Sory a sledovala, ako si jednotlivý hráči podávajú ruky.

„Nevedela som, že aj Kevin do toho ide,“ povedala som jej.

„Je súťaživý. Niekedy mi pripomína malé dieťa, ktoré sa rado vyťahuje,“ zasmiala sa.

Hráči sa rozostavili po jednej polovici ihriska. Rozhodca zapískal a hra sa začala. Kevin vyštartoval  a rútil sa vpred, keď v tom ho protivník obral o loptu. Ani jeden tím nemohol dať gól, hra bola skoro o ničom, no my so Sorou sme fandili ako zmyslov zbavené.

„Do toho!“ ziapali sme spolu. „Zložití sú predsa lepší!“ Odrazu Shane bodoval. Skóre bolo jedna nula a hra bola v polovici. Rozhodca odpískal koniec prvého polčasu a tímy si vymenili strany, no hra sa ani trochu nezlepšila. Vtedy som si všimla niečo, čo mi celý ten čas unikalo.

„Sora, všimla si si, čo robia Lucas a Shane?“ spýtala som sa jej.

„Hej, myslím, že to nedopadne dobre, hlavne nie pre náš tím.“

Nechápala som, prečo to robia, čo si tým chcú dokázať. Vtedy Lucas získal loptu, no môj Lovec duší mu ju vykopol a sám strelil gól. Naša skupina zaburácala a urobila mexickú vlnu. Nahnevane som pozerala, ako obaja súperia, no namiesto futbalu som videla seba. Lucasa to pravdepodobne prestalo baviť, pretože vyrazil proti Shanovi a podkopol mu nohy. Urobil kotrmelec a nehybne sa roztiahol na tráve. Rozhodca hlasno zapískal a náš tím sa k nemu rozbehol. Krčil sa v hrozných bolestiach, preto som okamžite vyskočila a bežala k nemu.

„Je ti niečo?“ spýtala som sa, keď som si kľakla k nemu na zem.

„Myslím, že mám vytknutý členok.“

„Sorry,“ povedal Lucas.

„A to mu má pomôcť?“ vyštekla som naňho. „Prečo si to urobil?“

„Nevidela si, čo robil?“

„Ale to ťa neoprávňuje, aby si sa správal rovnako!“ kričala som naňho. Vtedy prišli dvaja chlapi s vozíkom a naložili doň Shana.

„Tak sa nehnevaj,“ snažil sa ma upokojiť.

„Máš smolu,“ odvetila som a kráčala na ošetrovňu. V čakárni som si sadla na stoličku a napäto čakala. O chvíľu vyšla sestrička.

„Môžete ísť dnu,“ povedala mi a odišla.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho.

„Hej,“ odvetil a neprítomne sa pozrel na sadru na svojej nohe. „Nepoľutuješ ma?“ spýtal sa naoko smutne.

„Nie,“ odvetila som bez obalu.

„Čože?“ nechápal.

„Môžeš si za to sám. Keby si sa nechoval ako decko, nestane sa to. Ty si s tým začal,“ povedala som mu a sadla si vedľa neho na lehátko. Vtedy som sa zarazila. „Prečo máš zlomenú nohu, keď si nesmrteľný a nič ti neublíži?“

„Ha, niektoré veci je dobré zamaskovať,“ usmial sa a postavil sa, akoby mu nič nebolo. „Asi by bolo čudné, keby sa mi po takom škaredom páde nič nestalo. Musíš pochopiť, že aj v tomto svete sú javy, ktoré môžu vzbudiť podozrenie. Kto iný je ešte na tejto škole nezraniteľný ako ja?“

„Neviem, nikoho takého som nevidela.“

„A preto by to malo zostať utajené,“ vysvetlil mi.

„To tu chceš teraz behať po škole s nohou v sadre a barlami?“ spýtala som sa nechápavo.

„Hej a možno sa mi pošťastí podraziť tomu haizlovi Lucasovi nohy.“

„O čo ti vlastne šlo, keď si sa ho snažil faulovať?“

„Bavilo ma to,“ zasmial sa.

Nechápavo som pokrútila hlavou a vyšla na chodbu.

„Čo mu je?“ spýtal sa Kevin, ktorý sedel na sedačke spolu so Sorou.

„Nič, len poškodený kotník,“ povedala som ledabolo. Možno to vyznelo až priveľmi ľahostajne, no asi to bolo tým, že ja som vedela, že mu nič nie je.

„Neviem, čo to do nich vošlo,“ povedala Sora.

„Ani ja nie,“ vzdychla som si a sadla vedľa nej.

„Ale ja áno,“ prezradil Kevin. „Lucasovi sa páčiš, to je vidieť aj na sto kilometrov a robí všetko, aby ťa dostal od Shana. Ten zas robí všetko možné, aby mu odrezal cestu k tebe. Jednoducho povedané jeden po tebe ide a druhý žiarli. Si akoby veľký magnet, ktorý Lucasa láka.... “

„Áno, zlato, myslím, že pochopila,“ zareagovala Sora, keď videla môj zarazený pohľad. Predstava, že som veľký magnet a lákam všetkých chalanov ma dosť znepokojovala. Hoci, nebola som od toho ďaleko, keď si pomyslím na Sebastiana a Joea.

„Lucas by mal pochopiť, že nemá ani tú najmenšiu šancu,“ poradil mi.

„To sa ľahko povie, ale ťažšie urobí,“ protirečila som.

„Asi si preto neurobila všetko,“ robil sa múdrym. Začalo ma to štvať. On nevie, ako sa cítim.

„Kevin, myslím, že by si mal ísť. Tými svojími radami to ešte viac zhoršíš,“ povedala Sora a milo sa naňho usmiala.

„Fajn, keď chce človek pomôcť, ešte mu vynadajú,“ odvetil a hundrajúc odišiel.

„Ja som sa v takejto situácii ešte neocitla, ale verím, že nech to vyriešiš akokoľvek, bude to dobré,“ upokojila ma. To mi padlo oveľa lepšie, ako Kevinove neustále rady. Vtedy z ošetrovne vyšiel Shane.

„Princezná, ideme?“

„Nie. Choval si sa ako malé dieťa. Nechápem, čo ťa to napadlo faulovať ho. Ak nebudeš tolerovať moje kamarátstvo s Lucasom, končím. Nemôžeš byť žiarlivý, pretože nemáš ani na čo. Je ti to jasné?“ vysypala som na neho.

Nemo prikývol.

„Fajn, keďže si v poriadku, idem domov,“ odvetila som a zvrtla sa na opätku. Videla som jeho ohromený pohľad a mala som zo seba dobrý pocit, hoci mi to trochu pripomínalo, ako keby som karhala malé dieťa za niečo, čo nemalo urobiť. Hoci, Shane mi niekedy dieťa pripomína, a práve preto ho mám tak veľmi rada.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 8. kapitola: