OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 9. kapitola

05.05.2011 (18:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 967×

DENNÍK

Tie dva týždne, ktoré ubehli ako voda, sa obaja správali normálne. Možno preto, že som im obom vynadala. Shanova noha sa uzdravila -  ako keby bola niekedy zlomená. Jeho žiarlivosť však povolila len o málinko. Za každým, keď sa ku mne Lucas nahol niečo mi povedať, videla som na jeho tvári nevraživý pohľad, akoby mu v tej chvíli chcel vziať dušu. Mala som obavy, že pri jeho pudoch sa to kedykoľvek môže stať. Od oboch som sa však držala ďalej. Poriadne som s nimi nekomunikovala, len keď to bolo niečo veľmi dôležité. Snažila som sa na všetkých hodinách sedieť so Sorou, no nie vždy sa to podarilo - hlavne nie na astronómii a chémii.  Myslela som to naozaj vážne. Chcela som, aby sa poučili a nechovali sa ako totálni idioti, hoci v ich prípade som očakávala veľa.

Jedného dňa, keď sme sedeli pri stole -  sprava pri mne Susie a zľava Anthony -  Sora niečo navrhla.

„Decká, nešli by ste tento víkend navštíviť moju babku? Je to blízko lesa a je tam nádherne,“ rozjímala a na tvári jej žiaril úsmev.

„No, ja by som šiel určite,“ ozval sa pri mne Thony. Rad radom sa pozrela na každú osobu pri stole a samozrejme, že každý pod jej röntgenovým pohľadom fialových očí povedal áno.

„A ty, Nessa?“ spýtala sa nakoniec.

„Myslím, že hej,“ odvetila som stručne.

„Myslíš?“ Oči sa jej zúžili do úzkych štrbiniek, až mi to naháňalo hrôzu.

„Dobre, dobre, na sto percent.“

„Táááák fajn,“ zatiahla.  „Zajtra pri našom dome.“

Na druhý deň som prišla k ich domu ako prvá.

„Hneď sme dole,“ zakričala na mňa Lucy, keď ma tam videla. Sadla som si teda k nim na schody a ponorila sa do svojich myšlienok. Odrazu ma však vyrušilo nervózne zakašľanie. Všimla som si, ako Shane strnulo stojí pri sestrinom - asi si ho ponechal, keď tak rýchlo zdrhla - aute. Premerala som si ho pohľadom, snažila sa byť neoblomná a chovať sa ako posledných pár týždňov, no keď som sa zastavila na jeho nebeskej tvári plnej smútku, moje srdce zmäklo. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi mi chýbala jeho spoločnosť.

„Ahoj,“ pozdravila som ho čudne zastretým hlasom.

„Ty sa so mnou rozprávaš?“ spýtal sa začudovane.

„Hm,“ potvrdila som. „Myslím, že dva týždne bolo dosť.“

Zdalo sa mi, akoby urobil iba jeden krok a už sedel vedľa mňa.

„To som rád, pretože to boli muky.“ Neodolala som nepozrieť sa mu do tých nádherne nebeských očí. Srdce sa mi opäť splašilo - presne tak ako to malo vo zvyku. Opatrne, akoby sa bál, že aj ten najmenší dotyk mi ublíži, sa dotkol mojej ruky a preplietol si so mnou prsty.

„Asi som sa trochu správal ako idiot,“ poznamenal potichu.

„Ha!“ vyhŕklo zo mňa. „Že trochu.“

Uprel na mňa svoje oči. „Nemôžeš chcieť, aby bolo všetko perfektné, Nessa. Nie vždy má človek to, čo chce. Jednoducho sa musíš s istými situáciami zmieriť,“ vysvetľoval pomaly, akoby som bola osemročné dieťa.

„Chceš mi povedať, že sa mám zmieriť, že budete s Lucasom neustále medzi sebou súperiť?“

„Mala by si s tým počítať,“ odvetil pokojne a pritiahol si moje zápästie k perám. Odrazu, akoby mnou prebehlo milión elektrických iskričiek.

„Mohli by ste sa aspoň trošku snažiť,“ oponovala som mu a snažila sa sústrediť na tému nášho rozhovoru, no márne. Po chvíli som totálne stratila niť. Shane sa potichu zasmial. Pritiahol si ma k sebe bližšie, jemne si zaboril prsty do mojich vlasov a pobozkal ma. Do hlavy sa mi okamžite nahrnuli endorfíny. Podvedome som zdvihla ruky a oblapila ho okolo krku a ešte viac sa k nemu pritisla.

„Ehm, nerušíme?“ spýtal sa hrubý hlas. Odtiahla som sa a pozrela na miesto, odkiaľ prišiel. Pri aute stáli Anthony a Max a potmehúdsky sa na nás vyškierali.

„Trochu,“ odvetil Shane a prebodol ich pohľadom.

„To nám nevadí,“ odvetil Max a sadol si ku mne. Keď Thony videl ako sa tvárime, opäť sa zaškeril od ucha k uchu.

„Nooo, vy hrdličky. Budete mať ešte dosť príležitostí.“

V tej chvíli som mala sto chutí niečo mu urobiť. Sadol si pred nás na chodník a vzniesol sa nad zem.

„Aby som nezabudol, Anthony, dlžíš mi dvacku. Nessa vydržala dlhšie ako dva týždne,“ zachechtal sa Max.

„Tá odporná stávka,“ zahundral a vytiahol z vrecka zhúžvaný papierik.

„Vy ste sa stavili?“ spýtala som sa neveriacky.

„Áno a chcem sa ti poďakovať za tvoju náturu, ináč by som bol chudobný o dvadsať libier,“ vysvetlil Susiein frajer.

„Pripomeň mi, aby som mu pri najbližšej príležitosti odtrhol hlavu,“ povedal mi Shane s úškrnom.

„S radosťou sa pridám,“ odvetila som a pozorovala som Maxov predstieraný úľak.

„Prosím, nie,“ spojil dlane k sebe a so smiechom prosil o odpustenie.

„Čaute, decká,“ pozdravil nás odrazu Lucas.

„Ahoj,“ odvetila som mu s úsmevom.

„Čawes,“ pozdravili ho chalani okrem Shana.

„Nezdá sa vám, že sa tu zrazu nedá dýchať?“ vyjadril svoje znechutenie.

„Nečudujem sa, keď si tu aj ty,“ odvetil mu.

„Myslím, že to je skôr pach mŕtvol.“

„No vždy lepšie mŕtvola ako niečo iné,“ prebodol ho pohľadom.

„Narážaš na niečo?“ spýtal sa so zlovestne zúženými zreničkami. To nežné, čo v nich bolo, sa v okamihu stratilo.

„Nie,“ odvetil sarkasticky. „Len som si odrazu spomenul na jeden veľmi nechutný druh.“

„Určite nie sú takí slizkí ako vy.“

„Nebol by som si taký istý. Nažerú sa, zapália telo a zdrhnú.“

Ani jeden z nich si nevšímal ostatných. Bolo im jedno, že by mohli prezradiť Shanovu identitu - asi o to išlo Lucasovi. Vtedy sa ozvali Lovcove pudy a „nenápadne“ sa mu rozhoreli ruky.

„Hej, Nessa, stráž si ich, lebo sa tu pobijú,“ smial sa Anthony.

Nevedela som, čo mám robiť. Na jednej strane som ich chcela zastaviť, no na druhej mi v ušiach stále zneli Shanove slová: „Jednoducho sa musíš s istými situáciami zmieriť.“

„Mne je to už fakt jedno. Pre mňa, za mňa, nech sa aj pozabíjajú,“ odvetila som znechutene. Môj Lovec sa na mňa krátko usmial a zhasil plamene.

„Čo už, niektorá burina sa nedá len  tak vykynožiť,“ odvetil a pritiahol si ma k sebe.

Vtedy z dverí vystúpila Sora s Lucy a niesli dva menšie batôžky.

„Tak málo vecí, drahá?“ spýtal sa posmešne Thony. „Zvyčajne si berieš celé kufre.“

Vyplazila mu jazyk a odvrkla: „Niekto má dnes veľmi dobrú náladu.“

„Tak nasadať,“ zavolala Susie, ktorá sa nám objavila za chrbtom. Vtedy som zbadala aj Kevina ako pomáha Sore s niečím v kufri.

„Budeme musieť ísť ale dvoma autami,“ odvetil Shane a rýchlo nasadal do svojho nablýskaného.

„Fajn, my ideme s vami,“ ozvala sa natešene Lucy a ťahala za sebou svojho frajera. Usadili sa pekne vzadu, aby mohli byť čo najbližšie pri sebe. Ja som teda zakotvila na sedadle spolujazdca. To auto sa mi však zdalo...... nepríjemné. Akoby som cítila, že tam je niečo z Diany. Akoby tam stále bola a napäto čakala, kedy si sadnem. Len čo vyrazilo prvé vozidlo, vydali sme sa za nimi. Cesta bola trochu dlhšia, ako som si myslela, no mne to nevadilo. Pozorne som sledovala ako sa krajina mení. Prechádzali sme popri pestrých lúkach, tmavých lesoch - bol to čarovný pohľad. Lucy s Anthonym si vzadu čosi šepkali, inak bolo v aute ticho.

„Čo ste ako bez života?“ spýtal sa s úsmevom kamarát. „Nestihli ste sa udobriť?“ zasmial sa.

„O čom to trepeš?“ spýtala som sa ho ostro, on sa stiahol dozadu na sedadlo a ja som vybuchla v smiech.

„Už sme tu,“ povedal Shane, keď zastavil pred malebnou chalúpkou. Pripomínala mi ten domček z rozprávky o Jankovi a Marienke. Okamžite som si odopla pás a vystúpila z auta. Nálada sa mi zlepšila, keď som už nemala pocit, akoby hneď vedľa mňa sedela Diana.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ma Shane.

„Nie.“

„Zdala si sa mi nesvoja,“ pokračoval.

„Nie, naozaj mi nič nie je.“

„Decká, idete?“ zakričala na nás Sora. Chytila som mu ruku a spolu sme ich nasledovali. Dvere nám otvorila staršia pani. Okolo očí a úst jej tancovali vrásky, keď sa na nás usmievala. Sivé vlasy mala zviazané na temene do prísneho uzla, ktorý sa vôbec nehodil k jej radostnej povahe.

„Dievčence, ako rada vás vidím,“ privítala svoje vnučky a vyobjímala ich. „A priviedli ste aj kamarátov. Akurát som dopiekla malinový koláč, poďte dnu,“ povedala a utekala dnu so Sorou a ostatnými. Keď som aj ja chcela vojsť, niekto ma zastavil.

„Nechceš sa poprechádzať?“ spýtal sa Shane a kývol smerom k lúke, ktorá sa rozprestierala za domom.

„Jasné,“ odvetila som a nasledovala ho. Slniečko svietilo a na toto ročné obdobie bolo neuveriteľne teplo. Sadli sme si do trávy a ja som sa cítila ako v mori kvetín. Jednu som si odtrhla a vložila som si ju za ucho.

„Znamená to, že hrozne túžiš po nejakom chalanovi,“ zasmial sa Shane.

Dala som si teda kvet na druhú stranu.

„To znamená, že niekoho veľmi ľúbiš.“

„Tak potom to mám na dobrej strane,“ odvetila som a ľahla si do trávy.

„Odpovieš mi na jednu otázku?“ začal.

„Hm,“ čakala som.

„Prečo si sa v aute cítila nesvoja?“

„Mala som pocit, akoby bola Diana hneď vedľa mňa. Je to predsa jej auto.“

„Len preto?“ spýtal sa neveriacky a prstom mi prešiel po zápästí.

Nemo som prikývla.

Chvíľu bolo ticho. Akoby jeho mozog spracovával moju odpoveď a snažil sa ju  čo najlepšie pochopiť. Zrak som mala upretý na belasú oblohu a trpezlivo som sledovala, ako sa po nej prevaľujú oblaky. Vtedy som pocítila chlad jeho prsta na mojej brade. Natočil si ju k sebe, pritiahol si ma a hlboko sa mi pozrel do očí.

„Keď som s tebou, nemáš sa prečo trápiť s Dianou.“

„Ja viem,“ odvetila som takmer šeptom. Zrazu ma zdrapil za nohu a zohol mi ju okolo svojho stehna. Prestala som dýchať. Skôr ako som sa stihla spamätať, prevrátil sa nabok a stiahol ma na seba. Moju tvár si vzal do dlaní a natočil, aby ma mohol pobozkať na krk.

„Ešte stále máš starosti o Dianu?“ usmial sa.

„Ani v najmenšom,“ odvetila som a pobozkala ho na ústa.

Opäť sa na mňa prevalil, tentoraz pomaly. Lakťami sa podopieral o zem, aby ma neťažil svojou váhou. Cítila som jeho chladný dych na líci a po celom tele mi naskočili zimomriavky. Sánku mi posial malými bozkami a presunul sa nižšie na môj krk. V hlave mi búšilo, srdce mi tĺklo a krvný obeh  akoby sa mi zastavil. Vzápätí sa odo mňa odtiahol a posadil sa. Zmätene som sa mu pozrela do tváre, aby som aspoň vyčítala, no odzrkadľoval sa tam iba pokoj.

„Shane? Ness? Kam ste sa podeli?“ kričala Susie.

Vtedy mi to konečne doplo. Vedel, že príde.

„Tak tu ste,“ povedala, keď sa pred nami zjavila.

„Hej, chceli sme si vychutnať posledné slnečné lúče,“ povedala som nenútene - teda aspoň som sa snažila, aby to tak vyznelo.

„Hm, babka vás volá na malinový koláč.“

„Za chvíľu prídeme,“ odvetil Shane.

„Dobre, čakáme vás. Potom chceme ísť do lesa, pôjdete s nami, že? Nechcete pokaziť Sore radosť,“ usmiala sa.

„Samozrejme, že pôjdeme,“ povedala som jej.

„Fajn,“ skončila a ladne odkráčala preč. Len čo sa nám stratila z dohľadu, môj Lovec duší bol okamžite pri mne.

„Je tu nádherne, že?“ snažila som sa zakryť rozrušenie, ktoré vo mne nastalo, keď sa mi perami jemne dotkol šije.

„Tá vôňa kvetov je úžasná,“ pritakal mi a keď hovoril, jeho dych ma šteklil na pokožke.

„Nejdeme už dnu?“ spýtala som sa.

„Môžeme,“ odvetil a už bol na nohách a pomáhal mi postaviť sa.

Keď sme vošli do malého domčeka, okamžite nás Sora zaviedla k ostatným. V neveľkej kuchyni boli len moji kamaráti. Sedeli za krásnym, čerešňovým stolom a každý mal pred sebou tanier s koláčom. Zrazu do miestnosti vošla vysmiata pani a čudovala som sa, že sa od svojej dobrej nálady ešte nevznáša. Pospevovala si mne neznámu pieseň a ani si nevšimla, že sme prišli.

„Babi, toto je Vanessa, hovorila som ti o nej,“ povedala moja kamarátka a predstavila ma.

„Dobrý deň,“ ozvala som sa neisto.

„Ách, dieťa, ty si ale krásna,“ vzdychla si. „Sadnite si, dám koláč aj vám,“ povedala, keď zazrela Shana. Pustili sme sa do jedenia a vrava okolo stola sa ešte zväčšila. Môj priateľ sa živo rozprával s Lucy a aj ostatní sa na niečom smiali. Mne však niečo nechcelo dať pokoj. Tá milá, stará pani sa neustále pozerala na Shana. Niežeby mi to vadilo, no jej pohľad bol taký odsudzujúci a pochybovačný, akoby nemala istotu, že má byť s nami. Odrazu ma pod stolom niečo chytilo za ruku. Mierne som sa strhla, no bol to len Shane. Keď som sa na neho začudovane pozrela, iba sa usmial. V poslednom čase sa mi zdal naozaj divný. Že by sa trochu polepšil od toho zápasu? Všetci sme dojedli a ja som vzala misky, že ich umyjem, no milá pani ma predbehla.

„Mohli by ste vy dvaja na chvíľu zostať?“ ukázala na nás a letmo pozrela na naše spojené ruky. Keď všetci odišli, nechala riad tak a sadla si k nám.

„Ako sa Lovec duší spriatelil s mojou vnučkou? Čo robí medzi žiakmi?“ spýtala sa šeptom.

„Máte niečo proti tomu?“ zareagoval Shane.

„Ohrozuješ ich životy. A jej tiež,“ dodala a kývla ku mne hlavou. „Videla som vás a niečo vám poviem. Poznala som jeden presne taký pár, ako ste vy. Boli zaslepení láskou, nevedeli, čo robia a mysleli si, že im to vydrží naveky. Že ich nikto nerozdelí. Ešte nikdy som nevidela také spojenie duší, ako bolo to ich. Každého presviedčala, že on je iný ako ostatní Lovci duší, že by jej nikdy nebol schopný ublížiť. A viete, čo sa stalo?“ spýtala sa a nastala chvíľka ticha. „Zradil ju. Nezdržal sa.“

„Ale my nie sme oni,“ odvetila som jej.

„Nie, ty môžeš skončiť oveľa horšie a oveľa skôr ako ona. Si predsa najvyšší,“ povedala a uprela pohľad na Shana, „naozaj si myslíš, že by si mohol odolávať takej čistej duši?“

Letmo na mňa pozrel, no neodpovedal.

„Vidíš, ani ty sám to nevieš,“ dokončila nakoniec a vrátila sa k riadom. „Mali by ste ísť a pridať sa k ostatným.“ Odrazu hovorila chladno, akoby sa jej dotklo, že Shane riskuje môj život. Akoby mnou bola nejako spätá.

Môj priateľ okamžite vstal a čakal na mňa a ja som ho s nevôľou nasledovala. Najradšej by som zostala pri Sorinej starkej a vypočula si celý ten príbeh. No mala som také tušenie, že by som z nej nič nevypáčila. Sadli sme si teda k ostatným, no ja som nevnímala skoro nič z toho, čo hovorili. Predstavovala som si mladý pár, neskutočne šťastný, ktorý sa teší zo svojej lásky, keď v tom sa prostredie zmenilo na tmavý les. Dievča, ktoré som si predstavovala, ležalo na zemi, nad ňou sa skláňal jej priateľ a v ruke sa mu ligotalo niečo striebristé. Jej duša. Naširoko sa usmial a vložil si ju do svojej hrude. Odrazu som zacítila niečie ruky na mojich pleciach.

„Nessa, mali by sme už ísť,“ povedal mi Shane.

„Koľko je hodín?“ spýtala som sa a zistila som, že mám na sebe deku.

„Desať. Zaspala si a nechcel som ťa budiť, no ak prídeme neskoro, tvoj otec nebude nadšený.“

„Áno, fajn,“ odvetila som ešte celá ochromená z toho sna.

Keď sme boli už pri dverách, stará pani ma zastavila.

„Vanessa, môžeš na chvíľu?“

„Áno,“ odvetila som zarazene.

„Sora mi o tebe a o ňom povedala všetko. Chcela by som ti dať niečo, čo by ťa možno primälo porozmýšľať nad tvojím vzťahom s Lovcom duší.“

Otočila sa a podala mi jemne zdobenú skrinku.

„Bolo to tej dievčiny. Sú tam fotky, denník, niečo, čo by ti mohlo pomôcť.“

„A ako mi to má pomôcť?“ nechápala som ju.

„Ja viem, že si myslíš, že ťa nič nedonúti opustiť ho, ale nemala by si tak uvažovať. V jednej chvíli si presvedčená, že je iný a zrazu ležíš na zemi s prázdnym pohľadom.“

„Vy ste ju poznali.“ Nebola to ani tak otázka, ale istý fakt.

„Bola to moje sestra. Moji rodičia ju zbožňovali, no tesne pred jej nástupom na školu havarovali. Bola hrozne plachá, nemala skoro žiadnych kamarátov. Tešila som sa, keď sa zaľúbila, no ako náhle som zistila, kto to je, snažila som sa ju od toho odhovoriť. Nedala si však povedať. Myslela si, že jej závidím takého pekného chlapca, ako bol Matthew. Raz, keď som prišla domov, našla som ju bez duše,“ hovorila a hlas sa jej triasol. Po krátkej odmlke pokračovala už o niečo pevnejším: „Ani si nevieš predstaviť, aké bolo pre mňa ťažké sa s tým vysporiadať. Nenávidela som ho tak veľmi...... “ zrazu sa opäť odmlčala. „Ja len nechcem, aby si skončila rovnako.“

„Budem si dávať pozor,“ sľúbila som jej a pohladila skrinku.

„Ness, ideš?“ spýtal sa ma Lucas odo dverí.

„Hej,“ odvetila som mu.

„Páčiš sa mu,“ povedala a tajomne na mňa žmurkla.

„Ja viem, ale nič to nie je,“ mávla som rukou.

„Nebola by som si taká istá. Vždy sa môže niečo stať, niečo celkom zmení tvoj život  On by bol pre teba oveľa vhodnejší ako Shane,“ odvetila a objala ma. „Dávaj si na seba pozor.“

„Ehm, áno,“ odvetila som jej a pobrala sa za skupinou.

„Ideme tak ako predtým?“ spýtala sa Sora, keď nastupovala do svojho auta.

„Jasnačka, načo to zbytočne meniť,“ odvetil Anthony a sadol si dozadu Shanovho auta. Vzdychla som si a s nevôľou som si sadla na miesto spolujazdca. Bola som však hrozne unavená, oči sa mi zatvárali, preto mi bolo jedno, kde som.

„Pospi si ešte,“ povedal mi Shane, keď nastúpil.

„Skúsim,“ odvetila som mu. Ako náhle sme vyštartovali, tmavá krajina za oknom akoby ma uspávala piesňou. Viečka sa mi pomaly zatvorili a ja som opäť spadla do svete snov.

Bola som znova na tom tmavom mieste, kde predtým ležalo to dievča. Poobzerala som sa okolo seba, no nikoho som nevidela. Zrazu sa pri mne objavil Shane. Na tvári sa mi okamžite objavil srdečný úsmev. Bola som rada, že je tam. Okamžite som sa mu vrhla okolo krku, no on ma odtisol. Odhalil svoje dokonalé biele zuby v nemilosrdnom úškrne. Odrazu som cítila, že to nie je tá osoba, ktorú ľúbim. Jeho tvár sa razom premenila na Dianu. Podišla ku mne, zovrela mi zápästie a pritlačila ma ku kamennému stolcu. Ruky a nohy mi pripútala železnými okovami. Pri nej sa zjavil Thomas aj moja láska. Postavili sa z oboch strán popri Diane a v rukách mali ostré dýky. Zrazu sa tam zjavilo moje vysnívané dievča.

„Aj ja som tak dopadla,“ hovorila tajomne zastretým hlasom. „Nedopusti, aby sa to stalo aj tebe.“

„Nie, ja mu verím. On by to nespravil.“

„Aj ja som si to myslela. Chce ťa zabiť. Niekde v hĺbke sa jeho pudy búria jeho láske."

„On to neurobí,“ snažila som sa ju presvedčiť.

„Nedopusti to, nedopusti,“ odvetila a jej telo sa pomaly rozplynulo. Uprela som pohľad do jeho modrých očí.

„Ty ma nezabiješ,“ hovorila som, no znelo to, akoby som sa snažila presvedčiť samu seba.

„Si si istá?“ opýtal sa zlovestne.

„Nedopustím to!“ vykríkla som.

„Ibaže s tým už nič nenarobíš,“ povedal mi Shane a vrazil mi dýku do brucha.

Splašene som sa vzpriamila. Dýchala som rýchlo a prerývane. Keď si moje oči privykli na tmu, zistila som, že ležím vo svojej posteli.

„Zlé sny?“ ozval sa tajomný hlas. Hrozne som sa naľakala, no bol to len Shane. Ležal vedľa mňa a na tvári mal znepokojený výraz.

Nemo som prikývla.

„Ničoho sa neboj,“ povedal a pritúlil si ma. Jeho tuhé zovretie ma aspoň trochu upokojilo. Keď som si uvedomila, že to všetko bol naozaj len sen, mohla som pokojne dýchať.

„Čo nedopustíš?“ spýtal sa potichu.

„Čože?“ nechápala som.

„Hovorila si zo sna. Najprv niečo ako „ja mu verím, on to nespraví“ a nakoniec si kričala len „ nedopustím to! Nedopustím to!“

„Chcel si ma zabiť,“ odvetila som šeptom.

„Aha,“ povedal sklamane. „A urobil som to?“

„Áno,“ odpovedala som mu ešte tichšie.

„Nessa, nemáš sa čoho báť.“

„Ja viem, ja viem,“ hovorila som, položila si hlavu na jeho prsia a znova zaspala, tentoraz sa mi však nesnívalo nič.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 9. kapitola :