OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - Prológ + 1.kapitola

14.04.2011 (20:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 823×

Láska je anjel a diabol spolu,

láska je šťastie , čo prináša smolu.

Láska je srdce, v ktorom je kríž,

ak nemáš lásku tak nemáš nič.

PROLÓG

Hodiny strávené so Shanom už neboli to, čo predtým. Jednoducho som sa nedokázala plne sústrediť a užívať si jeho dotyky, bozky, slová, ktoré mi šepkal do ucha. Svoje nálady by som nedokázala poriadne opísať. Nevedela som, čo sa to so mnou deje. Prečo som taká vystresovaná. Prečo na to nedokážem zabudnúť a užívať si prítomnosť?

SVADBA

„Nessa, a čo keby si si vyskúšala tie ružové,“ navrhla mi mama.

„Povedala som ti, že do ružovej sa nenavlečiem,“ namietla som.

Ubehol už skoro mesiac, čo som odišla od otca na letné prázdniny k mame. Celý ten čas sme robili prípravy na svadbu, takže som nemala kedy nudiť sa. Avšak, pri tom neustálom zhone sme zabudli na dôležitú časť - moje šaty. Neustále sme boli v kostole a nacvičovali svoj príchod; objednávali sme kvetinovú výzdobu, kapelu, menu - nikdy som si nemyslela, že so svadbou je toľko roboty. Bola som rada, že sa mama opäť vydáva. Matne som si spomínala aká bola predtým. Nechodila von, skoro vôbec sa neusmievala, ale keď stretla Eddieho, bola ako vymenená. Bola som si istá, že je pre ňu ten pravý. No bol tu aj iný dôvod. Mal prísť Shane. Viem, možno som bola sebecká, no nemohla som si pomôcť. Hrozne mi chýbal. On, Luton, otec, kamaráti, dokonca aj tie problémy, čo sme mali s jeho pôvodom. Stále som myslela na jeho varovanie pred Dianou. Celý mesiac som tŕpla, kedy sa vynorí spoza rohu, no zatiaľ sa nič také nestalo. Bolo to tu ako vždy. Akoby sa zastavil čas a čakal, kým sa vrátim, aby sa opäť spustil. Z myšlienok ma vyrušila predavačka, ktorá mi podávala šaty. Boli cukríkovo rúžové s volánikmi. Spodok bol nariasený ako pre barbie. Byť maminou družičkou bola veľká nevýhoda - nemohla som ísť v tom, v čom som chcela ja. Zvesila som tie odporné šaty z vešiaka a obliekla si ich. Keď som sa videla v zrkadle skúšobnej kabínky, skoro som omdlela.

Preboha, pomyslela som si. Vyzerala som ako obrovská porcelánová bábika. Možno to bolo aj tým, že moja pokožka zbledla namiesto toho, aby sa opálila. Gaštanové vlasy doslova žiarili na mojich nahých pleciach. Vyšla som von, aby sa mama mohla trochu ponadchýnať. Pokúsila som sa o silený úsmev, no ani ten som nedokázala vyčariť - vznikla z toho len nejaká čudná grimasa.

Tá svadba bude totálny horor, pomyslela som si. Justin k nám minule prišiel a požiadal ma, či by som s ním nemohla ísť.

„Vieš, to si radšej pichnem špendlík do oka,“ odbila som ho.

V poslednom čase som bola dosť ‚nabrúsená‘. Ktovie, možno som sa tak chcela uzatvoriť pred týmto svetom, aby mi dali konečne pokoj. A možno som to všetko brala príliš vážne.

„Nessa, počúvaš ma vôbec?“ vtrhol do myšlienok mamin hlas.

„Čo?“ spýtala som sa zmätene.

„Chcela som vedieť, čo by si si dala ty, v tomto nevyzeráš bohvieako.“

„Konečne so mnou súhlasíš. A vieš, čo by som si dala.“

„Vanessa Kate Caringová, koľkokrát ti mám povedať, že to je moja svadba a nepôjdeš tam v letných šatách všetkých farieb,“ povedala nahnevane.

„Hm, a čo iné si mám obliecť v lete, kožuch?“ spýtala som sa ironicky.

„S tebou sa nedá komunikovať. Zajtra mám svadbu a ty nemáš šaty,“ hysterčila.

„A čo keby som si dala niečo menej svietivé. Napríklad béžovú.“

Nechcela som jej robiť starosti, lenže to sa nedalo, keď mi núkala samé kvietka, srdiečka a motýliky. Naozaj. Do vlasov mi chcela dať milión malých ligotavých kamienkov - samozrejme, že som to okamžite zamietla.

„A hlavne nech to je niečo bez volánikov a  spodničiek,“ dodala som a predavačka už išla zháňať také šaty. O chvíľu prišla s celkom peknými. Neochotne som ich vzala a vkĺzla do kabínky. Boli to asi tridsiate, čo som si skúšala. V týchto som vyzerala aj celkom dobre. Boli tesne nad kolená a nemali žiadne ramienka. Lesklá látka pekne priliehala k môjmu telu a tým podčiarkovala moju útlu postavu.  Vyšla som von a ukázala sa mame. Oči jej zažiarili ako malému dieťaťu, keď vidí pod stromčekom darčeky.

„Si nádherná,“ povedala a skoro sa tam rozplakala.

„Hodili by sa k tomu ešte nejaké topánky,“ vyslovila som smerom k predavačke. Videla som úsmev na maminej tvári.

„Máme tu jedny na vyšších podpätkoch s remienkom,“ povedala predavačka a ukázala nám ich.

„Berieme,“ odpovedali sme obe naraz.

Keď sme vyšli z obchodu, cítila som sa divne. Žila som tu od narodenia, no vôbec som sem nezapadala. Táto časť Londýna nebola taká romantická ako tie ostatné. Už som si nevedela predstaviť, že by som tu zostala na dlhšie ako na dva mesiace. Veď aj tento prvý by ma zabil, keby som nemala na starosti tú maminu svadbu. Keď som chodila po uliciach, mala som čudný pocit, že na mňa každý zazerá - akoby som mala tri oči alebo veľký hrb. Všetci, ktorí ma poznali, na mňa hľadeli znechutene - nemohla som však zistiť, čo im vadí. Nudila by som sa tu, pretože tu nemám nijakých priateľov, okrem  Sebastiana. No už aj ten sa mi začal vzďaľovať. Keď som tu bola naposledy, pripadal mi byť celkom v pohode, no teraz som si uvedomila, že je stále rovnaký. Ten povrchný basketbalista, ktorého som poznala, a ktorý sa mnou tak rád vychvaľoval. Možno však jeho city boli úprimné a nechcel mi ublížiť. Na túto tému som sa s ním ešte nebavila. Nechcela som otvárať temnú minulosť v tomto pekle.

Akonáhle sme prišli domov, začal sa ďalší maratón príprav. Všade okolo sa mihali ľudia a niečo chystali. V chodbe bola pripravená kvetinová výzdoba. Kuchári varili, cukrári piekli, dekoratéri zdobili, slovom všetci mali prácu, len ja nie. Vybrala som sa teda do svojej izby, aby som si oddýchla, pretože konečne robil prácu aj niekto iný ako ja. Nechcela som sa sťažovať, pretože to bolo príjemné rozptýlenie, no v poslednom čase mi to už liezlo na nervy. V tom sa pri dverách zjavil Dave.

„Ahoj, sestrička,“ povedal posmešne.

„Nevolaj ma tak,“ zasyčala som na neho.

Jediná čierna vec na celej tej svadbe bol on. Mali sme byť oficiálne vyhlásení za súrodencov, a to znamenalo pohromu pre oboch. Nemuseli sme sa, to bolo nad slnko jasné a len slepý by to nevidel, no musela som uznať, že to doberanie ma bavilo.

„Och, aké nádherné,“ povedal smerom k mojím šatám. „Budeš vyzerať ako veľký karamelový puding,“ zachechtal sa.

„Raz kretén, navždy kretén,“ odvetila som a s úsmevom na tvári som mu zatresla dvere rovno pred nosom.

Och, ako ma len štve. Pozrela som sa na hodinky. Hádam ten zajtrajšok vydržím, povedala som si, zapla hlasnú muziku a zaspala na posteli.

Na druhý deň som sa zobudila o piatej ráno. Teda, mama ma zobudila. Chcela, aby som jej pomohla s vlasmi, šatami a inými vecami. Keď som ju trochu upokojila a rozlepila oči, skúsila som niečo s jej vizážou. Vlasy som jej vyčesala dohora a vytvorila pôsobivý uzol - nie však také, aké vidíte vo filmoch Rosamunde Pilcherovej. Nepáčili sa mi tie upäté, prísne vyzerajúce účesy; nehodili sa k tejto príležitosti.  Keď bola hotová a poslala ma preč - vraj obliecť sa vie aj sama - dala som sa do prípravy seba. Veľmi dobre som vedela, prečo to robím. Po prvé, nechcela som vyzerať medzi družičkami ako 'čierna ovca'. A po druhé, mal prísť Shane. Nemohla som uveriť, ako veľmi som sa na neho tešila. Potom som si uvedomila, že tu bude len jeden deň, a to mi ubralo na nálade.

No čo už. Tento mesiac prebehol rýchlo, budem dúfať, že aj ten druhý bude rovnaký, povedala som si. Natočila som si vlasy, nalíčila sa a obliekla. Dolu už stál Eddie celý napätý a po jeho boku Dave. Čakali len na mňa, aby sme mohli ísť do kostola. Nevesta tam už bola, hoci nechápem, ako sa dokázala tak rýchlo vypariť.

„Mal som pravdu, vyzeráš ako puding,“ zasmial sa.

„Prestaň,“ pokarhal ho môj budúci otčim. „Dnes ti to sekne, si taká svieža.“

„Ďakujem. Aj tebe to sekne,“ usmiala som sa. V tom čiernom obleku s kytičkou v náprsnom vrecku  vyzeral naozaj dobre.

„Hej, dnes uvidí svojho milého,“ povedal jeho syn a vystrúhal podivnú grimasu.

„Čo keby si prestal?“ spýtala som sa ho.

Odrazu zatrúbilo auto a my sme nastúpili. Bolo to auto, ktorým mala mama s Eddiem vyraziť na medové týždne - malo na sebe reťaze z kvetov, na zadnom nárazníku bolo čipkovými stuhami pripevnených niekoľko plechoviek, chýbal tam už len nápis ‚mladomanželia‘. Išli sme až do centra, pretože mama sa chcela vydávať v kostole a nie ako pri mojom otcovi na radnici. Vraj nechce, aby toto manželstvo skončilo rovnako ako s ocom. Ibaže ten mal magické schopnosti, takže bolo od začiatku jasné, že to nedopadne dobre.

Keďže bola sobota, dostali sme sa do tam za dvadsať minút, inak by sme trčali v zápche aj hodinu. Cesty v Londýne sú príšerné, pretože máte stopercentnú šancu dostať sa do špičky. Ako náhle sme dorazili pred kostol či skôr miestnu katedrálu, ktorá vykonáva obrady, okamžite som zamierila do miestnosti pre nevestu a jej družičky. Mama tam už stála a nervózne sa obzerala v zrkadle.

„Vyzeráš nádherne,“ ubezpečila som ju.

„No, len aby si to nerozmyslel,“ strachovala sa a neustále si uhládzala šaty. Bola ako zmyslov zbavená.

„Sú perfektné,“ hovorila som jej stále dookola. „Prestaň s tým, lebo ich prederieš.“

„Áno, máš pravdu.“

Mama bola naozaj vystresovaná.

„Upokoj sa, mami.“ Schytila som ju okolo pliec a posadila ju na najbližšiu stoličku. „Zavri oči!“ prikázala som jej. Poslúchla ma a ja som jej ukazovákmi začala masírovať spánky. Keď som mala obavy pred skúškami alebo pre niečo iné, vždy mi to pomohlo.

„Máš niečo staré?“ spýtala som sa, aby som odohnala jej myšlienky od toho, že by ju Eddie nechal stáť pred oltárom.

„Áno,“ odvetila a ukázala mi svoje náušnice. „Sú od mojej mamy.“

„Niečo modré?“ pokračovala som.

„Sú v nich modré zafíry.“

„Niečo požičané?“

„Nie,“ zaúpela a oči sa jej roztvorili dokorán.

„Nemaj boja, Sally,“ povedala Maria - jedna z družičiek a mamina najlepšia kamarátka - a hodila jej snehovo biely podväzok.

„Och, ďakujem ti,“ odfúkla si. Zdvihla som jej honosnú sukňu, aby si ho mohla navliecť.

„Fajn, takže všetko je tak, akoby malo byť. Môžeš sa v pokoji vydať,“ povzbudila som ju.

Odrazu zaznela dobre známa klavírová skladba - bol to signál pre družičky. Nevesta okamžite vyskočila z miesta - skoro ma pritom zhodila - a nastavila vražedný pohľad.

„Dievčatá, ideme,“ rozkázala nám. „Viete, ako sme to nacvičovali?  Len čo bude tá pred vami v polovici... “

„Ide ďalšia,“ dokončili sme za ňu jednohlasne.

Plán bol taký, že z jednej strany pôjde uličkou k oltáru družička a druhou ženíchov svedok, teda jej partner. Ako prvé išlo malé dievčatko v rúžovučkých šatočkách - myslím, že sa volalo Lilian, nie som si však istá, pretože tu bolo toľko ľudí, že som nemala šancu zapamätať si ich mená. V rukách držala malý košík plný lupienkov z bielych ruží. Cupitala k oltáru v pekných topánočkách po boku svojho ‚partnera‘- jednoducho vyzerali ako anjelikovia, ktorí zostúpili na zem. Po nej nasledovali dve družičky. Rýchlo som sa spamätala zo svojich myšlienok, pretože som bola na rade. Sledovala som, ako ďaleko je Maria, a vtedy som ladným krokom vyšla aj ja, no keď som zočila nebeskú tvár, skoro som omdlela. Tak dlho som bola od neho preč, že som aj zabudla, ako to na mňa vplývalo.