Supernatural disasters - kapitola 4. • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak, a konečne všetci so schopnosťami na jednom mieste. Ako bude vyzerať ich stretnutie a akú novú zábavku si vymyslia, sa dočítate tu.

11.02.2013 (15:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 450×

So Stewom sme prišli o trištvrte na priecestie. Po nehode tu ostal len obrovský spálený kruh a autobus už dávno odtiahli. Kde-tu po okolí poletovali žlté policajné pásky označujúce zákaz vstupu. V závetrí, pri stene jednej kovovej priemyselnej budovy boli (ešte stále) horiace sviečky, hromada vypálených kahancov, plyšáky a kvety. Vedel som, na čo Stew práve myslí. Že sa ich smrť môže on. Ja viem, že ten výbuch spôsobil on. Neobviňujem ho, ani nič také. Proste sa to stalo. Mohlo sa to stať komukoľvek z nás.

Zatiaľ som sa s ním o tom nebavil. Neviem, ako začať. Viem, že je to povinnosť najlepšieho kamaráta. Tak ako sme sa dávali dokopy mnoho krát pred tým. On dal dokopy moje prvé zlomené srdce tou mrchou Claire, ja som dával dokopy jeho zlosť, keď sa jeho otec raz zbalil a odišiel s predavačkou záhradného nábytku. Zanechal po sebe akurát matku s dvoma deťmi, rozvodové papiere a vetu: „To neznamená, že ťa už nemám rád, proste sme sa tvoja maminka a ja pohli ďalej.“ Toto však boli veci, ktoré dvaja fagani dokázali preskákať. Teraz však jeden z nás musí žiť s tým že zabil štyroch ľudí a ja s tým kurva neviem nič spraviť. Je to neznesiteľný pocit. Môžem sa len pozerať ako vždy, keď si myslí, že ho nevidím, pozerá do prázdna so zúfalými očami.

Zastali sme v strede križovatky pri prázdnom priecestí. Nikde nikto. Slnko pražilo na betón, ako už dávno nie a my sme počuli iba zvuky vtákov a svrčkov. Zrazu zvuk rozbitia skla, vychádzajúci odnikiaľ. Pozeral som sa na okolité továrne a snažil som sa identifikovať zdroj rámusu. Vidíme padať človeka zo štvrtého poschodia v oblaku špinavého skla. Dopadne na zem ako handrová bábika. Bežíme k nemu, on sa nehýbe. V bizarnej polohe leží v kaluži krvi chlapec, s brčkavými vlasmi. Z úst mu tečie pramienok krvi. Nehýbe sa. Kalné, neprítomné zrenice upiera do diaľky. Je mŕtvy.

Skloníme sa k nemu a keď nás jeho mŕtve oči mihnutím zamerajú, s nechutnými nadávkami odskočíme preč. Stew vymenovával všetkých svätých a ja som im bol vďačný, že som nezinfarktoval. Mŕtvole sa začala hýbať hruď, začala kašľať a... smiať sa? Hej... ten bastard... tá haloweenska atrakcia sa smiala, keď si zatláčala kosť naspäť do nohy a smiala sa aj keď si vracala ramenný kĺb na správne miesto. Počul som aj iný smiech. Niekto vysoko nad nami. Zdvihol som hlavu a zažmúril oči proti slnku. Vo vybitom okne som uvidel toho Rusa. Smial sa a so smiechom vraví: „Okej, ty blázon. Poď si hore po tých desať babiek. Idiot...“ Ale smial sa ďalej.

Už som si aj spomenul ako sa volá tá mŕtvola. Tobby sa akurát dvíhal zo zeme a obzeral sa.

„Doriti. Ďalšie tričko od krvi. Nabudúce si ho musím dať dole. Mama ma zabije!“

„To je asi jediná vec, ktorej sa báť nemusíš,“ povedal Stew chladne. Potom sme sa pozreli na seba a vyprskli sme od smiechu.

„Poďte, tam hore sme našli starú pohovku,“ povedal. My sme vykročili ku vchodu.

„Už to v živote nerob. To s tými očami. Nie, žeby som sa skoro posral, ale...“ začal som so smiechom.

Boli sme medzi prvým a druhým poschodím a videli sme, ako prichádza auto. Vyšli z neho Mads a Quinn s barlami. Zavolali sme na nich cez okno, ony nám odkývali a pomaly sa presúvali do budovy.

Poschodie, na ktorom sme sa ocitli boli asi bývalé kancelárie. Strop bol na tomto poschodí nižší ako v poschodiach pod nami a bolo tu viac oporných stĺpov. Povaľovali sa tu paravány a prepážky spomedzi stolov, ktoré tu už aj tak neboli. Kde-tu bola hodená časť stoličky a úplne v rohu boli dve nechutné kreslá a celkom použiteľný gauč. Chalani už pozbierali vankúše zo sedačiek, asi z celej miestnosti. Pár ich hodili na gauč a zvyšné pohádzali do kruhu na zem. V miestnosti nebolo až tak teplo, ako by to človek očakával od plechovej budovy na ktorú praží slnko. Strecha tu už vlastne viac nebola, ako bola. Príjemne tu fúkal vietor a zdvíhal zo zeme kužele prachu a smetí.

Vyškerený Alex vrazil Tobbymu do ruky peniaze a on ich prijal so slovami: „Aj na budúce.“ Obaja si sadli. Prekvapilo ma, ako sa tí dvaja ihneď spriatelili. Alex už vôbec nebol taký odmeraný a nedostupný.

Mads pomohla Quinn na gauč vedľa Tobbyho a Stew jej nohu podložil starým televízorom. Teda s tým, čo z neho ostalo. Quinn poďakovala, ale cez jej tmavé okuliare sa na neho ani nepozrela. Pozerala sa na svoje ruky, ako niečo strašne zaujímavé. Usmial som sa nad myšlienkou, že by sa hanbila za svoj včerajší výstup. Keďže sa dnes už nesmeje na každej somarine, usúdil som, že je v relatívne normálnom stave, aj keď vyzerá ako po poriadnej opici.

Vtom som si všimol, že všetci stíchli a pozerali na mňa. Začni... Začni, začni! posielal som k Mads, tá však ani nepokrútila hlavou na znak že ma počuje. Možno ma fakt blokovala. Bol príjemný pocit, mať hlavu pre seba, ale evedel som, ako začať.

„Takže... Ehm... Mám pár vecí na srdci, lenže neviem... ako začať. Mali by sme najskôr asi všetci predstaviť a povedať čo vieme... ehm... myslím,“ zakončil som neurčito, lebo som si to predstavil. Vyzeralo to komicky.

„Myslel som, že ešte niekto príde. Nie? Je nás málo,“ spýtal sa Alex.

„No, áno... Tá Sis... Ale v utorok jej zomrel otec a ona je teraz kdesi na sociálke. Možno už v decáku. Nestihli sme ju,“ odpovedal som.

„A napadlo vás, že-“ začal znova.

„Ó, áno... ver mi, že napadlo. Napadlo nám všetko a nič z toho sa nám nepáči. Zastavíme sa u nej. Potom. Okej, tak ja začnem. Som Bane a viem pohybovať vecami len mysľou. Mads tomu hovorí telekinéza.“

„Áaahoj, Baaane,“ predniesol Stew ako pri stretnutí anonymných alkoholikov. Zasmial som sa.

„Čaute, som Stew a viem...“ Roztvoril päsť a v nej sa mu vznášala ohnivá guľa. Quinn zabudla zavrieť ústa, Tobby zapískal.

Pokračovali sme v kruhu, bola na rade Quinn. „Som Quinn, a od nehody všetko... ehm... je všetko intenzívnejšie. Ako zvuk, pocity, zrak, reflexy... Tak keby ste hovorili trošku tichšie a veľmi sa nehýbali, bolo by fajn. Ešte to niekedy to nestíham spracovávať.“

Tak preto vyzerala ako po opici. Tmavé okuliare a všetko.

„Ako ďaleko dovidíš?“ spýtal som sa.

„Vidíte tam tú tlačiareň?“ spýtala sa a ukázala na kopu plastu vo vzdialenom rohu. „Dokážem vidieť sériové číslo. A počujem potkany na prízemí, aj tie v kreslách.“ Mads zapišťala a nepodarene to prekryla kašľom.

„Celkom husté,“ uznanlivo pokýval hlavou Tobbias. „Som Tobby. Ja, ako už poniektorí videli, nezomriem. Ale možno zomriem na starobu, lebo starnem. Ak sa ráta to, že som sa už holil,“ povedal s náznakom humoru, ale všetci sme pochopili, že chce ubezpečenie. A tak Mads prvýkrát za život niekoho ubezpečila, že zomrie. Svet začína byť zvláštny.

„Alex,“ zdvihol ruku na pozdrav, „viem sa teleportovať. Ako... z jedného miesta na druhé,“ upresnil.

„A ja viem čítať myšlienky,“ povedala Mads do ticha. Potom sa ozvalo viacnásobné “Ouh!“. „Ale nebojte. Naschvál to blokujem, lebo ma to vyčerpáva viac, ako vás,“ dokončila s úsmevom.

Znova boli všetci ticho.

„Chcel som, aby sme sa tu stretli, aby sme si sľúbili, že nebudeme robiť somariny.“ Pár ľudí pokývalo hlavou. „Rozumiete mi... S týmto nemôžeme nikoho ohurovať, ani sa predvádzať. Nikto by nám to neuveril. A aj keby sa to niekto dozvedel... myslím niekto dôležitý... Nikdy nevylezieme z laboratórií ktoré oficiálne ani neexistujú.“

„Hej, nepreháňaš trochu?“ spýtal sa Alex.

„Ani nie. Myslím že sme si všetci všimli že svet je trochu tajomnejšie miesto, ako sme si mysleli.“ Nechal som môj hlas doznieť medzi stenami. „Keby sa niečo stalo, myslím... fakt čokoľvek. Všetko budeme riešiť spolu. Vymeníme si čísla a aj kôli každej somarine... dohodneme sa, čo je pre nás najlepšie ako pre tím. Dobre, možno to preháňam, ale skrátka... sme v tomto spolu a systém “každý na vlastné triko“ tu fungovať nebude. Súhlasíte?“ Všetci prikývli. „Takže všetci, čo sme tu... sľubujeme, že sa nebudeme predvádzať a nijako nežiaduco upozorňovať na svoje schopnosti?“ Prikývli. „Nebudete svoje schopnosti využívať na ubližovanie a už vôbec ich nebudete využívať v hneve, okej? Toto je veľmi dôležité. Videl som dosť filmov na to, aby som vedel, že rozhnevaní nevieme rozmýšľať.“ Znova všetci prikývli. „Dobre. Mali by sme odtiaľto odísť, keby sem niekto prišiel.“ Postavil som sa na odchod.

„Celý blok je, až na pár detí, prázdny,“ povedala Mads. „A aj keby sem niekto bol, tak nás môže Alex teleportnúť niekde preč.“

„No, vlastne som to s viacerými ľuďmi ešte neskúšal.“

„To je to, o čom som s vami chcela hovoriť,“ začala Mads. „Okej... všetky pravidlá okolo tajnosti... Zneužívanie moci a tak ďalej... ale. Nikto nás nekontroluje. Keď sa budeme držať na uzde, prečo by sme si to nemohli trošku užiť? Čo sa nám môže stať? Alex, ty si vážne chodil raňajkovať na pobrežie? A to bolo všetko?“ spýtala sa rozhorčene. Ja som už vedel, kam tým mieri. „Predstavte si tie možnosti... Nikdy ste netúžili cestovať? On si pomyslí na Egypt a je tam. Môžeme naše schopnosti využiť tým najlepším spôsobom, ktoré si ty vo filmoch isto nevidel. Načo sa učiť o Číne, keď si tam môžeme v sobotu zájsť? Nikdy ste sa nechceli ísť lyžovať do Álp? Nikdy ste nechceli... Pane Bože! Môžeme zažiť najlepšie dni v našom živote!“ Ukončila svoje rozplývanie Mads. Skoro ma presvedčila. Videl som, že Quinn bola celá jej, tak ako aj Tobby, ktorý sa usmieval od ucha k uchu, zahľadený von oknom. Alex sa tváril zmätene.

„Ale zabúdaš na jednu podstatnú vec, zlatko,“ začal Stew. „Alex vraví, že s viac ľuďmi to nevie.“

„On vraví, že to ešte neskúšal. Nie, že to nevie! A vy dvaja by ste mali najlepšie vedieť, čo všetko sa dá dokázať cvikom.“

Chcem sa ponárať v koralových útesoch. Chcem vidieť Londýn... a Tibet, prehovorilo moje sebecké ja.

„Môže to najskôr skúsiť s niečím... s nejakým psom, a tak...“ prehovoril som potichu, mierne zahanbený, ako rýchlo som upustil od mojich zásad. Mads s radosťou zapišťala, Stew ma buchol po chrbte a vybral sa s Alexom naháňať divé psy v okolí.

„Jedna mačka oblizuje ten krvavý fľak, čo je na chodníku,“ zakričala za nimi Mads. Musí to byť zvláštne, počuť také veci. Tobby sa zasmial, lebo vedel, odkiaľ krv pochádza.

...

Alex sa pár krát presunul s mačkou po budove. Tá sa hmýrila v batohu, ale povedali sme si, že účel svätí prostriedky. Mačka to prežila. Pri každom ich zmiznutí sa len zachvel vzduch na mieste, kde stáli a pri objavení sa ozvalo slabé „Vfšš“. Hovoril, že problém nie je vzdialenosť, na ktorú sa presúva, ale to, že musí myslieť na všetko to, čo musí presunúť.

Nakoniec sme ako prvého pokusného králika vyslali Tobbyho. Keď sa mu niečo stane, snáď ho dáme dokopy. Postavili sa k sebe a všetci sme od nich odstúpili. Tobby si nádychom dodal odvahu a Alex od sústredenia zatvoril oči. Vzduch sa tichúčko zachvel. Boli preč. Nastalo ticho. Potom sa zdola, asi z prízemia ozvalo hlasné hrdelné „U Hú!“ a radostný smiech. Všetci sme sa tešili. Tlieskali sme objímali sme sa. Bolo to úžasné. So žuchnutím sa objavili naspať a vyoblápali sme aj ich.

„Brácho... to je neuveriteľné! To je super! Si macher!“ vrieskal Tobby vo vytŕžení.

Potom sme si premiestnenie skúsili každý. Bol to ten najdivnejší pocit, aký som zažil. Celé telo sa mi na okamih stlačilo na niečo malinké a nehmotné. V zapätí sa mi vystrela chrbtica, zhmotnil mozog a pľúca som naplnil vzduchom. Bolo mi na vracanie. Všetci to ustáli, tak som musel aj ja. Potom sme skúšali premiestnenie trojíc a štvoríc. Nakoniec sme sa všetci ocitli na streche vedľajšej budovy.

„Idem domov po nejaké jedlo. Vyhladol som,“ povedal Alex a zmizol. Nechal nás na streche, z ktorej neviedol rebrík, ba ani hromozvod. Po pár minútach sa objavil s dvoma taškami plnými chipsov, sladkostí, čokolád a vôd.“

„To si ukradol?“ spýtala sa zdesene Quinn.

„Nie. Pokoj. Zaplatil som za to. Už dávno. Teraz som to mal v izbe, pre každý prípad. Podržte to, nech mám voľné ruky. Potrebujem sa sústrediť.“ So Stewom sme chytili po jednej taške a znova sme sa postavili vedľa seba, do skupinky. Vydýchol som, lebo skúsenosť ma naučila, sa po presune inštinktívne nadýchnuť. Zatvoril som oči a zmenšil som sa na nehmotné nič. Skôr, než som oči otvoril ucítil som vzduch plný prachu a piesku. Počul som užasnuté hlasy. Otvoril som oči do žiarivého západu slnka.

„Prekvapenie,“ zvolal Alex.

Párkrát som žmurkol pozrel som sa okolo seba. Stáli sme na oranžovo červenej skale, pod nami bola priepasť a v nej sa jagala rieka. Pozeral som sa na scenériu západu slnka v Grand Canyone.

Až po poriadnej chvíli sme sa prestali radovať ako malé deti. Nakoniec sme si posadali na príjemne horúcu skalu a napchávali sme sa. Cítil som sa ako pán sveta. Rozprávali sme sa, zabávali. Dvíhal som čokoládové cukríky do vzduchu a snažil som sa ich triafať do úst mojim novým, asi najlepším priateľom v živote. Stew opekal marshmallows priamo v dlani. Nakoniec sme na tom útese skúsili vec, na ktorú som už dlho myslel. Dohodol som sa s Tobbym, že ho zdvihnem do vzduchu. S človekom som to ešte neskúšal.

„Okej, kámo. Ale neprišli sme tu dnes testovať moju nesmrteľnosť. Tak pokoj,“ povedal a ja som ho naozaj citlivo a pomaly začal dvíhať do vzduchu. Pohyboval som s ním doprava, doľava. Hore, dolu. Nakoniec som si dovolil ísť až za útes, a tak visel vo vzduchu, pod ním hlboká roklina a voda.

„Toto musím zažiť! Teraz ja!“ povedal Stew. Tak som to opakoval. S každým.

Ale ak som si niekedy myslel, že jedenie sladkostí v Grand Canyone pri západe slnka je tá najlepšia vec na svete, mýlil som sa. Povzbudený dobrou náladou som pokúsil zdvihnúť seba. Párkrát ma oplieskalo o zem a všetci sa na mne smiali. Ja som sa nevzdával a vôbec som to od nich nebral zle. Po pár sekundách som vždy olizoval kameň. Sedemnásť nárazov na zem ma naučilo, že nemám myslieť na let. Musím myslieť ako keď pohybujem hocičím iným. Proste hýbem vecou vo vzduchu. Tá vec som bol ja. Roztrasene som sa vznášal pár metrov nad zemou. Opatrne som prešiel cez zráz a podo mnou bola iba rieka. Potom som sa rozhodol. Dnes budem lietať. Neuveriteľnou rýchlosťou som sa pustil k zapadajúcemu slnku. Počul som ako za mnou na skale vrieskajú a povzbudzujú ma. O chvíľu sa však zmenili len na malé bodky a ja som sa prvý krát letel. Tá voľnosť bola... omračujúca. Bolo to čosi nádherné. Chlad, ktorý ma šteklil na krku, oblečenie ktoré mi plieskalo o telo... bolo to nezabudnuteľné. Nekonečný priestor, ktorý sa predo mnou otváral... a toto je len prvý z najlepších dní môjho života!

« Předchozí díl

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování