OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svadobná pohroma 1.

26.12.2012 (17:00) • MaybeMe • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 535×

Necítila som sa necítila dobre v Henriho prítomnosti. Akoby ma ničil už sám pohľad na neho, ale predsa len - včera sme sa bozkávali a bolo všetko v poriadku. Lenže ja niečo cítim ku jeho bratovi Vienovi, nie ku nemu. Tak prečo robím takú blbosť?

Od rána som sa mu snažila vyhýbať, ale prekvapilo ma, že sa z ničoho nič objavil tiež v obchode so svadobnými šatami. Pomáhala som svojej najlepšej kamrátke Ricky vybrať šaty na svadbu. Najhoršie bolo, že na svadbu, kde sa bude Ricky brať s jej Vienom. Bolelo ma to, ale snažila som sa byť milá.

„Di," usmiala sa na mňa Ricky, keď som si prezerala nádherné krátke biele šaty, s jedným rukávom. Radšej by som bola, keby som bola na Rickynom mieste ja. Nechcela som jej však ublížiť. Na to som nemala srdce.

„Henri je tu." Ricky ukázala smerom ku druhému podstavcu, o niekoľko uličiek ďalej.

Rýchlo som vykukla cez roh. Vien stál na podstavci a okolo neho pobehovalo pár útlych dievčat a upravovalo mu čierny smoking. Nepristal mu! Vienovi vždy pristali skôr rifle a tričká. V smokingu vyzeral tak... vyspelejšie. A vedľa neho sa na niečom z chuti smial Henri.

„A je tu aj Vien," podotkla som.

Ricky zakývala Henriho smerom a ja som si všimla, že pohľady oboch mužov sa zrazu otáčajú našim smerom. Rýchlo som zaliezla za roh a tvárila sa, že si neuvedomujem, že tam sú. Počula som šuchot Rickyních šiat. Šuchotala sa ku svojmu snúbencovi a on sa na ňu stopercente milo usmieval.

Sadla som si radšej na stoličku a čakala som, kým sa ku mne niekto priplachtí a spýta sa ma, či sa mám dobre. Bola som odhodlaná dostať sa odtiaľto tak, aby som nemusela Henrimu ani Vienovi - a najlepšie ani Ricky - venovať ani jeden pohľad. Netvralo dlho a prišla ku mne jedna paní a slušne sa ma spýtala, či sa mám dobre.

„Nie, pôjdem sa radšej prejsť," odpovedala som a postavila som sa.

Moje tenisky mi však zrazu vypovedali službu. Niet divu, keď som ich už nosila dobrých sedem rokov. Odtrhol sa mi podvozok a ja som ostala iba s vrchom. Nešťastne som si potiahla a vrátila sa na miesto.

„Ricks?" zavolala som na svoju najlepšiu kamarátku. Budem to musieť pretrpieť.

Ricky asi počula moju zúfalosť v hlase a počula som, ako sa ku mne aj s Vienom a Henrim ponáhľa. Chytila som sa za brucho aby to vyzeralo, že sa mám naozaj zle.

Všetci traja zrazu vyrazili spoza rohu a prvá vec, ktorú si všimli, bol spodoko mojej tenisky. Všetci sa rozosmiali. Bezmocne som pokrútila hlavou a začervenala sa. Bol to trapas pred Vienom. Trapas pred jeho bratom a mojou najlepšou kamarátkou. A tiež pred tými dievčatami, ktoré upravovali šaty. Hrôza a trapas.

Až potom si Henri všimol môj nespokojný výraz. Pribehol ku mne a spýtal sa ma svojim hrubým hlasom, čo sa deje. Mala som chuť zavrčať a povedať mu, že to on je ten problém. Ale radšej som držala v tomto jazyk za zubami.

„Si okay?" ozval sa Vien. Jeho hlas ma naplnil pokojom a túžbou. Vien bol dokonalý. Vo všetkých ohľadoch. Teda, aspoň som si myslela, že vo všetkých, pretože v niektorých som ho ešte nestihla preskúšať.

Mala som chuť mu omámene povedať, že áno. Pri jeho hlase a pocitu, že má o mňa starosť som sa vždy cítila dobre a asi aj vždy budem. Prečo to musela byť práve Ricky? Prečo si nevšimol mňa?!

„Je mi zle," odpovedala som čo najpresvedčivejšie.

„Vezmem ju na vzduch," ponúkol sa Henri a chcel mi pomôcť postaviť.

„Moja topánka," zamrnčala som smutne.

„Kúpim ti nové," usmial sa Henri.

Aké trápne! Nie som žiadny boháč, ale topánku si hádam ešte zvládnem kúpiť, či nie? Teda, mala by som byť rada, že na ne nebudem musieť vyhodiť peniaze, ale priznať si, že som taká chudobná, keď si nedokážem kúpiť ani topánky... Och, Henri! Prečo ma tak strápňuješ pred tvojím zasnúbeným bratom, ktorého tajne milujem?

„A ako ma dostaneš do obchodu?" spýtala som sa tvrdohlavo.

„Bude ťa niesť," zasmial sa spoza neho Vien.

Nie! Len to nie! Prečo si nemohol ku „bude" pridať ešte M? Vien, prosím, nerob to!

Ani som nestihla doporovať a Henri ma pevne držal v náručí. Vzdychla som a objala som ho okolo krku. Za toto mi všetci zaplatia. Keď sme vychádzali z obchodu Vien aj Ricky nám spolu v náručí kývali.

Prešli sme iba ulicu a už sme boli vo veľkom nákupnom centre. Keď sme došli do diechmanu Henri ma zložil na stoličku a nechal ma vyberať si topánky. Stál ale pri mne.

„Čo je s tebou?" spýtal sa nespokojne a ležárne sa oprel o poličku s topánkami.

„Si iná ako včera. Spravil som niečo?"

Vzdychla som. Prečo musí byť láska tak ťažká?

„Nie, nič!" povedala som potichu a vzala do rúk čierne botasky victory.

„Nie som ti dosť dobrý, alebo čo?" ďalej dobiedzal.

„Si v pohode!" trvala som na svojom a brala ďalšiu botasku.

„V pohode? Ale neľúbiš ma, však?"

„Henri..." vzdychla som a obula si victorky.

„Diana..." napodobnil ma nespokojne Henri.

Mám klamať? Predstavila som si ho pred očami. Čo mu mám povedať? Že ho neľúbim? Zlomilo by mu to srdce a do konca života by sa so mnou nerozprával. A možno by to povedal aj Vienovi a Ricks a tý by sa na mňa tiež naštvali. Nie, nesmiem to riskovať.

„Jasné, že ťa ľúbim," dvihla som zrak a pokúsila sa o úsmev. „Nie... Milujem ťa! Veľmi ťa milujem. Len sa dnes cítim zle. Prepáč!"

Postavila som sa a prešla som ku nemu. Chcela som mu trochu dvihnúť náladu, aby sa do toho už viac nestaral. Objala som ho a vtisla mu bozk na nos. Klamala som! Veľmi som klamala... Tak hrozne, až to bolí!

„Tak ti nejak musím vylepšiť náladu," usmial sa a mi do pier, pevne ma chytil do náruče a zatočil so mnou.

Musela som sa zasmiať. Ešte nikdy som sa necítila tak milovaná ako teraz. Len problém bol, že on ma miloval a jeho nie!

„A ako to chceš spraviť?" snažila som sa hrať aspoň trochu presvedčivo.

Pobozkal ma na pery a zašepkal: „Poď ku mne do bytu a uvidíš..."

Odtisla som ho so strachom. Pozrela som sa mu do očí a snažila som sa v nich nájsť niečo, čo by nasvedčovalo, že si robí srandu.

„Nemyslím to tak..." zasmial sa, „myslím tým, že by sme si možno zahrali nejaké hry, ty hlupáčik!"

Vydýchla som si.

„Najprv topánky," zasmiala som sa. 

Autor: MaybeMe, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svadobná pohroma 1.: