OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 12. kapitola

09.03.2012 (10:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 865×

12. kapitola

„Preber sa! Prosím Ian!“ opakovala sa stále dookola slová, ktoré očividne nemali žiadny účinok. Hruď mu stále pravidelne klesala a dvíhala sa, takže bol nažive, no to ma ku podivu nejako extra neupokojovalo. Veď čo som mu takým kúzlom mohla spôsobiť?! Bože, som krava! Krava! Krava! Pod nápormi vzlykov som sa jemne húpala stále dopredu a dozadu. Pomocou vane som sa postavila na nohy, namočila uterák a v okamihu, keď som mu ním chcela prejsť po tvári ma schytil a razom som sa ocitla pod ním. Trvalo mi neskutočne dlho, kým mi došlo, čo sa stalo.

„Ty idiot!“ zasipela som a musela som sa neskutočne premáhať, aby som nevrieskala. No on sa na mňa len naďalej škeril, bez mrknutia oka.

„Ja ťa zabijem!“ vydýchla som, ešte stále v šoku.

„Keď sa ti to nepodarilo na prvýkrát, tak skúsiš na druhý?“ Nadvihol obočie a v tej chvíli som sa neudržala. Podarilo sa mi vymaniť si ruku z jeho zovretia a z celej sily som vlepila facku na tvár. Trošku ním myklo a miesto kam dopadla moja dlaň prudko sčervenelo, takže som počítala s tým, že sa mi celkom vydarila.

„Pusť ma!“ zavrčala som.

„Ale no tak, veď to bol len malý vtip.“ Bránil sa.

„Vtip?! To myslíš vážne?! Tak tebe pripadá vtipné, hrať sa na mŕtveho?!“ Neveriacky som pokrútila hlavou a nahnevane som si snažila zotrieť slzy, ktoré sa mi opäť začali rinúť z očí.

„Debil! Idiot! Sviniar!“ zasypávala som ho nadávkami, zatiaľ čo sa mi z úst drali čoraz hlasnejšie vzlyky, ktoré som sa bezúspešne snažila potlačiť. Ani som si nevšimla, kedy sa jeho výraz zmenil z toho posmešného na vážny, keďže mi zrak zahmlievali slzy. No odrazu mu úsmev z tváre zmizol a palcom mi jemne zotieral slzy. Už som nemala dôvod plakať. Bol nažive a bol v poriadku. No ja som sa aj tak nevedela stále zbaviť toho nepríjemného pocitu, keď som si na pár sekúnd myslela, že sa mu niečo stalo. Kvôli mne... Bez slova ma zodvihol zo z chladnej dlážky, zhasol svetlo v kúpeľni a preniesol ma do postele. Bola som však natoľko mimo, že som si nevšimla do čej postele, až kým si vedľa mňa neľahol a objal ma zozadu okolo pásu.

„Prepáč,“ šepol mi do vlasov. A ja som vedela, že by som sa mu mala aj ja ospravedlniť a stále vo mne driemalo nutkanie zbiť ho, no už som nemala na nič z toho silu. Aj keď som väčšinu cesty prespala, v aute to predsa len nebol plnohodnotný spánok. Nakoniec sa mi predsa len podarilo upokojiť a upadnúť do ríše snov v Ianovom objatí za klamlivých uspokojení, že je všetko v poriadku. No to som práve v tej chvíli potrebovala. Už som sa nechcela zaoberať anjelmi, vraždou babky, odchodom z domu či obvinením. Nie dnes v noci.                                         

***

„Liv, už si hore?“ ozval sa mi nedočkavý detský hlas tesne pri uchu a niečo sa vedľa mňa pohmýrilo.

„Uhm,“ zamrmlala som, sotva vnímajúc čo hovorí, a prehodila som ruku cez Lottiene drobné telíčko v nádeji, že hádam bude ešte spať.

„Spinkaj ešte,“ šepla som jej do vláskov, no ona sa vymanila z môjho objatia a vyskočila z postele.

„Ale ja už nechcem spať!“ trucovito mi odvetila a dupla nožičkou.

„Veď už vstávam,“ vzdychla som si rozospatá a vyštverala som sa z postele, keď som si niečo uvedomila.

„Kde je Ian?“ spýtala som sa Lottie a skúmavo prezerala izbu.

„Odišiel skoro ráno. Ja už som bola hore.“ Malá hrdo vypla hruď a dodala: „Povedal, že si mám ísť k tebe ľažkať, aby ti nebolo smutno.“

„Aha.“ Zasmiala som sa a vzápätí zvážnela. „A kam išiel?“

„Ja neviem, nepovedal.“ Mykla Lottie plecami. Povzdychla som si a zobrala som malú na ruky a odniesla ju do kúpeľne. Napadlo mi, že keď sa tak dlho neumývala, bolo by dobré ju vykúpať.

 To som však ešte nevedela, aký boj to bude. Nakoniec som však mala pocit, že som skončila rovnako mokrá ako Lottie. Zabalila som ju do obrovského uteráku a šúchala jej vlásky, až kým z nich neprestala kvapkať voda. Takto vyzerala vážne rozkošne. Hotový malá anjelik. Keď som sa tak na ňu zahľadela, už mi neprišlo až tak čudné, že je v nej niečo nadprirodzené.

Prezliekla som sa do suchých vecí, trochu sa skultúrnila a vrátila som sa naspäť do izby za Lottie, ktorá sedela na posteli už s takmer suchými vláskami.

„Čo keby sme si išli kúpiť niečo na jedenie? Nie si hladná?“ navrhla som jej, zatiaľ čo som z tašky hrabala svoje úspory. Lottie len prikývla a tak som obliekla aj ju a vybrali sme sa von z izby.

„Och, už ste hore. Dobré ráno,“ pozdravila nás pani Lestengardová, keď sme prechádzali cez kuchyňu spojenú s obývačkou. „Dobré ráno,“ odzdravila som a drgla som Lottie, ktorá len nesmelo zamrmlala pozdrav.

„Idete akurát včas. Práve som dorobila omeletu. Dúfam, že si dáte?“ Usmiala sa na nás a už nám nakladala na tanier.

„Och, nerobte si starosti, my si pôjdeme niečo kúpiť do mesta,“ namietla som zo slušnosti.

„Ale prosím vás, aké starosti. Len si pekne obe sadnite.“ Mávla rukou pani Lestangardová a ja som už naďalej nenamietala, keďže som naozaj nemala záujem zbytočne míňať peniaze, ktoré ešte určite budeme potrebovať. „Náhodou neviete, kam ráno odišiel Ian?“ spýtala som sa s ústami plnými fantastických vajíčok.

„Váš priateľ? Odišiel skoro ráno, ale nepovedal mi kam ide.“ Mykla Anna plecami a postavila pred nás dva hrnčeky s horúcim čajom. Lottie hneď ako dopila, odbehla do izby a pani Lestengardová sa na mňa sprisahanecky usmiala.

„Je to veľmi výnimočné dievčatko, však?“ Na chvíľu sa odmlčala, akoby nad niečím tuho rozmýšľala a potom ešte dodala: „Len dúfam, že sa vám ju podarí ochrániť.“ Prekvapene som zdvihla pohľad z taniera na jej starú tvár.

„Prosím?“ Nadvihla som obočie.

„Rovnako výnimočná ako ty, však?“ Opäť sa na mňa usmiala.

„A- ako to myslíte?“ Nechápala som alebo som len proste neverila jedinému možnému riešeniu, ktoré sa môjmu mozgu núkalo. „Veď ty predsa vieš.“ Žmurkla na mňa, umyla riad, pričom nepovedala ani slovo. Hneď na to odišla chodbou do nejakej miestnosti a mňa tam nechala ohromene sedieť.

Po raňajkách sme sa ale aj tak išli s Lottie prejsť po meste a mne až bolestne pripomínalo to moje. Pri každej podobnej veci, ba aj rozdielnej veci, ma pichlo pri srdci rovnako. A tak naša prechádzka príliš dlho netrvala. Keď sme sa vrátili, ostali sme s Lottie vo väčšej záhrade za domom a hrala som sa s ňou všetky možné hry, ktoré ma len napadli, až po kým nás Anna nezavolala na neskorší obed.

Poobede Lottie zaspala v izbe, zrejme ju unavil náš spoločne strávený deň. A ja som si začala uvedomovať, že takto žiť nezvládnem po celý život. Stále sa sťahovať, cez deň nič nerobiť a mojimi jedinými priateľmi budú akurát tak Ian s Lottie. Jediní s ktorými sa budem môcť porozprávať bez pretvárky, tajností a lží.

No čo najrýchlejšie som tieto pochmúrne myšlienky zahnala a začala som uvažovať nad podivným správaním pani Lestengardovej. Nemohla predsa tušiť, čo je Lottie zač. Ani čo som ja. Nemala to odkiaľ vedieť.

Nechala som Lottie pokojne spať a vyšla som z izby. Nemohla som tam len tak ležať a uvažovať nad svojou neslávnou budúcnosťou, pani Lestengardovou či nad tým, kde je celý deň Ian. Chýbali mi tie časy, keď som len tak zavolala Alli, pretože som sa nudila. Alli, ktorá mi neverila... Keby bola ona v mojej koži, ja by som ani na chvíľočku nezaváhala. No zjavne som ju brala celkom inak ako ona mňa.

Pani Lestengardová zjavne tiež uznávala poobedňajšiu siestu, keďže jej nikde nebolo. Napustila som si plný pohár vody s úmyslom ísť si sadnúť aspoň von, no v tom ma napadlo čosi iné.

Ešte raz som dôkladne skontrolovala chodbu, obe časti záhrady a pustila som sa do prehrabávanie šuplíkov a poličiek. Úprimne, neviem čo som čakala, že o pani Lestengardovej nájdem. Možno nič, no bola to aspoň maličká zmena v tomto dni. V kuchynských šuplíkoch mala nespočetné množstvo byliniek, až ma to prekvapilo. Babka tiež pestovala bylinky, ale takúto zbierku som u nej nikdy nevidela.

Až som sa dostala do obývačky. Mala tam množstvo fotiek, ešte zo svojej mladosti. No žiadne deti ani vnúčatá, tak som predpokladala, že je asi dosť osamelá. Možno aj preto sa rozhodla pre prenájom jednej izby. Bohužiaľ som však ani v obývačke nič zaujímavého nenašla. Akurát tak nejaké staré účty a doklady.

Sklesnuto som sa teda zvalila na pohovku, keď moju pozornosť upútala knižnica. Keď už nemám čo robiť, tak si aspoň niečo prečítam. Siahla som po Odviate vetrom a vrátila som sa s knihou na gauč. Lenivo som si ju roztvorila na kolenách a prekvapene som ostala zízať na popísané strany. Túto knihu som poznala takmer naspamäť, no bola som si istá, že niečo takéto som v nej nikdy nevidela. Prekvapene som zložila vrchný obal z knihy.

Bola stará a trochu zažltnutá. Znova som ohromene prebehla pár latinských riadkov s prekladom.

„Panebože,“ šepla som si sama pre seba. „Ona je čarodejnica.“

„Čo to robíš?“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa strhla natoľko, až mi kniha skĺzla z lona, dopadla na zem a vypadlo z nej pár zožltnutých stránok.

„Ian,“ vydýchla som si s úľavou, kľakla som si na zem a začala som rýchlo zahladzovať dôkazy po mojom sliedení.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 12. kapitola: