Svetlo v temnote - 14. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

V minulej kapitole sme sa dozvedeli niečo o svete anjelov a v tejto kapitolke sa zase bude trošku rozoberať Liviina kniha. Bude o nej pani Lestengardová niečo vedieť?
PS: Ďakujem za komentáre lilium, superduper12 ,dadusha a dana! Aj vďaka vám píšem. Ešte raz veľká vďaka.

19.03.2012 (15:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 800×

14. kapitola

„Takže nie je žiadna šanca, že by to kúzlo existovalo?“ Nadvihol obočie Ian, potom čo som mu vyrozprávala náš rozhovor s pani Lestengardovou.

„Isteže je.“ Utešila som ho. „Ešte stále som jej neukázala tú knihu. Hneď ako sme prišli, tak si išla ľahnúť. Dúfam, že nám pomôže.“ Vzdychla som si a zložila som hlavu na záhradné lehátko. V záhrade som v podstate trávila všetky popoludnia a večere.

Lottie sa hrala asi päť metrov od nás s bábikou, ktorú som jej ešte kedysi dala v bare. Pripadalo mi to všetko tak strašne vzdialené, akoby sa to stalo pred sto rokmi. Zaujímalo by ma, kedy sa pre ňu stihli zastaviť. Možno keď som ležala v aute v bezvedomí po Ianovom klepnutí.

„Stále veríš, že pre nás môže Anna predstavovať hrozbu?“ spýtala som sa Ian a otočila som naňho tvár. Ležal vedľa mňa s privretými očami.

„Nie.“ Povzdychol si. „Myslím, že keby chcela niečo urobiť, tak by to už dávno spravila.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom opäť spustil: „Nemala si s Lottie viac chodiť do mesta.“

„Prečo? Dávam na ňu pozor! A dnes si dokonca našla kamarátku!“ namietla som rýchlo. Nechcela som sa vzdať svojho posledného spojenia s okolitým svetom.

„Nemyslel som to kvôli Lottie, ale kvôli tebe. To ťa ani raz nenapadlo, že by ťa niekto mohol spoznať a udať?“ Konečne odvrátil hlavu od slnka a pozrel sa na mňa. Začervenala som sa, pretože som si uvedomila, že má pravdu. Bola som pravdepodobne ten najneopatrnejší vrah na úteku. No samozrejme, že som to nepriznala.

„Nemyslím si, že by ma tu niekto spoznal.“ Mykla som plecami.

„Vieš, že fotky vrahov dávajú do správ? Ako vieš, či tam nebola aj tá tvoja?“ Zvýšil hlas na toľko, až upútal pozornosť Lottie, ktorá sa k nám prekvapene otočila a následne zamračila.

„Budem opatrnejšia,“ odvrkla som, vstala a prešla dovnútra. Zaliezla som do kúpeľne, no už som sa poučila s míňaním teplej vody a väčšinou som sa sprchovala krátko a len s vlažnou. Keď som vyšla z kúpeľne, Lottie s Ianom už boli v izbe, takže som sa hneď pustila do sprchovania malej. Mala som pocit, že Ian príliš na jej sprchovanie nedbal, vzhľadom na jej odpor k umývaniu. No možno je to u detí normálne. Donútila som ju umyť si zúbky a hneď na to zaľahla do postele.

„Dobrú noc.“ Usmiala sa na mňa a vtisla mi bozk na líce.

„Už ideš spať?“ Zasmiala som sa, keď na plno zazívala. Fascinovalo ma, že dokázala ísť spať aj o pol siedmej večer a niekedy vstala až o desiatej.

„Som unavená,“ šepla ospalo.

„Tak teda dobrú noc, zlatko.“ Pobozkala som ju na čelo a zatiahla na oknách závesy. Ja som síce šťastná nebola, no Lottie áno. Už nemusela sedieť niekde v zadnej miestnosti pri bratovi celý deň. Žila takmer ako každé normálne dieťa a mňa prekvapovalo, že to, čo ostatné deti považujú za samozrejmosť bolo pre ňu niečo nepoznané, luxus. A to jediné ma držalo nad vodou. To, že niekomu robím život lepším.

***

„Pani Lestengardová, môžem vám niečo ukázať?“ spýtala som sa Anny nasledujúce ráno, pokiaľ Lottie ešte spala.

„Oh, iste drahá. Čo ťa trápi?“ Odložila časopis, ktorý práve čítala a zahľadela sa na mňa spoza veľkých okuliarov.

„Viete, od babky som si zobrala zopár kníh s kúzlami, no jedna sa odlišovala od ostatných. Nemá v sebe preklad z latinčiny a je... no, proste iná.“ Položila som pred ňu knihu v starej väzbe. Anna sa na ňu prekvapene pozrela, opatrne sa je dotkla a húževnato v nej začala listovať. Napäto som čakala na to, čo povie, no keď sa ani po piatich minútach neozvala, sadla som si na pohovku vedľa nej.

„Myslela som si, že je to len povesť,“ šepla si sama pre seba.

„Ako to myslíte? Aká povesť?“ Vyrušila som ju zo zamyslenia. Prekvapene ku mne zdvihla pohľad, akoby aj zabudla, že tam stále som.

„Pár krát som počula o tejto knihe, ale nikdy som si nemyslela, že je to pravda.“

„Čo je to za knihu?“ Nadvihla som obočie, no ona si stále obzerala knihu. „Pani Lestengardová?“ Jemne som sa jej dotkla, aby som ju prebrala z toho tranzu.

„Oh, prepáč.“ Myklo ňou a razom sa vystrela. „Pýtala si sa niečo?“ šepla.

„Chcela som len vedieť, aké kúzla tá kniha obsahuje. Hovorili ste, že ste si mysleli, že je to len povesť,“ pripomenula som jej.

„Och, áno.“ Povzdychla si. „Keď som bola v ich svete, jeden anjel mi o nej povedal. Vraj sú v nej kúzla, ktoré môžu spôsobiť pohromy. No každé jedno sa ti nejakým spôsobom vráti.“

„Niečo ako čierna mágia?“ šepla som s prižmúrenými očami. Prečo takú knihu vôbec babka mala?

„Toto pomenovanie som pre ňu síce nepočula, no myslím, že lepší názov pre ňu neexistuje.“ Prikývla a konečne tú knihu zavrela. „Skúšala si z nej nejakú kúzlo?“ Skúmavo sa na mňa pozrela.

„Nie, ja len...“ Zobrala som knihu z jej kolien a nalistovala som stránku s kresbou anjela a opäť som jej ju podala. „Našla som tu toto a napadlo ma, či by to Lottie nemohlo pomôcť.“

Zamračene začala študovať kúzlo a mne sa zdalo, že neprehovorila hádam hodinu, aj keď to v skutočnosti pravdepodobne bolo menej. No predstava, že možno som tak blízko niečomu, čo by mohlo Lottie pomôcť ma napĺňala nevýslovnou nedočkavosťou. A bolo by mi jedno, či by sa mi to nejako vrátilo. Urobila by som to pre ňu bez zaváhania.

„Moja latinčina je síce biedna, no pointu kúzla som pochopila,“ vyhlásila a ja som sa potešila, že som našla konečne niekoho, kto vie po latinsky. Teda aspoň trošku. „Ale, obávam sa, že ťa sklamem. Bohužiaľ, týmto Lottie nijako nepomôžeš.“ Pokrútila smutne hlavou a položila knihu na drevený stolík.

„To kúzlo totiž slúži na zabíjanie anjela. Vyššie postaveného. No keďže je to na to potrebná veľká sila, hneď by ťa zabilo, keby si ho použila.“

„Aha,“ šepla som smutne. Ak toto nie je kúzlo, ktoré Lottie pomôže, tak musím nájsť iné! „Môžem si prejsť vaše knihy, Anna?“ spýtala som sa jej.

„No iste, ale pochybujem, že v nich niečo nájdeš. Sama ich viem takmer naspamäť.“ Mykla plecami a ona sama začala študovať moju knihu.

No aj napriek Anniným slovám som sa pustila do hľadania. Nedokázala som tu len tak sedieť, keď bola priamo predo mnou aj keď len mizivá šanca. Ale predsa len nejaká bola. No bohužiaľ som asi za hodinu hľadania nenašla ani len zmienku o anjeloch. Prečo o nich žiadne čarodejnice nepísali?

Postavila som sa na stŕpnuté nohy a prekvapene som sa pozrela na pani Lestengardovú, ktorá stále sedela v tej istej polohe a bola sotva na piatej stránke knihy. Ani si len nevšimla, že som odišla z obývačky. Napila som sa vody v kuchyni a vybrala som sa zobudiť Lottie, keďže som usúdila, že je načase toho malého spachtoška zobudiť. Prešla som po chodbe do našej izby a opatrne som otvorila dvere.

No Lottie v rozostlanej posteli nebola. „Lott?!“ zakričala som do izby. Vošla som do kúpeľne, no ani tam neboli po nej žiadne stopy. „No tak Lottie, kde si?“ zakričala som hlasnejšia, no nikto sa mi neozval. Pripomenulo mi to, ako som ju hľadala v babkinom dome a ona sa predo mnou ukrývala v skrini. Pre istotu som teda pootvárala aj skrine, no Lottie nikde. Zašla som za pani Lestengardovou, no tá by si ju nevšimla, ani keby jej prebehla pred nosom.

Skontrolovala som všetky izby, prednú aj zadnú záhradku, no Lottie som nenašla. A s každým neúspechom vo mne rástla panika, každá spomienka na slová pani Lestengardovej mi vohnala do očí slzy. Stále som dúfala, že vyskočí odniekiaľ spoza stromu a bude sa smiať a chváliť sa mi, ako sa dobre skryla.

No bohužiaľ sa tak nestalo. Až som to nakoniec vzdala so slzami v očiach.

„Pani Lestangardová! Lottie je preč!“ vyhlásila som hystericky a pustila som sa do plaču.

„Možno sa len niekde skryla.“ Upokojovala ma pani Lestengardová, no už z jej hlasu som vycítila, že sama svojim slovám neverí. „Ach, keby som sa ta nesústredila na tú knihu, možno by som niečo zacítila!" obviňovala sa, no ja som vedela, že je to moja vina.

„Ian! Musím zavolať Ianovi!“ Spamätala som sa rýchlo a dobehla do kuchyne k pevnej linke. Na chladničke bolo pripnuté Ianovo číslo do práce pre prípad núdze.

„Walleeho supermarket. Prajete si?“ Ozval sa neznámi hlas z telefónu.

„Dobrý. Mohli by ste mi dať...“ Pozrela som sa na papierik, kde bolo napísané Ianovo falošné meno. „Thomasa Jacobsa? Je to dôležité!“ šepla som uplakaným hlasom.

„Iste, hneď to bude.“ Je to moja vina! Moja vina! Moja vina! Opakovala som si dookola v mysli a než mi dali Iana k telefónu, už som opäť plakala.

„Áno?“ šepol Ian veselo a ja som si bola istá, že mu tú náladu rýchlo pokazím.

„Príď! Je to súrne!“ Hneď ako som to dopovedala, zložila som. Nechcela som, aby poznal, že plačem. Zabije ma. A ak nie, tak sa ja zabijem sama. Ako som mohla dopustiť, aby Lottie zmizla?! Keby som sedela pri nej... Včera som sa ešte zaprisahávala, že nedopustím, aby sa jej niečo stalo a dnes je preč! Zošmykla som sa na zem a skryla som si tvár do dlaní. Mysľou mi stále prebiehali tie najrôznejšie obrazy toho „testovania“ na Lottie a ja som ich nevedela zastaviť.

Dostanem ju späť, aj keby ma to malo zabiť!

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování