OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 6. kapitola

06.02.2012 (11:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 564×

„Babi, babi, babi.“ Vzlykala som a zosunula som na kolená. Opatrne som dotkla jej tela a vzápätí som ním zatriasla a pritom vrieskala. Mala som pocit, akoby som ani neovládala svoje telo, svoje činy. Nemala nad ničím kontrolu.
Vytiahla som jej z brucha kuchynský nôž a odhodila som ho na dlážku. A znova som ňou zatriasla. Bola som celá zamazaná od krvi, ale mne na tom nezáležalo a ďalej som sa ju snažila prebrať k životu, keď ma od nej niekto násilne odtrhol, silno ma zovrel a prikryl mi ústa rukou.
„Kde je to dievča?“ zavrčal mi do ucha neznámy mužský hlas. Vypleštila som nechápavo oči a snažila sa mu vytrhnúť, ale držal ma príliš silno. Príliš silno aj na to, aby som nadýchla. Kto to je? Aké dievča? Prečo je tu? Ničomu som nechápala.
Keď som sa začala dusiť mierne zovretie povolil, ale aj tak som sa zmohla len na plytké nadýchnutie.
„Ak mi povieš kde je, možno ťa nechám žiť!“ zasyčal a uvolnil mi ústa, aby som mu mohla odpovedať. No ja som sa miesto toho rozkašľala a až príliš som si uvedomovala skutočnosť, že o chvíľu budem ležať vedľa babky mŕtva.
,,Aké dievča?“ zachraptela som, keď sa mi konečne podarilo trošku ukľudniť.
„Aké dievča, aké dievča? Prečo dookola stále tá istá otázka. Bola tu! Viem to!“ zakričal a znova ma chytil, no tentokrát pod krkom a zdvyhol ma do výšky. Rukami som sa snažila uvoľniť a nohami ho zasiahnuť, no všetko bolo bezúspešné. A v tom mi svitlo, aké dievča tu dnes malo byť. Lottie! Panebože, Lottie!
„Po-poviem ti to,“ naznačila som perami a v tej chvíly ma pustil a ja som dopadla na zem. Chytila som si hrdlo, zavrela som oči a začala som odriekať latinskú formulku. Keď som počula ako padol na zem aj on, otvorila som oči.
Zvýjal sa na podlahe v bolestnom kŕči a nechápavo na mňa civel. No ja som sa cítila vysilená a vedela som, že to kúzlo už dlho neudržím.
„Čarodejnica!“ prekvapene vykríkol.
„Prečo chceš Lottie?“ šepla som a zatla ruky v päsť.
„Pretože...ju mám zabiť!“ zavrčal a telo sa mu ohlo vo zvláštnom uhle pod návalom bolesti.
„Zabiť?“ zopakovala som šokovane a v tej chvíli som sa prestala sústrediť, kúzlo zoslablo a vrah mojej babky bol v sekunde preč.
V živote som sa necítila horšie, smutnejšie a vyčerpanejšie. Najradšej by som sa schúlila do klbka vedľa babky a plakala by som, kým by ma niekto nenašiel. No ja som musela nájsť Lottie. Pozviechala som sa na kolená a postupne som sa postavila na nohy.
„Lottie? Si tu?“ zakričala som do domu. „Už tu nikto nie je! Nikto ti neublíži!“ kričala som a začala som prehľadávať dom, pričom mi po tvári neprestajne stekali slzy. Keď som po dôkladnej prehliadke opäť skončila v obývačky, začula som tichučké vzlyky. Prešla som ku skrini naproti televízoru a prudko som ju otvorila. Malé dievčatko, ktoré sedelo na jej dne si ma vôbec nevšimlo, neustále sa húpalo dopredu a dozadu v tom istom rytme a usedavo plakalo. Neodtŕhalo pohľad od mojej babky, na ktorú malo cez škáročku v skrini bohužiaľ dobrý výhľad.
„Lottie!“ Vzlykla som, klesla som k nej na kolená a tuho som ju objala. Šepkala som jej, že je v bezpečí, a že bude všetko v poriadku, napriek tomu, že ja sama som potrebovala utešíť.
„Bála som sa. Veľmi som sa bála!“ opakovala. Zrejme bola v šoku. No po piatich minútach na mňa konečne pozrela a šepla: „Je to moja vina. Ja som to nechcela.“ A plakala ďalej.
„Nie, Lottie, panebože, nie je...“ A v tom sa otvorili dvere a vyrušili nás. Okamžite som sa postavila v obrannom postoji pred Charlott a snažila som sa čo najviac upokojiť, keďže som rátala s tým, že budem musieť použiť kúzla. No bol to len Ian. Priam bolestne som si vydýchla a zosunula som sa späť na zem.
Sledovala som jeho výraz ako sa postupne menil na šok, pochopenie až nakoniec starosť.
,,Lottie, si v poriadku?“ pribehol ku skrini a vzal malú do náručia, zatiaľ čo mňa si premeriaval očami. Lottie prikývla a schúlila sa pri ňom.
„Musíme vypadnúť,“ šepol, akoby sám pre seba a chcel odísť, no ja som ho zachytila.
„To si nezaslúžim ani len vysvetlenie?“ opýtala som sa stále v miernom šoku, keďže sa mi zdalo, že on vie presne o čo tu ide, zatiaľ čo ja som nemala ani poňatia. No on vyšiel spolu s Lott z domu, akoby ma ani nepočul, či skôr nechcel počuť.
„Po... počkaj!“ vykoktala som a rozbehla som sa za ním. Jemu to však ešte aj s Lottie na rukách išlo rýchlejšie, ako mne a zastavil sa až dole na asfaltke.
„Čo... čo to malo byť?“ vykoktala som a zadychčane aj napriek tomu, že som mrzla.
„Ver mi, že bude lepšie, keď to nebudeš vedieť.“ Pokrútil hlavou Ian a chystal sa nasadnúť do auta, ktoré som ukradla zo školského parkoviska a nechať ma tam hoc aj zamrznúť. No zastavil ho plačlivý hlas Lottie. „Ja nechcem odísť, Ian. Nie bez nej.“
„Prosím ťa, Lottie. Vieš, že musíme odísť!“ pošepol jej Ian a uložil ju na zadné sedadlo a nastúpil na miesto šoféra. No ja som ich nasledovala a usadila som sa vedľa Iana.
„Ty vieš čo sa stalo...“ šepla som. Nepovedala som to ako otázku schválne. Neodpovedal, nevšímal si ma, len upieral zrak na cestu pred nami a naštartoval.
„Vieš kto zabil moju babku!“ zvýšila som hlas a zatriasla ním v snahe, aby si ma konečne všimol.
„A na čo ti to je?! Hm? Pomohlo by ti to nejako?“ zakričal na mňa. „Bežala by si to povedať polícii? Nenašli by žiadne dôkazy! Išla by si za ním sama? Netrvalo by mu ani sekundu zabiť ťa!“ pokračoval vo svojom hlasnom monológu.
„Ale ja by som ho dokázala zabiť!“ Pochytila ma nevysvetliteľná túžba dokázať mu moju moc.
„Vážne? A ako?! Veď ani nemáš poňatia kto to je!“ posmieval sa mi. „Vysadí m ťa pri škole a ty by si mala pre vlastné dobro zabudnúť na nás, toho muža aj na svoju babku!“
„Ale ona s ním niečo urobila,“ prerušila ho Lottie. Obaja sme sa k nej obrátili a Ian odignoroval to, že by sa mal venovať ceste.
„Ako to myslíš?“ nechápal Ian.
„Livia niečo spravila a ten muž ušiel,“ vysvetlila mu Charlott. Sakra! Zabudla som na to, že ma pocelý čas sledovala zo skrine.
„Čo urobila?“ naliehal jej starší brat, na čo Lott len mykla plecami. Tak sa Ian s nadvihnutým obočím obrátil na mňa
„Čo si takého výnimočného urobila, že ušiel? Hm?“ Zavrčal. No ja som mu nemienila odpovedať, aj napriek silnému nutkaniu. Stisla som pevne pery, pretože sa mi chveli. Jednak od zimy, strachu a smútku.
„Liv, prosím, povedz mu to!“ Malá ma zozadu objala okolo krku a prosíkala. Zachvela som sa, keď som na svojom tele zacítila zdroj tepla a až chorobne som sa k nej chcela pritúliť. Auto, ktoré som totiž ukradla nemalo takú vymoženosť techniky akou je kúrenie. Nemala som poňatia, kde som nechala Ianovo saku, no on ho na sebe nemal. Objala som si nahé ramená a horúčkovito som si ich začala šúchať.
„Ak mi vy poviete čo to bolo za chlapa a prečo mi zabil babku!“ Odsekla som tvrdo smerom k Ianovi.
„Pochybujem, Že to bude natoľko dôleži...“
„Ian! Prosím! Prestať!“ zakričala naňho Lottie autoritatívnym hlasom a prekvapilo ma, ako ju Ian poslúchol. Len prevrátil oči a pozrel sa na mňa.
„Tak hovor. Prisahám, že ti potom poviem niečo o Lottie.“ Sľúbil mi. Pochybovačne som preletela pohľadom najprv jeho a potom Charlott. Mám im to povedať? Ako? Prečo by som mala?
„Ja... neviem či mi uveríte!“ vyhŕkla som zúfalo. Prečo mi na tom záleží, či mi uveria? Ja predsa svoju časť dohody splním a poviem im to. Je len na nich, či mi uveria. Ale aj tak nejaká časť zo mňa nechcela, aby ma pokladali za blázna. Nie to rozkošné malé dievčatko, na ktorom mi tak veľmi záleží. A on...
„Neboj sa. My sme toho videli už dosť...“ Vydýchol a usmial sa na mňa. A mne sa v tej chvíly zastavilo moje premrznuté srdce. Pri tom jednoduchom úsmeve, ktorý bol venový iba mne.
„Som čarodejnica,“ šepla som v zápätí a sledovala šok na jeho tvári.
„Čarodejnica,“ zopakoval, no potešilo ma, že sa mu v očiach nemihol ani náznak nedôvery. A potom sa to všetko tak rýchlo zvrtlo. Rýchlosťou útočiaceho hada ku mne vystrelil ruku a hodil mi hlavu do sklenného okna auta. Ešte pred tým, ako som upadla do bezvedomia a pohltila ma temnota som začula výkrik Lottie a ostrú bolesť v pravom spánku.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 6. kapitola: