OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 7. kapitola

14.02.2012 (13:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 663×

7. kapitola – Ich malé tajomstvo

Prvé, čo som pocítila, bola tupá bolesť v hlave. Unavene som sykla a priložila si prsty na spánky. No narazila som na nejaký drsný materiál. Nemala som silu ani rozmýšľať, čo to môže byť, tak som ruky opäť nechala bezvládne padnúť vedľa tela. Neviem, koľko som ešte nehybne ležala, nevnímala som čas. Až po niekoľkých minútach a možno aj hodinách som pomaly otvorila viečka.
Keď som však videla len tmu, začala som panikáriť. No postupne sa mi zrak vyjasnil a ja som sa ocitla v malej, veľmi skromne zariadenej, miestnosti. Presnejšie spálni. Vedľa mňa na malej starej postely tichučko odfukovala Lottie a Ian spal v kresle naproti nám. Na malú chvíľku mi ho prišlo aj ľúto, ako sa tam krčil, ale vzápätí som si uvedomila, že ma uniesol a tresol mi hlavu o sklo.
Hoci by ma pekelne zaujímalo, prečo to urobil, nehodlala som tu zostať a zisťovať to možno ďalšími ranami.
Z hlavy som si stiahla obväz s hrozivou zaschnutou krvavou škvrnou na jednej strane a nechala som ho položený na posteli. Opatrne som sa posadila a špičkami som sa dotkla starých zaprášených parkiet. Aj z tohto pohybu sa mi však zatočila hlava a ja som mala čo robiť, aby som opäť nespadla do perín. Zaprela som sa rukami a pomaly som sa postavila. Drevo parkiet pod mojou váhou zavŕzgalo a ja som úzkostlivo skontrolovala, či sa ani jeden zo spiacich nezobudil. Keďže obaja naďalej spokojne odfukovali, urobila som prvý neistý krok. A vzápätí ďalší a ďalší.
No asi som svoj odchod príliš unáhlila vzhľadom na moje zranenie hlavy, keďže sa mi celá miestnosť odrazu začala točiť pred očami a mne sa bohužiaľ nepodarilo udržať rovnováhu a padla som na zem. Cestou som sa však snažila zachytiť všetkého možného a niečo som zrejme zhodila, keďže som počula ako spolu so mnou niečo dopadlo na parkety.
„O čo presne sa snažíš?“ ozvalo sa nado mnou takmer okamžite po mojom nešikovnom pokuse o únik.
„Nie je to očividné?“ namrzene som sa naňho zamračila a tvár sa mi vzápätí stiahla v bolestnej grimase, keď som sa snažila postaviť. Keď som to vzdala a ostala vo svojej pozícii, konečne sa mi vyjasnil zrak. Ian sa nado mnou týčil ešte stále v čiernych nohaviciach a bielej pokrčenej košely. Takto zdola vyzeral omnoho väčší.
„Si mizerný utečenec, vieš to?“ spýtal sa ma ironicky a ruky si zložil na hrudi. Bolo to zvláštne, ale aj napriek tomu, že mi tresol hlavu o sklo a uniesol ma, tak som sa ho nebála. Možno to bolo spôsobené tým, že som mala nad ním určitú prevahu tým, že som čarodejnica, alebo to bolo spôsobené otrasom mozgu, ktorý zrejme mám. Alebo mi možno proste nepripadal nebezpečný.
„A ty si mizerný únosca. Vieš, možno som spadla, ale aspoň som nezachrápala pri svojej obeti,“ odsekla som a druhýkrát som sa pokúsila posadiť sa. Tentokrát však pomalšie.
„Ja nechrápem!“ odvrkol. Prevrátila som oči a oprela som sa o bok skromnej postele.
„Si v poriadku, Liv?“ šepla rozospato z postele Lottie. Takto rozospato vyzerala skutočne rozkošne.
„Som si istá, že keby mi tvoj milovaný braček nerozbil lebku, bolo by mi omnoho lepšie,“ prehodila som uštipačne. Možno som si to mohla odpustiť, predsa len Lottie zrejme za nič nemôže.
„Prepáč. Ian len nevedel, ako ťa o niečo poprosiť.“ Už zase mi tá malá znela aspoň o desať rokov staršie.
„Poprosiť? No neviem, kde všade ste vy dvaja žili, ale ja som o takýchto spôsoboch prosenia teda ešte nepočula!“ Konečne sa mi podarilo pozviechať na nohy a usadila som sa na posteľ.
„Nechceli by ste mi láskavo objasniť dôvod vášho únosu?“ prehodila som tónom akoby som sa pýtala čo bude na raňajky.
„Nejdeš sa okúpať, Lottie?“ navrhol sestre nenápadne Ian.
„Čo? Nie, prečo?! Ja tu chcem byť! Nie som malá,“ protestovala a ja som sa musela pousmiať. Veď má len tri roky.
„Charlott, choď do kúpeľne!“ prikázal jej.
„Ale ty jej zase ublížiš! Ja nechcem, aby si jej ublížil!“ osopila sa naňho.
„Prisahám, že jej neublížim! Fajn? Teraz choď!“ Charlott sa naňho síce zamračila, ale nakoniec poslúchla a odišla za jedny z dvoch dverí v izbe. A ja som si uvedomila, že práve za zjavne kúpeľňovými dverami som videla vidinu slobody, keďže tie druhé som si ani nevšimla. Asi som vážne mizerný utečenec.
„Tak, môžeš začať,“ povzbudila som ho, keď sa k ničomu nemal. „A dopredu ti hovorím, že ak sa o niečo podobného pokúsiš ako včera večer, skončíš zle. Tentokrát už budem pripravená,“ varovala som ho.
„Len si nebuď sama sebou taká istá.“ Prevrátil oči, ale vzápätí zvážnel. „Potrebujem, aby si nám tými svojimi čarami pomohla.“
„Ako pomohla?“ nechápala som.
„Lottie je niečím vynímočná. Niečím, prečo ju niektorý chcú zabiť."
„Čo to je?“
„Ja... neviem, či to dokážeš napraviť,“ šepol zamyslene ako keby váhal či mi to má povedať. Stále stál s prekríženými rukami pri posteli a nedôverčivo na mňa upieral tmavé oči.
„No...ak mi to nepovieš, tak to asi nezistíme.“ Upozornila som ho.
„Vieš... Lottie... ona... je v podstate moja nevlastná setra. Máme iných otcov,“ vyliezlo z neho.
„A ty si mi nechcel povedať?“ Nadvihla som prekvapene obočie.
„Nie, o to mi vôbec nejde. Si čarodejnica, takže uveríš tomu, čo ti poviem, však?“
Ako to myslí? Predsa neuverím každej hovadine, ktorú povie! No napriek tomu som prikývla.
Sklopil pohľad a šepol: „Lottie je... je dcéra anjela.“
Nemám poňatia ako som sa asi tvárila, keď na mňa po niekoľkých sekundách pozrel, keďže som stale nevedela spracovať, čo mi povedal.
„Robíš si zo mňa srandu?” šepla som nakoniec.
„Nie! Keby som si chcel z teba robiť srandu, tak ťa asi nedotiahnem až sem.” Oboril san a
mňa, ako keby sa hneval, že nechápem tej jeho absurdite.
„Ja… keby existovalo niečo take ako anjeli, tak si myslím, že by mi o tom babka povedala.” Pokrútila som hlavou v miernom náznaku, že tej jeho fraške proste neverím.
„Lottie! Poď sem, prosím ťa!” zakričal na sestru, ktorá sa okamžite vyrútila z kúpeľne.
„Mohla by si jej, prosím, ukázať krídla?” Sklonil sa k nej Ian a pohladil ju po ruke.
„Ty si jej to už povedal?” Rozjasnila sa jej tvár a stiahla si košielku na chrbáte troche nižšie. Sústredene privrela oči a vzápätí jej z drobného chrbátiku rástli dve snehobiele krídla, akoby tam patrili odvždy.
Prekvapene som vydýchla, klesla som na kolená vedľa postele a doplazila som sa k Lottie. Hlasno som preglgla a neveriacky zízala na to najúžasnešie, čo som kedy videla. Lottie sa ku mne s úsmevom otočila a znova skryla svoje krídla nevedno kam.
„Už nám veríš?” spýtala sa ma.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 7. kapitola: