OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 1.

10.05.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1792×

Kapitola 1.

Ayana vedela, že ten deň nedopadne dobre už v momente, keď vstala z postele. A predsa neutiekla, keď mala tú príležitosť. Nedokázala to proste urobiť. Nie v moment, keď cez dvojkrídlové dvere vbehli sanitári s nosidlami. Vznášali sa vo vzduchu presne tak, ako na to bola zvyknutá.

Úkosom pozrela okolo seba, ale nikto jej nevenoval pozornosť. Ako vždy. Na to sa spoliehala aj v momente, keď sa opäť zadívala na ženu bezvládne visiacu z pojazdnej postele. Bola celá od krvi a aj keby nebola zdravotná sestra, bolo by jej jasné, že potrebuje okamžitú pomoc. Ale na to sa nezameriavala.

Poslednýkrát prešla pohľadom miestnosť predtým, než sa ponorila do svojich schopností. Nemala by ich používať a túto mantru si opakovala tak často, až jej z toho preskakovalo. Ale napriek tomu si nedokázala pomôcť. Ak niekto trpel, musela mu pomôcť. Nenazvala by to ani nutkaním, to sa dá ovládnuť. Bola to životne dôležitá potreba. Akoby sama zanikala spolu s bytosťou, ktorej nepomôže. Tak sa snažila nevzpierať.

Ľudia hovorili, že očami vnímame vždy len časť toho všetkého, čo pred sebou máme. Ale nikto z nich nemal jej zrak. Zelené oči mala také svetlé a žiariace, že ju všetci považovali za slepú. A ona skutočne nič nevidela, len tmu. Kým sa nesústredila.

V tej chvíli jej videnie zachvátili farebné plamienky a všetko malo svoje miesto a funkciu. Ľudia, ich aury, ale aj ich telá. Videla skrz nich, do ich vnútra. Každú kostičku, žilu, orgán. Mala to ako na podnose a ak by veľmi chcela, našla by aj päťdesiat spôsobov, ako niekoho zabiť doslova pohľadom. Aj keď sa jej z toho zdvíhal žalúdok.

Radšej sa sústreďovala na liečenie.

Zachmúrila sa. Analýza jej trvala sotva niekoľko sekúnd, ale naďalej ostávala v röntgenovom stave. Tá žena mala toľko vnútorných zrazení, že by na ich vymenovanie nestačil aj metrový papier. Prakticky už mala byť mŕtva, ale stále bojovala. Kvôli svojmu dieťaťu. Na krátky okamih si dovolila spomínať na vlastnú matku. Aj ona za ňu tak bojovala? Na to odpoveď nikdy nezíska. V deň, keď sa Ayana narodila, ona zomrela.

„Rowerová, dovnútra!“ zakričal na ňu neznámy hlas. To bude ten nový lekár.

Potriasla hlavou a naučenými pohybmi si zobrala všetko, čo potrebovala. Malé prístroje, väčšie zariadenia a hlave svoje oči. Keďže sa hrala na nevidomú, lekári z miestnej nemocnice sa rozhodli experimentovať na nej a zostrili jej náhradný zrak.

Nemohla im povedať nie, ak im nechcela vysvetľovať, že vidí aj to, čo by nechcela. A hneď potom by skončila ako laboratórne morča a o pár dní neskôr by ju zahrabali do plytkého hrobu. Rovnako ako všetkých nakazených pred ňou. V duchu zanadávala pri tom slove. Mágia bola úžasná, ale nie pre súčasných ľudí. Pre nich bola jedom a ten, kto mal nejaké schopnosti, musel zomrieť. Pretože liečba neexistovala. Blázni.

„Čo sa stalo?“ prinútila sa spýtať sa, hoci odpoveď si už prečítala. Na papieroch chlapíka, ktorý stál na opačnom konci chodby.

Niekoľko špecialistov kričalo diagnózy a látky, ktoré mali do ženinho tela napumpovať. Malé robotické zariadenia všetko plnili. Dokázali zostrojiť najpresnejšie androidy, ktoré vyzerali ako ľudia, ale umelá inteligencia mala stále chybičky, napríklad v tom, že vedeli samostatne myslieť. Tak si miesto toho lekári našli tupé stroje, ktoré len poslúchajú a nemajú žiadne svedomie. A nepoznajú ľútosť.

„Nejaký grázel ignoroval upozornenie o návšteve servisu. Na obed mu zlyhali brzdy a napálil do medzi ľudí. Ona stála v ceste.“

Zovrelo jej srdce. „Prežije to?“ Odpoveď poznala, ale to on netušil.

„Urobím všetko, čo sa dá. Ale prvoradé je dieťa.“

No, to mali rovnaký cieľ. Aspoň nemusela bojovať so svojím nadaním. Bolo jednoduchšie snažiť sa dodatočne zakryť stopy, ako vôbec sa vyvarovať ich vzniku.

„V ktorom je týždni?“ Napriek všetkým počítačom okolo sa jej zdalo, že boli všetci príliš pomalý.

„V tridsiatom deviatom. Podľa skenu mala za tri dni prvý termín.“ Tým pre neho konverzácia skončila a ona za to bola aj vďačná.

V tejto nemocnici sa jej páčilo, ale nebola spokojná. Nervozita a strach v podstate vládli celému jej životu. Nie z práce, ale z toho, že ju odhalia. Adrenalín neustále dopĺňal zásoby v jej tele. Tak, ako aj teraz. Zmysly jej bežali na plné obrátky, zatiaľ čo predstierala plnú sústredenosť a plnila všetky rozkazy, v duchu hľadala cestu, ako zachrániť oboch.

Mozog jej takmer zlyhával, ale ani to nepomáhalo. Bezvýchodiskovosť toho všetkého sa vracala v pravidelných intervaloch, aby ju udrela do tváre. Nech sa snažila akokoľvek, neexistovala žiadna cesta. A napriek tomu sa odmietala vzdať. Lenže jediné, čo mohla robiť, bolo ticho postávať a nechať stoje, aby sa o všetko postarali. Prekliata doba elektroniky!

Vo veľkej miestnosti nebol operačný stôl dominantným prvkom, ako to bolo kedysi. Neexistoval žiadny stolík s nástrojmi, striekajúca krv a klaustrofobická izbička. Len sterilné prostredie a pípajúce kontrolky na robotoch, ktoré prijímali zadané rozkazy. Museli spustiť ich program, aby reagovali, ale stačilo napísať zoznam diagnóz a začali konať.

Pichali do tiel látky, rezali, naprávali, dokonca sa vedeli zahrať na krajčírov. V čase, keď sa narodila, bolo toto všetko len bláznivou predstavou psychicky narušených jedincov. Teraz to bola skutočnosť. Značne nedokonalá, ak by sa niekto spýtal na jej názor.

„Prečo ste ma zavolali? Žena na mňa čaká s večerou. Ak budem meškať, o týždeň ma zase budú v posteli čakať rozvodové papiere!“ doľahol k nim rozčúlený hlas, ktorý preťal inak hrobové ticho.

Čo iné však mohli robiť? Len čakať, kým ich problémy vyriešia nejaké mechanické ruky.

Pokrútila nosom a otočila sa. Stála na opačnom konci operačnej sály, takže mala na všetko dokonalý výhľad. Pohľadom skĺzla po mužovi, ktorého nikdy predtým nevidela. Tie ryšavé vlasy a veľké sivé oči by si zapamätala. Dokonca by ho dokázala považovať za príťažlivého, keby pohľadom neskĺzla až na jeho zhúžvanú uniformu, v ktorej, pravdepodobne, asi aj spával. ´

Odhaľovač.

V súčasnosti ich bolo málo, nie ako na začiatku toho šialenstva. Pretože tí, čo mali schopnosť, boli buď mŕtvi, alebo sa skrývali. Tak, ako ona. Ale nie vždy úspešne, keďže stále existovali ľudia, ktorí ich lovili za pekne vysoké odmeny. Ako ten chrapúň, čo tam stál ako na promenáde. Snažila sa nebyť taká krátkozraká, ale nemohla si pomôcť. Bol proste tým, čím bol.

„Máme tu pôrod a potrebujeme skontrolovať dieťa, či nie je nakazené.“ Pri tom slove v nej hrklo. To znechutenie, ktoré vycítila zo slov pána doktora, jej varilo krv v žilách. Silou rokmi vypestované sebaovládania sa prinútila vystrieť prsty, ktoré si začala vtláčať do dlaní.

Odhaľovač mávol rukou, akoby odháňal muchu. „A to s tým musíte otravovať mňa? Kto sa stará o nejaké batoľa. To môže počkať. Nech si trochu počká predtým, než ho zabijú.“

Chcelo sa jej zvracať. Nie, ani v najmenšom nebol príťažlivý. Bol to odporný had. Ďalší z fanatikov, ktorí ničili to čarovné okolo seba v mene lepších zajtrajškov. Pokrytci.

Nikdy sa nezmenia, radi ukazujú na ostatných a nútia davy naháňať sa za fantómami, ale na vlastnom prahu svedomia si nezametú. Čo na tom, že pár miliónov ľudí kvôli tomu zomrie, hlavné je, aby oni vyzerali ako hrdinovia. Od bezmocnosti sa jej chcelo plakať.

„Poznáte pravidlá,“ ozval sa zmierlivo lekár. Bola rada, že nepoznala jeho meno. „Ak budeme čakať, prevalí sa to. A potom budete niesť následky. Tak tých desať minút obetujte pre dobro tejto nemocnice.“

Druhý muž prevrátil očami. „Akoby to nemohla urobiť Averyová.“

„Tá má dovolenku.“

„Typické, raz za mesiac chcem odísť skôr, lebo mám vlastné plány, ale musím ostať. Pretože tá mladá trúba si zase niekde lieta!“

„Vaše problémy s kolegyňou ma nezaujímajú. Ak máte na pracovisku zlú morálku, nie je to moja vina. Ja len chcem, aby ste si urobili svoju prácu. Potom môžete ísť kamkoľvek chcete.“

Napríklad do pekla, dodala si v duchu sama pre seba.

Prinútila sa prestať im venovať pozornosť a sústredila sa na dianie v miestnosti. Ubehlo sotva pár minút, odkedy sem vošli a toľko sa toho stihlo diať. Očami skákala z jedného prístroja na druhý a snažila sa zistiť, čo je napísané na displejoch. Všetky sa sústreďovali na dieťa, ktoré sa práve snažili dostať na svet. O matke ani zmienka.

Vedela, že to bolo zlé. Vlastne jej už ani nedávali šance. Zaťala zuby a zovrela ruky do pästí. Keby tak mohla... Pokrútila hlavou. Nesmela. Ak by sa ju pokúsila uzdraviť pred ostatnými, nezakryla by to. Takisto by sa jej nepodarilo zakamuflovať vlastnú následnú reakciu. Mala by proste odísť.

Akoby tá bezmocnosť nestačila, musela sa k tomu pridať aj bolesť. Fyzické muky, ktorým sa nevyrovnalo ani mučenie. A to všetko preto, že nerobila to, na čo bola stvorená. Netušila, čím vlastne bola, ale verila svojim inštinktom. Tie ju nútili pomáhať ostatným, bolo to pre ňu životne dôležité.

Ak nepoužívala schopnosti, sama chradla. Či by kvôli tomu dokázala zomrieť, to netušila. Nikdy tak ďaleko nezašla. Aj preto pracovala v nemocnici, hoci ju samotná prítomnosť v tejto inštitúcii pripravovala o všetko. Ale na druhej strane udržovala v relatívnej kondícii svoje psychické zdravie.

„A čo tamtá slečinka?“ K ušiam jej doľahol hlas Odhaľovača. Strelila po ňom pohľadom. „Nech to urobí ona, pochybujem, že má nejakú prácu. Veď tam len tak stojí.“

Doktor sa zasmial a ruky si vopchal do vreciek. „Nemá na niečo také kvalifikáciu a aj keby mala, nikdy by som jej to nedovolil.“ Zrazu sa naklonil dopredu, akoby mu chcel niečo zašepkať do ucha. „Je slepá.“ Sotva tie slová vyslovil, ale Ayana ich aj tak počula. Ale to oni nevedeli. Našťastie.

„Ak je slepá, prečo na mňa tak zíza?“ Odolávala nutkaniu prevrátiť očami.

Začala ju bolieť hlava. O chvíľu sa dostaví zvyšok migrény. Mala by čo najskôr odísť, ale sama vedela, že je zbytočné sa o to pokúšať. Nepustili by ju.

„Ste v nemocnici, tu dokážeme pomôcť takmer každému. Vedenie z nej chcelo mať humanitný prípad alebo čo. Predviesť sa, ako im záleží na pospolitom ľude. Tak si našli úbožiačku, ktorá nič nevidí, dali jej zadarmo nejakú technickú hračičku a ešte ju aj zamestnali.“

Odfrkol si. Vedela si predstaviť, že doktor sa musel veľmi ovládať, aby si neutrel poprskanú tvár. „A toto platia z mojich daní?“ prehlásil pobúrene.

Takisto, ako teba platia z mojich, ty neschopák. Chcela to na neho zakričať, ale v poslednej chvíli jej pozornosť upútalo niečo iné. Aj keď, koho sa snažila oklamať, to, že si všímala dvoch konverzujúcich mužov, bola len jej snaha oslobodiť sa od nutkania urobiť niečo naozaj hlúpe.

Tentoraz bola skutočne napätá viac ako inokedy. Mohol za to aj jej vlastný vnútorný nepokoj. A všetko to umocňoval fakt, že práve v tú sekundu sa ozval zdravý krik novorodenca. Zahryzla si do pery, aby sa k nemu nerozbehla. Zrod nového života bol priam magický, ale nahlas by to spojenie nepoužila. Miesto toho len rýchlo skontrolovala jeho malé telíčko. Vydýchla úľavou. Bol v poriadku.

Na sále nastal živý ruch a na ňu všetci zabudli. Podvedome urobila krok vpred a otvorila prechod svojich schopnostiam. Skúmala všetky časti ženinho tela. Stačilo, keby sa sústredila na jednu oblasť. Tým by ju udržala pri živote dostatočne dlho na to, aby sa o ňu mohli postarať aj lekári.

Logická časť jej mozgu na ňu kričala, aby to nerobila, ale viac sa už nedokázala držať späť. A v momente, keď chcela porušiť osobné pravidlá, to začula. Prenikavý, dlhý zvuk. Monotónny a taký desivý. V hrdle jej navrela hrča a do očí sa jej natisli slzy. Ale bolo neskoro. Niekoľko minút potom, ako za ňu stoje porodili dieťa, sa poddala. A Ayana s tým nedokázala nič urobiť.

Jej duša vybuchla zúfalstvom a to, čo sa v nej skrývalo, sa zhmotnilo okolo nej. Všetky starosti a úzkosť, v ktorej denne žila. Strach, že ju odhalia. Ale hlavne nesúhlas s tým, že nemohla robiť to, na čo bola stvorená. Liečiť a pomáhať, pre to žila. To bolo potravou pre jej dušu. Z dlhodobého hľadiska absencia uzdravovania ničila jej vlastnú podstatu. Vrážala do nej bezmocnosť a podlamovali sa jej z toho kolená. Bolo šialenstvo zdržiavať sa na tomto mieste.

Zodvihla zrak práve vo chvíli, keď sa do vzduchu zniesla esencia plná hviezdneho prachu a žiarenia. Duša. Nevedela nič o záhrobí, ani o tom, čo sa deje po smrti. Ale mučenie toho všetkého by nemohlo byť dokonané, keby nebola svedkom tohto posledného záberu tragédie. Konečnosť smrti, vedomie, ktoré sa premenilo na neviditeľný obláčik a zmizlo.

Na chvíľu zotrvávalo pred jej tvárou, akoby jej vzdávalo hold. Alebo jej nadávalo. Nepoznala odpoveď. V duchu sa len pripravovala na to, čo príde, ale aj tak to nestačilo. S ohromnou rýchlosťou sa k nej duša vyrútila a skôr, ako sa stratila, prešla skrz ňu.

Otriasla sa až v základoch vlastnej existencie. Po chrbte jej prebehol mráz a odrazu sa pristihla pri tom, že sa chveje. Zuby jej cvakali. Vedela, že to bola len neurčitá predstava, ale jej podvedomie to nevnímalo. A skôr, ako sa stihla pripraviť, vybuchla okolo nej malá nálož jej schopností. Ako reakcia na odchádzajúci život, ktorý mohla spasiť.

A práve ten kritický okamih plný smútku a bolesti z odchodu života zo sveta, si Odhaľovač vybral na vykonanie svojej práce. Prudko sa nadýchla a snažila sa upokojiť, ale nemala šancu to stihnúť a uvedomovala si to až príliš jasne. Skener, ktorý mal zabudovaný v ruke, začal reagovať na výbuch jej schopností. Sfarbil sa do všetkých odtieňov známych farieb a začal pípať a analyzovať rozsah jej schopností. A pritom si všetci mysleli, že práve zachytili prebúdzajúcu sa mágiu v tele novorodenca.

Ryšavec zacmukal a v očiach mu divoko zažiarila nenávisť. „Tak ľudkovia, poznáte protokol. Na tri dni na izolačku a byť vami, tak ho uspím, inak bude stále škriekať. Po tom sken zopakujem. Možno to pochádza z tela jeho nakazenej matky. Ak je to tak, urobila dobre, že zomrela.“

Ty chorý bastard! otitulovala ho v duchu.

Lekár zatlieskal. „Počuli ste, vážení. Takže ochranné obleky a všetko, na čo ste zvyknutí. Všetci ostatní odídu. Musíme tohto jedinca zaistiť. Pre istotu zachovajte aj telo jeho matky.“

Zodvihol sa jej žalúdok a v tú sekundu skutočne bola rada, že ju vykopli von. Inak by bola v pokušení vážne im ublížiť. Izolačka! Ten malý nevedel sám ani len dýchať a oni už ho skúmali ako morča. Pokrútila hlavou. Uvedomovala si, že to bola jej chyba, ale ani to nemenilo nič na krutosti ich správania.

Prešla k recepcii. Teraz mohla urobiť jedinú skutočne prospešnú vec. O tri dni tu bude hotový blázinec, pretože zistia, že ten maličký je skutočne len obyčajný smrteľník a tým istým bola aj jeho matka. Takže príde na rad preverovanie pracovníkov. V tom čase už musí byť minimálne na inom kontinente.

„Arien,“ pozdravila svoju mladú kolegyňu. Ako jedinú ju mala skutočne rada, ale na jej vkus bola až príliš naivná. To sa o pár rokov zmení.

Blondínka sa a veselo usmiala. „Ayana, ako sa máš? Dlho sme sa nevideli,“ začala zhurta. „Čo sa to tam na operačke dialo? Vyzerá to dosť... akčne.“ Tentoraz bola Ayana skutočne rada, že môže využiť jej zvedavosť vo svoj prospech.

Mávla rukou. „Asi sa tam práve narodil jeden nakazený, poznáš, aké okolo toho robia ceremónie.“ Prinútila sa znieť neutrálne, ale aj tak nezabránila, aby sa jej do hlasu nekradol odtieň hnevu. Našťastie si Arien jej reakciu vysvetlila inak.

„Och, chúďatko. Viem, ako sa cítiš. Je hrozné, že s nimi ešte stále prichádzame do styku. Sú ako mor.“ Príšerne naivná odpoveď od niekoho, kto o svete nič nevie. Mala by ju preto brať s rezervou.

„Dúfam, že to čoskoro vyriešia,“ prehodila konzervačným tónom, ale dúfala v opak. „Počuj, ale chcela som sa spýtať na niečo iné. Mám zajtra službu?“

Mladá dievčina zodvihla prst a začala ťukať do počítača pred sebou. „Áno, zajtra máš službu, ale pozajtra by si mala mať voľno.“

Šťastie občas stálo na jej strane. „Mohla by si mi tam napísať dovolenku aj na zajtra? Musím si zájsť po lieky. Lezie na mňa migréna.“

Veľmi rada sa vyhovorila na svoj súčasný stav. Ľudia vynašli efektívne tabletky, ktoré zaberali dokonca aj na najsilnejšie formy migrén, ale následkom bolo obmedzené vnímanie. Tým pádom musel človek celý deň ostať doma, aby nebol hrozbou hlavne pre ostatných. Ich chorý systém sa dal v praxi veľmi dobre zneužiť.

„To je nepríjemné, ale môžeš ostať doma. Niekto za teba zaskočí.“ Ayana v duchu velebila jej dôverčivosť. Ktokoľvek iný by ju najskôr poslal za niekým z nemocnice, aby ju vyšetrili. A tí by zistili, že jej ťažkosti nie sú fyzického pôvodu. Ale skôr toho magického. Takto získa aspoň trochu náskok.

Pohladila svoju, teraz už bývalú, kolegyňu po ruke. „Ďakujem za pomoc. Príjemnú službu.“

„To je maličkosť. Hlavne sa uzdrav a potom sa niekedy uvidíme.“

Ayana len kývla hlavou a v duchu o tom pochybovala. Ale to Arien nemusela vedieť. Len okolo nej ticho prešla do malej šatne a zobrala si úplne všetky veci. Našťastie tu okrem náhradnej uniformy nič nemala, takže sa poľahky zbalila aj do kabelky.

Vyšla von a bola rada, že všetky senzory snímajúce mágiu boli už niekoľko rokov permanentne vypnuté. Keby to tak nebolo, nikdy by nebola schopná zatajiť pred ostatnými, kým bola v skutočnosť. O tri sa to malo zmeniť.

Poslednýkrát sa zadívala na budovu, rozlúčila sa a vykročila do tmy. Ruku natiahla dozadu a cez temeno prešla až k záhlavnej kosti. Bez väčšej námahy našla medzi vlasmi malý čip a odstránila ho. To malé nič jej malo projektovať obrazy priamo do časti mozgu, kde mala uložené sídlo zraku. Škoda, že ho nikdy nezapla, takto si tí chudáčikovia mysleli, že ju spasili od žitia v temnote. Miesto toho sa im vysmiala, pretože prístroj na sebe nosila len ako doplnok uniformy.

Zatriasla hlavou a na mizivý okamih sa cítila voľná. Ale potom to všetko vyprchalo. Musela sa veľmi rýchlo zbaliť a odísť odtiaľto. V duchu sa už rozhodovala, kam pôjde. Najskôr do nejakej odľahlej oblasti, kde ľudia dokážu prehliadnuť divnôstky. Už predtým tak žila a bola v podstate spokojná. Ale skôr či neskôr vždy prišlo nutkanie vrátiť sa sem.

Domov bol len jeden a v nemocnici, v ktorej ešte dnes pracovala, sa pred viac ako sto rokmi sama narodila. Vtedy bolo všetko jednoduchšie. Mágia sa skrývala vo svete a nikto o nej nič nevedel. Žili ľudia, ktorí v ňu verili, ale nikto nikoho neprenasledoval.

Až o pár desiatok rokov sa nejaký šialenec rozhodol dokázať prítomnosť nadprirodzena. Myslel si, že im pomôže zapadnúť do ľudského sveta. Miesto toho odštartoval genocídu a roky Magickej čistky. Zatriasla hlavou. Bolo hlúpe premýšľať o tom, aký bol svete pred dokázaním existencie ľudí s nadaniami.

Tesnejšie sa zabalila do kabáta. Noc bola chladná, ale nedokázala sa vyrovnať vnútornému mrazu, ktorý ju zachvacoval. O tej migréne vlastne ani neklamala, stav po tom, ako cez ňu prešla duša, sa dal prirovnať jedine tomu. Bolela ju hlava, všetko sa s ňou točilo a zdvíhal sa jej žalúdok. Prepadla ju únava.

Pohrávala sa s myšlienkou, že sa pokúsi vyhýbať nemocniciam a chorým ľuďom, ale ihneď to zamietla. Pokúšala sa o to v minulosti a nedokázala sa držať stranou. Ani nebezpečenstvo, ani predstava smrti ju nedokázali zastaviť. Ani vlastné zásady. Došľaka, veď ich denne porušovala! Mala šťastie, že ešte žila.

Odrazu zastala. Zaklonila hlavu a započúvala sa do okolitých zvukov. Ani netušila, čo ju vlastne upútalo. Keď vtom nocou otriasli dva mohutné výstrely. Srdce jej poskočilo v hrudi a skôr, ako sa stihla zastaviť, rozbehla sa tým smerom. Bolo to hlúpe. Vrhala sa po hlave do samovražedných situácií. Ale logika bola v tejto chvíli na dovolenke a neplánovala sa vrátiť. Úplne prepadla módu liečiteľa.

Preplietala sa pomedzi stromy v jednom z mála parkov, ktoré na svete existovali. Röntgenový zrak pracoval na plné obrátky a viedol ju stále hlbšie do porastu, kde vytušila prítomnosť nejakého človeka. Bol zranený a priťahoval ju k sebe, akoby bol magnet.

Potili sa jej ruky a triasli sa jej kolená, ale aj tak stále zrýchľovala. Zastala až pri veľkom dube, vedľa ktorého sa chúlil nejaký muž. Nevidela mu do tváre, ale hádala, že bol veľmi mladý. Okrem strapatých vlasov dokázala rozoznať aj ruky zašpinené od krvi. Bol ťažko zranený.

Rýchlo sa poobzerala, ale útočníka nevidela. Bez rozmyslu sa k nemu vrhla a otočila ho na chrbát. Dve strelné rany v oblasti hrude. Rýchlo kalkulovala. Guľky zasiahli pľúca a srdce, spôsobili vnútorné krvácanie. Skôr, ako si stihla uvedomiť, čo robí, mala ruky položené presne na jeho zraneniach.

Snažila sa samú seba zastaviť, ale nebolo to nič platné. Po celom dni neschopnosti, keď sa snažila zdržať akéhokoľvek konania, to už viac nedokázala vydržať. Tá bezmocnosť, že nedokáže nič zmeniť, ju úplne opantala. Mozog prestal pracovať a všetko do svojich rúk prebrali magické schopnosti. Riadili jej premýšľanie aj jej konanie.

Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Nemohla ho nechať zomrieť. Mal v sebe niečo, vďaka čomu ju k sebe ťahali silou väčšou ako bežný zranený. Pripisovala to zlyhaniu spred pár minút.

Očami kontrolovala jeho životné funkcie. Všetko sa rúcalo. Ale nie na dlho. Otvorila brány svojim nadaniam, všetko ju zaplavilo ako tsunami. Záplava iskričiek a farieb. Neviditeľné zakončenia používala ako nástroje. Zatvárala rany, až neostali ani malé jazvy. Pomocou sile mysle ničila kovové guľky a premieňala ich v ničotu. Krv vracala tam, kam patrila. Odvracala prítomnosť samotnej smrti.

Jej dušu zaplavila radosť. Život odsúdený na zánik bude naďalej rozkvitať. Nezahrávala sa s osudom. Len si plnila svoje poslanie. A keď skončila a zničila všetku prítomnosť akýkoľvek zranení, okrem krvi na oblečení a rukách, zaklonila hlavu. Opájala sa radostným pocitom, hoci telo jej zachvacovala neuveriteľná únava. Eufória však stále víťazila.

Ale to len do momentu, kým sa doteraz zranený muž neprebral. A Ayanine ruky, ktoré stále spočívali na jeho hrudi, neprikryl tými svojimi.

Kapitola 2.

Pohrávala som sa s myšlienkou, že začnem písať pokračovanie príbehu Ukradnúť si šťastie, ale nakoniec som sa rozhodla napísať práve tento príbeh. Sľubujem vám ho už dosť dlho, tak by bolo načase tie sľuby aj začať plniť.

Ako sa vám páči prvá kapitola? Chceli by ste aj pokračovanie?

Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 1.: