OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ten Druhý Svet - 1. časť

29.05.2011 (19:00) • • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 445×

Ten-Druhý-Svet – 1. časť

„Konečne doma,“ povzdychla som si a oprela sa o Flingeho hruď. Domov – vaňa, jedlo, posteľ... Vánok strapatil vlasy a niekde v lese spadol na zem prvý suchý list.

Havran sa popri brehu jazera vliekol s hlavou sklonenou až k zemi. Smútil. Nečudovala som sa mu – Ónyx bola jeho družkou, odkedy sme ich za mesačnej noci pred tridsiatimi rokmi odtrhli od rodného stáda, stráženého kyklopom. Kopanie hrobov pre priateľov a rodinu, žiaľ, tiež patrí k zaklínačskému remeslu. Jedinou útechou teraz môžu byť Havranovi traja krásni potomkovia, čo splodil s čiernou kobylou.

Začínalo sa zmrákať. Akoby aj samo nebo smútilo s nami, spustil sa jemný dážď. Žrebcove kopytá sa zabárali do hliny na poslednom kúsku lesa pred vchodom na dláždenú cestu do hradu. Havran zastavil, zhlboka sa nadýchol a nepokojne prešľapoval na mieste.

„Niečo mi tu nesedí,“ poznamenal – ako vždy – v myšlienkach. A mal pravdu, pretože len čo sa pohol, sa na nás zo všetkých strán zosypali siete z reťazí.

* * *

„Dobré ráno,“ zaželal mi povedomý hlas veselo. Hlboký, ale chladný, známy, no určite nie vítaný. Bohovia, to snáď nie... Otvorila som oči. Zibal, isteže je to on – Issa posiela len tých najlepších.

„Pozrimeže, princezná sa nám konečne zobudila,“ poznamenal posmešne jeden z tých, čo nás obkľúčili. S Flingem sme boli priviazaní k stromom a plavovlasému zaklínačovi na spánku žiarila krvavá rana. Bol v bezvedomí. Havran? Ten ležal na zemi ako bez života a čierne telo mu stále omotávalo množstvo pút.

„Čo tu chcete?“ vytisla som zo seba namáhavo. Do ľavého oka mi začala kvapkať krv z roztrhnutej kože na čele. Zibal sa bláznivo zachichotal.

„Čo tu chceme? My osobne nič, ale grófka D'Iwere by by sa s tebou rada porozprávala,“ vysvetlil. No počkať... grófka? Zrazu sa k Isse chová nejak úctivo – doteraz sa spolu cukrovali pod perinou a zrazu ju oslovuje titulom? Asi mu dala košom, chudera.

„Tak na čo tu ešte čakáte, ha?“ spýtala som sa s výrazom dravca, zavretého do klietky. Sme v prúseri, a to v riadnom.

„Správne, na čo?“ zopakoval vampír-zabijak a tváril sa, že tuho rozmýšľa. Potom rýchlo odviazal môjho parťáka a chystal sa mu podrezať hrdlo. Môj výkrik ohlušil všetkých. Zibal prekvapene zodvihol zrak a jeho ruka sa zastavila iba pár centimetrov od Flingeho krčnej tepny.

„Nie,“ zopakovala som zachrípnuto a hrdlo mi, nevysvetliteľne, začal zvierať plač. Obvykle nie som taká rozcitlivená – už som si na neustále riziko smrti zvykla. Potrebujem si oddýchnuť.

„Jeho nie. Prosím...“ Zabijak v hodvábnom fraku schoval vyrezávaný nôž späť za opasok a prišiel ku mne bližšie. Keď prehovoril, bol tak blízko, že som cítila jeho voňavku, sladkú ako dych samotnej smrti.

„Tak jeho nie, hm?“ mrmlal a nadýchol sa pachu krvi z moje tváre.

„Jeho nie,“ prosila som znova a z oka mi vykĺzla slza. Vampír ju svojou rukou, studenou ako telo utopenca, rýchlo zotrel. Pritom ma pohladil po tvári, no z jeho dotyku sa šíril chlad a nebezpečenstvo. Usmial sa, až sa mu zaleskli ostré biele tesáky.

„Hmm...“ začal a jeho hlas znel ako pradenie kocúra, „nejako by sme sa dohodnúť mohli.“ Prezrel si ma od hlavy až k päte a odhadoval možnosti. Naklonil sa k môjmu uchu.

„O nich dvoch,“ povedal šeptom a ukázal na Flingeho a Havrana, „grófka nič nehovorila. Chcela len teba...“ odmlčal sa a v hlave mu isto prebiehal jeden z jeho zvrátených nápadov.

„Tak ich pustite,“ navrhla som. Zibal sa zvrátene usmial.

„Isteže. Veď čo by som mohol odoprieť tváričke tak peknej,“ oblizol si pery a mne sa zdvihol žalúdok, „ako je tá tvoja?“ Chvíľku bolo ticho.

„Rozviažte ich!“ prikázal náhle a mávol na svojich poskokov. Potom pozrel na mňa. „Všetkých.“ Ruky som mala voľné asi päť sekúnd, pretože Zibal mi ich takmer okamžite spútal retiazkou tak tenkou, že keby som sa prudšie mykla prídem o ne.

„Ty pôjdeš so mnou,“ zasipel mi do ucha a ústa mi zapchal hodvábnou šatkou, aby som nemohla namietať.

„Jednorožca schromte a zaklínača spútajte,“ ozval sa vzápätí znudene a než som stihla protestovať, na nos mi pritisol látku nasiaknutú nejakou páchnucou tekutinou, z ktorej sa mi krútila hlava. Posledné, čo som vnímala, bol obraz toho, ako upírski poskokovia prerezávajú šľachy na Havranovych nohách a Zibalov odporný hlas, ktorý ma upokojoval.

„Neboj sa,“ vravel sladko, keď si ma vykladal na chrbát, „sľúbil som predsa, že ich nezabijem. Ethiel ich nájde, len čo sa vráti z návštevy u príbuzných.“

* * *

Nemalo zmysel s ním bojovať. Aj tak by vyhral. Takto som si ušetrila kopu bolesti – no nie všetku. Ležala som na posteli s hodvábnymi obliečkami a premýšľala o tom, čo sa práve stalo.

Je pravdou, že zaklínači nie sú osoby vhodné na dlhodobé vzťahy a teda je pochopiteľné, že mojou aj Flingeho posteľou sa premlelo veľa iných ľudí. A kiežby to boli iba ľudia.

Pravdou je aj to, že som nelíhala so všetkými dobrovoľne. Tak ako dnes. Dnes si Zibal prišiel po to, čo chcel od začiatku – moje telo.

Pretočila som sa na druhý – menej pomliaždený - bok a pohliadla mu do očí. Čierne zrenice pripomínali dno najhlbšej studne, najtmavší kút cely, v ktorej väznia vrahov... pohliadla som do očí Smrti. Usmial sa tým svojím zvráteným úsmevom a ľadovou rukou pohladil modriny na mojich rebrách.

„Si sladká, keď premýšľaš,“ zapriadol mi do ucha a pobozkal ho. Potom sa presunul na krk a potom nižšie... Už ma to prestáva baviť. Ale vážne – od tej doby, čo si ma Zibal tajne preniesol na svoj zámoček v Severných horách, som nevidela inú miestnosť než jeho spálňu a kúpeľňu. Výhľad z okna bol síce úchvatný, ale kazili ho železné mreže.

Uvažovala som aj o spáchaní samovraždy, ale ten úchylný vampír myslel na všetko. Takže teraz sa nelíšim od príslovečného slávika v zlatej klietke – som len hračka, ozdoba a zábavka zvrátenej bytosti. Vidieť, v akej poondiatej situácii som sa ocitla, tak by o mňa moji majstri zlámali najmenej celý snop trsteníc.

„Tak dosť,“ povedala som a chytila ho za šticu neurčitého odtieňa hnedej. Šlo to ťažšie, pretože Zibal mal kratšie vlasy ako Flinge. Na chvíľu prestal cmúľať môj pupok a zamračil sa.

„Robím ti tým láskavosť,“ namietol urazene.

„Jasné, tým že sa tu po mne váľaš od rána do večera mi ohromne pomáhaš,“ frfľala som. S povzdychom sa posadil.

„Pozri,“ začal vysvetľovať a prstom kreslil na vyšívanom hodvábe obliečok obrazce, „máš na výber toto, alebo mučenie v celách hradu Cael – teda, skôr v jeho zvyškoch. Vieš, čo si pre teba prichystala Issa?“

„Pobyt u mňa ti predlžuje život, pusinka,“ argumentoval, „takže – čo je ti milšie? Život, alebo česť?“

„Popravde? Neviem,“ odvetila som zamyslene, „lebo môj život vždy stál za hovno a časť už dávno žiadnu nemám, takže netuším, čo chcem. Ak by ma dostala do rúk Issa, zmárnila by ma pomaly, ale do dvoch-troch týždňov by už bolo po mne. Tu? Určité partie tela si už necítim, a mám pocit, že ak by som toto všetko prežila, skončím v kláštore, pre bohov. A aj tak – nemôžeš ma tu ukrývať večne, Zibal, hrdlorez-nehrdlorez, raz Issa na návštevu príde a potom umriem tak, či onak a už mi nepomôžeš žiadnymi posteľnými technikami.“ Ďalšia chvíľa trápneho ticha.

„Chcem ísť za Issou,“ požiadala som ho zrazu. Záblesk nejakého ľudského citu – neviem akého, vo vrahoch sa nevyznám – zmizol a nahradil ho chladný hnev.

„Nie,“ zasyčal a majetnícky zovrel moje zápästia do oceľového zovretia. Nebolelo to, ale ak by ešte trochu pritlačil, zlámal by mi ich.

„Nie,“ zopakoval a krútil hlavou, „ty len pekne zostaneš tu a budeš robiť to, čo poviem.“ Tón jeho hlasu mi pripomínal, že nie som na pikniku s frajerom, ale v jednej posteli s vampírom, ktorému sa vyhýba aj väčšina zaklínačov. Aj ja by som sa vyhla, ak by som na to mala príležitosť. Ale, žiaľ, nemala som. Zvalil ma späť do perín a pokračoval tam, kde prestal.

* * *

Robila som síce Zibalovu osobnú šľapku, ale služobníctvo sa ku mne chovalo s rovnakou úctou akoby som bola jeho manželkou. Mladá upírka sa poklonila a vyšla z miestnosti. Bola tu nová. Musela byť nová, alebo len veľmi, veľmi hlúpa, inak by nikdy nespravila takú chybu. Naozaj mi tu nechala nôž? Zodvihla som ho z podnosu s raňajkami o ktoré som už nestála. Nebol ani strieborný ani príliš ostrý, ale na to, čo som chcela spraviť, bohato postačil.

Už bolo po večeri a Zibal sa pustil do tradičnej činnosti. Začal mi rozopínať šnurovačku šiat a pritom poľavil v pozornosti. Keď ocmúľaval môj krk a stratil tak výhľad na ruky, siahla som nenápadne pod vankúš.

Skôr než sa stihol spamätať, mal zboku v hrdle zarazený príborový nožík. Nesnažila som sa ujsť, iba som ten nôž držala a mykala ním, aby spôsobil väčšie zranenia. Z diaľky to muselo vyzerať, že sa mu snažím odrezať hlavu. Zibal chrčal, krv sa z neho liala ani vodopád a vpíjala sa do látky šiat aj povlečenia postele.

Mojím zámerom nebolo zabiť ho – čo by sa mi ani nepodarilo s tak úbohou zbraňou – len ho naštvať. Ak by však zomrel, bol by to len úspech navyše. Je totiž komické, že aj vampíri môžu skapať v dôsledku veľkej straty krvi.

Hrdlorez sa prebral zo šoku. Chytil zápästie držiace nôž a s nechutným prasknutím ho zlomil. Chcela som vykríknuť, no v tom momente ma druhou rukou začal škrtiť. Nôž si z krku vytrhol a voľnou dlaňou sa snažil zastaviť krvácanie.

„Ty malá beštia,“ sipel a pískavo sa nadýchol. Zrejme som mu okrem tepny prederavila aj priedušnicu. Skvelé! Zosilnil stisk a mne už definitívne dochádzal kyslík. Oči sa mi prevrátili stĺpikom ako v záchvate a už som nevidela Zibala ako sa, kľačiac nado mnou, uškŕňa. Upadala som do tmy.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ten Druhý Svet - 1. časť: