OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 1. kapitola

08.03.2013 (17:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2011×

Bolo práve deväť hodín a desať minút. Sobota. O takomto čase sa obyčajne prevraciam na druhý bok a pokračujem v spaní. Lenže teraz mi to všetko prerušil budík. Uvedomila som si, že stihol zazvoniť už päťkrát, tak som natiahla ruku, aby som ho vypla. S povzdychnutím som sa posadila a snažila sa úplne prebudiť. Rukou som si párkrát pretrela oči a zívla.

Úprimne, vôbec sami nechcelo z postele ani postaviť. Najradšej by som tu strávila aj celý deň. 

Pomaly som zišla do kuchyne, kde som si rýchlo začala chystať raňajky. Pri tom som si zapla hudbu a pospevovala. Doma nebol nikto, takže som si to mohla dovoliť. Nás dom je obyčajne tichý a často som doma sama. Keby som nebola jedináčik, asi by to tu bolo veselšie. No takto je tu často až desivo ticho a počujete aj to najtichšie puknutie. Práve na toto je najlepšia hudba.

Rodičia pracujú takmer nepretržite, majú takú istú prácu, ktorou je osobná ochranka. A ja trénujem na to, aby som jedného z nich nahradila. Problém je však v tom, že to nie je klasická ochranka. Pri tejto práci používajú zbrane ako meče, dýky a tak podobne... človek sa cíti ako v stredoveku.

Áno, niekto ešte nie je rozhodnutý, čo chce v budúcnosti robiť, čo by ho bavilo. Vždy sa rozhodne sám, bez toho, aby mu niekto prikazoval, kam má ísť a čo študovať... teda vo väčšine prípadov. Takýmto teenegerom sčasti aj závidím, pretože si môžu slobodne vybrať svoje povolanie.

Lenže ja som sa narodila strážcom Dianne a Williamovi Clementovým, takže také šťastie ako väčšina detí nemám. Mojou povinnosťou je prevziať strážcovské povinnosti jedného z nich.

Možno by som mala začať tým, čo sú tí strážci vlastne zač. Strážcovia sú ľudia, ktorí sú vybratí na stráženie potomkov rodu Mayerovcov. Musia si prejsť povinným výcvikom, do ktorého patrí sebaobrana, narábanie s mečom – alebo inak – šermovanie, no a posledná vec, ktorou je zbraň. Po úspešnom ukončení skúšok dostanú budúci strážcovia niečo ako nové schopnosti. Ktovie, čo to bude...

Ale späť k povinnostiam: Každý strážca bude pridelený k niekomu z rodu Mayerovcov. Schopnosti strážci dostanú práve od svojho zverenca. Títo ľudia, ktorých budú strážcovia ochraňovať, majú moc, obrovskú moc, ktorú by chcel ktokoľvek. Oni však túto schopnosť používať nemôžu. Vraj sa k tomu viaže akási kliatba  no o tom som takmer ani nepočula... a tak tie schopnosti od nich dostanú práve títo strážcovia a ako jediní môžu využiť túto silu na ich ochranu. Mayerovci tieto schopnosti môžu dať komu len chcú, a práve preto sa ich niektorí ľudia snažia vyhľadať, ovládnuť a prinútiť ich, aby im odovzdali tieto schopnosti... neúspešne.

Ja som už momentálne prešla sebaobranou a teraz som v strede výcviku s mečom. A práve dnes mám tréning, to je hlavný dôvod, prečo som musela vstávať tak skoro. Teda skoro pre mňa. 

Rýchlo som dojedla raňajky, prezliekla sa a zamierila do kúpelne. Lenže pohľad do zrkadla bol ako za trest. Blonďavé vlasy som mala rozstrapatené a oči opuchnuté. Celý môj výraz v tvári vyzeral úplne zničene. V duchu som si nadávala, prečo som nešla spať skôr.

O pár minút neskôr mi začal zvoniť mobil. Celým domom sa ozývala melódia piesne A rose for epona od Eluveitie. To znamenalo, že mi volá Sam. Špeciálna osoba musí mať predsa aj špeciálne zvonenie.

„Príjem.“

„Andy, je mi to naozaj veľmi ľúto, ale dnes s tebou na obed nepôjdem. Mama furt vymýšľa, ako ma zahrnúť prácou. Nie je to výhovorka, naozaj! Potrebujem toho ešte toľko urobiť. Dúfam, že stihnem na tréning," mlel tak rýchlo, až som bola prekvapená, že som mu vôbec rozumela. 

„No čo už s tebou. Pozdrav teda svoju mamu." 

„Jasné, tak sa teda vidíme na tréningu... snáď." Zložil. 

Samuel Thompson je môj najlepší kamarát už takmer od plienok. Priateľstvo nám vydržalo už dosť dlho. Sam je pre mňa ako starší brat, vždy sa naňho môžem spoľahnúť. Veľa ľudí si však myslí, že je medzi nami niečo viac než len priateľstvo, lenže my o tom vieme svoje. S jeho rodinou máme veľmi dobré vzťahy a často sa navštevujeme. 

V rýchlosti som začala hľadať kožené rukavice, určené na šermovanie. Trvalo mi hodnú chvíľu, než som ich našla. Tréning sme nemali už takmer týždeň, pretože strážci mali nejakú dôležitú prácu. A práve pre to som doma nemala oboch rodičov. Mama sa má vrátiť dnes večer a otec až zajtra. 

Na obed som teda dnes musela ísť sama. Ako som to nenávidela! 

Sadla som si k malému štvorcovému stolu bielej farby, na ktorom bol červený bavlnený obrus. V strede bola postavená váza a v nej jeden žltý tulipán. Pohodlne som sa usadila na stoličke, oprela som sa a čakala na čašníčku. V bruchu mi už nepríjemne škvŕkalo a v ústach sa mi zbiehali slinky na pizzu.

Keď ku mne po pár minútach konečne pribehla čašníčka, odrapotala som jednu zo svojich zvyčajných objednávok. Potom som si s povzdychnutím položila ruky na stôl a zívla si.

Táto pizzéria bola preplnená ako vždy, mala som teda šťastie, že som si vôbec sadla. Iste im bude trvať robenie pizze dlhšie. V hlave som začala prepočítavať, ako dlho sa tu môžem zdržať. Tréning mi začína o jednej a momentálne je pol dvanástej, takže mám dosť času.

Dnes som sa na tréning tešila, mali prísť tí noví tréneri. Ako každá správna a hlavne zdravá baba som na nich bola nesmierne zvedavá. Budú svalnatí? Pekní? Ach, kiežby obe možnosti. Lenže nad takými vecami by som rozmýšľať nemala. Mala by som sa plne sústrediť na výcvik a všetko ostatné musí ísť bokom. Či sa mi to páči, alebo nie.

Začala som sa nudiť. V duchu som preklínala Sama a v kútiku duše som dúfala, že sa mu práve začalo čkať, pretože väčšinou chodieva na pizzu so mnou, no dnes sa – pekne povedané – na mňa vykašľal. Tvrdil mi, že toho má veľa. Keby mi to neoznámil na poslednú chvíľu, ostala by som doma a niečo by som si uvarila.

„Nebude ti vadiť, ak si prisadnem?“ opýtal sa ma zrazu nejaký príjemný mužský hlas. Úplne ma vytrhol z môjho premýšľania. Zodvihla som hlavu a stretla sa s párom tmavohnedých očí. Alebo žeby tie oči boli čierne? V každom prípade, oči neboli to, čo ma na ňom tak upútalo. Mal dlhšie tmavohnedé vlnité vlasy, tak po bradu a na perách sa mu pohrával milý úsmev. Priznám sa, v tomto okamihu som bola úplne namäkko.

„Nie, nebude mi to vadiť,“ odvetila som a snažila sa vykúzliť taký žiarivý úsmev ako to len šlo. tento dotyčný vyzeral byť fakt v pohode. Tipovala by som, že má takých dvadsaťtri rokov.

Nastalo trápne ticho, počas ktorého sme sa na seba párkrát pozreli a hneď uhli pohľadom. Keď sa to stalo naposledy, zasmial sa. 

„Smiem sa ťa spýtať, ako sa voláš? Veľmi mi niekoho pripomínaš.“ Touto otázkou ma úplne zaskočil.

„Iste, som Andy Clementová. A ty?“ odvetila som a načiahla k nemu ruku.

„Zach Jordan.“ Usmial sa. „Teší ma.“ A potriasol mi rukou. Jeho stisk bol pevný.

„Koho ti pripomínam?“ opýtala som sa.

„Len niekoho z práce, ale pravdepodobne to je len omyl.“ Mávol rukou, že na tom už nezáleží.

„Aha.“ A to bol koniec našej konverzácie. Mne doniesli pizzu a podľa času som usúdila, že bude čo najlepšie začať ihneď jesť. Ten Zach mi ešte poprial dobrú chuť. Akurát som bola na odchode, keď mu priniesli jeho pizzu.

Rozlúčila som sa s ním s tým, že ho už viac neuvidím, čo bola škoda, lebo bol fakt... kus chlapa. Keď som odchádzala, ešte raz som si ho premerala. tmavohnedé tričko mu obopínalo jeho svalnaté telo, na krku mal prívesok s nejakým zaujímavým vzorom, pripomínal kvet. Jedným očkom ma stále nenápadne sledoval. Na odchod mi ešte venoval nepatrný úsmev.

Neustále som mala pocit, že ma pozná, ale nevedela som prečo. Ale pravdepodobne by mi to povedal. A možno som mala ten pocit pre to, že som ho už niekedy v minulosti videla, ale nevedela som si spomenúť kedy a kde.

Snažila som sa naňho zabudnúť a vybrala sa na tréning. Cestou som sa ešte zastavila po Samuela, ktorý je tento týždeň bez auta, keďže si ho požičal jeho brat. Ešteže býval po ceste, inak by som sa naňho vykašľala. Keby mi pred chvíľou neposlal sms-ku a nepripomenul mi to, pravdepodobne by som naňho aj zabudla.

„Andyyy,“ zatiahol. „Naozaj prepáč, ale mama ma zamestnávala už od rána. Bolo treba porobiť toľko vecí, až som si myslel, že sa zbláznim. Keby nebol tréning, asi by som umrel,“ sťažoval sa. Veľmi som sa naňho nehnevala, len ma neskutočne vytáčalo, ak mi niekto dal o zmene plánu vedieť neskoro.

„To ťa ospravedlňuje.“ Uškrnula som sa. Tréningy sme mávali až na opačnom konci mesta, čo bolo takmer dvadsať minút cesty autom. Samuel nastúpil do auta a zabuchol za sebou dvere. Pri tom som zaťala zuby a prižmúrila oči. Och, môj miláčik. Sam ihneď zapol rádio. Hudbu som milovala rovnako ako on. Boli sme ako dvojičky. Mali sme radi hudbu pustenú nahlas, radi sme si pospevovali a blbli ako malé deti. Boli sme jednoducho najlepší a nerozluční priatelia. 

Kým sme prišli na tréning, stihli sme si zaspievať niekoľko piesní spolu s rádiom. Bola som rada, že nás nikto nepočul, lebo to bolo tak falošne ako divá sviňa. Lenže pri hudbe som sa dokázala tak odreagovať, nemyslieť na starosti, ktoré ma trápia. No keď som so Samuelom, je to k tomu všetkému ešte ohromná zábava. 
„Ja si myslím, že by nebolo na škodu, keby sme sa prihlásili do speváckej súťaže ako duo," poznamenal so smiechom, keď sme kráčali na lúku za mestom, na ktorej sme mávali výcvik, keď bolo pekné počasie. Čiže tu v Kalifornii deväťkrát z desiatich. 

„Nie, výhru prenecháme niekomu inému. Vieš, nemôžeme byť stále takí dokonalí." Je to pekná predstava, lenže je to nereálne. Nie vzhľadom na to, že nám je už súdené byť strážcami. Takže toto všetko musí  nás ostať len ako zábava... alebo sen. Aj keď musím uznať, že Samuel má fakt pekný hlas a spieva úžasne. 

„Máš úplnú pravdu," povedal smutne a hneď na to sa zasmial. „Ale predstava je to dobrá." 

„Čítaš mi myšlienky!" obvinila som ho a šťuchla ho lakťom. 

Sam sa zatváril zhrozene. „Och, ako si na to prišla?!" Rukou si zakryl ústa a tváril sa vydesene. Mala som ho rada, pretože každú somarinu dokázal obrátiť na srandu.

„Ja to viem už dávno." Začala som hrať jeho hru a pri tom sa bavila. „Ty vieš síce moje tajomstvá, no ja ti verím, že ich nikomu nepovieš. Inak by som ťa musela zabiť."

„Sakra. Ja len dúfam, že ty tie moje čítať nevieš." Pousmiala som sa. 

„To som teda rada, brácho," uistila som ho. „Ja ti ani myšlienky čítať nemusím, ty sa mi vždy so všetkým zdôveríš." Na tieto slová len mykol plecom. Práve sme prišli na miesto, kde si väčšinou odkladáme veci. Je to malý drevený altánok s lavičkami a stolom uprostred. Okolo neho sú nasadené popínavé kvety rôznych farieb. je to tu nádherné. 

Prišiel ku nám náš hlavný tréner Ian. Ian Pedesen môže mať tak okolo tridsať rokov, plavé krátke vlasy a hnedozelené oči. Nie je vysoký, dokonca aj ja som od neho o niekoľko centimetrov vyššia. A to je už čo povedať. 

„Decká, pripojte sa k ostatným a dajte si rozcvičku, dnes máme toho na pláne naozaj veľa," oznámil nám s úsmevom. Iana som mala rada, bol taký pokojný a s každým sa snažil byť za dobré. Ešte nikdy som ho nevidela, že by sa rozčúlil. 

Poslúchli sme ho a pridali sa k ostatným. na rozcvičke som nenávidela jednu vec - robenie klikov. No musela som. 

„Tak, vážení. Odo dneška už budete trénovať osobitne, každému z vás bude pridelený osobný tréner - jeden zo súčasných strážcov. Už ste rozdelení, teraz budem postupne hovoriť vaše mená, poprosím vás, aby ste prišli ku mne, ja vás už potom pošlem na určené miesto." Ian začal postupne volať niektorých z nás a posielal ich na nejaké miesto na lúke. Lúka sa postupne zapĺňala budúcimi strážcami a normálnymi strážcami. Boli to prevažne muži, no videla som tu aj nejaké ženy. 

„Som veľmi zvedavý, aké to bude." Samuelovi som na to nestihla povedať nič, pretože Ian práve povedal moje meno. Podišla som k nemu a on ukázal za seba. Ako odpoveď som prikývla. 

Vydala som sa na miesto, kde stál jeden zo strážcov. Kľačal na zemi a maznal sa so psom. Bol ku mne otočený chrbtom, takže som mu do tváre nevidela. Všimla som si, že má dlhšie vlasy.

„Ahoj," pozdravila som ho. On sa v momente postavil a otočil ku mne. Mne sa práve v tom momente zastavilo srdce. Myslela som si, že tajomného spoločníka, ktorý toho moc nenahovorí, som pri dnešnom obede videla prvý a posledný raz.

Má zmysel pokračovať? :) 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 1. kapitola :