OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 11. kapitola

25.07.2013 (15:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1511×

Ešte v ten deň večer ma Zachary vzal na kontrolu do kráľovskej nemocnice. Bola som úplne vyčerpaná z tréningu, takže som cestou takmer zaspala. No premáhala som sa. V nemocnici bola – ako vždy – Hannah. Keď nás videla so Zacharym prichádzať, neubránila sa úsmevu.

„Som rada, že všetko dopadlo dobre.“

„Len tá rana neustále bolí,“ priznala som. Sedela som na nemocničnej posteli v strede ambulancie a tričko som mala do pol pása vyhrnuté. Hannah preskúmala ranu a potom otvorila jednu zo skríň a vytiahla nejakú masť. Podala ju Zacharymu.

„Vieš, čo máš robiť. Ja musím ísť do Centra.“ Zachary od nej ochotne vzal sklenenú nádobu, no zamračil sa.

„Majú tam jedného raneného. Urobíš mi láskavosť? Zlom mu aj druhú ruku... alebo rovno väzy!“ rozčuľoval sa.

„Zachary!“ okríkla som ho.  Naozaj sa mi dvíhal adrenalín, keď takto hovoril. Ja toho muža síce nepoznám, no Zachary by sa mal správať trochu normálnejšie. Keď spomína Janshaia, neustále musím myslieť na veci, ktoré mi nechce povedať. Napríklad – čo za problém majú medzi sebou? Prečo mi Zach nechce nič povedať?

„Idem k novorodencovi,“ poopravila ho a usmiala sa. Keď odišla, Zachary ku mne pristúpil. Vzal trochu masti z nádoby a varovne sa na mňa pozrel.

„Možno to bude trochu štípať,“ upozornil ma. Naniesol mi masť na ranu, ktorá už nevyzerala tak zle. Ako povedal – začalo ma to neznesiteľne štípať a svrbieť. Brnenie sa mi rozšírilo takmer do celého tela. Prekvapene som vydýchla a zaťala päste. Dalo sa to vydržať. Neuvedomila som si, že mám zaťaté päste a zatvorené oči. Keď bolo po všetkom, chcela som si stiahnuť tričko späť, no zarazilo ma, že po rane nebolo ani stopy.

„Čo...“ Zasmial sa na mojom výraze. „Očividne sa vyžívaš  z môjho nedostatku informácii.“

„Je to starý recept zdravotníkov v kráľovskej nemocnici, ktorý je určený len pre strážcov. Ešte nemáš schopnosti, takže je v poriadku, že to bolo nepríjemné. Ale myslím, že už budeš úplne fit.“

Nezostávalo mi nič iné, než sa zmieriť s tým,  že môj život už nebude tak dokonalý, ako sa zdalo. Neznášala som nič nadprirodzené!

Nasledujúce dni boli ako za trest. Síce som trávila každú chvíľu so Zacharym, no neustále som trénovala. Poriadne sme na seba nemali ani čas. Lenže stále som si tiež musela pripomínať, že mi spolu vlastne nechodíme. Začala som behávať, cvičiť... a to všetko spolu s ním. V narábaní s mečom som sa postupne takmer vyrovnala Zachovi, no ešte to nebolo dokonalé. 

Keďže som mala  dostatok pohybu a zdravú stravu, odzrkadlilo sa to na mojej váhe a voľnejšom oblečení, za čo som bola nesmierne rada.

Doma som však v poslednom čase bola stále sama. Občas prišiel Samuel, niekedy tu bol so mnou aj Zachary. 

Desivé nočné mory sa ma však odmietali zbaviť. Len raz za čas sa stalo, že som spala pokojne. Inak som bola takmer stále bez energie a poriadneho spánku, keďže som si vždy dala radšej kávu, než aby som tým snom znovu čelila. Taktiež som mala pocit, že už mám problém sa sústrediť na bežné veci, ako je šoférovala auta, rozprávanie sa s ľuďmi a hlavne na tréning. Kvôli tomu sme so Zacharym často chodili za Ianom, lenže on nám poradiť nevedel. To isté aj Hannah. 

Neustále som mala pocit, že ma niekto prenasleduje a chce zabiť. Počula som čudné zvuky... začala som byť paranoidná. Lenže keď som bola so Zacharym alebo Samuelom, všetko bolo v poriadku. 

„V sobotu máš skúšky," oznámil mi zrazu jeden deň po tom, ako sme znovu odbehli okolo osem kilometrov. Ešte stále som sa snažia chytiť dych. 

„Čo?!" Neveriacky som sa naňho pozrela a zdvihla obočie. „Dnes je predsa utorok!" Podišiel ku mne a ruky mi položil na plecia. Pozrel sa mi priamo do očí a pousmial sa.

„Andy, ty veľmi dobre vieš, že tie skúšky urobíš, aj keby si nechcela. Zachránila si ma, čo urobilo na všetkých obrovský dojem." Sklonil sa ku mne a šeptom dodal: „Aj na mňa."  Keby mi teraz povedal, že nebo je zelené a tráva oranžová, uverila by som mu to. 

Taktiež som sa pokúsila o vyčarovanie úsmevu, no nešlo mi to, nech som sa akokoľvek snažila. Týmto ma dosť zaskočil. „Nie som si istá." 

„Ver mi. A teraz poď, lebo umriem od hladu." 

Dohodli sme sa, že sa stretneme ešte večer, aby mi vysvetlil, o čo na tých skúškach pôjde. O niečom mi už hovorila aj mama s otcom, no povedali, že pripraviť ma na to musí až môj tréner. 

Zachary prišiel okolo pol deviatej. Dnes však nedoniesol pizzu ako zvyčajne, ale popcorn, chipsy a čokoládu, plus niečo na pitie. Taktiež vzal so sebou aj pár DVD-čiek, z ktorých som napokon vybrala film Horšie to už nebude. Na obale písalo, že je to romantická komédia a po prečítaní anotácie sa mi to celkom páčilo. Zachary sa prispôsobil. Povedal, že dnes budeme venovať príprave na skúšky, no nejako na to pravdepodobne pozabudol.

Sadli sme si na pohovku a ja som sa pritúlila z nemu. Objal ma okolo pliec. Takto to pokračovalo asi polhodinu, keďže som si všimla, že Zacha to vôbec nebaví. Neustále sa mi hral s vlasmi a rukami.  

„Môžeme si zapnúť aj niečo iné," navrhla som mu a už som mala v ruke diaľkové ovládanie, aby som mohla prepnúť na iný film. Nesúhlasne pokrútil hlavou a vzal mi ho z ruky. Pomocou neho vypol televízor, takže zrazu bolo v celom dome ticho. Jediné, čo som počula, bolo naše dýchanie a Zacharyho tlkot srdca, keďže som oňho bola opretá.

Sklonil sa tak, že mal tvár zaborenú v mojich vlasoch. Na krku som cítila jeho teplý dych. „Mmmhhh," vzdychol si a omotal svoje ruky okolo môjho pásu. Moje srdce okamžite zareagovalo na takú jeho blízkosť a začalo splašene biť.

Keďže bol takmer za mnou, nevidela som mu do tváre. Odhrnul mi vlasy z jednej strany a položil si bradu na moje rameno. 

„Nemala by som ešte pokračovať s tréningom? Nemal by si mi vysvetliť ešte nejaké veci" opýtala som sa ho.

„Na dnes sme si už splnili plán," odvetil.

„Ale vravel si..."

„Dajme tomu, že to bola zámienka, aby sme mali na seba čas." Na to som sa len zasmiala, pretože ma to skutočne prekvapilo. Celé dni sa tvári, akoby medzi nami nebolo nič, čo ma poriadne vytáča a zrazu mi povie toto. Avšak, bola som rada.

Zachary si zrazu presadol tak, aby som naňho videla. Kučeravé vlasy mal o niečo dlhšie, než ako keď som ho spoznala. Teraz mu padali do tváre. Jeho čokoládovú farbu očí zvýrazňovali husté tmavé mihalnice. Keď som sa do nich pozerala, mala som pocit, že mu vidím priamo do duše. Boli veľmi zaujímavé. Uvedomila som si, že z diaľky sa zdajú byť tmavé, no zblízka sú svetlejšie.

Pohľad mi padol na jeho plné, červené pery. Znovu som mala nekontrolovateľnú túžbu po tom, aby ma pobozkal. Pri predstave, že nás od seba delí niekoľko centimetrov, som takmer zastonala.

Keď zbadal, že sledujem každý jeho centimeter na tvári, zaškeril sa. Prisadol si ešte bližšie, naše nohy a kolená sa dotýkali. Ruku načiahol smerom na moje rameno. No v polceste si to rozmyslel. Využila som situáciu a vzala ho za ruku. Preplietli sme si prsty. Pomaly som si ho pritiahla k sebe. 

Pobozkal ma. Najskôr jemne, akoby sa bál, že by som sa ho mala zľaknúť a utiecť. No keď som mu bozky začala oplácať, nebol taký jemný ako zo začiatku. Zatvorila som oči a vychutnávala si túto situáciu. Rukami som mu vošla do vlasov a pritiahla si ho bližšie. Splynutie našich perí však prerušil dosť rýchlo. 

Perami sa pomaly začal presúvať na môj krk. Zvalili sme sa na pohovku, takže som teraz ležala pod ním. Objala som ho a začala hladiť po chrbte. Prestal ma bozkávať. Na svojej pokožke som cítila jeho dych a jemné strnisko. Nosom mi na krku kreslil krúžky, z čoho som šla zošalieť. Sem-tam

Potichu som zavzdychala a pritiahla si ho k sebe ešte bližšie. Rukou som ho chytila za bradu a presunula mu jeho tvár nad tú moju. Nadvihla som sa, aby som spojila naše pery. Cítila som, ako ma Zachary zviera vo svojom objatí a pri tom na mňa tlačí celou svojou váhou. 

Zrýchlil sa mi tep a aj dych, takže po čase som už potrebovala vzduch. Trochu som ho od seba odstrčila a on sa na mňa nechápavo pozrel. Pohladila som ho po líci a usmiala sa naňho. 

„Mala by si sa poriadne vyspať, aby si zajtra vládala trénovať," povedal.

„Ale tie sny..."

„Nevravela si predsa, že sa ti to stáva len vtedy, keď si sama?"

Prikývla som. „Vlastne väčšinou vtedy. V poslednom čase sa bojím čo i len zatvoriť oči."

„Budem tu dnes s tebou," ubezpečil ma. 

Viem, krátka kapitola, no musela byť. :) Ubezpečujem vás, že nasledujúce časti už budú akčnejšie, no už s väčším časovým rozostupom, keďže začína skutočná šermiarska sezóna. :D 

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 11. kapitola: